The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ladislav Welward (* 1936)

• narodil sa 17. augusta 1936 do rodiny židovského lekára v Banskej Štiavnici

• spočiatku ich pred deportáciami v roku 1942 chránila výnimka a prekrstenie na katolícku vieru

• na základe udania boli rodičia umiestnení v tzv. cigánskom tábore v Dubnici nad Váhom, kde bol otec nútený pôsobiť ako lekár

• Ladislav sa ukrýval so starou mamou, po ich prezradení sa dostal za rodičmi, stará mama bola neskôr zavraždená

• rozšírenie škvrnitého týfusu v tábore ich po potlačení SNP zachránilo pred deportáciou do vyhladzovacích táborov

• po oslobodení strávil pol roka v rodine vo Švajčiarsku na ozdravnom pobyte Červeného kríža

• otec zomrel krátko po komunistickom puči, matka bola nútená pracovať vo fabrike ako robotníčka

• absolvoval chemickú priemyslovku a Chemicko-technologickú fakultu SVŠT

• od štúdií až do roku 1989 nad ním držal ochrannú ruku kamarát, vysokopostavený komunista

• pracoval ako vedecký odborník v oblasti antibiotík v Biotike a Výskumnom ústave liečiv

• občiansky sa angažuje v Banskej Štiavnici, zasadzuje sa, aby sa nezabudlo na históriu a na holokaust

Odstrihnutý od rodinnej histórie

Ladislav Welward má dnes osemdesiatsedem rokov. Ako sám hovorí, vo veci vlastnej židovskej identity a rodinnej histórie bol ako dieťa a po väčšiu časť života zmätený. Musel si k nej hľadať cestu sám. Príčinou bola doba, v ktorej vyrastal.

Ladislav sa narodil v 17. augusta 1936 v Banskej Štiavnici. Keď mal dva roky, rodičia dali seba aj syna prekrstiť na kresťanskú vieru. Aj takto sa snažili ochrániť pred nepriazňou osudu, ktorý na nich v období ľudáckej Slovenskej republiky číhal pod označením žltou židovskou hviezdou. O židovskom pôvode rodiny sa v meste, samozrejme, vedelo. Ladislav spomína, že mu deti jeho inakosť rôznymi nepríjemnými prejavmi dávali pocítiť.

Ladislavov starý a prastarý otec boli dôležité osobnosti židovského náboženského diania v Banskej Štiavnici. Rodina prastarého otca prišla spolu s prvými asi desiatimi židovskými rodinami, ktorým bolo povolené usadiť sa v banskom meste v období Rakúsko-Uhorska. Prastarý otec tu založil prvú modlitebňu a viedol v nej bohoslužby. Starý otec bol riaditeľom miestnej židovskej školy a zároveň vyučoval židovské náboženstvo na významnom štiavnickom evanjelickom lýceu, v ktorom sa stretávali evanjelické, katolícke aj židovské deti. Ale tieto informácie sa Ladislav o svojich predkoch dozvedel až oveľa neskôr – v dospelosti.

Ladislavov otec Rudolf Welward pracoval ako lekár a jeho mama Melánia mu robila v ordinácii zdravotnú sestru, hoci vyštudovala konzervatórium. Otec absolvoval prominentné štúdium medicíny v Budapešti, v Berlíne si neskôr urobil špecializáciu a stal sa jedným z prvých röntgenológov v Rakúsko-Uhorsku a neskôr tiež v Československej republike. V prvej svetovej vojne získal mnoho skúseností ako vojenský lekár, najmä v oblasti chirurgie. Za zásluhy neskôr získal druhé najvyššie rakúsko-uhorské vyznamenanie a tiež vysoké vyznamenanie Červeného kríža za humanitu a vzťah k pacientom. Popri vlastnej ordinácii v Banskej Štiavnici pôsobil aj ako lekár v miestnej tabakovej fabrike a v ďalších podnikoch.

