The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Dagmar Viestová (* 1948)

• narodená 28. júna 1948 v Bardejove

• v roku 1950 mala obidvoch rodičov vo väzení, musela sa o ňu postarať stará mama

• v roku 1951 sa jej vrátila mama a často sa sťahujú za prácou

• základnú školu začala navštevovať v Strážskom v roku 1954

• v roku 1963 začala navštevovať Strednú všeobecnovzdelávaciu školu v Humennom

• po škole pracovala rok v časopise Ľud

• v roku 1967 nastúpila na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského na žurnalistiku

• 17. novembra 1968 sa zúčastnila štrajku študentov

• v roku 1969 sa zúčastnila na protestnej hladovke za Jana Palacha

• v roku 1970 sa jej narodil syn Boris

• v Slovenske pracovala od roku 1971

• druhý syn Igor sa jej narodil v roku 1976

• šéfredaktorkou Slovenky sa stala v roku 1997

• neskôr pracuje pre Ikar, v Národnej obrode a denníku Práca

• v roku 2001 sa stala šéfredaktorkou časopisu Prekvapenie, neskôr v týždenníku Súvislosti

• na dôchodok odišla v roku 2004, ale ďalej pracovala

• v roku 2024 dostala medailu M. R. Štefánika III. stupňa pri príležitosti 80. výročia SNP

Dagmar Viestová sa narodila v Bardejove 28. júna 1948. Jej otec Dušan Viest pochádzal zo známej rodiny Viestovcov z Revúcej a jeho strýkom bol slávny slovenský generál Rudolf Viest, veliteľ povstaleckej armády. Toho zajali nacisti a spolu s generálom Golianom väznili a zavraždili za dodnes nevyjasnených okolností. Dušan Viest sa taktiež zúčastnil Slovenského národného povstania a odbojovej činnosti. Aj kvôli tomu sa po komunistickom prevrate dostal do väzenia a po narodení Dany musela ísť do väzenia aj jeho manželka Miriam. O Danu Viestovú, ktorú komunistický režim pripravil o rodinu, sa potom starala stará mama.

Starý otec nezvládol predvojnové udalosti

Stará mama Valéria Vysušilová sa narodila v roku 1901. Rozprávala o svojej rodine, že po bitke na Bielej hore utiekli z českých Teplíc na Slovensko. Pravdepodobne preto sa volali jej rodičia Teplickí a po odchode z domoviny sa usídlili na Orave. Jej otec bol učiteľom a Valériu mal s druhou ženou Hermínou, ktorá ju porodila, až keď mala 44 rokov. Danina stará mama išla v šľapajach svojho otca a tiež vyštudovala učiteľstvo. So svojou mamou sa po otcovej smrti presťahovali do Bardejova. 

V roku 1919 tam stretla svojho budúceho manžela, dôstojníka československej armády Ladislava Vysušila, ktorý sa do nej na prvý pohľad zamiloval. Keďže bol vojak, neustále ho preveľovali z jedného miesta na druhé. V roku 1921 sa im narodila pamätníčkina mama Miroslava a o dva roky na to syn Ladislav. Z Bardejova sa presťahovali do Trebišova, kde mali vojaci veliteľstvo na zámku. Ďalej putovali do Prešova, kde začali deti navštevovať školu, a nakoniec sa presunuli s otcom do Košíc. Tam bol veliteľom 32. pešieho pluku Gardsky. 

Rodina žila čulým spoločenským životom a Danin starý otec bol veľmi váženým dôstojníkom. Zúčastnil sa dokonca pohrebu prezidenta Tomáša G. Masaryka: „Môj starý otec vtedy, keď zomrel Masaryk, tak velil celej tej organizácii pohrebu a bol na veľmi čestnom mieste za tou truhlou na lafete,“ popísala rozprávanie starej mamy pamätníčka. 

Dňa 28. septembra 1938 nastal pre rodinu veľmi smutný deň. Danin starý otec predpokladal, čo sa bude v republike aj v Európe diať v nasledujúcich rokoch. Veľmi to prežíval a v tento deň sa tesne pred polnocou na veliteľstve pluku zastrelil. Presne o dva dni neskôr, 30. septembra 1938, bola podpísaná Mníchovská dohoda, ktorej uzavretie viedlo k vypuknutiu 2. svetovej vojny.

