The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Dana (Danielle) Vago (* 1945)

• narodená 12. augusta 1945 v Palúdzke pri Liptovskom Mikuláši, do židovskej rodiny

• židovský pôvod po narodení utajený, pokrstená, do rodného listu uviedli meno Danka Slezáková

• traja súrodenci - o dva roky mladšia sestra Marta a o osem rokov mladší brat Juraj

• rodičia, Arnošt Unger a matka Edita, rod. Schlesingerová, prežili holokaust – z matkinej strany zahynula sestra Marta a z otcovej strany siedmi bratia

• po uplynutí hospodárskej výnimky otca (drevár) skrývanie v liptovských horách až do skončenia vojny

• vyrastala v Bratislave: základná škola na Kvačalovej ulici, nasledovala 11-ročná škola (gymnázium) na Novohradskej ulici v Bratislave, chemická vysoká škola (SVŠT) v Bratislave – promócie 1968

• 1968 dovolenka v Bulharsku – rozhodla nevrátiť a emigrovať, prekročenie rumunských hraníc, po neúspešnom odchode do Izraela – cieľová destinácia Viedeň

• ubytovanie u rodinnej známej Magdalény Maierhofer

• návšteva matky a sestry – prosba o návrat domov – odmietnutie – sestra sa rozhodla zostať s Danou vo Viedni – spoločný život

• Dana nebola šťastná – stretnutie s pánom Verným z Ameriky – ponuka spoznania sa s jeho známym zo zámoria, s Jurajom Vagom

• zaľúbená – 27. decembra 1970 emigrovala znovu, ale tentokrát do New Yorku

• nasledoval sobáš a narodenie prvej dcéry Michelle v roku 1971

• Juraj (strojný inžinier) – strata zamestnania – ponuka od firmy Lamas – dva roky strávené v Haagu, narodenie syna Davida 1975

• 1976 návrat do Ameriky (New Jersey), kúpa domu, sled zamestnaní: pozícia laborantky v mraziarenskej firme, 1980 práca v Lamas v oblasti chemického inžinierstva a podobne

• rozpadnutie firmy Lamas: strata zamestnania oboch manželov, sťahovanie do Connecticutu (do narodenia vnúčat – potom opäť sťahovanie za dcérou Michelle do New Jersey)

• súčasnosť – Juraj už nie je medzi nami, Dana trávi čas s rodinou a vnúčatami

Danielle Vago sa narodila 12. augusta 1945 v Liptovskom Mikuláši, narodila sa 3 mesiace po skončení II. svetovej vojny a sama hovorí, že sa považuje za zázračné dieťa: „Lebo myslím, že sa dá spočítať na prstoch, koľko židovských detí sa narodilo v roku 1945 hneď po vojne.“ Narodila sa do židovskej rodiny rodičom Edite Ungerovej (rod. Schlesingerová) a Arnoštovi Ungerovi.

Rodičia prežili holokaust ukrývaním sa

Osudy jej rodičov boli poznačené vojnou a holokaustom. Mamu, Editu, postihli prvé transporty, v dôsledku ktorých sa aj ona sama dostala do bratislavskej Patrónky, odkiaľ sa ju ale podarilo vyslobodiť. Po vyslobodení bolo jasné, že sa musia ukryť, a tak sa od roku 1942 až do oslobodenia, aj spolu s ďalšou rodinou (približne 11 ľudí) ukrývali v nedostavaných barakoch v Enyháze. Jej starí rodičia mali okrem Edity ešte jednu dcéru Martu, ktorej kolovala v žilách horúca krv, a najmä pre svoju výbušnú a dobrodružnú povahu, žila v uliciach Bratislavy a s odfarbenými vlasmi pracovala pre odboj. Rodine pravidelne do krytu donášala jedlo, ale aj cenné informácie. Žiaľ 30. decembra 1944 bola Marta chytená pri razií v Bratislave, odkiaľ bola deportovaná do Ravensbrücku, kde aj zahynula. Zvyšok rodiny však prežil. Rodičia sa svoje deti snažili chrániť, preto Edite zháňali ženícha, ktorý si ju vezme pod svoje ochranné krídla. Editu preto zosobášili s o 15 rokov starším Arnoštom Ungerom, ktorý mal výnimku hospodárskeho žida a bol ochotný sa s Editou zoznámiť. Prišiel za nimi na návštevu do úkrytu a ako sám spomínal: „zamiloval sa na prvý pohľad a bola ruka v rukáve.“

