The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ladislav Welward (* 1936)

• narodil sa 17. augusta 1936 do rodiny židovského lekára v Banskej Štiavnici

• spočiatku ich pred deportáciami v roku 1942 chránila výnimka a prekrstenie na katolícku vieru

• na základe udania boli rodičia umiestnení v tzv. cigánskom tábore v Dubnici nad Váhom, kde bol otec nútený pôsobiť ako lekár

• Ladislav sa ukrýval so starou mamou, po ich prezradení sa dostal za rodičmi, stará mama bola neskôr zavraždená

• rozšírenie škvrnitého týfusu v tábore ich po potlačení SNP zachránilo pred deportáciou do vyhladzovacích táborov

• po oslobodení strávil pol roka v rodine vo Švajčiarsku na ozdravnom pobyte Červeného kríža

• otec zomrel krátko po komunistickom puči, matka bola nútená pracovať vo fabrike ako robotníčka

• absolvoval chemickú priemyslovku a Chemicko-technologickú fakultu SVŠT

• od štúdií až do roku 1989 nad ním držal ochrannú ruku kamarát, vysokopostavený komunista

• pracoval ako vedecký odborník v oblasti antibiotík v Biotike a Výskumnom ústave liečiv

• občiansky sa angažuje v Banskej Štiavnici, zasadzuje sa, aby sa nezabudlo na históriu a na holokaust

Ladislav Welward sa narodil 17. augusta 1936 v Bratislave v židovskej rodine lekára a humanistu Rudolfa Welwarda (1892) a Melánie Welwardovej, rodenej Goldner (1896), ktorej rodina pochádzala z Kremnice. Mamičkin otec bol obchodníkom a rodina mala obchod s textilom. Starí rodičia Welwardovci prišli do Banskej Štiavnice okolo roku 1848, po nariadení, ktorým cisár Jozef II. umožnil židom usadiť sa v banských mestách. V tom období prišlo do Banskej Štiavnice približne desať židovských rodín. Židovská komunita sa postupne etablovala a rozrastala. Veľmi dobre sa jej darilo počas prvej Československej republiky, kedy ju tvorilo asi 500-550 židov. Ladislavov prastarý otec pôsobil v obci ako rabín. Jeho syn, Ladislavov starý otec, bol uznávaným a obľúbeným učiteľom v židovskej škole. Počas epidémie španielskej chrípky sa však nakazil a ochoreniu podľahol. Bol otcom troch detí, z ktorých najstarší bol Rudolf, Ladislavov otec, ktorý pracoval ako lekár. Otcov mladší brat Ladislav počas bojov v I. svetovej vojne padol. Otec ako vynikajúci študent vyštudoval na budapeštianskej lekárskej fakulte a počas I. svetovej vojny pôsobil ako vojenský lekár. Za svoje zásluhy získal množstvo vyznamenaní a bol mu udelený šľachtický titul. Kvôli tomu, že ako lekár pracoval aj počas obdobia boľševickej vlády Bélu Kunu (komunistický politik, ktorý v roku 1919 stál v čele krátko trvajúceho štátneho útvaru sovietskeho typu, tzv. Maďarskej republiky rád, pozn. ed.) bol po vzniku Československa internovaný. Keď sa dostal z internácie, pôsobil niekoľko rokov ako vysokoškolský asistent na katedre lekárskej fakulty v Berlíne, kde v tom čase začínali s röntgenológiou. V Berlíne získal atestáciu a odišiel prednášať na lekársku fakultu do Viedne. V roku 1921 sa vrátil do Banskej Štiavnice. Založil si ambulanciu všeobecného lekárstva a ako jeden z prvých lekárov si ju zariadil röntgenom a zaradil sa medzi špičkových röntgenológov v republike.

