The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Anton Švajlen (* 1937)

• narodený 3. decembra 1937 v Solčanoch

• 1944 – nástup na základnú ľudovú školu v Solčanoch, od piateho ročníka nástup na meštianku

• od roku 1946 sa aktívne venoval futbalu

• študent Strednej odbornej školy strojníckej v neďalekých Topoľčanoch, kde hrával druhú ligu

• 1959 – prestup do VSS Košice, kde pôsobil ako brankár až do roku 1975

• v reprezentácii už ako dorastenec, absolvoval množstvo zápasov v zahraničí (prvé sa odohrali v Poľsku)

• 1964 – účasť na letných Olympijských hrách v Tokiu

• 1975 – ukončenie aktívnej športovej kariéry

• pôsobenie v olympijskom výbore – vyše 20 rokov (zakladanie olympijských klubov po celom Slovensku)

Tí najbližší a pohľad do minulosti

Bývalý československý futbalista a reprezentant Anton Švajlen sa narodil 3. decembra 1937 v dedine Solčany. Pochádza zo šiestich detí, mal ešte päť mladších súrodencov. Žiaľ, jedna z jeho sestier zomrela v útlom veku, ako šesťročná podľahla zákernej chorobe. Antona a jeho súrodencov vychovávali otec Anton a mamička Anastázia, za slobodna Mináriková, „ktorá mi skutočne dala veľkú lásku,“ spomína Tóno. Muži z jeho rodiny sa zväčša venovali remeslu, najmä murárstvu, ženy boli v domácnosti a starali sa o rodinu a deti. Na svojich starých rodičov, Michala a Annu Švajlenovcov a Adama a Annu Minárikovcov, si dodnes uchoval pekné spomienky a mal s nimi neobyčajne krásny vzťah.

Anton vyrastal v jednoduchej, avšak veľmi pracovitej rodine. Doma chovali rôzne hospodárske zvieratá, vďaka ktorým nikdy nepocítili hlad. I keď sa narodil tesne pred vypuknutím druhej svetovej vojny, na svoje detstvo si uchoval krásne spomienky. Ako malý chlapec zažil v dedine prítomnosť nemeckých vojakov, ktorí však podľa neho viac pomohli ako vyčíňali. Pamätá si, že niektorí dokonca pomáhali jeho otcovi s prístavbou domu. „My sme vychádzali s tými Nemcami,“ konštatuje Anton. Našťastie v dedine neprebiehali ťažké boje, ale pár mín spadlo aj v ich blízkosti. Práve preto sa viackrát ozvali sirény, kvôli ktorým sa celá rodina skrývala v podzemnom úkryte, ktorý mali vykopaný na záhrade.

Napriek vyčíňajúcej vojne sa Antonova rodina dokázala vyhnúť núdzi a zlým životným podmienkam. V roku 1944 nastúpil na miestnu ľudovú školu, ktorú navštevoval až do piateho ročníka. „Vojna keď skončila, bolo nám aj v škole povedané, že vojna skončila,“ spomína Anton, ktorý si však so spolužiakmi celý ročník pred koncom vojny musel zopakovať, z čoho deti neboli nadšené. Voľný čas trávili najmä vonku, pričom jednou z ich obľúbených aktivít bol aj futbal. Po škole skončili všetky knihy v kúte a chlapci už zháňali, s čím si zahrajú. Ak nebola k dispozícii lopta, vynašli sa a spravili si ju z handier alebo z ponožiek. Aj napriek ťažkým časom a skromným životným podmienkam však Anton dnes konštatuje, že „krásny život sme mali.“

Zrodenie futbalistu

Aktívne sa Anton začal venovať futbalu v piatom ročníku, teda ešte ako žiak ľudovej školy. Písal sa rok 1946 a aj napriek nižšiemu veku už hrával za tím meštianky. Jeho veľký talent si rýchlo všimli aj ostatní. I keď hneď na prvom zápase skončil s rozbitým nosom, jeho tréner nešetril pochvalou a už vtedy mu predpovedal budúcnosť veľkého brankára. Hoci sa Anton venoval najmä športu, registroval, že rok 1948 so sebou priniesol aj zmenu politického režimu. Nikdy sa však na životné podmienky nesťažoval, keďže jeho rodina podľa jeho slov obišla celkom dobre, všetci jeho súrodenci dokonca absolvovali vysokú školu bez akýchkoľvek problémov. V ranom veku sa aj on stal pionierom a zúčastňoval sa rôznych akcií či pionierskych táborov. Okrem futbalu ho zaujímala aj hudba a veľmi rád navštevoval hudobné krúžky.