Svadba Danieliných rodičov bola tajná, hneď po svadbe 4. decembra sa zobrali a išli vlakom do Východnej, odkiaľ pochádzal jej otec. Vo Východnej sa spolu s jeho matkou ukrývali v dome v horách. To bola len jedna z troch skrýš, v ktorých sa ukrývali Danielini rodičia. Druhá skrýša sa nachádzala na železničnej stanici vo Východnej, pretože priateľ Gejza Party, ktorý ich ukrýval, tam pôsobil ako prednosta. V tejto skrýši zostala Danielina mama tehotná s Danou. Do tretej skrýše boli následne deportovaní v drevených bedniach. „Myslím si, že aj mama sa zamilovala na prvý pohľad,“ manželstvo jej rodičov pretrvalo po dobu 40 rokov a okrem Daniely mali ešte dcéru Martu a syna Juraja. Daniela dostala svoje meno po zavraždenej sesternici a jej sestra po zavraždenej tete.

Strach – charakteristické slovo u nich v rodine

Po oslobodení chvíľu bývali v dome vo Východnej, no neskôr dostal jej otec miesto v Banskej Bystrici, kam sa odsťahovali a tam sa narodila aj jej mladšia sestra. V Banskej Bystrici bývali 5 rokov. V roku 1950 dostal jej otec miesto na Ministerstve zahraničného obchodu v Prahe, kde ho však zachytil Slánského proces, v jeho prípade našťastie len tak, že ho vyhodili z práce, no ostatných jeho kolegov a nadriadených zavreli. Keď ho jeho šéf prepúšťal tak mu povedal: „Arnošte ty to už máš dobrý,“ o týždeň na to jeho šéfa obesili. Jej otec bol však presvedčeným komunistom, tvrdil, že medzi ľuďmi má byť rovnoprávnosť, nechcel rozdiely v náboženstvách či v rasách a hovorieval, že komunizmus je jediný politický systém, ktorý to zaručí. Celé tie roky bol idealistom, čo si jeho deti dodnes nevedia vysvetliť: „to je taká enigma pre nás ten otec, nerozumieme tomu ako to on vnímal. Bol dobrák, mal silné morálne zásady,.. ako si to on v hlave usporiadal, tomu nerozumieme,“ spomína pamätníčka.

Následne sa rozhodli presťahovať do Bratislavy za maminými rodičmi. Tu začala chodiť Dana aj do základnej školy. V Bratislave to však rodina nemala ľahké, pretože sa ich otec nevedel zamestnať. Mama bola praktická žena, viedla domácnosť a o všetko sa starala. Dopomohlo jej, že sa už v minulosti vyučila ako kozmetička, a tak začala robiť na čierno kozmetiku u nich doma. Neskôr ich otec dostal miesto ako skladník v Drevone. Edita v tejto dobe ani netušila, že je Židovkou, to slovo ani nepoznala. Otec do nich od malička vštepoval predovšetkým lásku ku kraju, a to, že sú Slovákmi bez vierovyznania: „Môj otec mi napísal do môjho pamätníka, keď som mala 6 rokov: Buď pracovitá, pravdomluvná, skromná a priama, budeš obľúbená a vážená, a to mi zostalo ako motto,“ spomína pamätníčka na svojho otca.

Jej rodičia žili izolovaným životom. Nemali žiadne zvláštne styky ani so židovskými ani s nežidovskými priateľmi. Nechodievali ani na žiadne tancovačky. U jej rodičov prevládal vždy strach. Ich strach bol tak hlboký, že svoje deti nepúšťali ani na školské výlety či školy v prírode.

Školské roky

Základnú školu začala Daniela navštevovať v Bratislave na Kvačalovej ulici, odtiaľ išla do 11-ročenky (gymnázium) na Novohradskej ulici v Bratislave. Celými školskými rokmi ju sprevádzala prísnosť a strach jej rodičov. Neskôr jej otec rozhodol, že na vysokej škole bude študovať chémiu. Povedal jej: „Mala si jednotku z chémie a chémia má budúcnosť,“ a tak bolo rozhodnuté. V roku 1962 začala študovať na vysokej škole v Bratislave, ktorá ju pekne potrápila, pretože to bolo veľmi náročné štúdium. Na druhej strane sa ale týmto spôsobom Dana začala spoznávať s novými ľuďmi, nasávala nové podnety a otvárali sa jej oči. Bola šťastná. Mala nádej v lepšiu budúcnosť. Našla si mnoho priateľov a niekde v hĺbke duše začala tušiť, že je Židovkou, no nechcela si to priznať sama pred sebou a už vôbec nie pred svojim okolím. Po promócií mala umiestenku na Akadémií vied na Kryštalografií, kde mala nastúpiť 1. septembra.

