The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mgr. Jaroslava Páričková (* 1947)

• Mgr. Jaroslava Páričková (rod. Kratochvílová) sa narodila 29. mája 1947 v Malachove

• v roku 1950 sa rodina presťahovala do Kremnice, ktorá bola v tom čase známa mnohými zvučnými menami v oblasti bežeckého lyžiarskeho športu

• vyrastala pod taktovkou vynikajúcich trénerov, k najznámejším patrí olympionik a legendárny kremnický bežec Rudolf Čillík

• hneď na svojich prvých pretekoch v žiackej kategórii stála na stupňoch víťazov, skončila tretia

• v roku 1964 sa dostala do reprezentačného družstva mladých ČSSR a do širšieho družstva reprezentantiek v behu na lyžiach

• v roku 1966 vyhrali kremnickí bežci celoštátnu bežeckú ligu, súčasťou víťaznej pätice bola aj Jaroslava Kratochvílová

• v štvrtom ročníku na Vysokej škole pedagogickej v Bystrici sa stala Akademickou majsterkou Slovenska, v tom istom roku sa vydala za reprezentanta v behu na lyžiach Andreja „Dráža“ Páričku

• ich dve deti dostali mená po rodičoch a tiež dosahovali v reprezentácii vynikajúce výsledky, rodina Páričkovcov je tak výnimočná tým, že v nej boli štyria reprezentanti v tom istom športe

• 14 rokov pôsobila ako trénerka talentovaných kremnických bežcov, v žiackych kategóriách vychovala niekoľko reprezentantov, pôsobila ako učiteľka a neskôr riaditeľka na základnej škole v Kremnici

• Po odchode do dôchodku žije aktívne, venuje sa cvičeniu v rámci programu pre seniorov Premeň pohyb na zdravie

Zrejme iba málo rodín na Slovensku sa môže pochváliť tým, že má v rodine štyroch reprezentantov. O rodine bežkyne na lyžiach Jaroslavy Páričkovej (rod. Kratochvílovej) to platí. Reprezentantkou Československa v tomto obľúbenom bielom športe bola nielen ona, ale aj jej manžel Andrej „Drážo“ Párička a po rokoch aj obe ich deti, ktoré nesú mená po rodičoch – Jaroslava Páričková ml. a Andrej „Drážo“ Párička ml. Ten sa dokonca prebojoval v roku 1998 na zimnú olympiádu v Nagane.

Biele svahy sa stali Jaroslave Páričkovej doslova osudovými, veď sa na nich zoznámili už jej rodičia. Narodila sa v Malachove pri Banskej Bystrici 29. mája 1947 česko-slovenskému páru. „Otecko bol typický Čech s typickým priezviskom Kratochvíl. Išiel si zalyžovať na Suchý vrch nad Malachovom a tam sa zoznámil s typickou Slovenkou, Annou Kováčovou. Bolo to manželstvo, z ktorého sa narodili dve dcéry – sestra Libuška a ja,“ približuje Jaroslava.

Keď mala tri roky, presťahovala sa rodina do Kremnice, kde v tom čase zažíval bežecký lyžiarsky šport doslova zlatú éru. „Prežila som veselé detstvo, absolvovala som tu všetky formy školskej dochádzky – od škôlky až po gymnázium.“

 Hoci s rodičmi si zvykli ísť zalyžovať na zjazdovky, netušila, že sa raz naplno upíše bežeckému športu. „Raz sme boli lyžovať na Skalke nad Kremnicou a schádzali sme dolu lúkami, „frajungami“. Okolo nás doslova preletela skupina lyžiarov, bežcov. Bola som nadšená z toho štýlu a spôsobu, ako rýchlo a elegantne ten štýl vyzerá. Dlho som sa za nimi pozerala a povedala som si: tak takto chcem lyžovať aj ja. Bolo to náhle rozhodnutie, ktoré som si chcela za každú cenu splniť,“ dodala Jaroslava.

