The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Dana (Danielle) Vago (* 1945)

• narodená 12. augusta 1945 v Palúdzke pri Liptovskom Mikuláši, do židovskej rodiny

• židovský pôvod po narodení utajený, pokrstená, do rodného listu uviedli meno Danka Slezáková

• traja súrodenci - o dva roky mladšia sestra Marta a o osem rokov mladší brat Juraj

• rodičia, Arnošt Unger a matka Edita, rod. Schlesingerová, prežili holokaust – z matkinej strany zahynula sestra Marta a z otcovej strany siedmi bratia

• po uplynutí hospodárskej výnimky otca (drevár) skrývanie v liptovských horách až do skončenia vojny

• vyrastala v Bratislave: základná škola na Kvačalovej ulici, nasledovala 11-ročná škola (gymnázium) na Novohradskej ulici v Bratislave, chemická vysoká škola (SVŠT) v Bratislave – promócie 1968

• 1968 dovolenka v Bulharsku – rozhodla nevrátiť a emigrovať, prekročenie rumunských hraníc, po neúspešnom odchode do Izraela – cieľová destinácia Viedeň

• ubytovanie u rodinnej známej Magdalény Maierhofer

• návšteva matky a sestry – prosba o návrat domov – odmietnutie – sestra sa rozhodla zostať s Danou vo Viedni – spoločný život

• Dana nebola šťastná – stretnutie s pánom Verným z Ameriky – ponuka spoznania sa s jeho známym zo zámoria, s Jurajom Vagom

• zaľúbená – 27. decembra 1970 emigrovala znovu, ale tentokrát do New Yorku

• nasledoval sobáš a narodenie prvej dcéry Michelle v roku 1971

• Juraj (strojný inžinier) – strata zamestnania – ponuka od firmy Lamas – dva roky strávené v Haagu, narodenie syna Davida 1975

• 1976 návrat do Ameriky (New Jersey), kúpa domu, sled zamestnaní: pozícia laborantky v mraziarenskej firme, 1980 práca v Lamas v oblasti chemického inžinierstva a podobne

• rozpadnutie firmy Lamas: strata zamestnania oboch manželov, sťahovanie do Connecticutu (do narodenia vnúčat – potom opäť sťahovanie za dcérou Michelle do New Jersey)

• súčasnosť – Juraj už nie je medzi nami, Dana trávi čas s rodinou a vnúčatami

Niekedy obyčajná zhoda náhod môže zmeniť človeku celý jeho život. Tak to bolo aj v prípade Dany, mladej a neskúsenej, ale zato veľmi odvážnej ženy, ktorá sa rozhodla pre nový začiatok v zahraničí v časoch, keď by sa rozhodne nezaobišlo bez ujmy jednoducho odísť a vrátiť sa. Odvaha v jej životnom príbehu zohráva veľkú rolu, avšak nejde len o tú jej. Keďže je dieťaťom rodičov, ktorí na vlastnej koži pocítili rany a krutosť holokaustu, nesmie byť opomenutá ani ich nezvyčajná odvaha.

Danielle Vago sa narodila 12. augusta 1945 v Palúdzke pri Liptovskom Mikuláši do židovskej rodiny. „To som vlastne nevedela až do neskorého veku, lebo rodičia sa ma snažili ochrániť.” Keďže sa Dana narodila chvíľu po skončení vojny, jej mama sa veľmi zľakla a rozhodla sa jej židovský pôvod poprieť. Do rodného listu uviedla meno Danka Slezáková a pod rovnakým menom bola aj pokrstená. Svoj židovský pôvod nemala nikdy vysvetlený a vôbec prvýkrát sa o ňom dopočula, až keď mala sedem rokov. 

Danina rodina počas druhej svetovej vojny 

Pamätníčkin otec Arnošt Unger a matka Edita, rod. Schlesingerová, sa zosobášili tajne v roku 1943. Nakoľko pochádzali z dvoch rozličných kútov Slovenska, Arnošt z Liptova a Edita z Bratislavy, spečatiť ich lásku nebolo práve najjednoduchšie. Spočiatku sa mamička schovávala spolu s rodinou v rozostavaných domoch pre robotníkov v Bratislave. Bolo to viac než náročné, keďže išlo o jedenásťčlennú rodinu, z ktorej bola práve Edita najmladšia. Editina staršia sestra Marta sa pripojila k bratislavskému odboju a rodine donášala správy, čím im veľmi pomohla. Žiaľ, v roku 1944 bola chytená, neľudsky mučená a potom odvedená do koncentračného tábora v Ravensbrücku, kde zahynula. Zvyšok rodiny v úkryte prežil.