Počas svojich školských rokov prežívala aj svoje prvé lásky, no vždy sa bála vstúpiť do vzťahu. V júni v roku 1968 za ňou prišla spolužiačka Tamara, povedala jej, že má zakúpenú cestu na august do Bulharska a že mala ísť s jednou priateľkou, ale tá nakoniec nemôže ísť. Opýtala sa jej, či by nechcela ísť ona. Daniela neverila, že jej to rodičia dovolia, no opak bol pravdou. Po promócií bol jej otec nesmierne šťastný, že má dcéru inžinierku chémie, a tak ako darček za úspešné spromovanie jej dovolil ísť na dovolenku.

“S červenými-kockovanými šatami som vkročila do mojej emigrácie”

Z cesty na svoju prvú dovolenku si Daniela skoro nič nepamätá. Bolo to pre ňu všetko nové a mala problém prijať toľko nových vnemov. Ich dovolenka mala končiť 21. augusta a oni ani len netušili, čo ich ešte čaká. V tento deň totiž prišli na slovenské územie iní návštevníci: „My sme bývali tam na pláži a ráno počujeme tam cez mikrofóny na pláži, že Československo bolo napadnuté Sovietskym vojskom.., vojskami Varšavskej zmluvy a sme to počuli, sme utekali všetci von, že čo sa deje, no a tak sme boli z toho šokovaní a najväčší šok pre mňa bolo, keď Tamara povedala, že: „Dana nejdeme domov,“ situácia sa vyvíjala tak, že bulharská vláda organizovala autobusy, ktorými mali Čechoslovákov previesť naspäť domov, no Daniela s Tamarou sa rozhodli, že sa domov nevrátia. Potrebovali peniaze, a tak predali všetko čo mali so sebou aj na sebe: „Ja som mala jedny také červeno-kockované šaty, čo mi moja omama ušila a s tými som vlastne vkročila do mojej emigrácie.“

Nenasadli do autobusov, ktoré ich mali previesť domov, ale do autobusov, ktoré smerovali na západ. Prešli rumunské hranice, zdržali sa v Bukurešti, počas celej cesty im bol veľmi nápomocný Červený kríž. Stále sa snažili dostať ďalej a ďalej na západ. Krajiny ako Rumunsko a Juhoslávia boli v tej dobe veľmi naklonené Čechoslovákom, ktorí mali u nich všetko zadarmo. Zadarmo boli transporty, ale aj nákupy v obchodoch. Ďalej sa dievčatá dostali do Juhoslávie, kde skončili v Belehrade. Tam už bolo treba urobiť finálne rozhodnutie: „A tam bolo treba urobiť rozhodnutie, a to bolo prvýkrát, keď ja som bola konfrontovaná s tým slovom Žid, no a vtedy prišla Tamara za mnou a povedala, že „Dana ja som Židovka, a ja chcem ísť do  Izraela,“ spomína pamätníčka. A to bolo prvýkrát, kedy Daniela priznala sama pred sebou, ale aj pred svojou blízkou priateľkou, že aj ona je Židovka. Chceli sa teda dostať do Izraelu, ale v ten deň bol židovský nový rok (Roš Hašana), a tak bolo zavreté židovské veľvyslanectvo. Ich nápad o ceste do Izraela padol a bolo treba prijať nové rozhodnutie. A tak Tamara prehlásila: „Poďme do Viedne,“ Tamara tam mala nejakého príbuzného a Dana si spomenula, že mamina priateľka z detstva, Magdaléna Maierhofer, žije vo Viedni.

Nemali nič, absolútne bez peňazí sa zadarmo dostali do Viedne. Ich prvá cesta vo Viedni smerovala do telefónnej búdky, kde začali hľadať telefónne čísla na svojich známych. Lenže nájsť pani Magdalénu Maierhofer bolo o niečo ťažšie, keďže zoznam mien s priezviskom Maierhofer mal asi 20 strán a Magdalén Maierhofer bolo viac, nie len jedna. Nakoniec sa jej ale podarilo spojiť s maminou priateľkou, ktorá jej povedala: „Povedz mi presne, kde si, ani sa odtiaľ nepohni, hneď prídem za tebou,“ U tety Lenky, ako ju volali, ostala niekoľko týždňov.

Spolu s Tamarou začali každý deň chodiť do HIASu, odkiaľ autobusmi posielali svojim rodinám lístočky. Jedno ráno prišli s Tamarou do HIASu a videli, že oproti nim kráča celá Tamarina rodina. Lístočky dostala aj Danielina rodina, no jej rodičia neboli schopní odísť, lebo mama nechcela nechať samých svojich rodičov a otec sa bál, mal už svoj vek a jednu nezamestnanosť za sebou. Tamarina rodina sa ale rozhodla emigrovať spoločne s Tamarou, a tak všetci spolu emigrovali do Kanady. O niekoľko dní sa vo Viedni objavila aj pamätníčkina sestra spolu s mamou. Keďže bol už september, doniesli jej kufor so zimnými vecami. Mama prišla do Viedne s rozkazom od otca, že ju musia doniesť naspäť domov.