Jej spolužiačkou bola v tom čase Anka Oswaldová, ktorá bola výbornou bežkyňou a rodičia ju k tomuto športu viedli. Už ako žiačka bola úspešnou a oceňovanou pretekárkou. Jaroslava ju teda poprosila, či by sa mohla pripojiť k ich oddielu, či by ju tam prepašovala. „Ona mi však hovorila, že najprv musím absolvovať prípravku a až potom ma zaradia k tým, ktorí už behajú.“

Jaroslave sa však čakať nechcelo, a tak nabrala odvahu a išla rovno za trénerom Rahlom. „Nenechala som to na rodičoch, pustila som sa do toho sama. Tréner mi však povedal, že ma vziať nemôže, lebo má plný zoznam.“ No keďže Jaroslava má v povahe nevzdať sa za žiadnu cenu, išla hlavou proti múru. Povedala Anke, že sa predsa len pôjde na ich tréningy pozrieť. Počas letnej prípravy na ihrisku nemala problémy, bola totiž atletický typ. No potom prišla zima. „Ja som síce na zjazdovkách vedela chodiť aj spúšťať sa na nich, ale bežky boli ľahké a nestabilné. Prvé tréningy boli katastrofálne. Každá terénna nerovnosť znamenala, že som bola v snehu,“ smeje sa. Ani nedokázala spočítať, koľkokrát sa v snehu vyváľala. Terén nad Krahulami smerom na Skalku tvorili hlavne políčka, oddelené múrikmi. Každý ten múrik bol pre ňu ako skokanský mostík. „Všetci stáli pod tými múrikmi, čakali a hodnotili moje pády. Mala som pocit, že som všetkým na smiech. Taký bol môj prvý tréning.“ 

Pred prvými pretekmi chcela zutekať

Čoskoro prišli prvé preteky v žiackej kategórii. Mala 13 rokov a pred sebou prvú možnosť súťažiť. Prakticky celú noc nespala. Ráno sa zobudila a začala špekulovať, že na ne vôbec nepôjde. „Povedala som otcovi, nech ide k autobusu a povie, že som chorá. Ale otec bol prísny, u neho som nemala s výhovorkami šancu. Obleč sa a šmýkaj, to boli prvé slová, čo mi povedal,“ dodala.

No už na prvých pretekoch sa ukázalo, že talent má, skončila tretia. „Bolo vymaľované. To bol moment, ktorý rozhodol. Žiadne myšlienky, že by som netrénovala ďalej. Preteky v žiackych kategóriách sa behali iba na Slovensku, až neskôr prišla silná konkurencia s Češkami,“ spomína Jaroslava.

„Anka Oswaldová bola v tom čase na Slovensku jednotka, ja som sa zvykla umiestňovať na druhom, treťom mieste. Bavilo ma to, dostala som sa do výborného kolektívu. Z jednej triedy sme vtedy behávali ôsmi, bola to taká veľká bežecká rodina. Aj do gymnázia sme neskôr prešli spolu.“

Trénerom skupiny mladých kremnických bežcov bol v tom čase popredný československý lyžiar, olympionik Rudolf Čillík. V tom čase ešte sám súťažil. „Keď musel v rámci reprezentačných povinností opustiť Kremnicu, trénovala nás jeho budúca manželka Ľudmila, v tom čase Slosiariková, alebo niekto zo starších lyžiarov. Rudo Čillík bol známy tým, že veľmi rád dokumentoval úplne všetko. Doteraz nechápem, ako to všetko stíhal. On nám vypracovával každému jednému individuálne tréningové plány. A aj keď nebol s nami na tréningu, podľa týchto plánov sme išli. Mali sme tam všetko – celý cyklus tréningov aj kilometre. S Ruženou Sekajovou sme boli dvojica, plnili sme tieto plány a chodili sme trénovať buď na Hanovú, na Štós a okolité časti mesta. Naučili sme sa tak pri tréningu aj samostatnosti. Na pretekoch ste totiž sami – nik vám priamo nepovie: takto vybehni ten kopec,“ povedala. Na pretekoch na trati boli odkázaní sami na seba. Museli vedieť, ako si rozvrhnúť sily a vyrovnať sa s nástrahami trate.