Futbalová liga na úrovni meštianky patrila medzi tie jednoduchšie. Chlapci sa premiestňovali v rámci jednotlivých dedín na bicykloch či dokonca na traktore. Zápasy sa realizovali medzi blízkymi obcami a zúčastňovali sa ich aj diváci, najmä miestni fanúšikovia. Hrávalo sa len v nedeľu poobede, keďže v ostatné dni sa pracovalo a na intenzívnejší tréning nebolo dosť času. Anton pomaly dospieval a meštianku vystriedala stredná škola. Pôvodne navštevoval Poľnohospodársku technickú strednú školu v Bernolákove, avšak kvôli vysokým nákladom sa po dvoch mesiacoch vrátil späť domov. Stal sa študentom Strednej odbornej školy strojníckej v neďalekých Topoľčanoch. V tom čase Anton hrával druhú ligu práve za toto mesto, ktoré sa preňho stalo druhým domovom.

V roku 1957 sa Antonovi nevyhla povinná vojenská služba a narukoval do Dukly Trenčín. Keďže tam bolo prítomných sedem brankárov, museli byť rozdelení. Anton sa tak ocitol v skupine B. „Ja som išiel na vojnu, mal som 78 kíl a za tri mesiace, tam v kadetke, som pribral na 100 a pol kila.“ Počas tých mesiacov nebol veľmi aktívnym hráčom, čo sa mu nepáčilo a nechcel tam zostať. Na jar ho našťastie tréner vzal späť do Trenčína, kde sa už dostal do dobrého tímu. Jeden rok tak Anton odohral v Trenčíne a druhý rok strávil v Brezne, stále v rámci druhej ligy. Počas vojenčiny sa venoval len futbalu, žiadny iný bežný vojenský výcvik ako športovec neabsolvoval. Ako brankárovi sa mu špeciálnej prípravy dostalo len na istý čas v Topoľčanoch, kde mal svojho špeciálneho trénera. Predtým špecializovaný tréning nezažil.

Keď v roku 1959 futbalový klub Lokomotíva Košice hľadal nového brankára, ich agenti boli zvlášť v strehu. Počas spoločného zápasu, kde Anton ešte chytal za Brezno, si ho vyhliadli a ponúkli mu prestup. Zaujímavú ponuku prijal a ešte v rámci toho istého roku oficiálne prestúpil. Bola to veľká zmena najmä preto, že sa stal hráčom prvej ligy. Tréningy boli omnoho kvalitnejšie a tiež viacfázové, čo robilo z Antona stále lepšieho a ostrieľanejšieho brankára. Chytať začal v rámci celého Československa, takže získal mnoho nových skúseností. Vďaka nim dnes vie, že tým najťažším súperom bol pre neho vtedajší Hradec Králové, Dukla Praha a Červená Hviezda. Keďže počas vtedajšieho socialistického režimu oficiálne zamestnanie „športovec“ neexistovalo, Anton bol oficiálne zamestnaný v komunálnych službách ako technický revízor. Ani počas pôsobenia v Košiciach nezaostával v štúdiu a venoval sa diaľkovo strojníckej priemyslovke.

Člen reprezentácie, rola trénera a záver príbehu

Okrem toho, že Anton pôsobil v domácom futbalovom klube, bol aj členom reprezentácie, kde začínal ako dorastenec. Neskôr bol vo výbere juniorov Slovenska a aj vďaka tomu sa mohol zúčastniť zápasov v zahraničí. Tie prvé Anton odohral v Poľsku a dnes ich považuje za dobrý štart vo svojej kariére. Ako brankár bol nasadený najmä v mnohých prípravných zápasoch, pričom neľahký boj zvádzali najmä s Juhosláviou, Nemeckom a Brazíliou. V tej dobe boli športovci na zápasoch za hranicami Československa bežne sprevádzaní tajnými agentmi, ktorí vystupovali ako členovia tímu. „Nás nič nezaujímalo, žiadna táto politika,“ hovorí Anton a tiež si nespomína, že by niekoho takého pri ceste do zahraničia v tíme registroval.