„Hospodársky dôležitý“ – na určitý čas

Práve kvôli dôležitosti otcovej práce pre chod mesta a život jeho občanov mu bol udelený status „hospodársky dôležitého žida“ – výnimky, ktorá vo svojom dôsledku predstavovala ochranu pred transportom. Avšak, ako v takmer vo všetkých prípadoch, bolo to len do istého času. V prípade otca do dňa, kedy po neho prišli gardisti a odvliekli ho do židovského koncentračného a pracovného tábora v Novákoch, pravdepodobne v roku 1943. V čase jeho príchodu mali v tábore službu práve gardisti z Banskej Štiavnice. Tí ho spoznali a hneď po príchode zbili tak kruto, že následkom bitky dostal mozgovú príhodu. Mal vtedy štyridsaťdeväť rokov. Keď sa táto informácia dostala k manželke v Banskej Štiavnici, nejakým spôsobom sa jej podarilo zariadiť otcov prevoz späť do Štiavnice. Po porážke mal otec trvalé následky.

V roku 1944 zasiahla celú rodinu ďalšia pohroma. Po Ladislavovho otca a mamu si prišli vojaci Hlinkovej gardy a deportovali ich do tzv. „cigánskeho tábora“ v Dubnici nad Váhom. Len pred asi dvadsiatimi rokmi sa Ladislav dozvedel, že ich udal ich známy z Banskej Štiavnice. Tento napísal priamo ministrovi, že v meste žije židovská rodina mimo židovského tábora a treba vykonať nápravu. Pred pár rokmi sa Ladislavovi dokonca podarilo dostať k listu s menom Štiavničana, ktorý inicioval ich deportáciu.

Počas zmätku okolo odvedenia rodičov sa Ladislavovi, vtedy asi osemročnému, spolu so sedemdesiatpäťročnou starou mamou podarilo ukryť .

Nejaký čas prebývali sami v pivnici opusteného domu židovskej rodiny Timfeldovcov, ktorú deportovali. Prežívali tu vďaka rodinnému priateľovi, pánovi Podeštovi, ktorý im v noci do záhrady nosil jedlo. Ladislav mal na podnet starej mamy stále pripravený batôžtek pre prípad, že by sa ich úkryt vyzradil a museli by náhle odísť. Od pána Podešta dostávali aj sporadické základné správy o rodičoch. Jedného dňa ich pán Podešt varoval, že úkryt je vyzradený a musia ho okamžite opustiť. Stará mama sa už cítila slabá na útek a odmietla opustiť dom. Gardisti ju našli a počas masového zabíjania v Kremničke bola popravená.

Zvláštne „vykúpenie“

Pán Podešt sa po niekoľkých dňoch rozhodol odviezť Ladislava za rodičmi. Do Dubnice nad Váhom cestovali vlakom. Cesta to bola riskantná, keďže vlaky boli kontrolované. Ladislav kvôli nápadnému židovskému výzoru cestoval zamaskovaný v čiapke napriek tomu, že bolo práve leto. Paradoxne, a zároveň pochopiteľne, si na svoj príchod do tábora Ladislav spomína ako na „vykúpenie“. Znovu uvidel svojich rodičov, no svojím príchodom sa stal, rovnako ako oni, jedným z väzňov „cigánskeho tábora“.

Otca tu potrebovali ako táborového lekára. Keďže podmienky, v ktorých pracoval, predstavovali minimálnu pravdepodobnosť prežitia, bolo to v duchu dobového zmýšľania ideálne miesto pre žida. V tábore z dôvodu zlej hygieny vypukla epidémia škvrnitého týfusu. Otec mal zabezpečiť, aby sa nakazilo čo najmenej ľudí, avšak s minimom medicínskych prostriedkov. V tom čase tábor hermeticky uzavreli. Umieralo v ňom veľa ľudí. Ladislavovi sa to pred očami vybavuje aj dnes: „Z okna som videl konský povoz s rebrinákom, na ktorý vyhadzovali ľudské mŕtvoly ako polená. Ten obraz sa mi doteraz vracia, na to už v živote nezabudnem.“

Keď odišiel asistent v ambulancii, mal si otec vybrať spomedzi väzňov ďalšieho pomocníka. Rozhodol sa pre rómskeho chlapca menom Janko Konček, ktorý mal vtedy sedemnásť rokov. Kontakt udržiavali aj po vojne, až do jeho smrti pred niekoľkými rokmi. Pán Konček neskôr spomínal, že medzi Rómami bol Ladislavov otec považovaný za hrdinu.