Po smrti starého otca sa musela rodina presťahovať, lebo Košice pripadli Maďarsku. Ostali bez peňazí a usídlili sa v Ružomberku u príbuzných. Neskôr zakotvili v Bratislave, kde Danina mama zmaturovala. Danin strýko Ladislav sa tam zoznámil so svojím najlepším kamarátom, Dušanom Viestom, budúcim pamätníčkiným otcom.  

Rodina Viestovcov a odbojová skupina Flóra

Viestovci pochádzajú z Revúcej. Danini prastarí rodičia Gustáv Viest a Johana Viestová mali troch synov a dve dcéry. Gustáv bol sviečkar, ale záležalo mu na vzdelaní a rodina evanjelického vierovyznania bola silno veriaca. Na začiatku 20. storočia sa ich situácia zhoršila a presťahovali sa do Budapešti, kde už študoval ich najstarší syn Ivan. Ďalší synovia boli Rudolf Viest a Danin starý otec Dušan. V medzivojnovom období sa rodina vrátila naspäť do Československa. 

Neskorší generál Rudolf Viest chcel byť staviteľom, ale osud ho priviedol do armády. V 1. svetovej vojne sa dostal na Sibír s Československými légiami a veľmi rýchlo postupoval v rebríčku hodností. Bratia Viestovci mali ešte dve sestry – Oľgu a Annu, ktorá bola známou opernou speváčkou. 

Dušan v medzivojnovom období býval s Daninou starou mamou Květoslavou v Bratislave. Květoslava pochádzala z Čiech a po sobáši už nepracovala, ale bola pani domáca. V roku 1921 sa im narodil syn Bořivoj a v roku 1923 Danin otec Dušan. Bývali v dome na Šafárikovom námestí, kde je dnes sídlo strany SNS. Patrili medzi špičku spoločnosti, ich známosti pomohli ich neskoršej ilegálnej činnosti a založeniu odbojovej skupiny Flóra.  

Schádzali sa u nich známi ľudia, napríklad lekár Karol Koch a spisovateľ Elo Šándor. Boli zameraní národovecky a chceli, aby sa obnovila Československá republika. V tomto duchu žili a vyrastali aj ich dvaja synovia, o čom svedčí aj akcia, ktorú zorganizoval Dušan Viest ml.: „Môj otec, keď bol v maturitnom ročníku, tak zorganizoval na 28. októbra takú pietnu spomienku na legionárov, v 43. A keďže to bolo 28. októbra, čiže výročie založenia Československa, tak ich pozatýkali a môj otec sedel vo väzbe celý mesiac.“ 

Neskôr mal obrovské problémy a vyhodili ho v maturitnom ročníku. Počas 2. svetovej vojny sa ale naplno venoval činnosti pre odbojovú skupinu Flóra. Skupina vykonávala aj spravodajskú činnosť, mali kontakty v zahraničí aj cez generála Viesta. Ten odišiel zo Slovenska 1. septembra 1939 na konferenciu do Budapešti, odkiaľ napísal rodine, že sa rozhodol odísť, lebo nedokázal na Slovensku, kde vládli ľudáci, existovať. Dostal sa do Francúzska a neskôr do Veľkej Británie. „Pre môjho otca bol generál Viest vzorom, on ho proste zbožňoval.“ Aj generál Viest bol známy tým, že mal rád svojich synovcov a netere. List, ktorý napísal rodine na rozlúčku, bol podľa slov pamätníčky veľmi dojemný a vysvetľuje v ňom, prečo odišiel. Bolo to sčasti aj kvôli tomu, že nechcel rodinu ohroziť a dúfal, že ľudáci sa nebudú mstiť aj na nich.  

Dana Viestová o svojej starej mame Viestovej a jej úlohe v odbojovej skupine povedala: „Tak ona bola vlastne tou hlavou alebo skôr krkom, ale aj symbolicky teda je zaujímavé, že keď sa rozprávali, ako by sa tá skupina mala nazvať, tak práve tento Elo Šándor, ktorého diela boli takou predlohou pre seriál Sváko Ragan, no a on hovorí: ,Načo tu budú špiritizovať, zakladateľkou je ona, volá sa Květoslava, po latinsky Flóra.‘ Takže nakoniec skončili tak, pri Flóre. Tá ich činnosť bola rôznorodá. Jednak pomáhali rodinám ľudí, ktorí skončili na ÚŠB alebo neskôr na gestape, finančne, dávali im jedlo, oblečenie, jednoducho, o tie rodiny sa starali. A pomáhali, aj keď niekoho prepustili už potom z väzenia dobitého a tiež pomáhali dostať sa tým ľudom preč.“

