Mária Potočná

“No tréningy sme mali, zo začiatku sme ich mali nejak tri, štyrikrát do týždňa, ale potom v podstate jak začali prázdniny, tak my sme mohli chodiť každý deň, tak my sme celé prázdniny v podstate prežili na lodenici. Pokiaľ sa išlo niekde na preteky, na sústredenie, tak sme išli. Inak sme v podstate boli celý čas na lodenici. A keď sme boli na lodenici, tak koľkokrát sme mali aj dva tréningy za deň, že aj ráno a potom poobede. Takže my sme tak postupne na to nabehli, nie nejak, my sme tak dobrovoľne na to nabehli, že boli sme na lodenici, tak sme aj jazdili a popritom sa tam aj robilo niečo, tá lodenica, my sme mali šleb starý. Ako lodenica bola za botanickou záhradou… V Karlovej Vsi. (dokumentarista) V Karlovej Vsi bola za botanickou záhradou, to bolo vykotvené. A tak tam trebalo stále niečo maľovať, opravovať a tak ďalej, niečo sa tam stále robilo, takže sme aj brigádovali, aj trénovali. Tak to bolo tak. Potom, lebo my sme boli v takom veku, že už mohli na nás aj viac naložiť, už sme mali pätnásť, šestnásť rokov, tak sa trénovalo viacej v lete v tom období. Od marca do októbra sa trénovalo viac-menej na vode a chodilo sa von. Teda chodilo sa ešte behať k tomu. Popri zátoke sme behávali. A jak prišiel október, že na vodu sa moc nedalo, lebo vtedy ešte nebolo také oblečenie jak je dnes, neoprénové a ja neviem čo… my sme mali iba obyčajné max šuštiaky a špricky, také obyčajné šuštiakové… Dnes je to všetko neoprénové, takže odizolované od vody a tak. Tak sme začali od novembra do toho zhruba konca marca sa chodilo, lebo vtedy sa nechodilo do teplých krajín trénovať, to je vymoženosť tejto doby, ale tak sme mali tréningy v telocvični, čo mala prírodovedecká fakulta telocvičňu, tam sme chodili, tam bola aj posilňovňa. A potom sme chodili na plaváreň, aspoň jedenkrát do týždňa sme mali plaváreň a v zime, keď bol sneh aj v Bratislave, sme chodili na bežky, ale sme chodili vždy v zime aj na sústredenie na bežky.“

“Ja som vôbec nevedela, že takýto šport existuje. To bola taká náhoda, že tam na Košickej učil jeden učiteľ, on učil dielne, a jeho dcéra, ona študovala prírodovedeckú fakultu a ona chodila do tohto klubu, ako študentka sa tam dostala. A oni potom sa rozhodli, ešte s jednou, že chcú trénovať ako nejaké deti kvázi. Tak ona si urobila nábor práve na tej Košickej, lebo tam bol jej otec. No, a zo sestrinej triedy sa tam prihlásilo asi päť dievčat a boli to aj nejaké také kamarátky, čo bývali blízo nás, ale oni potom prestali všetky chodiť. A potom v podstate sme tam chodili iba ja so sestrou z tejto partie. A my sme v tom čase tam boli ako nejakí najmladší pretekári, lebo v tom čase sa ešte nezačínalo tak ako dnes, že osem, deväť, desaťročné deti začínajú. Vtedy tam oni začínali, väčšina čo tam bolo pretekárov, začínali ako študenti na vysokej škole, že si to na telesnej výchove vybrali a ich to zaujalo a že tam začali častejšie chodiť. No a my sme tam boli ako také dorastenky vlastne, ako žiačky už nie… Také dorastenky sme už boli. A si pamätám, že keď som išla prvýkrát na vodu, bol akurát, lebo to bolo na jar, a bol akurát vysoký stav Dunaja a mňa to furt točilo, nevedela som pristáť, nevedela som nič! A mal ma na starosti taký jeden pretekár, čo tam bol, a ten na mňa furt vykrikoval, to si pamätám! A ešte som bola iba párkrát na vode, nás zobral, tam bol ako vedúci katedry prírodovedeckej fakulty učiteľ telesnej výchovy, Tibor Matušík. On bol veľmi zanietený, on vlastne založil aj tento klub, vodný slalom v Bratislave. A on nás zobral splavovať Vydricu, tam jak je Partizánska lúka, tam nás zobral splavovať Vydricu, no ja som vtedy ešte tak veľmi dobre nevedela tú loď ovládať a to je úzky potom, tak som sa tam zaprela niekde krížom, potom on v obleku nás vyťahoval… nebola som sama, aj niekto iný, potom on v obleku išiel do vody a nás vyťahoval. Potom sme sa tam sušili pri ohni. A mám zopár fotiek takých, čo som bola na prvých pretekoch na jeseň, v ten rok, že som sa tam vykúpala, a tuto sme chodili do Brna na preteky, tuto tak naokolo, čo bolo. A tak, nie je to ľahký šport, ale keď sa to človek naučí…“