Rada si však spomína na vetu Ruda Čillíka, ktorú si vryli všetci bežci do pamäti: Stupák musíš vybehnúť naplno a na vrchole ešte zrýchliť! A práve tým boli kremnickí lyžiari výnimoční a dostali sa medzi celoštátnu špičku. Vedeli aj strmé kopce vybehnúť neuveriteľne ľahko a rýchlo.

Trenažér mazali naftou, dal im zabrať

Neboli to však iba prírodné strmé kopce, na ktorých trénovali. V Kremnici si vyrobili aj pomôcku, akýsi drevený trenažér s umelou hmotou. „Na Revolte sme mali drevený základ, na ktorom boli dve stopy z umelej hmoty. Natieralo sa to naftou, aby bol lepší sklz. Bol to poriadne namáhavý tréning, no keď sme išli do terénu a bol ťažký sneh, ocenili sme to a takmer vždy sme stáli na stupienkoch,“ doplnila Jaroslava.

Rudo Čillík bol veľmi prísny tréner, ale práve vďaka nemu dosiahli Kremničania mnoho úspechov. „Ak som desať ráz nepočula: prestaň lyžovať, odovzdaj lyže, tak by to ani nebol on. Tak to riešil, keď sa mu niečo nepáčilo – neraz povedal: ty tu nemusíš byť! Brali sme ho takého, aký bol a boli sme radi, že ho máme,“ povedala pani Jaroslava.

Dorastenecké a juniorské obdobie patrilo k jej najsilnejším. Bolo to obdobie, kedy sa začali porovnávať s českými bežkyňami. Z majstrovstiev Československa mladšieho dorastu má Jaroslava 3. miesto a rovnaké umiestnenie získala v staršom doraste. Úspechy sa dostavili aj v silne zastúpených kvalifikačných pretekoch. V roku 1964 sa dostala do tzv. reprezentačného družstva mladých ČSSR a do širšieho družstva reprezentantiek v behu na lyžiach. Boli tam tri Češky a dve Slovenky, Kremničanky Jaroslava Kratochvílová a Anka Oswaldová. Z Češiek to bola trojica Chlumová, Bečvářová a Civáňová, ktorá neskôr emigrovala s manželom, hokejistom Václavom Nedomanským.

„Bolo to úžasné obdobie – samé sústredenia, preteky. Keď som maturovala, celý december som nebola v škole a v januári iba sporadicky. O to viac som bola šťastná, keď som na gymnáziu (v tom čase stredná všeobecnovzdelávacia škola, poz. ed.) zmaturovala s vyznamenaním. Mala som totiž kvôli sústredeniam a pretekom veľa vymeškaných hodín,“ vysvetľuje Jaroslava.

V tom čase prišiel pre Kremničanov veľký úspech. Ako družstvo boli účastníkmi 1. bežeckej ligy Československa a v roku 1966 ju vyhrali. Išlo o súťaž, kde sa v pretekoch hodnotili traja najúspešnejší muži a dve ženy, počítal sa súčet bodov. Napriek tomu, že ženská dvojica Oswaldová – Kratochvílová boli v tom čase ešte len v kategórii dorastenky a juniorky, družstvu výkonmi výrazne pomohli. „Najvyšší počet bodov získal môj budúci manžel Andrej „Drážo“ Párička, potom Rudo Čillík a Puco Fusko. Spolu s nami dvoma to bol obrovský úspech. Boli sme šťastní, lebo konkurencia českých pretekárov bola v tom čase veľmi silná. Získali sme za víťazstvo rovnaké lyžiarske svetre,“ doplnila Jaroslava.