V táborovom baraku žili Ladislav s otcom a mamou oddelení drôteným plotom od zvyšku tábora. Všetci traja spali, žili i jedli spoločne na jednej prični v sklade liekov pri ordinácii. Otec mal ako lekár predsa len iné postavenie ako ostatní väzni. K ich rodine sa dozorcovia správali o niečo lepšie. Celý tábor bol rozdelený na sekcie oddelené ostnatým drôtom, v strede bola guľometná veža, ktorá mala celý priestor pod dozorom. V tábore bola jedna sprcháreň, ktorá bola v skutočnosti mučiareň. Ladislav si vybavuje, ako bolo odtiaľ počuť hrozné kriky a stony. Ľudia sa tam dostali napríklad za pokus o útek, prejavy odporu, či kvôli antipatii zo strany dozorcov.

Väčšina internovaných v tábore boli muži. Ladislav si spomína, že väznení pochádzali do veľkej miery z umeleckých kruhov, bolo medzi nimi veľa hudobníkov. Vybavuje sa mu aj sklad zabavených vecí – husle, basy, cimbaly. Spočiatku chodili táboroví väzni pracovať mimo tábora na vážsku magistrálu, reguloval sa tu Váh. Väzni v tábore zomierali okrem týfusu aj na nedostatok liekov, jedla a tiež po brutálnej bitke.

Tábor v Dubnici fungoval bez nemeckého dozoru, so slovenskými strážcami. V rôznych obdobiach ho pod vplyvom politických zmien strážili iné skupiny: slovenskí žandári či slovenskí vojaci, na ktorých Ladislav spomína ako na ľudskejších. Po Slovenskom národom povstaní nastúpili Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy (POHG). Na tých pamätník spomína ako na „beštie“.

Ladislavove spomienky na život v tábore sú útržkovité, bol vtedy dieťa. Vybavuje si však niektoré udalosti a situácie, ktoré výstižne približujú dianie za múrmi tábora. Tábor bol situovaný tak, že na jeho okraji boli postavené protiletecké delá. Boli to delá slovenskej armády, ktorá strieľala na všetky anglo-americké letky, ktoré leteli nad Dubnicou bombardovať Nemecko. Išlo o tisíce lietadiel. Umiestnenie diel do priestorov tábora bolo zvolené zámerne. Vedeli, že Američania bombardovanie neopätujú, keďže by zasiahli táborových väzňov. Naopak, delostrelci mali istotu, že môžu strieľať.

Opakovane na hranici života

Ladislavov otec sa po dvoch alebo troch mesiacoch od začiatku epidémie tiež nakazil týfusom. Jeho zdravotný stav bol kritický – blúznil, bol v bezvedomí, nachádzal sa v podstate na hranici života a smrti. Manželka sa ho snažila liečiť zvyškami liekov v ordinácii, neboli však veľmi účinné. V najhorších chvíľach mu po malých dávkach dávala morfium. Ladislav spomína na svoju mamu ako na mimoriadne akcieschopnú a vynaliezavú ženu. Aj v týchto podmienkach sa jej podarilo nejakým spôsobom dostať k žehličke a prípojke na elektriku. Niekoľkokrát denne všetko v ich okolí prežehľovala, čo bola forma dezinfekcie.

Medzičasom sa v Banskej Štiavnici dostala k človeku, ktorý ich udal, informácia, že sú všetci traja v dubnickom tábore a zatiaľ neboli deportovaní do vyhladzovacieho tábora. Muž napísal udanie na gestapo do Dubnice. Dubnické gestapo sa rozhodlo na základe udania rodinu transportovať. Keď prišli, otec bol v ťažkom stave, v bezvedomí. Ladislav spomína:

„Gestapáci sa predstavili, hovorila s nimi mama. Zrazu sa otec nečakane prebral a začul, o čom sa zhovárajú. Dodnes nechápem, ako je to možné. Otec otvoril oči a zakričal na gestapáka: ‚Postavte sa do haptáku (do pozoru, pozn. autorky), rozprávate sa s dôstojníkom, nositeľom významného rádu a podajte mi hlásenie!‘ Povedal svoju hodnosť z čias prvej svetovej vojny. Z toho obdobia mal naozaj vysoké vyznamenanie. Obaja gestapáci ostali celkom bez slova. Mama zbledla, zľakla sa, že otca hneď na mieste zastrelia. Jeden gestapák zasalutoval a povedal: ‚Odchádzame.‘ Otec sa po tomto šoku začal postupne zázračne dostávať z choroby.“ Ale jej následkom stratil pamäť. „Nevedel, kto je, nevedel, kde je. Nevedel chodiť. Začali sme ho to učiť. Postupne, pomaličky začal chodiť, začal rozprávať prvé slová.“ Mama vzala jeho červený zošit, kde si robil najbežnejšie lekárske poznámky, a podala mu ho. Otec sa naň pozrel a pochopil, že je lekár. Po niekoľkých dňoch sa z toho ako-tak spamätal. Postupne začal normálne rozprávať a myslieť.

Mama sa dostala tiež do ohrozenia života. Bolo to vtedy, keď odišla z tábora, aby vyhľadala dospelého syna zo svojho prvého manželstva – Henricha. Doma ho volali Harinko. Už dlhšie totiž od syna nedostávali ani sporadické správy, ktoré ich ubezpečovali o tom základnom – že je nažive. Keď po vypuknutí Slovenského národného povstania (SNP) správy prestali prichádzať, mama sa rozhodla, že sa syna pokúsi vyhľadať v Banskej Štiavnici, kde sa dovtedy ukrýval. Podarilo sa jej na pár dni vybaviť priepustku z tábora. Jej voľný pohyb bol však veľmi riskantný, keďže ju mohli kdekoľvek zadržať alebo deportovať. V tejto ťažkej situácii sa Ladislavova mama stretla s rôznymi reakciami – známa po oslovení o pomoc privolala strážnikov. Mame sa im, našťastie, podarilo vyhnúť. Naopak, zamestnanci tabakovej fabriky, ktorí ju spoznali na ulici, zorganizovali bleskovú akciu, pri ktorej ju ukryli medzi krabicami, v nákladnom aute a odviezli mimo mesta. Žiaľ, hľadanie syna po meste a u známych neprinieslo žiadne výsledky. Matka ešte aj dlho po vojne dúfala v synov návrat. O tragickom osude brata Harinka sa dozvedeli neskôr – zo záznamov. O život prišiel pri tom, keď pomáhal partizánom prevážať zbrane a zásoby na povstalecké územie cez Prenčov do Krupiny. Po potlačení SNP bol pri Ľubietovej chytený a následne zavraždený vo vápenke v Nemeckej. V okolí Banskej Štiavnice operovala tzv. Exnárova partizánska skupina, ktorá vznikla pri vrchu Sitno v roku 1942, ako prvá na Slovensku. Z celej partizánskej skupiny prežilo asi len desať percent partizánov.

Napokon prišiel ďalší pokus o deportáciu rodiny z dubnického tábora do jedného z koncentračných táborov. Eskortovali ich vojaci spomínaných Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy z Trenčína. Eskorta ich mala za úlohu verejnými vlakovými spojeniami dostať do Serede, odkiaľ odchádzali organizované transporty do koncentračných táborov. Keďže sa to dialo už v období, kedy sa blížil front, doprava bola zdĺhavá a riskantná. Počas náletov na železničnú trať a lokomotívy museli spolu so všetkými pasažiermi aj ich väzniteľmi vyskakovať z vlakov a schovávať sa pod vlakovými súpravami. Otec sa snažil strážcov presvedčiť, aby ich pustili, no tí sa nenechali obmäkčiť. Vlak sa nakoniec niekoľko kilometrov pred Sereďou musel otočiť späť z dôvodu blízkosti ruského frontu. Rodina sa dostala do centrály POHG v Trenčíne – tu boli väznení niekoľko dní v pivnici školy. Potom sa slovenské velenie rozhodlo, že rodina bude odovzdaná na likvidáciu priamo gestapu. Po tomto rozhodnutí sa rodina presúvala vlakom z Trenčína späť do Dubnice nad Váhom, do fabriky Zbrojovky, kde bolo veliteľstvo gestapa. Po odovzdaní gestapu v Dubnici si rodičia všimli, že tam vládne veľký zhon. Uvedomili si, že Nemci už utekajú pred Rusmi. Slovenskí strážnici z POHG vyzývali tých nemeckých, aby si rodinu prevzali, na čo od nich zaznel rozkaz „Erschießen! Zastreliť!“ V tej chvíli chytila mama Ladislava za ruku. V zapätí jeden z gestapákov kývol rukou a povedal: Zmiznúť! Takto všetci traja doslova o vlas unikli poprave. Ani v tej chvíli sa však pre nich zápas o prežitie neskončil. Všade okolo bolo počuť výbuchy delostrelectva a rodina nevedela, kam sa pred nimi ukryť.

