Jozef Štibrányi

* 1940

Video Player is loading.
Current Time 0:00
/
Duration 0:00
Loaded: 0%
Progress: 0%
Stream Type LIVE
Remaining Time -0:00
 
1x
  • “No ešte vám poviem jednu epizódu, ktorá prakticky… o ktorej sa málo vie. Keď som mal osemnásť rokov, brat Jano, čo hral v Liberci, a končil som maturitou, tak to zangažoval, že ma tí Liberčáci chceli do toho ich družstva druhej ligy, kde brat hral… kde brat Janko hral. A hrali dosť takú poprednú pozíciu, v tej českej druhej lige. No, ale podmienkou bolo, že tam musím študovať. Vtedy bola taká regula, že… tak normálne mi vybavili, že som išiel na pohovory na Vysokú školu textilnú, v Liberci… pre Kristove rany! No a keď sa to rodičia dozvedeli, skoro ma zabili. To bol, sa to mesiac riešilo v Prahe, ten prestup. Ale automaticky Trnava prehrala, lebo som bol prijatý na vysokú školu. Keby ste videli, aké som tam ja robil tie pohovory. Som tam došiel a päťsto žiakov tam čakalo už, maturantov, a ja medzi nimi. Kristove rany… Som tam dostal otázku, pamätám si ju dodnes. Padá predmet z výšky, ja neviem… z tisíc, tisíc metrov, má váhu päť kilov a akú bude mať rýchlosť meter nad zemou. To som mal vypočítať. Ja som ani nevedel, čí som. Z matematiky som prepadol, potom som tie vzorce len tak preskakoval. Tak som tam niečo popísal a to bolo vybavené, že ma príjmu. Lenže ma to aj potom mrzelo, že som niekomu možno zobral kariéru. Na druhý deň sme tam išli, aj s tými funkcionármi, autom ma pekne zobrali, býval som u brata Janka a tam na tej tabuli bolo, že koho zobrali a ja medzi nimi prijatý. A som tam mal, no profesiu, keby som to bol skončil, tak by som bol býval konštruktér textilných strojov, preboha živého! Tak som tam vydržal do toho decembra, teda prvý semester, a potom som zistil, že to nemôžem zvládnuť, tak som napísal domov, že tam nebudem. Aj Tonymu báčimu som napísal, či by ma nezobrali naspäť do Trnavy, ten mi odpísal : Jožko, samozrejme, vráť sa domov, čekáme na teba. To bolo v tom roku 1958? (dokumentarista) To bolo v roku 1958, 1959. “

  • “A takto ste už chodili niekde na ihrisko? (dokumentarista) Na ihrisko… však prvé futbalové ihrisko bolo vo Vlčkovciach v takzvanom Hliníku. To je teraz ako je nadjazd, ako ste teraz odbočovali, tam bol Hliník, to bola obrovská priehlbeň, tak sto na šesťdesiat metrov, odkiaľ brali trnavské tehelne tú žltú hlinu, na výrobu tehál. A tam vznikla krásna trávnatá plocha. A tam mali Vlčkovci, Vlčkovania, prvé ihrisko. Mali bránky a vždycky si s vápnom… a tam hrávali prvé zápasy. A tak tí hráči boli dobrí, že neskoršie sa urobilo ihrisko potom v dedine poza cintorín, za cintorínom, normálne klasické ihrisko s bránami, rozmerov teda príslušných na tú dobu. A tam Vlčkovce hrali prvú krajskú súťaž. Každú nedeľu buď doma alebo vonku. Takže aj ste takto cestovali vy ako dorast, do okolitých… (dokumentarista) Áno, však aj vám to poviem. Vždycky, predzápas - hrá sa predzápas dorastencov a potom hrali muži zápas. A celá dedina na ihrisku. A keď sa išlo von, a my, tá benjamínka takzvaná, vždy nám dojednali zápas alebo sme si ho sami dojednali a vždy sme išli na bicykloch, napríklad do Majcichova. Tam sme došli, zahrali sme si a išli sme naspäť domov. Alebo sme šli do Modranky alebo ja neviem, do Križovan… alebo aj do Serede sme išli. To sme si dojednali. Mali sme takého, taký starší pán to bol, jeho to tak bavilo. Robil cukrovinky, tak vždycky nám takého zápasy dojednal a išiel s nami. A tak sme hrali, tá benjamínka. A postupne, ja som mal trinásť rokov a už som hral za dorast Vlčkoviec. Trinásťročný! A pamätám si zápas, že sme hrali, no, jak som to spomínal, kurnik šopa! To mestečko, také krásne ihrisko malo, no. A bol na tom štadióne zhodou okolností, bol taký pozorovateľ z Bratislavy, jak bych ho teraz videl, volal sa Kadlec. To bol tréner, ktorý hľadal také talenty pre bratislavské družstvá. A tento na tom zápase zrovna bol. Ja som dal dva góly, nádherné teda! A za týždeň došiel do Vlčkoviec na futbalový klub, ktorý teda mal sídlo na ihrisku, lebo cukrovar tam postavil šatne. A že hráč číslo sedem bol vybraný na sústredenie do Trenčianskej, Trenčianskej Teplej, na sústredenie vybraných dorastencov. Som mal štrnásť rokov, som tam išiel pekne vlakom, som mal režinku (režijný preukaz na bezplatnú cestu vlakom, poz. ed.), ešte aj s nejakým Maďarom, ktorého vybrali. Bol odo mňa starší o dva roky. “