Pre ňu a Anku Oswaldovú to však bolo náročné obdobie, lebo v roku 1965 začali študovať na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici. Jaroslava Páričková sa vrhla na odbor matematika – telesná výchova. „Že to bola náročná kombinácia svedčí aj fakt, že študovať nás začalo 26, promovali sme traja. Vtedy ešte neexistoval individuálny študijný plán pre športovcov ako dnes, o to to bolo náročnejšie.“

 Museli stíhať všetko – zápočty aj skúšky. Musela sa preto rozhodnúť – buď vrcholový šport na úrovni reprezentácie alebo štúdium. V tom čase už jej obdivuhodná výkonnosť kvôli náročnému štúdiu poklesla, no v štvrtom ročníku fakulty sa ešte stala akademickou majsterkou Slovenska. V tom istom roku sa stihla vydať za Kremničana, vynikajúceho bežca na lyžiach Andreja Páričku.

V roku 1969 ukončila fakultu a nastúpila ako učiteľka na 1. základnú školu v Kremnici. Tým sa pre ňu začala nová éra – 14 rokov pôsobila ako trénerka behu na lyžiach v žiackych kategóriách.

Klíma sa v jej kariére doslova menila pred očami

Za tie roky, čo Jaroslava Páričková pretekala a neskôr ako trénerka vychovávala mladú generáciu, mohla sledovať aj postupnú zmenu klímy, čo je pre lyžiarov veľmi dôležitý moment. „Keď som začínala s behom ako žiačka, tréningové trate sme mali na vrchu Revolta hneď nad Kremnicou. Potom sme sa presúvali vyššie do Wagnerovej hory smerom ku Kremnickým Baniam. Keď som bola v reprezentácii, mávali sme tréningy aj štandardné trate už na Krahuliach. Od približne 600 metrov nad morom sme sa presúvali do nadmorskej výšky asi 800 metrov a neskôr sme už trénovali smerom k chate Hostinec a na Skalke (okolo 1 200 m.n.m). „Ako žiačka som chodila z Revolty domov na lyžiach cez celú Kremnicu, všade bolo množstvo snehu. Ako sme sa sťahovali do vyšších nadmorských výšok, stále viac som si uvedomovala, že príroda je veľmi krehká a o to viac si ju musíme chrániť,“ dodala.

Järvinenky od Fínov

Rada si spomína na svoje prvé bežky, ale tiež na prvé kvalitné pretekárske lyže „järvinenky“, ktoré pre ňu Rudolf Čillík zabezpečil od Fínov.

„Všetky darčeky, ktoré sme dostávali, aj tie vianočné, to bola vždy bežecká výstroj a oblečenie. Svoje prvé lyže ako pretekárka som dostala od Jednoty. Vždy som hovorila, že beh na lyžiach je taký robotnícky šport. Česi tomu hovorili ešte krajšie: Kdo se upsal lyžím, zemře chudej. My v oddieli sme ešte nemali dokonca ani rovnaké kombinézy. Nosili sme nohavice, tzv. puntky, doma nám uštrikovali z ovčej vlny podkolienky.“ Doslova alchýmiou bolo v čase jej pretekárskych úspechov mazanie, ktoré predstavovalo možno i 50 percent úspechu.

„Rudo Čillík mazať vedel. No horšie bolo, ak s nami na preteky nemohol ísť. Vosky boli drahé. Na Slovensku sme mali Skivo, ale to nebol kvalitný vosk. Väčšinou sme používali Rex a Swix, či už v tekutej alebo tuhej forme. Keďže sme mávali aj individuálne tréningy, museli sme sa naučiť mazať aj sami. Pri pretekoch sme však lyže zverili starším lyžiarom. Môj manžel Drážo bol v mazaní expert. Mal notes, v ktorom mal zapísané, čo mazal na aké preteky. No súčasne si zapisoval aj to, čím mazal víťaz. Stále to porovnával a čo sa týka mazania lyží, patril na Slovensku k najlepším. Závodil takmer do štyridsiatky a to pretekali už aj naše deti. Ešte aj po rokoch mu z iných oddielov volali: Je taký a taký sneh. Čím by si namazal? A on im cez telefón radil.“

V pozícii trénerky

Ako trénerka vychovala množstvo talentov. Boli roky, keď ich mala na starosti aj 30. Keďže chcela vychovať kvalitných bežcov, musela prísne vylúčiť žiakov, ktorí pristupovali k tréningom benevolentne a vynechávali ich. Tak jej zostali len mladí športovci, ktorí boli zapálení pre tento šport.

