Ladislav Welward

* 1936

Video Player is loading.
Current Time 0:00
/
Duration 0:00
Loaded: 0%
Progress: 0%
Stream Type LIVE
Remaining Time -0:00
 
1x
  • „Pretože dubnickú zbrojovku tiež bombardovali veľmi silne, aj s obeťami. Ale tam nalietavali americké bombardovacie letky. Na to si veľmi dobre pamätám. To bolo veľmi pôsobivé. Keď vidíte na oblohe naraz stovky, stovky bombardovacích lietadiel, ktoré lietali smerom na nemecké pozície, a keď ich vidíte nad sebou, len ten hukot pôsobil úžasne. A proti týmto, proti týmto lietadlám tieto batérie strieľali. Nemci nemali svoju obranu zbrojovky, ale zbrojovku strážili slovenské protiletecké vojenské jednotky s nemeckými zbraňami. Čiže tam sa strieľalo okolo nášho tábora veľmi často, keď lietali, čiže som mal streľbu zafixovanú. Ale ešte jednu skúsenosť som mal, keď bol masový útok. To bolo jediný jedenkrát na dubnickú zbrojovku. Tú len raz bombardovali, ale veľmi aktívne. Ja som bol vtedy ako väzeň v tábore, ale Nemci mali toľko zranených v tej dubnickej fabrike, že z tábora stiahli môjho otca a otec dával dokopy tam tých po bombardovaní. Čiže mne to bombardovanie nebolo nijaké také, že by ma nejakým spôsobom šokovalo.“

  • „Otec, aby zachránil rodinu, konvertoval na katolícku vieru. Čiže ja som sa narodil síce ešte ako židovské decko, ale dva roky po mojom židovskom krste nasledovalo prekrstenie na katolícku vieru. Prečo to vravím? Vravím to z toho dôvodu, že napriek tomu, že som mal ten pôvod veľmi hlboký židovský – i keď môj otec nebol nejaký ortodoxný – ale dodržiavali sa nejaké princípy, po tomto krste som bol fakticky vychovávaný ako katolícke decko. Čiže tá na mňa pôsobiaca duševná rozpoltenosť bola postupne pre mňa pomerne ťažká. Prostredie, v ktorom som žil, ľudia, s ktorými sa moji rodičia schádzali, boli väčšinou židovského pôvodu, ale moja výchova v škole napriek tomu, že som bol deťmi stále považovaný za žida a stále ma bili ako židovského chlapca...Takže toto zanechalo vo mne dosť ťažkú traumu. Pretože to bolo také nevyvážené. Veľmi veľa pomohla v tejto situácii moja nebohá mamička, ktorá bola úžasná žena. Potom vám to aj vysvetlím, čo ona dokázala v niektorých situáciách za vojny, bolo excelentné a ozaj mimoriadne. Mama ma vedela usmerniť tak, že som bol viac-menej ako židovské decko katolíckeho náboženstva, asi tak vám to poviem.“

  • „Tri mesiace po jeho smrti, do tohto bytu v noci, my sme boli len s mamou tu, prišlo komando. Nevedeli sme kto sú to, piati civilisti, mohlo byť takých dve hodiny v noci, v pyžamách nás postavili, v tejto izbe, kde sa teraz nachádzame, k stene každého, hlavou k múru a povedali: –Takto budete–, a robili tu prevrat v byte. Hľadali, hľadali, hľadali. Nesmeli sme ani ceknúť, ani ceknúť sme nesmeli a potom jeden z nich zreval na moju mamu: –Kde je doktor Welwalrd?– . A mama zase prejavila úžasnú odvahu a povedala: –Môžte si ho hľadať, je odtiaľto asi dva kilometre. –Kde konkrétne?– ten jeden kričí. A mama povedala: –Pred tromi mesiacmi zomrel, je na Pánskom cintoríne pri Starom zámku pochovaný–. Toho chytila zlosť, zúril, ešte viacej rozhadzovali tu. Potom povedal –Odchod–, a ako odchádzali von, tak jeden sa tu z tých tajných zpozdil a mama ho zdržala a vraví: –Preboha, povedzte mi, čo sa stalo? –A ten jej povedal: –Pani, robíme po celej republike záťah na bývalých dôstojníkov Béla Kunovej armády a váš otec je na zozname, váš manžel, teda tešte sa, že už nie je medzi živými–. Všetkých vyšších dôstojníkov zobrali, tu ich bolo veľmi málo. Béla Kúna zobrali do Moskvy, toto bolo nariadenie Stalinovo, kde ho popravili. Vtedy zlikvidovali tých dôstojníkov, čiže otec by bol takto skončil, čiže pre nás nastala doba zase, že sme Kúnovci“.