  • “A ešte by som sa opýtal, tým, že bol členom gardy, aj poznal tých funkcionárov? (dokumentarista) No nie, lebo oni si založili jednotku. Oni sa schádzali, oni sa stretávali v kultúrnom dome, lebo vo Vlčkovciach už v tej dobe bol vybudovaný jeden krásny kultúrny dom, s kinom, kinosála… kde bolo teda obecné zastupiteľstvo, takzvané, na tú dobu. No a tam sa oni schádzali, jak teraz sa schádzajú hasiči alebo ja neviem. Mali tú gardu… No, mali aj také uniformy. Tato ani tú uniformu nemal, ale mnohí mali takú uniformu s takým… Taký oný tam bol, taký že kmaca. Ale tato tú uniformu nemal, lebo on mal tú, tú svoju uniformu železničiarsku a koľko ráz išiel na tú schôdzu v tej uniforme. Oni mali také schôdze. Žiadne že by z toho bývali v dedine nejaké problémy, absolútne žiadne. Lebo tú dedinu prakticky viedli tí bohatí statkári čo tam boli, rodiny. V každej dedine bola rodina, čo mala veľké polia. Vo Vlčkovciach bol statkárom Slezák, ten vlastnil aj ten cukrovar, čo tam bol. A ten riadil vlastne aj celú dedinu. A ten cukrovar dokedy fungoval? (dokumentarista) Cukrovar? Áno. (dokumentarista) No fungoval, fungoval dosť dlho, ale potom tak… Poviem na rovinu, v sedemdesiatych rokoch prestal fungovať a vznikli tam takzvané dielne. Čiže ten cukrovar odstavili a sa tam vyrábali náhradné diely pre cukrovary na celom Slovensku. Takzvané vývojové dielne sa to volalo. A vlastne po prechode frontu, aj po tom, čo vlastne odišli aj tí sovietski vojaci, ako sa zmenil vývoj, aj to obnovenie Československa… Bola nejaká zmena vo vašom živote? (dokumentarista) No prakticky sa začala, začalo sa v dedine trieštiť, vtedy začala sa do popredia dostávať komunistická strana, že vznikali. A vždycky to tato nebohý spomínal v dosť zlom. Že, že sa mu nepáčilo, že prakticky tie strany zakladali… Poviem to, ako to bolo! Ľudia, čo od toho statkára, ja neviem, boli ošetrovatelia zvierat, ja neviem, robili na poliach - to bolo gro tých komunistických buniek na dedinách, títo ľudia. Oni koho chceli, toho pribrali. No napríklad otca nezobrali do tej strany, lebo že bol gardista. On dokonca, ja som sa s ním o tom, on mi to potom povedal, on bol v komunistickej strane, u tej železnice. Mám doma odloženú aj jeho knižku.”

  • Full recordings
  • 1

    Bratislava, 22.03.2023

    (audio)
    duration: 02:25:26
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Ja som mal trinásť rokov a už som hral za dorast Vlčkoviec!

Jozef Štibrányi
Jozef Štibrányi
photo: Post Bellum SK

Bývalý československý futbalista Jozef Štibrányi sa narodil 11. januára 1940 vo vtedajšom Farkašíne, dnes známom ako Vlčkovce. Otec, Jozef Štibrányi starší, bol rodákom z Vínoviec, kde sa narodil v roku 1905. Mamička, Katarína Kotvasová, pochádzala z Vlčkoviec. Jozef bol ich tretím synom. Mal ešte o päť rokov staršieho brata Jána a o deväť rokov staršieho brata Kamila. Z rodiny boli športovo aktívni všetci chlapci. Nadšenie pre pohyb asi chlapci podedili po otcovi, ktorého najobľúbenejším koníčkom bol futbal. Jozef sa stal členom družstva dorastencov alebo, inak povedané, benjamínky už ako trinásťročný. Vo veku štrnásť rokov sa stal členom krajského mužstva a hneď absolvoval prvý medzinárodný zápas v Šoproni. Neskôr ho ako dorastenca čakalo zaradenie do mužstva Slovenska, Moravy a Čiech. Jozef síce žil futbalom, avšak ani jeho vzdelanie nesmelo zaostávať, a tak sa medzičasom stal študentom trnavského gymnázia. V roku 1956 bol zaradený medzi dorastencov Spartaku Trnava a popri tom tiež reprezentoval svoju krajinu na turnaji dorastencov Európy. V roku 1957 sa stal hráčom výberu Československa za dorastencov v Luxembursku. Po skončení gymnázia prestúpil do Liberca do druhej ligy a súčasne nastúpil aj na miestnu textilnú vysokú školu. Nebol tu spokojný a po pár mesiacoch, teda na prelome rokov 1958 a 1959 sa vrátil späť do Trnavy do Spartaku. Po návrate z Liberca sa Jožko študijných plánov nevzdal a stal sa študentom Pedagogického inštitútu v Trnave, ktorý ukončil úspešným absolvovaním štátnic v roku 1963. Nezabudnuteľné boli Majstrovstvá sveta vo futbale v roku 1962. Vycestoval do Čile, kde bol aktívnym hráčom v prvých troch zápasoch. Československo vtedy na majstrovstvách obsadilo druhé miesto. V roku 1963 Jozef v reprezentácii skončil a následne absolvoval povinnú vojenskú službu v rokoch 1964 a 1965. Prvú polovicu v Dukle Praha a tú druhú v Dukle Tábor. Stále hral futbal, pričom za Duklu mal aj vynikajúci príjem. Skončil tam v júni 1965 a na ďalšie dva roky sa stal znovu hráčom Spartaku Trnava. Aktívnu kariéru futbalistu udržiaval do roku 1971 a ukončil ju vo Vítkovciach. Medzitým sa oženil a založil si rodinu. Po ukončení futbalovej kariéry v roku 1971 začal Jozef učiť na Základnej škole v Križovanoch. Pôsobil tam dlhé roky, až do roku 2001.