The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mária Potočná (* 1954)

• narodená 1. novembra 1954 v Bratislave

• dvaja súrodenci, mladšia sestra Alžbeta a mladší brat Tomáš

• 1961 – absolvovala Základnú škola na Košickej ulici v Bratislave

• vodný slalom – najskôr záujem jej sestry Alžbety, neskôr Máriin prestup, obe členkami vodáckeho klubu v Karlovej Vsi ako dorastenky

• Gymnázium na Novohradskej ulici v Bratislave – matematicko-fyzikálna trieda, úspešné ukončenie v roku 1974

• 1973 – dosiahla prvú výkonnostnú triedu, v tej dobe vrchol, potom Mária súťažila prevažne na Slovensku

• ako 19-ročná absolvovala trénerský kurz, po ktorom hneď začala trénovať skupinu dievčat do štrnásť rokov (trénuje dodnes), členka Klubu dunajských vodákov Slávia UK Bratislava

Máriini najbližší a spomienky na detstvo

Bývalá kajakárka Mária Potočná, za slobodna Máleková, sa narodila 1. novembra 1954 v Bratislave. Rodičia Štefánia a Tomáš Málekovci mali okrem najstaršej Márie ďalšie dve deti, Alžbetu a Tomáša. Vzťah detí s otcom sa narušil, keď mala Mária pätnásť rokov, a otec sa s ich matkou rozviedol a založil si novú rodinu. Tomáš Málek bol síce z Bratislavy, ale istú dobu jeho rodina žila aj v Nových Zámkoch. Práve preto sa Mária so svojím starým otcom Františkom stretávala len sporadicky. Po tom, čo sa Máriinmu otcovi podarilo vyštudovať, pôsobil ako učiteľ matematiky a deskriptívy. „Ja som zdedila po ňom matematické myslenie,“ spomína Mária. Matka Štefánia pochádzala z okolia Galanty a o svojich rodičov prišla pomerne skoro, ešte v dospievajúcom veku. Istú dobu ju vychovával jej otčim, no neskôr sa presťahovala k tete do Bratislavy. O svojom detstve nikdy nehovorila, Mária však vie, že tete pomáhala so starostlivosťou o jej troch malých synov. „V podstate vieme o jej živote odvtedy, čo bola v Bratislave.“ Rodičia sa spoznali práve tu, ešte v dobe, keď otec študoval.

„My sme bývali s mamou a tri deti, v jednoizbovom byte vlastne, bez kúpeľne!“ vysvetľuje Mária, ktorá spolu so súrodencami vyrastala v bratislavskej Klingerovej kolónii, medzi panelovými domami v blízkosti štrkoviska. Rada si zaspomína na ihrisko plné detí či detský park, kde trávila všetok voľný čas. Nebol to úplne ten pravý mestský život, i keď rástla v hlavnom meste. „Ja som sa rada hýbala,“ hovorí pamätníčka a šport bol skutočne v jej živote prítomný už od detstva. Rada trénovala na hádzanárskom ihrisku alebo len tak pasívne sa pozerala na športovcov cez okná závodného klubu. Prežila viac-menej bezstarostné detstvo, aj keď so sestrou Alžbetou boli počas dňa odkázané len jedna na druhú. Mama totiž pracovala v Slovnafte na zmeny ako operátorka vo výpočtovom stredisku, čo znamenalo aj neskoré príchody večer. Neskôr Málekovci získali byt od Slovnaftu neďaleko Vrakune. Bol to pekný byt s dvorom v príjemnom komunitnom prostredí. Spomienky naň zostali stále živé aj vďaka tomu, že Máriin brat Tomáš tam dodnes žije. K detstvu patrí aj základná škola, na ktorú Mária nastúpila v roku 1961. Počas nasledujúcich rokov sa z nej stala aj iskrička a potom pionierka, ktorá každý rok s veľkým nadšením navštevovala pionierske tábory. Detstvo prežívala bez rebélií a jediné, čo ju okrem školy zaujímalo, bol šport. Aj rok 1968 a príchod vojsk Varšavskej zmluvy do Československa ju zastihol v čase, keď bola na pionierskom tábore v Telnici, takže hlavné udalosti späté s okupáciou ju obišli. Neskorším zväzáckym aktivitám sa vďaka aktívnemu športovaniu vyhla. 