  • „Otec mal výnimku, ako-tak kľud. A potom prišli na rad udavači, ktorí začali písať na ministerstvá, že tu žije židovská rodina, ktorá je síce prekrstená, ale svojím duchom, správaním a myslením je stále židovská. Ja som tieto udania už získal, mám ich. Priamo listy, ktoré boli písané ministrovi. Tým sa začala situácia totálne zhoršovať. Už nebrali do úvahy, že máme výnimku. Otca asi v 43., to už neviem presne, alebo na začiatku 44. zobrali do tábora v Novákoch. Aj v Novákoch bol židovský tábor. Vtedy zobrali len otca, my s mamou sme tu ostali. A čo tam nasledovalo? Zase smola, strach. Na vrátnici mali službu gardisti zo Štiavnice a tí, keď zbadali, že priviezli židovského lekára z ich mesta, zrejme mal niekto na neho aj spadené, na privítanie môjho otca hneď tam strašne zbili. Ale strašne. Otec dostal mozgovú porážku. Mama sa to cez nejaké motáky z tábora dozvedela, roztiahla sféry záujmu a známostí a podarilo sa jej odtiaľ dostať otca von. Ale v polomŕtvom stave po mozgovej porážke. Nemohol chodiť, jedným slovom, odvtedy bol otec až do smrti postihnutý, jednu nohu trochu ťahal za sebou, ale dostal sa z toho. Čiže potom sa sem otec dostal asi na rok a pol, kedy sme mali ako taký pokoj, lebo sme neboli na očiach. Mama aj otec boli natoľko mysliaci, že sme neboli tu v byte, ale väčšinou sme boli po všelijakých dedinách.“

  • „Som bol asi druhý rok inžinierom, mladým inžinierom a mladí inžinieri v Biotike museli pracovať ako robotníci spočiatku. Na zmeny. Ja som bol v noci. Ako rádový robotník som tam pracoval. Prišlo tam komando v noci, už komunistické komando, a zobrali jedného môjho spolurobotníka. A nevedeli sme, že čo sa dialo. Po niekoľkých týždňoch sme sa dozvedeli, že v Bystrici robili výkop pri kine, ktoré sa rúcalo a naďabili na bedňu, v ktorej bol archív POHG. A v tom archíve našli zoznamy všetkých ľudí, ktorí sa zo slovenskej strany zúčastnili tých popráv v Kremničke. A tam bol aj jeden spolurobotník, ktorý predtým robil riaditeľa za Slovenského štátu, riaditeľa začas za zásluhy v Šporiteľne, ale potom bol v Pohotovostnom oddieli Hlinkovej gardy, v tom, ktorý vraždil. A toho si prišli zobrať. Predstavte si, potom, keď som si to spätne premietal, tak ja som tu niekoľko týždňov robil na zmene spolu, nechcem ho menovať toho pána. A možná, že to bol vrah mojej starej mamy.“

  • „Ja neviem, čo som jedol, neviem, ako dlho som tam bol. Každý sa ma pýta, ako dlho? Neviem, bola tam tma. Až potom došlo k strašnej záležitosti - štiavnickí gardisti sa dozvedeli, že sa tam schovávame. Tento pán Podešt sa od iných gardistov, ktorí boli slušní, tak mu povedali, že idú zobrať omamu a mňa. Podešt tam dobehol a povedal: 'Chytro poďte, lebo za chvíľu pre vás prídu!' Ja som musel vždy byť veľmi disciplinovaný a stará mama ma k tomu viedla, že som mal vedľa seba taký maličký batôžtek, kde som mal také najdôležitejšie veci. Chytro som si zobral ten batôžtek a ťahal som starú mamu, že ideme. A stará mama povedala: 'Ja nevládzem, ja s vami nejdem.' A Podešt jej povedal: 'Musíte, lebo tu ide o čas.' Ona povedala: 'Nechajte ma tu.' Tak on uchytil mňa, zobral ma, načas asi na jeden-dva dni ma schoval a cez všelijaké zložité, ale veľmi rozumné kontakty sa kontaktoval do tábora s mojimi rodičmi. Predstavte si! Otec mu cez kontakt povedal: 'Doneste syna k táboru.‘“

