The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Jozef Štibrányi (* 1940)

• narodený 11. januára 1940 vo vtedajšom Farkašíne, dnes známy ako Vlčkovce

• traja bratia – starší Ján a Kamil – Jozef bol najmladší

• celá rodina žila futbalom, Jozef členom benjamínky (dorastenci) v trinástich rokoch

• ako štrnásťročný – hráč mužstva kraja, absolvovanie prvého medzinárodného zápasu v Šoproni, neskôr ako dorastenec zaradený do mužstva Slovenska, Moravy a Čiech

• 1956 – hráč Spartaku Trnava – štúdium na trnavskom gymnáziu – reprezentácia krajiny na turnaji dorastencov Európy

• 1957 – hráč výberu Československa za dorastencov, v Luxembursku

• po gymnáziu prestup do Liberca do druhej ligy

• študent Pedagogického inštitútu v Trnave – úspešné absolvovanie štátnic v roku 1963

• 1962 – Majstrovstvá sveta vo futbale, Jozef aktívnym hráčom v prvých troch zápasoch

• 1963 – koniec v reprezentácii

• aktívna kariéra futbalistu do roku 1971 – ukončenie vo Vítkovciach +1971 – stal sa učiteľom na Základnej škole v Križovanoch – do roku 2001

Jozefovi najbližší a pohľad do minulosti

Bývalý československý futbalista Jozef Štibrányi sa narodil 11. januára 1940 vo vtedajšom Farkašíne, dnes známom ako Vlčkovce. „Bola veľmi ukrutná zima,“ vybavuje si slová svojich rodičov spomínajúcich na deň, keď sa narodil. Otec, Jozef Štibrányi starší, bol rodákom z Vínoviec a narodil sa v roku 1905. Mamička, Katarína Kotvasová, pochádzala z Vlčkoviec. Jozef bol ich tretím synom a mal ešte o päť rokov staršieho brata Jána a o deväť rokov staršieho brata Kamila. Láskyplná a milujúca rodina žila v typickom dedinskom domčeku, akých bolo v tej dobe na vidieku plno.

Jozefova matka Katka pochádzala z bežnej rodiny, ktorá vlastnila len maličké pole, vďaka ktorému mohli slušne prežiť. V mladšom veku pracovala ako slúžka u miestneho statkára, no dobré spomienky si odtiaľ neodniesla. „Slovenské deti učil Maďar, ktorý nevedel ani slovo po slovensky.“ Spomínala aj nepríjemné tresty trstenicou, ak sa triedou ozvalo čo i len jedno slovo po slovensky. Otcova rodina bola na tom podobne. Tiež vlastnili neveľké pole, na ktorom pomáhal aj on sám, keďže bol vyučený kosec. Neskôr po svadbe sa zamestnal na železnici, kde pôsobil ako strážca. Do rodinného rozpočtu prispievala aj mamička. I keď už mala rozrastajúcu sa rodinu a deti, privyrábala si ako krajčírka.

Obdobie druhej svetovej vojny sa Jozefovi spája aj s pravidelným ukrývaním sa v kryte, či s prítomnosťou nemeckých aj sovietskych vojakov. „Ja som mal päť rokov a mal som jedinú povinnosť, dvojlitrovú kanvu mlieka som mal priniesť do krytu.“ Kryt mali vybudovaný hneď pri dome, bola to podzemná pivnica, ktorú museli navštevovať celkom často. Našťastie sa nikomu z Jozefovej rodiny nič nestalo. S prítomnosťou nemeckých vojakov, ktorí vo Vlčkovciach mali základňu, problémy neboli. Avšak s blížiacim sa koncom vojny a s príchodom sovietskych vojakov už najmä rodiny s dcérami problém mali. Napríklad Jozefov sused mal tri dcéry, ktoré museli byť v tom čase takmer tri týždne pred vojakmi ukryté.