Lekársku prax vykonával počas celej existencie prvej Československej republiky. „V Štiavnici žil vtedy bývalý a potom budúci predseda vlády Tuka, Béla Tuka, Štiavničan. Môj otec bol rodinným lekárom Tukovcov a hlavne starej pani Tukovej, čiže mamičky Bélu Tuka, čo sa prejavilo potom ešte aj za Slovenského štátu tak, že otec dostal určitú výnimku. Ale otec, aby zachránil rodinu, asi v tisíc deväťsto tridsiatomdeviatom až štyridsiatom konvertoval na katolícku vieru a s ním celá naša rodina. Ja ako dvojročný som bol prekrstený na rímskokatolíka v Banskej Belej, tu v kostole. Čiže moja výchova, toto chcem zdôrazniť, bola mimoriadne zložitá, lebo pôvodom som vychádzal zo starej židovskej rodiny, ktorá mala tradície. Nebola ortodoxná, ale si zakladala na svojich tradíciách. Potom po prekrstení som aj pod vplyvom mojej mamičky, ktorá to brala ako závažnú vec, keď som prekrstený, no tak budem prekrstený a budeme sa chovať ako katolíci. To znamená, som mal celú výchovu rímskokatolícku.“

Otec mal veľmi silnú väzbu na banícky štiavnický región a ľudí, s ktorými celý svoj život spolunažíval. Preto veľmi ťažko niesol, keď ho režim Slovenského štátu postupne degradoval na človeka druhej a tretej kategórie.

II. svetová vojna

Hoci Ladislavov otec mal udelenú výnimku ako hospodársky dôležitý žid, na základe množstva anonymných udaní smerujúcich až k ministrovi vnútra Machovi bol v roku 1943 uväznený v koncentračnom a pracovnom tábore v Novákoch. „Tam mal tú smolu otec. Tú smolu životnú, že naďabil na vrátnici, ktorú vtedy mali obsadenú gardisti, zhodou okolností mali tam službu štiavnickí gardisti a tí na privítanie chceli sa ukázať, že čo sú a svoje komplexy si chceli vybiť. Otca hneď tam veľmi zbili. Ale tak ho zbili, že otec zostal, ešte ani fakticky nebol usadený v tom tábore, ešte na bráne ho tak zbili, že otec dostal otras mozgu, porušili mu čiastočne mozog. Bol dlho v bezvedomí, ale on bol sám v tom tábore. Mamička sa to dozvedela a podarilo sa jej otca ako nevládneho dostať z tých Novák von a tu ho postupne lekári doliečovali, ale zostal postihnutý týmto na celý život.“ Počas roku 1944 mal otec kontakty na Exnárovu partizánsku skupinu pod Sitnom a zranených partizánov chodil tajne liečiť a ošetrovať (Ladislav Exnár 1907-1945, bol slovenský komunista, veliteľ partizánskeho oddielu Sitno, pozn. edit.).