O ich činnosti sa dozvedelo aj gestapo, ale boli včas varovaní šéfom Štátnej bezpečnosti, ktorý bol členom Flóry. Utiekli preto do Vysokých Tatier. Ako hovorí Dana, jej stará mama nebola veľká diplomatka: „Víziu Československa dosť razantne pretláčala. Keby bola trošku viacej, nechcem teda ju hodnotiť, ale myslím si a to teda aj v tej knihe, ktorá vyšla, tak historici proste takýto názor vyslovili, že to mohlo trošku inak vyzerať, keby aj to Slovensko viacej pretláčala tiež.“ Niektoré skupiny sa od nich odtrhli a následne sa roztrieštili. Flóra nebola ani prizvaná k podpisu Vianočnej dohody, kde už hlavné slovo mali komunisti. Podpísaná bola v roku 1943 a na jej základe vznikla ilegálna Slovenská národná rada. 

Svadba rodičov vo vojnových časoch 

Dušan Viest sa oženil s Miroslavou Vysušilovou 30. apríla 1944. Miroslava vtedy navštevovala právnickú fakultu v Bratislave. Jej mama bola proti svadbe, nepáčilo sa jej, že Dušan bol o 2 roky mladší od Miroslavy, a nevedela si predstaviť, ako budú mladí zaľúbenci v ťažkej dobe gazdovať a študovať. Okrem toho sa nemala rada s Daninou druhou starou mamou, pani Viestovou, aj keď tiež patrila do odbojovej skupiny Flóra. V niečom mala, žiaľ, pravdu a mladú rodinu naozaj nečakal šťastný život. 

Do Flóry sa zapojila aktívne aj pamätníčkina mama a jej prvá úloha sa spájala so svadobnou cestou, ktorú novomanželia použili ako zásterku. Odišli na Kysuce, Makov-Bumbálka. Tam mali previesť skupinu Čechov z Protektorátu na Slovensko. Skončilo sa to ale zle, Čechov zabili nacisti a Viestovcov našli, ako na nich čakajú. Novomanželia ich dokázali prehovoriť, že sú naozaj iba na svadobnej ceste a bolo obrovským šťastím, že ich pustili. 

Bombardovanie Apollky Američanmi v júni 1944 otriaslo Daninou mamou a ostalo navždy v jej spomienkach: „Vtedy už bola vydatá a bývali na terajšej Lazaretskej, mám pocit, a to bolo vlastne blízko, a ona bola v meste, tak úplne v šoku, nevedela, kam má ísť. To proste ani taký nejaký zvláštny poplach nebol, len odrazu nízko letiace lietadlá a ten strašný ako buchot, huk, ako tie bomby dopadali a tie výbuchy boli a spomínala, že sa dočítala, že tie plamene potom bolo vidieť dokonca až vo Viedni. Také to bolo masívne, že bola rada, že si holý život zachránila.“ 

Slovenské národné povstanie a útek z nacistického transportu

Danin otec sa neskôr aktívne zapojil do Slovenského národného povstania. Bol spravodajským dôstojníkom a bojoval po boku Jána Staneka, známeho aj ako Železný kapitán, v krutých bojoch o Telgárt. Vždy sa bál, aby na neho neostala len nejaká administratívna činnosť, radšej chcel ísť do bojov. Miroslava sa v tom čase presunula z Bratislavy za príbuznými do Ružomberka. Tam zistila, že je tehotná, a odišla do horárne nad Ľubietovou. Za ňou prišli aj Dušanovi rodičia. 

Otec zatiaľ netrpezlivo čakal na príchod generála Viesta z Mosky. Dvakrát ho bol čakať s uvítacím výborom na letisku na Troch Duboch, ale neprišiel. Na tretíkrát tam prišiel len po veľkom prehováraní a vtedy už generál naozaj priletel, v noci zo 6. na 7. október 1944: „Chceli, aby ho privítal môj otec ako príbuzný a on hovorí: ‚Nie, že ja musím byť vzadu.‘“ Ich oficiálne stretnutie pred všetkými bolo veľmi formálne, zmenilo sa to však, len čo osameli: „Vtedy generál Viest objal, vybozkával svojho synovca, na ktorého, povedal, že veľmi často myslel.“

Keď už bolo jasné, že je Povstanie potlačené, zavolal si generál Viest synovca Dušana a povedal mu o budúcich plánoch. Dušan ale so sťahovaním veliteľstva na Donovaly nesúhlasil. Rázne namietal, že to nie je dobrý plán, lebo Donovaly nie sú vôbec kryté. Generál Viest sa nahneval, ale Dušan ho v strede vety prerušil: „Brat generál, poručík Viest hlási odchod.“ Do konca života si potom nevedel odpustiť, že sa rozišli v hneve, bez rozlúčky.  