Základy dala viacerým budúcim reprezentantom, ako boli Štefan a Peter Korschovci, Milan Majlliš, či jej vlastné deti. Bola to éra pretekárov, keď napríklad v rámci Slovenska medzi prvými desiatimi staršími žiakmi nebol nik z iného oddielu, iba Kremničania. „Spomínam si na majstrovstvá Slovenska vo Vysokých Tatrách, keď na výsledkovej tabuli na prvých miestach boli len Kremničania a ľudia sa usmiali: Čo majú Kremničania prebor jednoty?“ Boli to silné ročníky žiakov, ktorí prešli v doraste pod trénerské vedenie Rudolfa Čillíka a Andreja Páričku.

Jaroslava Páričková hovorí: „Bola to zlatá éra kremnického lyžovania. Zomknutosť pretekárov, ich rodičov a nás sa prejavovala aj pri budovaní štadióna na Skalke. Boli roky, keď sa v lete skoro každý víkend brigádovalo na štadióne a na bežeckých tratiach. Každé leto sme chodili na sústredenia na Richňavu pri Štiavnických jazerách. V zime to zas boli sústredenia na Krahuliach, na Hostinci, či na Skalke.“

 Byt ako sušiareň

Nebolo to však jednoduché. Keď sa jej v roku 1975 narodil syn a mal asi rok, na škole, kde učila, vznikalo školské športové stredisko. Jedného dňa si ju zavolal riaditeľ, aby sa ujala v tomto stredisku trénerskej práce. Zvažovala. Vedela, čo trénerstvo obnáša. No riaditeľ bol neoblomný. Našla si k synovi opatrovateľku, aby to stíhala.

Bolo to veľmi náročné obdobie. Dopoludnia musela absolvovať celý úväzok v škole, popoludní mala tréningy, v sobotu a nedeľu bývali preteky. „O druhej som v škole končila, o tretej sme už išli autobusom na Skalku na tréning.“ Domov chodila po šiestej večer. Prebiehalo to takto roky, deti postupne dorastali. „Lyžovali sme všetci štyria – manžel, deti aj ja. Keď sme prišli večer z tréningu, boli hladní ako vlci. Hneď som im dávala najesť, hovorila som tomu neskorý olovrant. Šunku, syry, ovocie, zeleninu. Potom som rýchlo začala variť teplú večeru, lebo ako športovci museli mať kvalitnú a kalorickú stravu. Deti sa medzitým učili, prvá fáza učenia sa končila večerou. Potom som nevedela, či skôr umyť riad, vyskúšať deti, alebo opravovať písomky zo školy.“ Mala však šťastie, že jej deti boli šikovné a zodpovedné: „Môj syn si otvoril učebnicu a spieval si pritom. Všetko bral s ľahkosťou. Jarka zas bola úžasný poctivec. Urobila si štósy knižiek a išla rad-radom. Učila sa aj do polnoci,“ spomína Jaroslava.

V tom čase si musela zvyknúť aj na to, že jej byt sa zmenil doslova na sušiareň šatstva. Prišli z tréningu a všetko, čo mali na sebe, bolo mokré. Topánky, vetrovky, čiapky, rukavice. U Páričkovcov sa to násobilo štyrmi, lebo behali, či trénovali všetci. „Ja som tomu hovorila organizovaný bordel. Žiadna žena to nemá rada, no musela som si zvyknúť. Keď som prestala trénovať, varila som rodine dvojité večere, lebo som odrazu nevedela, čo s časom,“ priznáva.

Ako trénerka strávila štrnásť rokov a aj dnes si kladie otázku, ako sa to dalo zvládať. Keď sa stala riaditeľkou školy, musela urobiť závažné rozhodnutie. Riaditeľská funkcia chcela celého človeka, s trénerstvom sa tak po rokoch rozlúčila.