Po skončení vojny sa v dedine okamžite do popredia začala dostávať komunistická strana, ktorej jadro tvorili veľmi jednoduchí ľudia zo skromných pomerov. Jozefov otec sa stal členom tejto strany už počas vojny ako zamestnanec železníc. Miestnym sa páčili predstavy komunistov, najmä tá, že by konečne mohlo niečo patriť aj im. Vtedajšia politika sa totiž niesla v tom duchu, že všetko vlastnil bohatý statkár a ostatní len zveľaďovali jeho majetok za nie príliš vysokú odmenu. Získanie polí a neskôr postavenie väčších domov bolo veľkým lákadlom. Avšak nakoniec nič nebolo tak, ako všetci dúfali. „To mi ani nespomínajte, keby sme nedržali otca, zoberie pištoľ a postrieľa ľudí,“ dodáva Jozef pri zmienke o komunistickom prevrate v roku 1948 a najmä nasledujúcej menovej reforme. Jozefova rodina vtedy prišla o všetky našetrené peniaze, ktoré mali odložené na nový dom.

Veľká futbalová kariéra

Prvé štyri triedy základnej školy navštevoval doma vo Vlčkovciach. Ďalšie tri triedy už Jozef absolvoval v Križovanoch. Na školu má len dobré spomienky, obzvlášť na množstvo športových súťaží a teplé dni, ktoré ako dobrá partia detí trávili na školských ihriskách. Jozef navštevoval aj hodiny náboženstva, kde si ho vybrali aj za miništranta. Keďže jeho mama bola veľmi pobožnú, mala z neho radosť, čo sa už ale nedalo povedať o Jozefových pocitoch. Kostol mali veľmi ďaleko a malému živému chlapcovi sa nechcelo tráviť hodiny na omši, ktorá bola celá po latinsky. V roku 1952 sa rozhodol s miništrovaním skoncovať a venovať sa výlučne tomu čo najviac miloval, futbalu.

Z rodiny boli športovo aktívni všetci chlapci. Nadšenie pre pohyb asi chlapci podedili po otcovi, ktorého najobľúbenejším koníčkom bol futbal. Začiatky neboli jednoduché. Hrávali bosí, keďže v tom čase každé dieťa z priemernej rodiny vlastnilo len jeden pár topánok, preto bolo vylúčené, aby si ich zničili pri futbale. Vlčkovce boli športovou dedinou, a preto mali aj vlastné ihrisko, ktoré neskôr zveľaďovali. Jozef sa stal členom dorastencov alebo, inak povedané, benjamínky už ako trinásťročný. Získal starý dres, ktorý mu mamička dokázala prešiť, a tak vyzeral ako skúsený hráč. Ako dorastenec hral za Vlčkovce nasledujúce tri roky. Za jeho narastajúcimi úspechmi bol nepochybne aj jeho otec, ktorý sa mu pri trénovaní ochotne venoval. Doma vyrobil hrazdu, na ktorej mohol Jozef cvičiť, a dokonca mu vyrobil sandále, vďaka ktorým jeho nohy boli vo výbornej kondícii. Keď mal Jožko štrnásť rokov, na jednom zo zápasov si ho všimol tréner Kadlec z Bratislavy, ktorý tam hľadal talenty. O týždeň neskôr sa Jozef dozvedel, že hráč číslo sedem je vybraný na sústredenie dorastencov do Trenčianskej Teplej. Odohral tam tri zápasy, v ktorých jeho rýchlosť a skóre gólov boli neprehliadnuteľné. Tak sa Jozef stal členom mužstva kraja a hneď absolvoval prvý medzinárodný zápas v Šoproni. „Slávny som bol jak delo!“ spomína s úsmevom. Pošťastilo sa mu a dostal sa do užšej nominácie, čo znamenalo sústredenie dorastencov v Bratislave, na základe ktorého bol zaradený do mužstva Slovenska, Moravy a Čiech. V tej dobe bol Jožkovým spoluhráčom napríklad i Vladimír Weiss

Jozef síce žil futbalom, avšak nezanedbával ani vzdelanie a medzičasom sa stal študentom trnavského gymnázia. V roku 1956 bol zaradený medzi dorastencov Spartaku Trnava a popri tom reprezentoval svoju krajinu na turnaji dorastencov Európy. Vo futbale sa mu očividne veľmi darilo, no to sa nedalo povedať o jeho stredoškolskom štúdiu. Jeden ročník si musel Jozef dokonca aj zopakovať, keďže prepadol z matematiky a nemčiny. „Keby som ten ročník neopakoval, nikdy Štibrányi nebude futbalista,“ prehlasuje Jozef. Rodičia boli síce z jeho študijných výsledkov sklamaní, ale keďže počas tohto roku sa škole mohol venovať menej, stal sa Jožko v roku 1957 členom výberu Československa za dorastencov na turnaji v Luxembursku. Mali smolu a nakoniec vyššie postúpili Taliani a Nemci, ale spomienky, ktoré si odniesli, stáli za to. Zahraničné zápasy ako dorastenec absolvoval aj v Rakúsku či vo východnom Nemecku, odkiaľ si priniesol kopačky na štuple, ktoré v ligovom družstve vtedy vlastnil ako jediný.