Po svadbe sa Arnoštovi ako drevárovi istý čas darilo chrániť svoju životnú lásku vďaka udelenej hospodárskej výnimke. Keď platnosť výnimky skončila, uchýlili sa do domu známych, konkrétne išlo o Gejzu a Bertu Party. Netrvalo však dlho a museli sa ukryť v liptovských horách. Spolu s nimi tento boj v neľahkých horských podmienkach zdolávala aj Arnoštova mamička. Ich príbeh mal šťastný koniec a vďaku za záchranu Danin otec pripisoval najmä Červenej armáde, kvôli čomu sa neskôr stal nadšeným komunistom.

Otcova rodina však nemala také šťastie. Z pobožnej rodiny Ungerovcov, ktorej sa narodilo osem synov, prežil len on ako jediný. Po vojne sa osobnosti oboch rodičov veľmi zmenili a súčasťou ich každodenného života sa stal smútok a bolesť, ktoré nebolo možné vytesniť. Dôsledkom tohto besnenia bolo po vojne popretie ich židovskej viery, ku ktorej sa rozhodli už viac nehlásiť. 

Prierez detstvom a vzdelaním

Krátko po vojne sa Danina rodina rozhodla presťahovať do Banskej Bystrice, kde otec získal výhodné pracovné podmienky. V roku 1947 sa do rodiny narodilo druhé dieťa, dcéra Marta. Keďže o štyri roky neskôr Arnošt prijal ponuku pracovať v Prahe, bolo viac než isté, že bude nasledovať ďalšie sťahovanie. Sťahovali sa však do Bratislavy, keďže firma, ktorá patrila pod ministerstvo zahraničného obchodu, otvorila bližšiu filiálku práve tam. Radosť však netrvala dlho. Kvôli vtedajšiemu procesu s Rudolfom Slánskym Arnošt o svoje miesto prišiel a dokonca sa dlhší čas nevedel zamestnať. Nasledovalo ťažké životné obdobie, keďže rodina zostala bez príjmu. Mamička ako žena v domácnosti sa rozhodla konať. Spravila si kurz kozmetičky a začala pomáhať svojej rodine, ako sa len dalo. Otec bol však stále idealista a veril, že situácia sa napraví. Mamička bola skôr praktickou ženou, ktorá nič nechcela nechať náhode. „Žili sme skromne a nemali sme nejaké veľké nároky,” spomína Dana. V roku 1953 sa narodil jej posledný súrodenec, brat Juraj. 

„My sme bez vyznania,” spomína si Dana na otcove slová. V detstve nikdy neoslavovali ani židovské, ani kresťanské sviatky. Podobne ako väčšina detí, aj ona si v tom čase prechádzala pozíciami iskričky či pionierky a bola na to pyšná. Ako dieťa Dana milovala školu a bola veľmi dobrou žiačkou. Navštevovala základnú školu na Kvačalovej, a hoci bola hanblivej povahy, preslávila sa svojím neobyčajným recitátorskym talentom. Nasledovala 11-ročná škola, teda gymnázium, na Novohradskej ulici v Bratislave, ktorú úspešne ukončila v roku 1962.

Detstvo ani ona, ani jej súrodenci nemali jednoduché. Rodičia boli v dôsledku vojny, ktorú prežili, na svoje deti veľmi prísni a takmer nikam ich nechceli pustiť, báli sa o ne. „Tak strašne úzkostlivo sme boli vychovávaní,” spomína Dana. S prijatím na vysokú školu nemala žiadny problém. Aj v tomto smere za ňu viac-menej rozhodol otec. Tvrdil, že chémia má veľkú budúcnosť, a tak bolo rozhodnuté. Išlo o SVŠT, znovu v Bratislave, čo znamenalo, že stále bývala s rodičmi. Štúdium jej nešlo zrovna najľahšie, ale dnes je svojmu otcovi za túto voľbu vďačná. Promovala v máji v roku 1968 a okamžite získala umiestnenku na Akadémiu vied, čo mohla byť zaujímavá práca, ak by na ňu, pravdaže, nastúpila. 

Spontánne rozhodnutie emigrovať a neľahké začiatky v Rakúsku

Rok 1968 sa niesol v duchu Dubčeka, teda krásneho vzrušujúceho obdobia, ktoré prinieslo veľa nových informácií. Otvorili sa nové podniky, občas sa Dane podarilo vyjsť si zatancovať a našli sa aj nejaké menšie prvé lásky. Išlo však o zároveň veľmi neisté obdobie, keďže nik nevedel, či Rusi prídu, alebo nie. Hneď po skončení školy sa Dane naskytla príležitosť prvýkrát vycestovať na dovolenku do Bulharska. S voľným lístkom prišla spolužiačka Tamara a Dana tejto ponuke nevedela odolať. Vycestovali spolu 5. augusta 1968, pričom ich dovolenka mala trvať 17 dní.