Na hranici bojového frontu

Bezcieľne išli Dubnicou, keď si uvedomili, že sú na ceste do cigánskeho tábora. Z jedného z okolitých domov vyšla žena, a keď videla, v akom sú zúboženom stave, ponúkla im jedlo a nocľah v hospodárskej časti za ich domom. Podľa intenzity streľby usúdili, že front sa zastavil práve v tejto oblasti. Na mieste, kde sa ukrývali, bola nemecká strana frontu, približne sto až dvesto metrov za nimi už boli rumunské a ruské vojská. Prebiehalo tu ťažké ostreľovanie. Keď sa domáci dozvedeli, že otec je lekár, začali k nim do šopy nosiť ranených. Ako spomína Ladislav, „otec v tej chvíli ožil a začal všetko organizovať.“ Ladislav s mamou strihali plachty a dezinfikovali jednoduché nástroje v horúcej vode. Po dvoch až troch dňoch k nim do šopy prišiel vysoký nemecký dôstojník s niekoľkými vojakmi. Dozvedeli sa od neho, že otec bol jediným lekárom, ktorý ostal na okolí, všetci ostatní vojenskí lekári ušli alebo boli zabití.

Otec sa mal obliecť do nemeckej uniformy a slúžiť ako vojenský lekár v nemeckej divízii, dokonca vedeli aj o tom, že v minulosti slúžil ako lekár s vysokou hodnosťou. Predstava, že by si mal obliecť nemeckú vojenskú uniformu, bola pre neho príšerná. Mama vtedy zasiahla a podarilo sa jej presvedčiť dôstojníka, aby otca neodviedli, že im lekár v tak chatrnom stave nepomôže. Nakoniec mávli rukou a odišli.

Asi o dva dni neskôr sa front posunul. Do pivnice, v ktorej žila ich rodina spolu s nemobilnými pacientmi, ktorých otec liečil, začali chodiť rumunskí vojaci. Ladislavova mama s nimi komunikovala po francúzsky. Vďaka otcovým zásluhám rodinu neskôr umiestnili v Dubnici nad Váhom do luxusného domu miestneho veliteľa gestapa a zbrojovky, ktorý ušiel. Ako opisuje Ladislav, „tam sme mali všetko k dispozícii. Otec začal aj v Dubnici pôsobiť ako lekár – v tej dobe jediný v meste.“ Rodina sa začala postupne stabilizovať a zotavovať – duševne, zdravotne, materiálne.

Zotavovanie sa z vojny

V Dubnici sa zabývali, otec mal dobré postavenie ako lekár. Avšak stále ho to ťahalo do Banskej Štiavnice. Aj napriek maminej nevôli tam v októbri 1945 inicioval cestu pod zámienkou, že ide skontrolovať, či tam neostali nejaké lekárske nástroje.

Okrem pretrvávajúceho blízkeho vzťahu k mestu, otca k návratu presviedčali aj mnohí občania, ktorí si ho žiadali späť ako lekára. Nakoniec sa rodina vrátila žiť späť Banskej Štiavnice. Spočiatku nemali ani kde bývať, ich rodinný dom bol zabratý arizátormi, ktorí sa odtiaľ nechceli pohnúť. Až o dva či tri mesiace sa im od nich podarilo dostať späť aspoň dve izby. Trvalo však ešte dlho, kým sa odtiaľ úplne vysťahovali.

Niektorí Štiavničania boli nemilo prekvapení návratom židovských obyvateľov, pretože si medzičasom privlastnili ich majetky. Ale boli aj opačné prípady. Spomínaný pán Podeš, ktorý Ladislava ukrýval, ostal naklonený a blízky rodine aj po ďalšie roky. Už keď sa počas Slovenského štátu situácia pre židov zhoršovala, postupne odnášal niektoré cennosti z ich domu k sebe, aby ich uchránil a neskôr ich vrátil rodine.