 Čo Párička, to Drážo

Keď sa v Kremnici opýtate, kto je Andrej Párička, mnohí zaváhajú. Zato pri mene Drážo Párička je už každému jasné, o koho ide. „Môjho manžela píšu ako Andreja aj Ondreja. No aj tak ho každý volá celý život prezývkou Drážo. A to sa prenieslo na niekoľko generácií. Kremnica bola v minulosti maďarsko-nemecká a môj svokor, vynikajúci futbalista, bol tiež Ondrej, volali ho aj Andráš. Kričali tak na neho aj na futbale a z toho neskôr vznikla prezývka Drážo. Tak isto neskôr volali aj môjho manžela a po ňom nášho syna. Dokonca aj náš vnuk je Andrej, no nevesta nechcela, aby sme ho volali Drážo. Tak je pre nás Andrejom,“ vysvetlila pozadie slovných hračiek pri menách Páričkovcov.

Manžel je od nej o sedem rokov starší. Keď sa zoznámili, ako inak – pri behoch na lyžiach, mala 15 a on 22. „Časom sa to zotrelo, ale spočiatku sa mi to zdal veľký vekový rozdiel. Aj preto som s ním spočiatku nechcela chodiť,“ usmeje sa a spomína na vtipnú príhodu. „Drážo“ pôsobil v tom čase v Dukle Liberec, keď sa vrátil na návštevu domov. S kamarátkou sa akurát vracali z tréningu, a keďže nevedeli, či ho pozdraviť ahoj alebo dobrý deň, radšej sa skryli do chodby domu.

Trvalo viac ako dva roky, kým sa z nich stali priatelia. Už vtedy bol významným športovcom. Skúšal skoky na lyžiach, futbal, tenis a volejbal, no nakoniec zakotvil pri behu na lyžiach. Bratom jeho mamy bol totiž legendárny Rudo Čillík, ktorý v ňom objavil talent pre tento šport. V rokoch 1960 – 1961 bol Drážo členom Strediska vrcholového športu Dukla Liberec. V tom čase tam pôsobili známe mená ako Jiří Raška, Dalibor Motejlek či Franta Žampa – starý otec dnešných slovenských reprezentantov v zjazdovom lyžovaní, bratov Žampovcov. Potom nasledoval rad významných umiestnení v rámci Československa, v roku 1960 2. miesto v celoštátnom finále športových súťaží – Spartakiáda, 2. miesto na Majstrovstvách ČSR. V roku 1965 bol Párička Majstrom ČSR v štafetovom behu a v tomto roku zároveň aj víťazom v celoštátnej Spartakiáde štafiet 4x10 km.

V rokoch 1965 – 66 bol členom československého reprezentačného družstva mužov aj kremnického družstva, ktoré v roku 1966 získalo prvé miesto v 1. bežeckej celoštátnej lige. Neskôr pracoval ako tréner reprezentantov, svojich dvoch detí. Je autorom bežeckých tratí na Skalke a roky bol veliteľom tratí pri významných pretekoch v tomto stredisku.

Ich dcéra Jaroslava Páričková ml. bola tri roky členkou reprezentačného družstva žien Československa. Po materskej dovolenke, už v samostatnom Slovensku, bola ďalších päť rokov členkou reprezentačného družstva Slovenska. Reprezentovala Slovensko na dvoch akademických majstrovstvách sveta, a to v Španielsku a Južnej Kórei.

Syn Andrej „Drážo“ Párička ml. bol od roku 1993 do roku 2000 v reprezentačnom družstve Slovenska, je súčasne 4-násobným majstrom Československa v doraste a akademickým majstrom sveta v štafete. Ako jediný Kremničan v samostatnej ére Slovenska sa stal účastníkom Olympijských hier v Nagane v roku 1998.

Na záver rozprávania sformulovala Jaroslava Páričková svoje životné krédo: Nevzdať sa a bojovať za každú cenu!