  • „Tá cesta by bola tiež na písanie románu. Lebo sme išli hneď po vojne s Červeným krížom. Ja si pamätám Nemecko ako ruiny. Cez Nemecko sme museli prejsť do Buchsu, tam sme mali dva týždne karanténu Červeného kríža a potom nás dali vo Švajčiarsku do rodín. Kým sme sa dostali do Buchsu, tak sme s tým vlakom chodili, kde boli trate ešte ako tak pojazdné alebo čiastočne znova pojazdné, museli nás strážiť. Po vojne bolo ešte v Nemecku veľa zbehov, v tom vlaku boli s nami ozbrojení československí vojaci a české sestričky. Ako dlho sme išli, neviem, asi týždeň, napchatí v tých vlakoch. Postarali sa o nás, bolo to hrozné. Pre mňa boli dva hrozné šoky: prvý šok bol, keď ma zobrali zo Štiavnice cez Trenčianske Teplice ako decko. V Trenčianskych Tepliciach sa sústredili slovenské deti na tento zájazd Červeného kríža a viezli nás do Prahy, kde boli československé deti. V Prahe nás ubytovali do bývalého tábora – bol to nejaký malý koncentrák. Keď som videl tie budovy, tak mi to hneď aproximovalo na moje dojmy, ktoré som mal predtým, tak tam som dostal šok, bol som úplne hotový. Tie ošetrovateľky mali asi so mnou starosti, nevedel som jesť, nič som nevedel. Bol som v depresii. A ešte väčšia depresia bola, keď sme sa vlakom dostali do Buchsu. Tam znova tábor. Ten karanténny tábor bol na dva týždne, i keď to už bolo ľudskejšie, boli to lepšie podmienky. Boli tam aj švajčiarske sestričky Červeného kríža. Tam sme boli dva týždne, tam som to tiež veľmi ťažko znášal. A vôbec to, že som nebol s rodičmi. Po tých stresoch som bol veľmi viazaný na rodičov. A potom som sa dostal do tejto rodiny. Do tej rodiny som sa dostal ako ja, smoliar, vždy sa musí niečo pokaziť. Z Buchsu viezli skupinu asi 20-30 detí do Bazileja. V Baseli na stanici mali čakať tie rodiny, ktoré si Červený kríž už predtým zaviazal, že si vezmú tie deti k sebe. Všetkým deťom prišli rodiny a ja som videl, že tá šéfka Červeného kríža tam veľmi nervózna pobehuje. Nič, nikto neprišiel. Ja som ostal na stanici so šéfkou Červeného kríža a tá povedala: ‚Tak ideš so mnou, budeš u mňa.‘“

  • „Zhodou okolností som býval v izbe s jedným spolužiakom, ktorý bol vysoký komunista, vysoký. A bol predseda SZM na fakulte. A ten nado mnou a tým mojím kamarátom, čo som vám spomínal, ktorý so mnou od malička študoval aj býval, držal patronát. A ten nám povedal: 'Vy dvaja ste obidvaja takí somári, že držte si hubu, kde máte, ale ja viem, že vy to nedokážete.' Tak nám zakázal napriek tomu, že sme mali povinné brigády na jeden mesiac a povedal: 'Do žiadnej brigády Ty nepôjdeš, nepôjdeš do žiadnej večernej školy marxizmu-leninizmu, tam by si sa prekecol. Ja si už budem držať patronát.' A držal. Mal som to u neho veľmi dobré, bol vysoký komunista, vysoký, vysoký. Čo sa potom stalo: bol som predseda tej študentskej vedeckej spoločnosti a na fakulte bol Zväz československo-sovietskeho priateľstva. A vypadol im predseda. Roky predtým som písomne odmietol vstúpiť do ZČSSP z toho dôvodu, že v Štiavnici sú členovia bývalí gardisti, že tam nevstúpim. Tak som mal pokoj. Ale prišiel za mnou tento Riko: 'Od zajtra prevezmeš agendu ZČSSP, si predseda na celej fakulte.' Aj medzi profesormi. Tak som bol asi pol roka ako nečlen predsedom. Oni ani nezbadali, že nie som členom.“