Straty miestnej židovskej komunity boli obrovské. Ladislav spomína, že „situácia to bola hrozná, šokujúca. Tých, čo sa vrátili, ťažko bolo aj poznať, pretože to boli ľudské ruiny. Veľmi ťažko sa dalo zorientovať v tom, kto to je. Nemohli poriadne jesť po tých mesiacoch hladovania a neľudského stravovania. Nikdy sa nehovorilo o tom, čo kto prežil. Vždy sa radšej hovorilo o tom, čo by sme mohli robiť, aby nám bolo lepšie, aby sme mohli znovu začať normálne žiť – teda otvoriť obchod, ambulanciu a podobne. Vzácne boli chvíle, keď som prvýkrát videl niekoho blízkeho sa zasmiať.“

Ladislav bol po všetkých zažitých strastiach v zlom fyzickom aj duševnom stave. Navyše, boli to dva roky, čo vôbec nechodil do školy. Po vojne sa spolu s ďalšími dvestopäťdesiatimi deťmi dostal na polročný ozdravný pobyt do Švajčiarska. Išlo o ponuku švajčiarskeho Červeného kríža pre vojnou postihnuté deti, ktoré tento čas strávili v rodinách. Ako Ladislav spomína, „vďaka účinkom tohto pobytu sa po roku stal skoro normálnym a nadobudol viac sebavedomia.“ So švajčiarskou rodinou prostredníctvom ich vnúčat a pravnúčat udržuje kontakt dodnes.

Ladislavov otec mal z vojnových strastí trvalo podlomené zdravie a zomrel v roku 1949.

„Nové časy“ spravodlivosť nepriniesli

Priamo v Banskej Štiavnici prebehali tzv. „ľudové revolučné súdy“ v bývalom hoteli Grand (dnešný Hotel Matej). Počas vojny v rovnakej budove sídlilo gestapo. Ladislav sa tam chodil pozerať cez okno, pretože deti nemali dovolený vstup. „Mama dávala aj svedecké výpovede, ale nemalo to žiadny dopad, všetko sa ututlalo.“ Ladislav vysvetľuje, že do komunistickej strany vstúpili v Banskej Štiavnici tí istí ľudia, ktorých si vybavuje ako gardistov. Niektorí z nich boli iba formálne odsúdení, bez následkov v ich ďalšom živote, no padali aj hrdelné tresty. Ako Ladislav hovorí, „do demokratickej strany masovo vstupovali bývalí stúpenci Hlinkovej strany – a vtedy prevládli mierne tresty. Všetko bolo zotreté. A tým pádom aj prvý atak bol proti nám. Znovu začali ťažké dni. Niektorí vplyvní komunisti boli bývalými fašistami a títo nám to dali hneď pocítiť. My sme boli prakticky prvá rodina, ktorú vyhodili z domu. Nemali sme ani kam ísť. Mama nemala zamestnanie. Nedovolili jej robiť ani ošetrovateľku. Nakoniec mohla robiť len robotníčku v textilke.“

Život im strpčovala žena, ktorá na ňu zavolala strážcov, keď mama hľadala v Štiavnici syna. Mama proti nej svedčila a žena sa dostala na krátky čas do väzenia. Odtiaľ mame napísala lístok, že sa jej ospravedlňuje a prosí ju o odpustenie. Neskôr sa stali aj s manželom komunistickými funkcionármi a z pozície moci sa na nich opäť mstili. Mama to prežívala ťažko.

Ladislav si v tejto súvislosti vybavuje aj iný zážitok. „Zhodou okolností po vojne v 1947 sme boli s mamou, otec nebol s nami, na Bradle na Štefánikových oslavách. Išli sme so štiavnickými turistami. A naraz mama vedľa mňa zbledne a ja vidím, že niečo nie je v poriadku. Chytila ma a ukázala tak nepriamo na dvoch policajtov verejnej bezpečnosti – boli to dvaja gardisti. Pozri sa na nich – boli to zároveň aj členovia strany, lebo mali na sebe červenú pásku. Tak sme išli ďalej, aby nás nepoznali. Takže to je tá kontinuita.“

