U nás v rodine darčeky, ktoré sme dostávali na Vianoce, narodeniny alebo nejaké výročia boli výstroj, oblečenie, lyže, palice, topánky. Prvé lyže, ktoré som dostala, boli od Jednoty. Vždy som hovorila, že lyžovanie je taký robotnícky šport. Zjazdové už nie, ale beh na lyžiach bol vždy taký robotnícky šport. V tom čase sme tam boli všetko chudobné deti. Nepatrili sme medzi elitu, ani boháčov. To bol takzvaný robotnícky šport. Dostávali sme lyže od Jednoty a podľa toho, na akej úrovni som bola, podľa toho bola aj kvalita lyží. Keď sa mi stalo, že som bola úspešná na nejakých majstrovstvách Československa, už sa hľadali lyže. Viem, že prvé lyže, také kvalitné, mi kúpil Rudo Čillík od Fínov – järvinenky sa volali. Teraz vidíme, že sú športovci vyobliekaní. Prvé naše kombinézy boli rok-dva predtým, ako sme vyhrali ligu. My sme nosili tzv. pluntky, doma nám uštrikovali z ovčej vlny podkolienky a tak sa lyžovalo. To bolo dosť náročné. Rodičia nemali peniaze na to, aby nám kúpili výstroj. Ja som si to musela doslova vybehať, svojimi výkonmi zaslúžiť, že mi tie lyže dali kvalitné. A mazanie, to bola alchýmia. To mazanie našťastie Rudo Čillík vedel, horšie bolo, keď tam nemohol byť. Skúšali sme to sami. Bolo skivo na Slovensku, ale to bol nekvalitný vosk. Väčšinou sme mazali rexy a swixy, tekuté a tuhé.
Dostala som sa s Ankou do tzv. družstva mladých, to bolo reprezentačné juniorské družstvo žien. Boli tam tri ženy, dievčatá z Čiech a dve Slovenky, obe z Kremnice. To boli moje najlepšie výkony v tom čase, pretože sme mávali s Čechmi sústredenia. Spomeniem mená tých Češiek, určite ich niekto pozná. Chlumová, Bečvářová, Civáňová. Trošku taká pikoška. Medzi českými lyžiarmi a hokejistami to bola veľká aféra, keď Civáňová emigrovala do zahraničia s Nedomanským. My sme vtedy fungovali ako širšie reprezentačné družstvo žien, akási záloha. Takto som sa dostala medzi úspešných reprezentantov nielen Slovenska, ale aj Československa. Boli to krásne časy. Keď som maturovala, s Ankou sme celý december neboli v škole, lebo sme boli na sústredeniach. V januári sme boli v škole iba sporadicky. Bola som preto veľmi šťastná, že som úspešne zmaturovala na vyznamenanie. Že sa mi to podarilo, aj keď som mala veľa vymeškaných hodín v dôsledku pretekov a sústredení.
Vtedy najväčším úspechom kremnického lyžovania bolo, že sme vyhrali prvú bežeckú lyžiarsku ligu v roku 1966. Tam sa hodnotili traja najúspešnejší chlapi a dve najúspešnejšie ženy. My s Ankou sme vtedy boli len juniorky. Najviac bodov vtedy získal medzi chlapmi môj budúci manžel Drážo Párička, potom Rudo Čillík a Puco Fusko. Zo žien sme mali najviac bodov Anka a ja.
Na pretekoch nemáte nikoho, kto vám povie: Vybehni takto kopec, takto sa odraz a takto vybehni terénnu nerovnosť. My sme sa to naučili pri individuálnych pretekoch. Keď sa dnes stretneme ako lyžiari, tak sa smejeme na tom období a spomíname si na jednu úžasnú vetu Ruda Čillíka: Stupák musíš vybehnúť naplno a na vrchole musíš ešte zrýchliť! Toto boli jeho slová a keď som behala na lyžiach počas pretekov, akoby ma Rudo Čillík hnal tým kopcom hore. A to bolo typické pre lyžiarov Kremnice, že my sme tie kopce vedeli úžasne behať. Ale nielen kopce. Ťažké tréningy sme mávali aj na umelej hmote. Na Revolte sme mávali taký drevený základ, na tom boli vedľa seba dve umelé stopy, podobné, ako stopy pri lyžovaní. Natieralo sa to naftou, aby bol sklz lepší. Bolo to na Revolte niekoľko rokov, kým sa to nepokazilo. No my práve preto, že to bol taký ťažký tréning, keď sme išli na preteky a boli ťažké, mokré snehy – taká čľapotina, tak sme všetci Kremničania vyhrávali. Pretože sme boli naučení na ťažké podmienky.
Čo sa týka Ruda Čillíka – klobúk dolu pred trénerom. Jasné, že bol veľmi prísny. Ak som desať ráz nepočula: Prestaň lyžovať, odovzdaj lyže! On takto riešil, keď sa mu niečo nepáčilo: Ty tu nemusíš byť. To bol Rudo, brali sme ho takého, aký je a boli sme radi, že ho máme.
Mgr. Jaroslava Páričková (rod. Kratochvílová) sa narodila 29. mája 1947 v Malachove pri Banskej Bystrici. Keď mala tri roky, presťahovala sa rodina do Kremnice. Behať na lyžiach začala na základnej škole a hneď na prvých pretekoch skončila tretia. K jej trénerom patril aj legendárny bežec na lyžiach a olympionik Rudolf Čillík. Najvýraznejšie úspechy v rámci bývalého Československa dosiahla v dorasteneckých a juniorských kategóriách. V roku 1964 sa dostala do reprezentačného družstva mladých ČSSR a do širšieho družstva reprezentantiek v behu na lyžiach, ktoré tvorili tri Češky a dve Slovenky, obe z Kremnice. Bola tiež v tíme kremnických lyžiarov, ktorý v roku 1966 vyhral v ČSSR v silnej konkurencii celoštátnu bežeckú ligu. Ako študentka Vysokej školy pedagogickej v Banskej Bystrici sa v 4. ročníku stala Akademickou majsterkou Slovenska. V tom istom roku sa vydala za Andreja „Dráža“ Páričku, významného bežca na lyžiach, reprezentanta, neskôr trénera a tvorcu lyžiarskych tratí na Skalke. Majú dve deti, ktoré dostali mená po rodičoch. Jaroslava Páričková ml. a Andrej „Drážo“ Párička ml. sa pod taktovkou rodičov tiež venovali bežeckému lyžiarskemu športu, dosahovali vynikajúce výsledky a dostali sa do reprezentácie. Páričkovci sú tak ojedinelou rodinou so štyrmi reprezentantmi. Po skončení športovej kariéry sa venovala Jaroslava Páričková 14 rokov trénovaniu bežeckých talentov z Kremnice, vychovala niekoľkých reprezentantov. V pracovnom živote pôsobila na základnej škole v Kremnici ako učiteľka matematiky a telesnej výchovy, neskôr aj ako riaditeľka školy. Po odchode do dôchodku je stále aktívna a v rámci programu Premeň pohyb na zdravie sa venuje aktívnemu pohybu seniorov.