V roku 1944 Ladislavových rodičov zobrali gardisti do „cigánskeho“ koncentračného a pracovného tábora v Dubnici nad Váhom, aby sa Ladislavov otec stal táborovým lekárom pre uväznených Rómov. Ladislav zostal so starou mamou doma. Pred odvlečením ich zachránil Jozef Podešt, penzionovaný železničiar. Keď sa dozvedel, že gardisti idú pre Ladislava a jeho babičku, prišiel v noci po nich a odviedol ich do Timfeldovského domu, ktorého majiteľov odvliekli už niekoľko týždňov pred tým do Nemecka. Dom mal pivničné priestory, v ktorých sa ukryli, a sem im pán Podešt nosieval potraviny na prežitie. Keď sa pán Podešt dozvedel, že sa po nich opäť chystajú gardisti, tajne zobral malého Ladislava z pivnice a odviezol ho do koncentračného tábora v Dubnici nad Váhom za rodičmi. Babička utekať nevládala a gardisti ju našli. Zobrali ju do štiavnického väzenia, odtiaľ do banskobystrickej sedrie, kde bola väznená niekoľko mesiacov. V januári 1945 bola popravená v Kremničke. Ladislavov otec Rudolf počas toho, čo v tábore pracoval ako lekár, v roku 1945 ochorel na týfus. Hoci bol veľmi chorý, vďaka maminej starostlivosti sa postupne vyliečil. Na Veľkú noc Ladislavovu rodinu vlakom deportovali z Dubnice nad Váhom do koncentračného tábora v Seredi. Počas cesty ich neďaleko Serede zastihol ruský nálet, ktorý prečkali na koľajniciach pod kolesami vlaku. Ďalej sa už po nálete nedostali a po otočení vlaku ich dvaja členovia POHG (Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy) zobrali do Trenčína a nakoniec ich odovzdali gestapu v dubnickej zbrojovke Göringwerke. Po rozkaze jedného z nemeckých dôstojníkov, že majú byť zastrelení, ich iný náhodne prichádzajúci vyšší dôstojník prepustil. Chvíľu po tom, čo takmer prišli o život, Ladislav s rodičmi opustili zbrojársky závod. V Dubnici nad Váhom ich prichýlila rodina Pospíšilovcov. Front sa približoval, granáty dopadali aj v blízkosti domu, kde sa ich ujali a Ladislavov otec sa staral o zranených ľudí, ktorí urgentne potrebovali lekárske ošetrenie. 

Počas holokaustu bola rodina z maminej strany takmer úplne vyvraždená. Z otcovej strany okrem bratranca Lajka Welwarda, neskoršieho atómového fyzika a izraelského veľvyslanca, neprežil nikto.

Po roku 1948

Ladislavov otec kvôli prežitým útrapám 29. apríla 1949 zomrel na infarkt. Krátko na to na Stalinov príkaz začali razie, počas ktorých komunistická tajná polícia hľadala bývalých dôstojníkov armády Bélu Kuna: „Tri mesiace po jeho smrti, do tohto bytu v noci, my sme tu boli len s mamou, prišlo komando. Nevedeli sme, kto sú to, piati civilisti, mohlo byť takých dve hodiny v noci, v pyžamách nás postavili, v tejto izbe, kde sa teraz nachádzame, k stene každého, hlavou k múru a povedali: ‚Takto budete!‘ a robili tu prevrat v byte. Hľadali, hľadali, hľadali. Nesmeli sme ani ceknúť, ani ceknúť sme nesmeli a potom jeden z nich zreval na moju mamu: ‚Kde je doktor Welward?‘ A mama zase prejavila úžasnú odvahu a povedala: ‚Môžte si ho hľadať, je odtiaľto asi dva kilometre.‘ ‚Kde konkrétne?‘ ten jeden kričí. A mama povedala: ‚Pred tromi mesiacmi zomrel, je na Panskom cintoríne pri Starom zámku pochovaný.‘ Toho chytila zlosť, zúril, ešte viacej tu rozhadzovali. Potom povedal: ‚Odchod!‘ a ako odchádzali von, tak jeden sa tu z tých tajných spozdil a mama ho zdržala a vraví: ‚Preboha, povedzte mi, čo sa stalo?‘ A ten jej povedal: ‚Pani, robíme po celej republike záťah na bývalých dôstojníkov Béla Kunovej armády a váš otec je na zozname, váš manžel, teda tešte sa, že už nie je medzi živými!‘ Všetkých vyšších dôstojníkov zobrali, tu ich bolo veľmi málo. Bélu Kunu zobrali do Moskvy, toto bolo nariadenie Stalinovo, kde ho popravili. Vtedy zlikvidovali tých dôstojníkov, čiže otec by bol takto skončil, čiže pre nás nastala doba zase, že sme Kunovci.“

Otcova bývalá kolegyňa, lekárka, ktorá počas vojny udala Ladislavovu mamu, sa po vojne stala členkou komunistickej strany. Aj z tejto pozície v období nástupu vlády komunistov strpčovala Ladislavovej rodine život. Mama po otcovej smrti pracovala ako ošetrovateľka, bola však prepustená a mohla sa zamestnať iba ako radová robotníčka v textilnom závode.