Komunistický režim si stále viac upevňoval moc a pre tento účel si vytváral obraz svojho nepriateľa. Toto sa odohralo aj v rodine Welwardovcov: „Raz v noci ma mama zobudila, v izbe bolo veľa neznámych ľudí, robili domácu prehliadku a všetko vyhadzovali, ničili. Zrevali na nás: ‚K stene!‘ Jeden sa pýta: ‚Kde je doktor Welward?‘ Mama na to: ‚Hľadajte si ho, je dva kilometre odtiaľto.‘ ‚A kde je?‘ ‚Na cintoríne na Krambergu.‘ Otec bol vtedy asi tri mesiace po smrti. Ten zakričal na ostatných: ‚Končíme, ideme preč!‘ Mama posledného z nich odchytila a pýtala sa ho, o čo ide. ‚Keby tu bol váš manžel, okamžite ho berieme. Prišli sme po neho z Bratislavy, pretože bol zapojený v maďarskej boľševickej armáde Bélu Kuna.‘ Išlo o otcovu službu ešte z obdobia prvej svetovej vojny. Béla Kun, pôvodne vysokopostavený komunista sa neskôr dostal do Stalinovej nemilosti a z tohto dôvodu boli prenasledovaní všetci, ktorí s ním mali nejaké prepojenie. Opäť sa ocitli v absurdnej hre historických udalostí, ktorá nedávala zmysel a na ktorú nemali žiadny vplyv.

O nejaký čas neskôr s matkou opäť prišli o dom a Ladislav sa kvôli štúdiu a práci odsťahoval z Banskej Štiavnice. Paradoxom bolo, že ich štiavnický dom sa stal na nejaký čas sídlom miestnej komunistickej moci. Priamo v ich obývačke bola hlavná zasadačka okresného výboru strany. V reštitúciách po roku 1989 sa Ladislav snažil dom získať späť. Podarilo sa, ale dom bol v hroznom stave.

Pre Ladislava Welwarda je jedným z najhorších pocitov, že jeho „trauma z minulosti sa obnovuje aj v súčasnosti. Deje sa tak pri pohľade na fašistické prejavy, ktoré štát toleruje a nezakročuje voči nim, hoci to má uzákonené. Aj zo začiatku malé zlo môže viesť k niečomu strašnému, čo sa tu už raz odohralo. Toto memento by sme si mali niesť do budúcnosti.“ Keď sa v rámci nakrúcania filmu Diera v hlave (2016) o vojnových osudoch Rómov po dlhých rokoch dostal na miesto dubnického tábora, ohromilo ho, že tu o existencii tábora nie je dodnes ani zmienka. Nachádza sa tu zber surovín a tragický osud ľudí tu nepripomína ani malá tabuľa. Takéto vysporiadanie sa s našou minulosťou považuje za smutné a nedôstojné voči tým, ktorým tu boli násilne ukončené životy.

Zachovať si ľudskosť a čestnosť

Napriek opakovaným ponukám a tlakom Ladislav Welward nikdy nevstúpil do komunistickej strany. Pracoval ako výskumný a tiež vedúci pracovník vo farmaceutickom závode v Slovenskej Ľupči. Neraz sa ukázalo, že za občasnými problémami v práci figuroval bývalý gardista, ktorý vedel o Ladislavovom židovskom pôvode. Keďže otec jeho manželky Evy mal isté prehrešky voči režimu, bola ich rodina, vrátane dvoch dcér, pod drobnohľadom. Dcéry mali napríklad problém dostať sa na školy, kde chceli študovať.  

V záverečnom období pracovného života učil na Vysokej škole technickej vo Zvolene a v Banskej Štiavnici. Rád udržiaval kontakt so svojimi študentmi a nevyhýbal sa ani osobným témam. Ako hovorí, „môj odkaz mladým ľuďom je v prvom rade to, že toto rozprávam. Chcem tým dať najavo, aby si tie generácie, ktoré prídu po mne, cenili to, čo majú. Ale aby si to cenili takým spôsobom, aby si zachovali ľudskosť, toleranciu a čestnosť, ak sa to dá. A aby sa snažili to, čo tu je – niekedy je to aj zlé – dostať na čím lepšiu úroveň.“