Málokto vie, že keď Jozef ako osemnásťročný končil gymnázium, chcelo ho futbalové družstvo v Liberci, kde už pôsobil jeho brat Ján. Išlo o druhú ligu, avšak veľmi solídnu. Podmienkou bolo, že sa Jožko stane študentom miestnej textilnej vysokej školy, čo sa nakoniec aj uskutočnilo. Išlo o prelom rokov 1958 a 1959, no po pár mesiacoch bolo štúdium ukončené, pretože Jozef tu nebol spokojný a chcel sa vrátiť späť domov, do Trnavy. „Som tam bol potom kľúčovým hráčom,“ spomína. V roku 1960 sa Jozef zaradil do československého mužstva medzi dospelých mužov a svoj prvý zápas v tomto zložení odohral proti Holandsku, kde bezkonkurenčne vyhrali 4:0. Zároveň bol stále členom československej ligy, kde v tom čase bolo šestnásť družstiev, pričom Trnava svoj prvý titul získala až v roku 1968.

Po návrate z Liberca sa Jozef študijných plánov nevzdal a stal sa študentom Pedagogického inštitútu v Trnave, ktoré ukončil úspešným absolvovaním štátnic v roku 1963. Išlo o veľmi náročné a fyzicky vypäté roky, keďže takmer každý deň mal Jozef v škole niekoľko tréningov z rôznych športov a potom ešte intenzívny futbalový tréning. Skĺbiť to bolo neraz veľmi ťažké.

Nezabudnuteľné boli Majstrovstvá sveta vo futbale v roku 1962. Jozefovi sa podarilo dostať na zoznam nominovaných na prípravný zápas proti Uruguaju. „Tak som zahral, že som bol najlepší hráč na ihrisku,“ vysvetľuje. Vďaka tomu mal istotu, že jeho najbližšie kroky povedú do Čile na majstrovstvá sveta. Viaceré okolnosti ich účasti na majstrovstvách boli však pre neho skôr sklamaním. Napríklad to, že športový zväz doma predpokladal, že okamžite vypadnú, a tak chcel na ich výprave čo najviac ušetriť. Mali síce v družstve dvoch tajných policajtov, ale chýbali im masér a tlmočník a ani ubytovanie, ktoré mali zabezpečené, nebolo vyhovujúce. Nehovoriac o tom, že ich príchod bol naplánovaný na deň neskôr, z čoho vznikli nemalé problémy. O tréningovej ploche nemohla byť ani reč, to isté platilo aj o novinároch, ktorí asi ani nevedeli, kde je československé mužstvo ubytované. Štadión, na ktorom mali odohrať svoj prvý zápas so Španielmi, videli dva dni pred zápasom. Rozhodla 81. minúta, počas ktorej práve Španieli kopali roh. Jožkovi sa podarilo dostať nečakane k lopte a dal nádherný gól. „Ja som ich počul, ako za mnou s tými kopačkami zaberajú, ako dychčia,“ vybavuje si Jozef aj dnes. Psychika Španielov sa tak podlomila a československé družstvo vyhralo. Druhý zápas s Brazíliou remizovali a tretí zápas s Mexikom už, žiaľ, prehrali 3:0. V nasledujúcich zápasoch s Maďarskom, Juhosláviou a vo finále s Brazíliou už Jozef nehral. Keďže vtedy platilo pravidlo, že vybraní hráči musia zotrvať celý zápas a nesmelo sa striedať, Jožko ako náhradník sedel dokonca v hľadisku. Druhé miesto, ktoré vtedy Československo získalo, bol napriek všetkému nádherný úspech. Po turnaji nasledovala recepcia, kde boli všetci hráči „jak bratia s bratmi,“ spomína Jozef. A návrat domov, bol pre neho jeden z najkrajších: „Sme doleteli do Prahy na letisko, tam bolo 50 000 ľudí, na letisku nás čakalo!“ Doviezli aj celú jeho rodinu, ktorá bola na neho nesmierne hrdá. Ľudia ich objímali a niesli na pleciach. Následne išli takmer tri hodiny cez celú Prahu autobusom až na Strahov, kde boli vyznamenaní. Po tom, čo boli ubytovaní v hoteli Internacional, odovzdali výstroj a odleteli lietadlom do Bratislavy, kde ich rovnako vítalo množstvo ľudí. Jožka tiež privítala celá jeho dedina pred rodičovským domom a získal tak ďalšie vyznamenania.