Detstvo a dospievanie po vojne

Ladislav navštevoval katolícku ľudovú školu v Dubnici nad Váhom, počas tretieho ročníka sa však presťahovali naspäť do Banskej Štiavnice, kde pokračoval ďalej až do gymnázia. Pred rokom 1948 bol ešte Ladislav dva roky skautom. Po nastolení komunistického režimu bol však skauting zrušený a z Ladislava sa automaticky stal člen pionierskej organizácie. Zo strednej školy pokračoval na chemickú priemyslovku. Bol dobrý športovec, plával a hral vodné pólo. Aktívne sa plávaniu venoval až do druhého semestra na vysokej škole.

Päťdesiate roky a vysokoškolské štúdium

Akcia B v rokoch 1952–1953 bola zameraná na násilné vysťahovanie tzv. „nespoľahlivých“ občanov z veľkých miest na vidiek. Do takto uvoľnených bytov boli potom nasťahovaní ľudia oddane slúžiaci komunistickému režimu. Perzekúcia sa priamo dotkla aj Ladislavovej rodiny, keď ho spolu s mamou vyhodili z domu a premiestnili ich do polozbúranej budovy bez akéhokoľvek bytového zariadenia.

Vďaka tomu, že v kádrovom posudku mal Ladislav napísané, že je synom matky pracujúcej ako textilná robotníčka, bol prijatý na odbor mikrobiológia na chemickej fakulte v Bratislave. V roku 1956 bol Ladislav v druhom ročníku a aktívne sa zúčastňoval na študentských udalostiach, ktorých centrom bol bratislavský internát Mladá garda. Počas štúdia sa stal vynikajúcim študentom a bolo mu ponúknuté stať sa kandidátom na členstvo v Komunistickej strane. Ladislav túto možnosť odmietol a komunistom sa nikdy nestal.

Vedecká kariéra

Po skončení vysokej školy v roku 1960 sa Ladislav zamestnal v národnom podniku Biotika ako chemický inžinier. Býval v robotníckych barakoch, neskôr dostal podnikový byt v Banskej Bystrici.

V roku 1962 sa oženil so svojou spolužiačkou z fakulty Evou a narodili sa im dve dcéry. Staršia Zdena vyštudovala diaľkovo farmáciu a získala doktorát. V roku 1988 sa zúčastnila sviečkovej manifestácie. Druhá dcéra Alica vyštudovala chemickú fakultu a pôsobí na Slovenskej akadémii vied.

Po 15 rokoch vo fabrike sa Ladislav dostal do Výskumného ústavu liečiv ako vedecký a výskumný pracovník. Po čase sa stal vedúcim výskumu antibiotík v Slovenskej Lupči. Začal chodiť do Moskvy na Výskumný ústav antibiotík, kde pôsobil ako vedecký pracovník.

Od Nežnej revolúcie po súčasnosť

Ladislav bol vedúcim detašovaného pracoviska v Biotike v Slovenskej Ľupči. V novovzniknutej VPN (Verejnosť proti násiliu) sa osobne neangažoval. Neskôr, keď sa k moci dostal Vladimír Mečiar, Ladislav sa stal súčasťou banskobystrického P-Klubu, na ktorého činnosti sa niekoľko rokov významne podieľal. Rozdelenie Československa v roku 1993 vnímal a doteraz vníma veľmi negatívne.

V súčasnosti žije v Banskej Štiavnici na dôchodku a neustále sa snaží vysvetľovať hrôzy II. svetovej vojny a holokaustu, ktorých následkom boli milióny zavraždených nevinných obetí, ale aj tragédiu preživších, ktorí ťažkými traumami trpeli po celý zvyšok svojho života.