Danina matka zatiaľ v marci 1945 porodila v horárni nad Ľubietovou dvojičky Hanku a Edka. Mená dostali podľa Edvarda Beneša a jeho manželky. Tí sa stali dokonca krstnými rodičmi obidvoch detí vďaka známosti cez generála Viesta. Deti aj kvôli vojnovej dobe však žili len krátko. Hanka štyri mesiace, Edko pol roka.  

Dušan ale o narodení svojich detí najprv nevedel, lebo v tom čase sa nachádzal v transporte do koncentračného tábora, kam zobrali aj jeho brata Bořivoja, matku, otca a švagra Ladislava Vysušila. Matku s bratom našťastie prepustili zo zamýšľaného transportu ešte v Ľubietovej. Vďaka zlému zdravotnému stavu sa podarilo dostať z transportu aj Dušanovi Viestovi st. Nakoniec sa podarilo z transportu uniknúť aj Dušanovi Viestovi ml. a Ladislavovi. Vojnové útrapy Dušana priviedli až do nemocnice v Ružomberku. Dlho ale odpočívať nedokázal, a tak na reverz odišiel.  

Z konca vojny sa netešili dlho

Danin starý otec sa po vojne zamestnal na Povereníctve dopravy, kde pracoval aj jeho brat Ivan. Obidvaja pátrali po informáciách, čo sa stalo ich bratovi Rudolfovi Viestovi, no neúspešne. Dodnes nevieme, ako presne sa skončil život generála Viesta a Jána Goliana. 

Danin otec a aj jej starí rodičia sa po vojne dostali do komisie, ktorá skúmala činy partizánov, ale prešetrovali aj ľudí, ktorí boli ľudákmi a za partizánov sa len vyhlasovali. Dušan ml. bol čoskoro z komisie odvolaný.  

Po tom, čo začal nastupovať komunistický režim, mnohí členovia demokratického odboja emigrovali. Bolo to najmä kvôli komunistickému výkladu protifašistického odboja a SNP. Členovia občiansko-demokratickej vetvy odboja boli označení za „agentov buržoázie“, ktorí sledovali vlastné triedne záujmy. Aj rodina Viestovcov sa rozhodla emigrovať. Útek sa mal uskutočniť 30. mája 1948. V ten deň sa konali parlamentné voľby do Národného zhromaždenia, kde sa už volila jednotná kandidátka Národného frontu. Kvôli tomu boli aj sprísnené bezpečnostné hliadky a rodina preto mala malú šancu na odchod z krajiny. Niekto ich dokonca prezradil, a tak sa ich pôvodný plán ujsť cez Petržalku do Argentíny nepodaril.  

Z úkrytu ich zobrali rovno do väzby. Danina mama Miroslava bola vo väzbe týždeň, pretože bola v 9. mesiaci tehotenstva. „Môjho otca a moju starú mamu tam držali do 2. júla, čiže viacej ako mesiac.“ Oni dvaja zostali zadržaní dlhšie ako ostatní a prepustili ich až na základe amnestie vyhlásenej prezidentom Klementom Gottwaldom. To, že sa Dana narodila, sa dozvedel jej otec ešte vo väzení zaujímavým spôsobom: „Odrazu cez múry morzeovka, že máš dcéru.“ 

Opäť väzenie 

Hneď po prepustení cestoval za manželkou a dcérou do Bardejova, kde Danina mama našla útočisko u svojej mamy. Spolu sa potom vrátili do Bratislavy. Fond obnovy im pridelil vilu na Šulekovej ulici, ktorú dali do poriadku a nasťahovali sa tam v apríli 1949. Neskôr im ju ale zobrali a rodine sa nikdy nepodarilo dostať naspäť k majetku, lebo nemali potrebné dokumenty. 