  • „Tam mal tú smolu otec. Tú smolu životnú, že naďabil na vrátnici, ktorú vtedy mali obsadenú gardisti. Zhodou okolností mali tam službu štiavnickí gardisti a tí na privítanie chceli sa ukázať, že čo sú a svoje komplexy si chceli vybiť. Otca hneď tam veľmi zbili. Ale tak ho zbili, že otec zostal, ešte ani fakticky nebol usadený v tom tábore, ešte na vrátnici ho tak zbili, že otec dostal otras mozgu, porušili mu čiastočne mozog. Bol dlho v bezvedomí, ale on bol sám v tom tábore. Mamička sa to dozvedela a podarilo sa jej otca ako nevládneho dostať z tých Novák von a tu ho postupne lekári doliečovali, ale zostal postihnutý týmto na celý život. Mal nohu ochrnutú čiastočne a už to nebolo ono.“

  • „Tento pán, Jozef Podešt, Podešt sa volal. Bol to bývalý penzionovaný železničiar, ktorý nás v noci, keď videl, že už gardisti idú zobrať ómamičku a mňa, v noci prišiel tento pán Podešt. Ja som si mohol zbaliť maličký balíček, ómama a zobral nás, schoval nás odtiaľto neďaleko do jedného domu Timfeldovského. To bol starý židovský dom. Tých zobrali pred tým niekoľko týždňov do Nemecka. Celý dom bol prázdny a tento pán vedel, že tam sú pivnice pod tým domom. Do tej pivnice nás schoval, ómamičku a mňa. V úplnej tme sme boli a žili sme, to nebol život, no proste boli sme tam a on sa staral o nás takým spôsobom, že do tej záhrady, ktorá bola pri tej pivnici, v noci, čas od času doniesol nejaký chlieb, alebo niečo, proste tie základné potraviny, aby nás nikto nevidel. A ómamička v noci vybehla von, keď bola tma, aby nás nikto nevidel, zobrala tie potraviny a mali sme to v pivnici.“

  • „Po rokoch, keď boli všetky spisy naschvál blokované, hlavne tu v štiavnických archívoch, kde sme sa chceli niečo dozvedieť a nemohli sme sa, sa mi podarilo všelijakými cestami-necestami dostať do archívu v Bratislave, kde dobrí ľudia, ktorí po Nežnej revolúcii, to už vravím po Nežnej revolúcii, keď už to nebolo pod patronátom bývalých tých prominentov, gardistov a tak ďalej, sa mi podarilo dostať k spisom o našom udaní. Tie spisy mám. Je to niečo neskutočné, pretože prvé udania, ktoré išli z Banskej Štiavnice, boli podpísané anonymom, ktorý sa podpisoval ako Gardista z frontu. Toto bol jeho anonymný podpis. Gardista z frontu. A tam v tom prvom texte, ktorý mám, píše ministrovi vnútra, že tu v Štiavnici je rodina doktora Welwarda - ale teraz ide udanie nie na doktora Welwarda, ale pomstychtivý text na moju mamičku - aj s jeho manželkou. A tú manželku tam spomína veľakrát, nie otca, ale manželku, ktorá je tu stále a neboli zobraní do tábora. Toto bolo jedno udanie. Ďalšie udania išli na žandársku stanicu.“

  • „Bolo to úplne rozdelené na sektory, ale boli tam aj deti. Boli tam aj ženy, ale väčšinou boli muži. A podľa toho, ako sme sa potom, po čase dozvedel, bola to skupina Cigáňov intelektuálnejších. Boli to väčšinou hudobníci, proste ktorých zobrali pri fidlikačke a brali ich do tábora. Deti. Jedna takáto epizóda z toho života v tom tábore: Boli vianočné sviatky v roku 1944 a slovenských vojakov pochytil taký záchvat ľudskosti, že sú Vianoce. Tak z ničoho nič prišli do tej časti, kde sme my boli, do tej maličkej, a pustili tam niekoľko cigánskych detí tam ku mne. Cigánskych detí. To bol môj prvý dotyk po dlhej dlhej dobe s deťmi.“