Športové začiatky pretekárky v kanoistike

Mária sa rada hýbala a v podstate ju bavilo skúšať každý šport, ku ktorému mala možnosť sa dostať, no žiadne špeciálne športové krúžky nenavštevovala až do deviatej triedy na základnej škole. Výnimkou bol závodný klub, kde si vyskúšala hru na rôzne hudobné nástroje a dokonca i balet. Hoci pôvodne Mária uvažovala o inom športovom zameraní, keď videla rozmanitosť vodného slalomu, na ktorý sa ako prvá prihlásila jej sestra Alžbeta, rozhodla sa pre zmenu. „Ja som vôbec nevedela, že taký šport existuje, to bola taká náhoda,“ konštatuje dnes.

Do klubu vodného slalomu sa prihlásilo veľa Máriiných kamarátok, avšak jediné, ktoré vydržali, boli práve sestry Malekové. V tej dobe už neboli žiačkami, ale boli považované za dorastenky. Začiatky na kajaku neboli zďaleka jednoduché. Začínali na rieke Dunaj, kde bol zväčša silný prúd a Mária sa len veľmi ťažko dokázala vytočiť. Bolo to náročné, ale aj veľmi zábavné. V čase, keď mladučká Mária s týmto športom začínala, trénovali výhradne v prírode, na divokých prírodných riekach. Akonáhle sa kanoistika zaradila medzi olympijské športy, vybudovali sa kanály, kde pocit divokej rieky športovci už nezažijú. Od Máriinho príchodu do klubu sa splavovanie, rôzne sústredenia a pestré súťaže stali pre ňu prioritou. Tie najzaujímavejšie zážitky si odniesla z rieky Belá, ktorú bolo náročné splaviť práve pre jej rozdvojenosť. Vysvetľuje, že v súčasnosti sa preteky na divokej rieke nerobia, a to aj kvôli časovej náročnosti prípravy trate a tiež kvôli ochrane prírody.

Spočiatku Mária trénovala tri až štyrikrát za týždeň, avšak počas prázdnin bola v lodenici v Karlovej Vsi doslova každý deň. „My sme tak dobrovoľne na to nabehli,“ priznáva. Nakoľko v lodenici Mária aj brigádovala, počas leta boli pre ňu samozrejmosťou aj dva tréningy denne. Postupne tréneri vyžadovali od Márie viac. V mesiacoch jún až október trénovala prevažne vo vode, avšak časom sa k tomu pridal aj pravidelný beh. V zimných mesiacoch trénovala v telocvični, na plavárni či aktívne bežkovala. Začiatky vo vodnom slalome boli o technike, základných záberoch bez bránok. Základom bolo vodu poznať. Dnes keď deťom stiahnu z kanála bránky, ťažko sa orientujú a nevedia, kadiaľ ísť. Po zvládnutí techniky sa postúpilo na bránky a až potom sa mohlo začať hovoriť o rýchlosti. Technika potom už predstavovala štvrtinu výkonu a zvyšok robila kondícia. Prvé vážne súťaže sa odohrali na českých riekach Lipno a Morava, ktoré sa dodnes vo vodáckom športe považujú za ťažšie rieky.

Okrem toho, že Mária sa už aktívne venovala kanoistike, navštevovala aj Gymnázium na Novohradskej ulici v Bratislave. Bola študentkou matematicko-fyzikálnej triedy, kde bolo päť dievčat a tridsať chlapcov. „Tá škola nejak prebehla, popritom športe,“ hovorí pamätníčka. V podstate sa okrem školy a športu ničomu inému nevenovala. Individuálny študijný plán však Mária nemala, naopak, stíhala aj matematické olympiády, v ktorých bola úspešná. Vybudovali si skvelú partiu, s ktorou si Mária po tréningu rada vyšla do mliečneho baru či na diskotéku.

Prierez súkromným životom, rola trénerky a súčasnosť

V roku 1974 si Mária po ukončení gymnázia podala prihlášku na prírodovedeckú fakultu, odbor matematika - informatika. Až po príchode na prijímacie pohovory sa dozvedela, že sa pravdepodobne nechtiac prihlásila na novootvorený odbor teoretická kybernetika. Nič na tom už nemenila a stala sa študentkou vôbec prvého ročníka v tomto odbore, kde bolo spolu len 25 študentov. Odniesla si odtiaľ tie najkrajšie spomienky. Pamätá si na staré počítače, ktoré s tými dnešnými sa nedajú porovnať, či na programovanie, ktoré sa nieslo viac v duchu teórie, písania, kreslenia, než praktických užívateľských zručností. Vysokú školu Mária nakoniec úspešne ukončila v roku 1979, avšak kanoistika bola pre ňu stále prioritou. Po štúdiu sa ako každý občan v tom čase musela zamestnať. Jej prvým zamestnaním bolo miesto vo výpočtovom stredisku na univerzite,, kde študovala. Od roku 1996 začala pracovať na oddelení vzdelávania v Datacentre, ktoré opustila v roku 2001 kvôli ponuke Allianz slovenskej poisťovne, kde bola zamestnaná jedenásť rokov, až do odchodu do dôchodku. 