Danini rodičia si robili plány do budúcnosti, Miroslava si chcela dokončiť štúdium práv, keď im roku 1950 zrazu prišlo predvolanie, že sa majú s celou rodinou dostaviť na súd. Keďže bola Dana ešte malá a Miroslava nevedela, komu ju zveriť, zatelefonovala svojmu bratovi do Prahy, aby ju prišiel postrážiť. Nikto sa však nevracal, a keď Ladislav zistil, že všetkých pozatvárali po odsúdení do väzenia, zobral Danu do Bardejova ku svojej mame. Danina stará mama sa vtedy pre ňu stala mamou. Miroslava si odsedela rok v Ilave. „Spočiatku boli všetky, aj politické, aj vrahyne a zlodejky a spreneveru čo urobili, všetko to bolo v tej jednej cele. Potom ich porozdeľovali, aby tie politické nenakazili názormi tie iné, aj vrahyne trebárs,“ opísala pamätníčka mamine spomienky na väzenie. 

Mama bola pre ňu cudzia 

Mama sa Dane vrátila, keď mala necelé tri roky: „Odrazu, ona tam prišla, ja som ju považovala za strigu, lebo no... vyzerala príšerne a keď prišla, tak na to si spomínam, že išla vedľa do kuchyne, lebo ja som ju odstrkávala od seba, a plakala tam. A mi povedala, že ja som tvoja mama a ja som kričala nie, že ja mám mamu a to je iná mama.“ 

Väzenie ju veľmi zmenilo. Predtým bola cieľavedomá, nebojácna, chcela byť sudkyňou. Vrátila sa ako zlomený človek. Bála sa všetkého zakázaného, čo by ju mohlo priviesť späť do väzenia. Navštevovala ich aj ŠtB. Chceli spolupracovať s Daninou starou mamou, ale rázne odmietla. Taktiež chodili na výsluchy, o čom však nikdy nehovorili. 

Nakoniec si Dana cestu k svojej mame našla, keď ju raz videla, ako na námestí pracuje v montérkach, keďže nemohla získať inú prácu. Odvtedy ju volala mamička. Zamestnanie menila ešte veľakrát a kvôli tomu sa s ňou sťahovali aj Dana a stará mama. Stará mama totiž chcela, aby Miriam trávila s dcérou čo najviac času a hľadala si zamestnania tak, aby s ňou mohli bývať aj ony. Pracovala aj v Prešove, Humennom a Strážskom, kde Dana začala v roku 1954 navštevovať základnú školu.  

S otcom sa nemohla stýkať 

Danin otec bol odsúdený na 4 a pol roka väzenia. Stará mama ho nemala rada, vinila ho zo všetkého zlého, čo sa jej dcére stalo, a donútila ju, aby podala žiadosť o rozvod. Keď sa vrátil z väzenia, Daniných rodičov rozviedli. Pamätníčka nikdy nezabudla svojej starej mame, že nemala rada jej otca a dokonca sa po rokoch dozvedela, že jej znemožnila jediný kontakt s ním: „Otec mi písaval, ale moja mama (pozn. ed. stará mama) to všetko trhala tie listy, nechcela mi ich dať.“ Keď mala 15 rokov, rozhodla sa, že svojho otca aj starých rodičov navštívi. Išla vlakom sama s kufrom, pričom musela dvakrát prestupovať, ale nebála sa. Otec ju na peróne v Bratislave hneď spoznal. „Konečne som mohla objať svojho otca,“ spomínala dojatá Dana, ktorej šancu na rodinný život zmaril totalitný režim. Mesiac strávila u otca a jeho novej rodiny v Šamoríne. 

Keď sa Danini starí rodičia a otec vrátili z väzenia, nemali kde bývať. Najprv boli u príbuzných, neskôr ich ubytovali v bývalej betónovej práčovni. Tam ich zastihla aj Dana, ktorá bola zhrozená z pomerov, v akých žili. Všetko bolo vlhké, plesnivé, bol tam len najnutnejší nábytok. Dana potom viackrát otca navštívila. Keďže jeho zdravotný stav nebol dobrý, v čase, keď Dana navštevovala strednú školu, dostal infarkt.  