Za výrazný bod v jeho kariére je určite považovaná účasť na letných Olympijských hrách v Tokiu v roku 1964. Z olympiády si odniesol krásne spomienky, ktoré si dodnes pripomína so svojimi bývalými spoluhráčmi. V Japonsku športovci bývali v drevených domčekoch, v ktorých počas jednej noci dokonca zažili aj zemetrasenie. Ako brankár sa zúčastnil prípravných zápasov v Južnej Amerike a tiež všetkých zápasov v základnej skupine. Nasledujúce zápasy už nechytal. Počas finále boli všetci plní napätia a jedným dychom Tóno dodáva: „Na tento zápas máme skutočne dobré spomienky,“ hoci ho veľmi ho mrzelo, že prehrali. Zážitok, ktorý si odniesli, však stál za všetku drinu. Počas návratu našich reprezentantov na letisku vítali predstavitelia futbalového zväzu a tiež ich najbližší. Za zmienku tiež stojí jeho účasť v Pohári UEFA, kde Anton nastúpil v štyroch zápasoch. „Báli sa ma ako čert kríža,“ dodáva s úsmevom pri spomienke na Moskvu.

Anton sa venoval predovšetkým futbalu, no súčasne si budoval aj svoj súkromný život. So svojou budúcou manželkou Helenou sa zoznámil počas zábavy v Brezne, kde v tom čase pôsobil ako vojak. Zamilovali sa do seba na prvý pohľad a hneď po tom, čo ukončil povinnú vojenskú službu, sa zobrali. Keďže Helena bola veriaca, neskôr sa uskutočnil aj sobáš v kostole. Ich rodina sa časom rozrástla o dvoch synov, Ľubomíra a Antona, a jednu dcéru, Helenku. Z obsadenia Československa vojskami Varšavskej zmluvy v auguste v roku 1968 si Anton ťažkú hlavu nerobil. Normalizácia, ktorá potom v 70. rokoch nasledovala, sa jeho rodiny nijako negatívne nedotkla a jeho život pokračoval ako doposiaľ, z tréningu sa tešil domov.

V roku 1975 Anton ukončil aktívnu športovú činnosť, opustil futbalový klub VSS Košice a rozhodol sa pre štúdium na fakulte telovýchovy a športu v Košiciach so zameraním na futbal. Získal tak potrebné vzdelanie pre výkon funkcie trénera a usadil sa najskôr v Brezne, odkiaľ v krátkom čase prestúpil do Humenného. Ako tréner pôsobil do roku 1980. Skončil v košickom klube, kde mal na starosti predovšetkým technickú stránku tímu.

Nežná revolúcia v roku 1989 Antona veľmi nezaujímala. Angažoval sa predovšetkým ako športovec a do politických udalostí sa nezapájal, hoci ako občan spoločenské dianie vnímal. To isté platí aj pre rozdelenie Československa v roku 1993. V tomto prípade ho však nová politická situácia mrzela, keďže mal medzi českými futbalistami množstvo priateľov a práve v Prahe dostal potrebný športový základ. Počas deväťdesiatych rokov Anton pracoval v olympijskom výbore, kde mal na starosti olympijské kluby, predovšetkým ich zakladanie po celom Slovensku. Pôsobil tam vyše 20 rokov. Pred odchodom do dôchodku sa tiež venoval práci vedúceho v závode.

V súčasnosti Anton už na futbalové zápasy chodieva minimálne. Ako dôchodca veľa času trávi najmä doma, v kruhu svojich najbližších. Na záver príbehu sa rozhodol podeliť o svoje životné motto, ktoré znie: „Vystupovanie mojich detí musí byť také isté, ako moje.“ Keďže je nositeľom ceny „Fair play“, chcel tými slovami zdôrazniť, že je veľmi dôležité konať férovo a vedieť si tiež priznať porážku.