Všetko sa zmenilo deň pred tým, ako mali odcestovať domov, do Československa. Dvadsiateho prvého augusta došlo k obsadeniu ich domoviny, čo sa dozvedeli deň na to prostredníctvom rezortných megafónov. Zároveň im oznámili, že sa všetci majú zhromaždiť na pláži, kde im vysvetlia ďalší postup. Tamara však rázne rozhodla: „Dana, nejdeme domov!”

Vedeli, že potrebujú peniaze, a tak rozpredali všetko, čo mali, najmä silonky a podprsenky. V Bulharsku sa im potom podarilo kúpiť lístok na palubu privátneho lietadla, ktoré ich previezlo na bulharsko-rumunské hranice. Nachádzalo sa tu množstvo autobusov, ktoré prevážali československých občanov domov. Jedným z nich sa im podarilo prejsť do Rumunska, kde sa už vydali po vlastnej trase: „To bolo niečo nádherné, ako sa ľudia chovali voči Čechoslovákom.” Dostali balíček s jedlom a nocľah v ubytovni, úplne zadarmo. Všetci ľudia naokolo boli viac než nápomocní.

Dana vôbec nevedela, že Tamara je, rovnako ako ona, židovského pôvodu. Rozhodnutie odísť do Izraela preto privítali obe. Izraelský konzulát bol však v ten deň zatvorený, a tak im napadlo, že tým správnym cieľom bude Viedeň. Tamara tam mala strýka a Dana veľmi dobrú známu. Po príchode nočným vlakom sa jej podarilo vyhľadať v telefónnom zozname známu Magdalénu Maierhofer, ktorá ju okamžite prijala s otvorenou náručou. „Ona sa o mňa postarala na začiatku mojej emigrácie a ja som sa do tej rodiny zamilovala.”

Ako 23-ročná, mladá neskúsená žena mala Dana obavy zo života, v ktorom má žiť úplne sama. Začínala v malom skromnom byte, kde žila asi dva roky. Chýbala jej však rodina a ťažšie si zvykala na nové životné podmienky. Asi dva týždne po jej príchode do Viedne ju navštívila jej matka so sestrou. Prišli s odkazom od otca, aby prišla domov. Dana však už vedela, že pocit slobody a voľnosti, ktorý začala cítiť, doma mať nebude, a teda jej odpoveď bola jasná: „Prvýkrát som povedala, že nie.” Rodičia ale nechceli nechať Danu vo svete samu, preto s ňou zostala sestra Marta a domov sa vrátila len mama. Obom sa im podarilo nájsť si prácu v oblasti chemického inžinierstva. S bývaním to však bolo ťažšie. Vystriedali niekoľko podnájmov a po čase prišli na chvíľu domov, ale vycestovali znovu. „Vo Viedni som vyplakala slzy, že by naplnili Dunaj,” spomína Dana. Život so sestrou bol náročný, keďže mali rozličné osobnosti a rovnako aj názory. 

Vďaka novým priateľstvám vo Viedni sa Dana v roku 1969 dostala k Medzinárodnej židovskej organizácii, ktorá organizovala seminár v Izraeli. Bol určený pre mladých emigrantov, ktorým chceli predstaviť túto krajinu a pomôcť im rozhodnúť sa zostať v nej. Počas výletu Dana pocítila pocit spolupatričnosti s obyvateľmi Izraela a našla svoje židovské korene. Žiaľ, výlet sa organizátorom úplne nepodaril a počas piatich týždňov sa našlo množstvo problémov, vďaka ktorým bolo cítiť, že život na Západe je lepší. Z veľkej skupiny ľudí zostali v Izraeli možno traja. „Rozmaznaní sme boli životom vo Viedni, v Anglii…,” dodáva Dana. Vrátila sa do Viedne, kde sa stretávala zväčša so študentmi a žila pokojným spoločenským životom v rámci židovskej komunity. 

Kvôli láske – smer USA

Dana však vedela, že so svojou emigráciou ešte neskončila a Viedeň raz opustí. Dôvodov bolo viacero. Mierne konflikty so sestrou, ale aj absencia pocitu naplnenosti, inými slovami, necítila sa byť šťastná.