V roku 1963 Jozef v reprezentácii skončil a následne absolvoval povinnú vojenskú službu v rokoch 1964 a 1965. Prvú polovicu v Dukle Praha a tú druhú v Dukle Tábor. Stále hral futbal, pričom za Duklu mal aj vynikajúci príjem. Skončil tam v júni 1965 a na ďalšie dva roky sa stal znovu hráčom Spartaku Trnava. Aktívnu kariéru futbalistu udržiaval do roku 1971 a ukončil ju vo Vítkovciach. Medzitým sa oženil a založil si rodinu.

Pražská jar a nasledujúce roky

Koncom 60. rokov aj do Jožkovho života zasiahla Pražská jar a invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968. V tom čase mal Jozef už manželku a ročnú dcéru. Jeho najväčším očakávaním počas politického uvoľňovania bolo najmä otvorenie hraníc. A vysvetľuje, že „Dubček bol náš človek, v ktorého sme všetci verili.” August však všetky jeho nádeje pochoval. Vtedy mal Jozef hrať v Hradci Králové a futbalisti boli ubytovaní v hoteli v neďalekej dedinke. Nadránom ich budil masér so slovami: „Rusi napadli Československo!“ Nik mu neveril a spočiatku si mysleli, že žartuje, ale hneď po tom, čo sa zišli v jedálni, kde si vypočuli správy z rozhlasu, vytriezveli a pochopili, že situácia je zlá. Okamžite sa rozhodli vrátiť domov, do Vítkovíc. Cesta im trvala nekonečných desať hodín, keďže oproti nim išli tanky a vojenské vozidlá. Je len zázrak, že ich žiadne nezmietlo z cesty. Doma ho čakala žena s dcérou, ktoré ani len netušili, čo sa deje, i keď im pod balkónom stál tank. Jozef mal neskôr veľký strach a obavy, ako sa situácia vyvinie, nakoniec však počas normalizácie nemal on ani jeho rodina problémy.

Po ukončení futbalovej kariéry v roku 1971 pamätník začal učiť na Základnej škole v Križovanoch. Pôsobil tam dlhé roky, až do roku 2001. V sedemdesiatych rokoch podpísal previerku a nevystupoval ako odporca režimu. Vyučoval predmety ako telesná výchova, prírodopis, práce na pozemku a neskôr aj brannú výchovu. Na dve obdobia sa stal zástupcom riaditeľa a tiež bol trénerom križovanského futbalového družstva. Bez nejakých vážnych problémov s komunistickým režimom učil na škole, avšak na Nežnú revolúciu v roku 1989 sa veľmi tešil. Zhromaždení sa síce nezúčastňoval, ale vývojom situácie bol nadšený.

„Ako Slovák som to vnímal veľmi pozitívne,“ dodáva pri zmienke o rozdelení Československa v roku 1993. Samotné deväťdesiate roky však považuje za temnú dobu, ktorá bola zneužitá zločineckými skupinami. Nakoľko bol istý čas členom hnutia HZDS, o to viac ho sklamalo vtedajšie konanie jeho predsedu Vladimíra Mečiara.

V roku 2001 Jozef odišiel do dôchodku. Viac voľného času si neskôr si užíval na záhrade a ani na aktívny šport nezanevrel. Na záver sa podelil o svoje životné heslo, ktoré znie: „Ja som optimista,“ a dodáva, že je veľmi rád, že má všade priateľov, ktorých si veľmi váži.