Vodácke súťaže prebiehali neustále, pričom Mária pretekala v troch výkonnostných triedach. V roku 1973 sa jej podarilo dosiahnuť prvú výkonnostnú triedu, čo pre ňu samotnú znamenalo v tej dobe vrchol. Potom už Mária súťažila viac-menej len na Slovensku a rozhodla sa, že vo veku 19 rokov absolvuje trénerský kurz, po ktorom hneď začala trénovať skupinu dievčat do štrnásť rokov. Trénovaniu mladých nádejných kajakárov sa venuje dodnes, ale svoju trénerskú kariéru už plánuje v najbližšej dobe ukončiť. Mária si sama vyjde na vodu aj dnes, ale sprevádzať na vode deti je už pre ňu fyzicky náročnejšie.

„On bol môj tréner,“ povedala Mária pri zmienke o svojom manželovi. S Vojtechom Potočným sa spoznala na lodenici, kde strávila väčšinu svojho času. Vojtech bol dokonca členom prvej československej expedície v Himalájach, v kategórii splav. Po svadbe manželia získali menší byt v Petržalke, kde sa im narodili prví dvaja synovia, Vojtech a Martin. Neskôr im ako viacčlennej rodine pridelili štvorizbový byt, ktorý vymenili za rovnaký, ale v inej bratislavskej mestskej časti, v Dúbravke, kde bývajú dodnes. V novom byte sa im narodili ďalší dvaja synovia, Marián a Marcel. Mária a Vojtech svojich štyroch synov odmalička viedli k láske k športu a pravdaže ich zasväcovali aj do tajov vodného slalomu. Stali sa reprezentantmi a neskôr i trénermi. Najmladší syn Marcel bol z nich najúspešnejší, keďže trénoval v ďalekej Číne a bol členom maďarskej reprezentácie. Medzi najúspešnejšie mladé talenty, ktoré Mária trénovala a dostali sa i do reprezentácie, patria napríklad Kamil Kaniščák, Jerguš Baďura, Emanuela Luknárová, Jakub Ševčík a iní.

Osemdesiate roky sa niesli v duchu práce, materských dovoleniek a lodenice, kde sa Mária stále snažila byť aktívnou. Do politických udalostí či Nežnej revolúciu sa nezapojila. Jej manžel síce chodieval na zhromaždenia, avšak v spoločnosti štyroch detí to nebolo jednoduché. „Neviem, či som tomu až tak verila, či to bude lepšie,“ spomína Mária. Po revolúcii sa najmä kvôli vodáctvu tešili, že môžu konečne vycestovať a navštíviť prekrásne rakúske rieky, avšak aj to postupne zovšednelo, keď sa zo slobodného cestovania stala bežná záležitosť. Márii sa tiež ako trénerke páčila možnosť vtedajších mladých pretekárov porovnať sa konečne aj so športovcami z iných krajín a okúsiť tak zahraničnú konkurenciu.

Vývoj a napredovanie kanoistiky po roku 1992, keď bola oficiálne zaradená medzi olympijské športy, vníma pozitívne. „Nebol materiál, ako je dnes, ale my sme lepšie vnímali ten šport a lepšie sa s ním stotožňovali.“ Je toho názoru, že kým kanoistika nebola športom na olympiáde, dovtedy o nej ľudia ani poriadne nevedeli. Rovnako ju mrzí, že aktuálne deti začínajú trénovať veľmi skoro, vo veku päť-šesť rokov, sú skôr unavené a o šport strácajú záujem. Nepríjemné je, že sa v takom útlom veku nevyhnú ani zraneniam, kvôli ktorým potom často nemôžu pokračovať. Keď pamätníčka hodnotí dnešný vodný slalom, zdá sa jej, že pretekárom často chýba skutočná láska k športu a sú viac-menej zameraní len na dosiahnutie výkonu.

Na záver príbehu sa Mária Potočná rozhodla podeliť o svoje životné motto, ktoré znie: „Čo zmeniť nemôžem, do toho nerýpem, ani sa tým moc nezaoberám, lebo je to zbytočne stratený čas, a radšej sa venujem tomu, čo môžem zmeniť.“