Začiatkom tejto zmeny bol jej zubár, ktorý pochádzal, rovnako ako ona, z rodiny emigrantov. Raz ju pozval k nim domov na obed, kde sa zoznámila s istým pánom Verným, ktorý v tom čase pricestoval z Ameriky. Po krátkej debate jej navrhol, či by sa nechcela zoznámiť s jeho priateľom, ktorý rovnako ako on žije v zámorí. Prikývla a nechala svoju adresu. O pár mesiacov, v máji 1970, jej prišiel list od Juraja Vaga, ktorý napísal, že pricestuje do Viedne a bude rád, ak ho v nej bude Dana sprevádzať.

V auguste naozaj prišiel a dohodli sa, že sa stretnú v mestečku Baden. Dana tam cestovala spolu so sestrou a spoznala ho okamžite. Juraj bol oblečený ako Američan, oproti Rakúšanom ležérne. Smerovali do hotela, kde sa Dana hneď stretla aj s jeho rodičmi. Dva týždne spolu randili a spoznávali sa. V deň odchodu prišiel s kyticou ruží a spýtal sa, či si ho vezme. Dana plakala, že to nejde len tak, bola v rozpakoch, ale aj veľmi zaľúbená. „Ja som sa cítila fantasticky dobre s ním.” Vedela, že potrebuje ochranu muža, niekoho inteligentného a rozumného. Juraj taký bol. 

Dana teda súhlasila s odchodom do Ameriky, ale bolo potrebné najprv vybaviť víza, pričom jediné možné boli snúbenecké víza. Trvali 30 dní a končili sa buď odchodom z krajiny, alebo sobášom. To vtedy Dana vôbec nevedela. 

Do New Yorku pricestovala 27. decembra 1970. Mesto sa jej vôbec nepáčilo. Škaredé budovy, špinavé ulice a množstvo ľudí, ktorých obkolesoval viac-menej chaos, to ju nelákalo. Jej prvým bývaním bol byt na Tretej avenue v Manhattane, kde trávila celé dni sama, keďže Juraj bol v práci. Občas sa odhodlala ísť na prechádzku, navštevovala kurz angličtiny.

Keď sa vízum blížilo ku koncu, Juraj sa jasne a bez okolkov spýtal, čo bude nasledovať. Dana reagovala spôsobom, že je ľahšie sa zobrať, ako nezobrať. Tak teda do toho išli. Na Danu však toho bolo príliš veľa naraz a občas sa zmietala v emocionálnej pasci. Napríklad keď si pred vydajom mala ísť kúpiť šaty. Mala len dvadsať dolárov a bola na to úplne sama. Kúpila si šaty, ktoré patrili skôr k netradičným a po zhodnotení známej nie k úplne vhodným. Rovnako náročné to bolo tiež s kúpou závoja. V ten deň veľmi plakala, pretože všetky ostatné dievčatá vyberali závoje so svojimi matkami.

Svadba sa uskutočnila v roku 1971 a, žiaľ, z Daninej rodiny či priateľov sa podarilo prísť len Tamare. Svadba bola jednoduchá, avšak v duchu židovských tradícií. Nasledoval obed a na druhý deň Juraj a Dana odišli na svadobnú cestu na Floridu. Netrvalo dlho a 21. októbra sa narodila ich prvá dcéra Michelle. 

Rodinný život, Danina profesia a záver príbehu

Tak sa začal skutočný rodinný život, život manželky a matky. Celá rodina sa presťahovala do mestskej časti Queens, avšak nastali problémy s Jurajovou prácou. Pracovné miesto strojného inžiniera bolo v tom čase veľmi nestálym miestom, a preto, keď mala ich dcéra len niekoľko mesiacov, Juraj o zamestnanie prišiel. Dana sa z toho zrútila, nevedela si predstaviť, ako budú pokračovať ďalej. Juraj navrhol dovolenku, kde si oddýchnu a všetko si premyslia. Počas tohto pobytu prišla ponuka z firmy Lamas, kvôli ktorej museli na dva roky odísť žiť do holandského Haagu. Táto zmena nebola jednoduchá najmä pre ich dcéru, ktorá si ťažko zvykala na holandské podnebie, ako aj nový prístup ľudí. Dana síce mala záujem pracovať, ale nemohla si nájsť miesto, a tak padlo rozhodnutie mať druhé dieťa. Juraj váhal, keďže bol od Dany o 16 rokov starší, a teda si nebol istý, či to zvládne, ale nechceli dcéru nechať na svete samu, a preto jej súrodenca dopriali. Syn David sa narodil v Holandsku v roku 1975. 