Novinárka s ostrým jazykom 

V roku 1963 začala navštevovať pamätníčka Strednú všeobecnovzdelávaciu školu v Humennom. Tam rozvíjala svoju vášeň k literatúre a rozhodla sa, že chce byť novinárkou: „Ja som od tých 16 rokov chodila v lete do časopisu humenského.“ Prvý článok pripravovala o robotníkoch na stavbách. Mnoho ľudí skritizovala a dostala sa preto do problémov. Po škole pracovala rok v časopise Ľud. V redakcii začala pracovať preto, lebo bola vtedy povinná ročná prax v niektorom médiu pred nástupom na štúdium žurnalistiky. Keď nastúpila na Univerzitu Komenského v Bratislave v roku 1967, bola už Pražská jar v plnom prúde. Pamätníčka si spomínala na to, ako sa mohli rozhľadení študenti viac ozývať, robili ankety, bolo veľa zhromaždení, ktorých sa zúčastňovali, a prebiehali živé diskusie. Každý túto zmenu vítal. 

Nebezpečná situácia po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy 

„21. augusta sme išli s mojím priateľom na služobnú cestu do Šiah. On išiel na nejakú schôdzu, lebo tam straníci zasadali a malo to byť nejak veľmi búrlivé, a ja som robila nejakú anketu. V hoteli sme zaspali a ráno pred siedmou sa zobudím na nejaký veľký rachot, pozriem sa z okna a tam mali taký regulovaný potok a bol tam obrnený transportér prevrátený. No proste, neviete si predstaviť ten šok. To bolo niečo strašné a zapli sme rádio, no a to už sme vedeli, čo sa deje,“ opísala Dana svoje prvé dojmy z okupácie. Mladá dvojica mala veľký problém s tým, ako sa dostanú domov. Trvalo im to pol dňa a v Bratislave sa ocitli na Šafárikovom námestí už po tom, čo tam bola zastrelená mladá študentka Danka Košanová a ďalší dvaja ľudia.  

Dana si až neskôr uvedomila, že nemala zamieriť zo Šiah na internát k svojmu priateľovi, ale rovno domov za svojou mamu a starou mamou, ktoré sa báli, či je v poriadku. Situácia bola totiž veľmi vážna. V redakcii Hlas ľudu, kde pracovala riešili, čo budú robiť. Najskôr skúpili všetky cigarety, lebo sa obávali nedostatku presne tohto tovaru. Hneď na to sa rozhodli, že musia tlačiť protiokupačné letáky s výzvami na pasívnu rezistenciu. S ďalšími kolegami ich dali rozmnožiť na cyklostyle v blízkom železničiarskom učilišti. Dana potom kráčala s vytlačenými letákmi cez námestie SNP: „Odrazu som na chrbte zacítila niečo, a tak sa mi to zaborilo do chrbta, taká nejaká rúrka, a na mňa po rusky, že kam idem a čo to mám. Ja som sa tak roztriasla, ja som myslela, že umriem.“ To jej mladý okupant opieral samopal o chrbát, ale keď videl jej zdesenie, pustil ju. Aspoň skúšky sa v tom čase robili veľmi dobre. Aj tí, čo boli proti Dubčekovi, zmenili názor a boli protirežimovo naladení. Študenti potom prechádzali z politických predmetov s dobrými známkami.  

Štrajk študentov a hladovka za Palacha 

V roku 1968 sa vytvoril štrajkový výbor a pri príležitosti 17. novembra sa nielen študenti v Prahe, ale aj tí na Slovensku rozhodli, že idú do štrajku. Dana bola tiež v štrajkovom výbore, ktorého členovia cestovali do Brna, aby zosúladili svoje kroky s českou stranou. Štrajk ako protest proti stavu, v ktorom sa republika ocitla, bol ukončený po troch dňoch. Zakončili ho zhromaždením študentov, kde vystúpil aj Peter Zajac, ktorý neskôr spoluzakladal Verejnosť proti násiliu v Bratislave. 

O niečo neskôr sa v Prahe upálil študent Jan Palach. Umrel 19. januára 1969, a keď sa to dopočula pamätníčka, hlboko ju to zasiahlo: „Keď sa Palach upálil, tak ja som bola medzi tými, ktorí hladovali za neho, tuná v aule, takže ten týždeň sme si odhladovali.“ Dana dala svoje pocity z obrovskej obety, ktorú Jan Palach vykonal, aj na papier:

„Tam davy chodili, boli sme dokonca v rakúskej televízii, prišli, ale boli tam aj takí, že chodili sa pred nás najesť, ale mnohí nám nosili čaj horúci s medom, aby sme to vydržali. A ja som napísala báseň o Palachovi a taká relácia bola, veľmi populárna, Modrá vlna, a tam som to dokonca aj zarecitovala a tá báseň potom visela na, ten text visel na mnohých školách tu v Bratislave.“ 

