Anton Švajlen

“A vlastne v tej dobe bola aj povinná vojenská služba, po škole. Kde ste absolvovali tú povinnú vojenčinu? (dokumentarista) Ja som narukoval do Trenčína, do Dukly Trenčín. A potom po prijímači, keď sme mali prijímač, keď sme sa rozdeľovali. Tam nás bolo sedem brankárov, rozumiete, tak nás rozdeľovali. Tak mňa poslali do Nového Mesta, do béčka, lebo si ma chceli nechať, rozumiete. A tak by som povedal, že tie zápasy, ktoré som tam odohral… Ja som išiel na vojnu, som mal 78 kila, a za tri mesiace tam v kadetke som pribral na 100 a pol kila. Takže som bol dobrý macko, jak sa hovorí ľudove, a takto by som povedal, že nie veľmi, že nie veľmi som, akože nie veľmi som tam chcel ísť. Ale bola to kadetka, bolo to béčko. A počas jari ma tréner zobral naspäť do Trenčína. Tam som v Trenčíne končil. My sme sa… A to bolo za mesto? (dokumentarista) Za mesto, za Duklu, Dukla Brezno… Trenčín, to bolo Trenčín! No a potom sme hrali medzi sebou, rozumiete, Trenčín, Brezno. Bula trénoval, Bula tam bol ešte nebohý. Každý nám ukazoval teda, keď sme dali tri-štyri góly, tak že im nedáme. Spartak… Ale my sme boli sme v laufe, ako sa hovorí, ľudove povedané. Boli sme v laufe, tak preto im hovoríme, že dávajte pozor! A hovorí ten brankár, Rišo Pirožek, ktorý bol so mnou v Brezne, hovoril ten s tým, ten nám to potom rozprával… Ja som to nepočul, ale som sa pričinil o to, aby to bola nula. No takže sme vyhrali 4:0 aj tam, nad nimi. No a potom išiel gratulovať tomu hráčovi, teda brankárovi, ktorý… Riškovi, ktorý potom hovoril, že no, to bola len náhoda! Jak, že náhoda, že sme lepší? No, že ste lepší. Tak už priznal aj on, že boli sme lepší. A vlastne v tom Trenčíne ste do ktorého roku pôsobili? (dokumentarista) No tak v tom Trenčíne sme pôsobili od päťdesiateho ôsmeho roku, v päťdesiatom ôsmom roku sme išli do Brezna a v päťdesiatom deviatom som končil. To znamená, že v päťdesiatom siedmom som rukoval. Rok som bol v Trenčíne a rok v Brezne. No a potom som odišiel do Košíc. A mňa by ešte zaujímalo, že počas tej vojenčiny ste mali aj ten klasický výcvik v rámci nejakého útvaru alebo len futbalu ste sa venovali? (dokumentarista) Tak zatiaľ som, len futbalu sme sa venovali.”

“Tak už ako piatak som začal futbal trénovať a už som začal chodiť na ihrisko. A prvýkrát keď som išiel… ináč sme hrávali handrovicou. Mamke keď ponožky chýbali, tak vedela, že sú nafúknuté, lebo, respektíve, dané, že sú v tom, no… Že to bola nejaká lopta z toho? (dokumentarista) No! Lopta, loptu sme spravili, sme uviazali a tak ďalej. A s tým sme potom hrávali futbal. A hrávali sme tak, že dedina proti dedinke, alebo horný dolný koniec a tak ďalej. Tak to bolo. Ináč, bol to krásny život. Krásny život sme mali. Len preto, že sme deti boli chudobní, poväčšine chudobní boli. A ten, čo mal loptu futbalovú, zobral ju a hovorí: `No, tak nebudete hrať tu s mojou loptou!` a tak ďalej. No tak sme prestali hrať a zobrali sme si handrovicu. Alebo, alebo tenisku! Tenisovú loptu. S takouto malou ste hrávali? (dokumentarista) Áno, s maličkou. A vlastne, ešte by som sa opýtal: Po vojne bol lístkový systém. Neviem, či si spomínate, že boli na prídel rôzne potraviny aj in proste tovary. Spomínate si na to? (dokumentarista) Áno, spomínam si. Veľmi dobre si na to spomínam, pretože sa prideľovali lístky… prideľovali sa lístky a tým chudobnejším bolo umožnené väčší nákup spraviť., rozumiete… To si pamätám tak, že som išiel do obchodu a kázal som, že aby to napísala na lístok, čo som kúpil. Proste jedným slovom, si pamätám na to. Nebolo to, nebolo to, ako by som to povedal… v takom stave, že by sme vedeli, že, že proste jedným slovom, že tá naša chudoba sa neprejavila tak. A vlastne keď ste spomínal, že v piatom ročníku ste začali ten futbal. (dokumentarista) Áno. To už ste boli na meštianke, alebo to bola ešte tá ľudová škola? (dokumentarista) Ešte stále v ľudovej, v ľudovej škole, ale už som za meštianku hrával futbal ako ľudovák. Pretože sa mi začalo ako dariť, videli ma. Pár lôpt som pochytal takto. No a zabránil som gólu a tak ďalej a tak ďalej. Tak povedal, pán učiteľ Šoltés tam bol, Šoltés bol tam. A on povedal toľko: `Príď zajtra na tréning, na ihrisko Močiar.`"