Nakoniec tam boli celkom spokojní a začali po Európe veľa cestovať. Dokonca niekoľkokrát navštívili aj Československo, keďže Dana odsúdená vo svojej neprítomnosti nebola. Jej mamička zariadila aj to. Vybavila jej legálne vysťahovanie na základe zákona o vydaji v zahraničí. Juraj však nervózny bol a oprávnene, keďže on odsúdený bol. Našťastie sa nič nestalo. Výlet bol šokom skôr pre deti ako pre dospelých. Skonfiškovanie rubikovej kocky či anglických kníh bolo pre nich nepríjemným zážitkom. „No ja som bola vždy šťastná, keď som prišla do Bratislavy,” spomína Dana. 

Keď nastal čas rozhodnúť sa, či pôjdu z Holandska späť do Ameriky, alebo zostanú, boli na pochybách. Presvedčil ich až rozhovor so známymi, ktorí ich nabádali, nech sa vrátia späť do USA, že jedine tam bude vždy sloboda, sloboda pred Rusmi. Rovnako ich v tom čase presvedčila aj úroveň škôl. V roku 1976 sa teda vrátili. Nemali kam ísť, ale našťastie ich k sebe do New Jersey pozvali priatelia Rumanovci, u ktorých strávili niekoľko týždňov. Neskôr si prenajali apartmán a krátko na to kúpili dom. Finančne boli vtedy zabezpečení najmä vďaka úsporám z Holandska. Týmto sa pre Danu aj jej rodinu začal skutočný americký život. 

Keďže v Amerike platí zásada, že všetci musia niekde patriť, snažili sa aj oni zapadnúť. „Tak sme sa rozhodli s Ďurom, že budeme deti vychovávať v židovskej viere.” Danina prvá spomienka na židovskú spoločnosť však nebola najlepšia. Vybrali si konzervatívnu synagógu, v ktorej mala Michelle navštevovať školu, podmienkou však bolo členské, ktoré bolo príliš drahé. Dana rabína v tejto synagóge neuprosila, ale nevzdala sa. Našla komunitu, v ktorej ich bez problémov prijali hneď. Nakoniec sa vďaka dcére priučila židovským tradíciám aj ona. David nebol výnimkou a rovnakú školu navštevoval aj on. 

Dana však nebola len matkou, bola aj ženou, ktorá mala so svojím vzdelaním veľkú šancu si po materskej dovolenke nájsť dobrú prácu. Jej prvou pracovnou pozíciou po dlhšom čase bola práca laborantky v mraziarenskej firme. Bola to síce dobrá práca, ale málo platená, preto sa rozhodla ísť ďalej. V roku 1980 dostala z firmy Lamas ponuku pracovať v oblasti chemického inžinierstva. Všetko bolo pre ňu nové a zároveň náročné, ale naučila sa. Po dvoch rokoch sa však firma rozpadla a Dana prišla o ťažko vydretú prácu. Keďže Juraj pôsobil v rovnakej firme, bolo len otázkou času, kedy sa mu stane to isté. O rok bol prepustený aj on.

Dana začala potom pôsobiť vo firme, ktorá sa zaoberala vzácnymi kovmi, avšak Juraj dostal pracovnú ponuku v Connecticute, a v roku 1985 teda nasledovalo ďalšie sťahovanie. Dana dala výpoveď a zamestnala sa v konkurenčnej firme svojho pôvodného pracoviska. Deti tam navštevovali veľmi dobré školy a manžel časom nastúpil na penziu. V roku 2002 prišlo viacero zmien, ako napríklad manželova choroba a potreba zostať doma, aby sa Dana oňho mohla postarať. O pár rokov sa tiež dcére Michelle narodili dvojčatá, čo Danu a Juraja prinútilo presťahovať sa znovu do New Jersey, aby jej pomohli. 

Žiaľ, v súčasnosti už Danin manžel Juraj nie je medzi nami. „Mali sme krásny život, krásne manželstvo,” dodáva s láskou pamätníčka. Je mu vďačná, že sa im podarilo vychovať dobré a slušné deti, pričom s hrdosťou dodáva, že Michelle sa podarilo ukončiť štúdium práva v New Yorku a David je dnes profesorom na univerzite v Tennessee. Dana samú seba opisuje ako „emocionálnu bombu”, plnú empatie a porozumenia voči druhým. Životné motto prevzala od svojho otca: „Buď pravdomluvná, skromná, priama – budeš obľúbená a vážená.” Celý život sa snažila žiť ako poriadny, decentný a slušný človek.