  • „Už front bol niekoľko kilometrov. Tí gestapáci chceli čím skôr ujsť z tej Dubnice a pripravovali sa na odchod zo svojho veliteľstva. A tí dvaja gestapáci sa pýtali nemecky: 'Čo s nimi?' A ten veliteľ vraví: 'Zastreliť!' Mama ma chytila za ruky, veľmi kľudná, povedala len, buď kľudný. Tí už nás akože idú zobrať von, v tom prišiel ďalší dôstojník, ďalší, vyšší, ktorý utekal s kuframi už do nejakého auta, aby mohol zmiznúť z Dubnice. A ten dôstojník sa ich pýta: 'Čo tu robíte?' Oni vravia: 'Týchto tu máme, s týmto povelom.' Ten vojak na nich, ten dôstojník zreval, aj na nás: 'Okamžite zmiznite!' Otvoril dvere vrátnice a povedal „zmiznite“, predstavte si. Tak takto sme sa my zachránili.“

  • Full recordings
  • 1

    Banská Štiavnica, 22.01.2022

    (audio)
    duration: 05:17:52
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
  • 2

    Banská Štiavnica, 30.05.2023

    (audio)
    duration: 03:59:26
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Rozpoltenosť medzi židovstvom a katolíckou vierou vo mne zanechala ťažkú traumu

Ladislav Welward
Ladislav Welward
photo: Archiv pamätníka

Na bezstarostné detstvo si Ladislav Welward nepamätá, narodil sa totiž 17. 8. 1936 do rodiny židovského lekára v Banskej Štiavnici. Ani ich prekrstenie na katolícku vieru, ani fakt, že otec bol obľúbeným lekárom, váženým a angažovaným občanom mesta, neuchránilo rodinu pred útrapami židovského obyvateľstva v období existencie ľudáckej Slovenskej republiky. Napriek tomu, že sa v roku 1942 rodina vďaka udelenej výnimke vyhla deportácii, anonymné udanie malo v roku 1944 za následok, že otec s matkou boli gardistami deportovaní do tzv. cigánskeho tábora v Dubnici nad Váhom, kde mal otec pôsobiť ako lekár. Pamätníka so starou mamou ukrýval rodinný známy. Po prezradení úkrytu ho jeho záchranca v prestrojení dostal k rodičom do tábora. Z dôvodu rozšíreniu škvrnitého týfusu, ktorému otec takmer podľahol, nebola rodina po potlačení SNP deportovaná do ďalšieho koncentračného tábora. Došlo k tomu až ku koncu vojny, keď boli gardistami eskortovaní vlakom do Serede. Po vojne začal otec liečiť v Dubnici nad Váhom, ale ťahalo ho to domov do Štiavnice. Do svojho domu sa presťahovali, až keď sa im konečne podarilo zbaviť sa arizátorov. Po vojne bol jedným z 250 československých detí, ktoré strávili prostredníctvom Červeného kríža polovicu roka vo švajčiarskych rodinách, aby sa fyzicky a mentálne zotavili po útrapách vojny. Otec umrel v roku 1949. Na matku onedlho doľahli dôsledky jej zlého kádrového postavenia a jediná možnosť bola práca robotníčky v továrni. Vďaka tomu získal Ladislav robotnícky pôvod, mohol zmaturovať na chemickej priemyslovke a študovať v Bratislave na Chemicko-technologickej fakulte SVŠT. Počas štúdia a aj neskôr počas jeho profesionálneho života nad ním držal ochrannú ruku jeho spolužiak a priateľ – vysokopostavený komunista. Po absolvovaní štúdia až do odchodu do dôchodku pracoval ako vedecký odborník v oblasti antibiotík v Biotike a vo Výskumnom ústave liečiv v Slovenskej Ľupči. Na sklonku života sa aktívne angažuje v udržiavaní spomienok na židovských občanov Banskej Štiavnice a v presadzovaní nevyhnutnosti tolerancie.