Dagmar Viestová

* 1948

  • "Vtedy už bola vydatá a bývali na terajšej Lazaretskej, mám pocit, a to bolo vlastne blízko. Takže, a ona bola v meste, tak úplne v šoku, nevedela, kam má ísť. To proste ani taký nejaký zvláštny poplach nebol, len odrazu nízko letiace lietadlá a ten strašný ako buchot, huk ako tie bomby dopadali a tie výbuchy boli a spomínala, že sa dočítala, že tie plamene potom bolo vidieť dokonca až vo Viedni. Že také to bolo masívne, že bola rada teda, že si holý život zachránila.“

  • ,,Tak ona bola vlastne tou hlavou alebo skôr krkom, ale aj symbolicky teda je zaujímavé, že keď sa rozprávali, ako by sa tá skupina mala nazvať, tak práve tento Elo Šándor, ktorého diela boli takou predlohou pre seriál, a teraz mi to vypadlo, zaujímavý, Sváko Ragan, no a on hovorí že: ,Načo tu budú špiritizovať, zakladateľkou je ona, volá sa Kvetoslava, po latinsky Flóra.‘ Takže nakoniec skončili tak, pri tej Flóre. Tá ich činnosť bola rôznorodá. Jednak pomáhali rodinám ľudí, ktorí skončili na ÚŠB alebo potom neskôr na gestape, finančne, dávali im jedlo, oblečenie, jednoducho, o tie rodiny sa starali. A pomáhali, aj keď niekoho prepustili už potom z väzenia dobitého a tak, tak pomáhali dostať sa tým ľudom ako preč.“

  • „Jak sa tam zoraďovali, keď pristálo lietadlo, tak chceli, aby ho privítal môj otec ako príbuzný a on hovorí: ‚Nie, že ja musím byť vzadu.’ To proste jednoducho, vymyká sa tomu videniu generála Viesta, že to by nebolo dobré. A skutočne teda, ako sa vítal, a prišiel na koniec radu a tam bol môj otec, tak sa na neho pozrel, otec sa prihlásil teda hodnosťou, podali si ruky a všetci išli do nejakej budovy a ostatní sa pozerali, že čo to ako má byť, čakali búrlivé privítanie, lenže keď prišli až do tej budovy a osameli v kancelárii, tak vtedy generál Viest objal, vybozkával svojho synovca na ktorého, povedal mu, že veľmi často ako myslel a tak a bolo to niečo proste, spomínal na to otec, fakticky až do smrti.“

  • „Odrazu, ona tam prišla, ja som ju považovala za strigu, lebo no, vyzerala príšerne, a keď prišla, tak na to si spomínam, že išla vedľa do kuchyne, lebo ja som ju odstrkávala od seba a plakala tam. A mi povedala, že ja som tvoja mama a ja som kričala nie, že ja mám mamu a to je iná mama.“

  • „Tam davy chodili, boli sme dokonca v rakúskej televízii, prišli, ale boli tam aj takí, že chodili sa pred nás najesť, ale mnohí nám nosili čaj horúci s medom, aby sme to vydržali. Aj ja som napísala báseň o Palachovi a taká relácia bola veľmi populárna, Modrá vlna, a tam som to dokonca aj zarecitovala a tá báseň potom visela na, ten text visel na mnohých týchto vysokých školách tuná v Bratislave.“

  • Full recordings
  • 1

    Bratislava, 06.02.2025

    (audio)
    duration: 03:37:27
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Komunistický režim mi zmaril šancu na šťastný rodinný život

Stužková
Stužková
photo: pamätníčka

Dagmar Viestová sa narodila v Bardejove 28. júna 1948. Jej otec Dušan Viest bol synovcom slávneho slovenského generála Rudolfa Viesta, veliteľa povstaleckej armády. Po komunistickom prevrate sa dostali Danini rodičia do väzenia, kde strávila istý čas aj ešte nenarodená Dana. V roku 1950 sa Danina mama dostala znovu do väzenia a o jej dcéru sa musela postarať stará mama, lebo Dušan bol taktiež znovu vo väzení. Mama sa Dane vrátila, keď mala 3 roky a nejaký čas trvalo, kým ju dcéra prijala, keďže za svoju mamu považovala starú mamu. Keďže si mama nevedela nájsť poriadne zamestnanie, často sa sťahovali. Základnú školu začala Dana navštevovať v roku 1954 v Strážskom. V tom čase sa vrátil jej otec z väzenia a rodičia sa rozviedli. V roku 1963 začala navštevovať Strednú všeobecnovzdelávaciu školu v Humennom. Po škole pracovala rok v časopise Ľud a v roku 1967 nastúpila na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského, kde študovala novinárčinu. 17. novembra 1968 sa zúčastnila na štrajku študentov proti stavu, v ktorom sa krajina ocitla. V roku 1969 sa zúčastnila na protestnej hladovke za Jana Palacha. Neskôr mala kvôli tomu problémy so Štátnou bezpečnosťou a bolo jej odporučené, aby ďalej nepokračovala v štúdiu. V decembri 1969 sa jej narodil syn Boris a v roku 1976 syn Igor. V roku 1971 začala pracovať v Slovenke, kde sa venovala téme poľnohospodárstva. V roku 1997 sa stala na rok a dva mesiace aj šéfredaktorkou. Z postu odišla kvôli politicko-spoločenským pomerom v 90. rokoch. Neskôr pracovala pre Ikar, aj v Národnej obrode a denníku Práca. V roku 2001 sa stala šéfredaktorkou časopisu Prekvapenie, neskôr pôsobila v týždenníku Súvislosti. Na dôchodok odišla v roku 2004, ale stále pracovala pre české vydavateľstvo, kde prekladala 5 mesačníkov do slovenčiny a robila korektúry a rozhovory. V roku 2024 dostala medailu M. R. Štefánika III. stupňa pri príležitosti 80. výročia SNP.