Preverovaná režimom 

Dana sa vydala v júli 1969. Približne rok po štrajku bola veľká policajná akcia a zháňali aj bývalých hladovkárov. Dana bola vo ôsmom mesiaci tehotenstva a chceli ju zobrať. Našťastie ju nechali na pokoji, ale neskôr sa vrátili po jej manžela. Intenzívne vtedy myslela na to, ako jej mamu zobrali do väzenia, keď bola tehotná s ňou. Danin manžel sa po vypočutí našťastie vrátil a pamätníčka si mohla vydýchnuť.  

O pár dní však bola pozvaná aj na dekanát filozofickej fakulty, dostala verejné pokarhanie a ústne jej bolo odporučené, aby v štúdiu ďalej nepokračovala. Jej syn Boris sa narodil v decembri 1970 a už ako týždňového ho museli dať do nemocnice. Dana sa v roku 1971 vrátila do práce v redakcii Slovenky, kde sa venovala téme poľnohospodárstva, aby nemusela riešiť politické témy. Neskôr si dokončila aj školu a v roku 1976 sa jej narodil druhý syn Igor. 

Zmenu režimu koncom 80. rokov Dana privítala. Dokonca sa na chvíľu ocitla aj na pochode študentov 16. novembra 1989 v Bratislave, kedy si pripomenula, ako štrajkovala už za študentských čias v roku 1968. Na zmene režimu sa jej najviac páčilo, že môže slobodne dýchať a že ako novinárka môže písať o témach, o ktorých chce. 

V roku 1997 sa Dana stala šéfredaktorkou Slovenky. Na tomto poste bola však len rok a 2 mesiace. Mala totiž v čase mečiarizmu problém s Irenou Belohorskou, vtedajšou političkou za HZDS. Tá od nej chcela, aby dala na titulku Slovenky, na ktorej sa objavovali inšpiratívni ľudia, krst Mečiarovej vnučky. To však nebol jediný konflikt, ktorý spolu riešili, a preto ju odvolali. Pracovala neskôr pre vydavateľstvo Ikar, aj v Národnej obrode a denníku Práca. V roku 2001 sa stala šéfredaktorkou časopisu Prekvapenie. Vtedy dostala porážku jej mama a Dana musela zmeniť miesto, aby jej mohla pomáhať, pokračovala preto v týždenníku Súvislosti. 

Opätovné zblíženie s otcom 

V roku 1990 sa z Austrálie vrátil Danin strýko Ladislav, ktorý emigroval v roku 1968. Potreboval doklad, že bol v odboji a po príchode nezabudol v Šamoríne navštíviť ani svojho kamaráta, Daninho otca, a keď zistil, že sa s dcérou nestretáva, tak mu povedal, že robí chybu. Vtedy sa pamätníčka rozhodla, že svoj vzťah s otcom musí obnoviť. Ako zámienku na stretnutie využila to, že s ním urobila rozhovor pre Slovenku. Odvtedy sa pravidelne stretávali. Potom ochorel a bolo sa o neho treba postarať. Danin syn Igor pre neho vybavil hospitalizáciu vo vojenskej nemocnici. Celý život bol vo svojej duši vojak a vo vojenskej nemocnici aj umrel. Dana si cení, že s ním po dlhom odlúčení mohla stráviť posledných 10 krásnych rokov a bola s ním aj pár hodín pred smrťou. 

Na dôchodok odišla pamätníčka v roku 2004, ale ďalej pracovala pre české vydavateľstvo, kde prekladala 5 mesačníkov do slovenčiny. Donedávna ešte stále aktívne pracovala na korektúrach a rozhovoroch. Svoju pracovnú činnosť ukončila cyklom článkov Hranice o tom, čo dokáže človek zniesť. Minulý rok dostala medailu M. R. Štefánika III. stupňa pri príležitosti 80. výročia SNP. Trochu ju mrzí, že medailu nedostal jej otec, ktorý by si ju po útrapách prežitých kvôli dvom totalitným režimom, určite zaslúžil. Na záver Dana Viestová sformulovala svoje životné zásady, medzi ktoré rozhodne patrí byť čestným, dodržiavať prikázania a byť dobrým k ľuďom.