Daniela sa však prvýkrát postavila svojim rodičom a prvýkrát spravila rozhodnutie sama za seba. Prvýkrát povedala nie. Cítila, že sa nechce vrátiť. Naraz pocítila slobodu. Pre jej mamu to bolo strašne ťažké, nevedela čo má robiť. Nakoniec však rozhodla, že nemôže zostať v cudzine sama a povedala, že s ňou zostane aj jej sestra. Počiatočné emigračné roky boli veľmi ťažké. Najprv bývali u tety Lenky, od ktorej neskôr odišli. Prechádzali cez niekoľko bytov. Daniela si však našla dobré pracovné miesto ako chemická inžinierka vo výskume polyuretánu, kde mala aj pekný plat. Sestra sa zamestnala ako chemická laborantka. Život v cudzine bol však ťažký: „Ja som nebola šťastná, strašne mi chýbala mama, nevedeli sme robiť rozhodnutia sami,“ nevedeli, že kde sa usadiť. Naraz prišla možnosť zúčastniť sa 5 týždňového semináru v Izraeli, na ktorú kývli a spolu s ďalšími Čechoslovákmi (dokopy cca 100 ľudí) sa zúčastnili tohto semináru, z ktorého si odniesli neuveriteľné zážitky. Ako spomína sama pamätníčka, tak práve vtedy sa stala skutočnou Židovkou. Všetci sa ale vrátili do pôvodných miest, kde emigrovali: „Už sme boli asi trošku rozmaznaní západom,“ hovorí Daniela.

Počiatok novej životnej etapy

Raz boli aj spoločne so sestrou na večeri, kde prišiel aj pán Verný, ktorý bol na ceste z New Yorku do Bratislavy. Rozprávali sa a on sa jej opýtal, či by sa nechcela s niekým zoznámiť, že pozná jedného mladého muža, ktorý býva v New Yorku a hľadá si priateľku. Na to Daniela povedala, že prečo nie, že nech mu dá jej adresu. V júni dostala svoj prvý dopis od Juraja Vago, ktorý v tej dobe už 10 rokov žil v New Yorku. Napísal jej, že príde do Viedne, pretože sa tam stretáva so svojou mamičkou, a keď tam bude, či by bola ochotná mu robiť sprievodkyňu. Ona súhlasila. Začali si dopisovať, až sa napokon stretli vo Viedni, kde spolu po dobu dvoch týždňov randili. Krátko pred odchodom za ňou prišiel Juraj s kyticou ruží a požiadal ju o ruku, na čo sa ona rozplakala. Zamilovala sa, Juraj Vago bol podľa jej slov úžasný človek, dobrák, múdry, láskavý a nedalo sa nezamilovať sa do neho. Bol od nej o 16 rokov starší, čo si však v tej dobe absolútne neuvedomila. Na otázku či si ho vezme neodpovedala, no povedala, že by sa snáď mohla prísť pozrieť za ním do New Yorku. So sestrou uzavrela dohodu, že jej zbalí veci a ak sa v New Yorku náhodou rozhodne zostať, tak jej ich pošle. Do New Yorku odletela spoločne s lyžiarskym výstrojom, pretože Juraj bol vášnivým lyžiarom, na 30 dní prostredníctvom snúbeneckých víz.

28. decembra 1970 priletela prvýkrát do New Yorku. Z prvého dojmu bola zhrozená. New York sa jej strašne nepáčil. Zdal sa jej špinavý, hlasný, nevedela si zvyknúť na tento nový obraz po tak vysoko civilizovanej Viedni. Po dobu 30 dní žila u Juraja v byte a užívali si čerstvé zaľúbenie. Po 30 dňoch prišiel čas, kedy museli urobiť vážne rozhodnutie: „Asi som počúvala svoju dušu, bola som zamilovaná, som si uvedomila, že či byť s ním alebo bez neho, tak som radšej chcela byť s ním. Nevedela som sa rozhodnúť o svadbe, ale keďže inak to nešlo, tak to muselo tak byť, tak som povedala áno, a napísala som dopis, že ostávam, sestru som poprosila, aby mi poslala moje veci, a urobili sme si termín na svadbu,“ spomína pamätníčka. Kúpila si šaty i závoj. Na ich svadbe mali 20 hostí, z toho 19 z Jurajovej strany a z jej strany prišla len jej priateľka Tamara, ktorá už v tom čase bývala v Kanade. Pre Danielu, ale celé to obdobie nebolo vôbec ľahké: „Ja by som povedala, že to všetko, čo som prežívala celý ten čas, to akoby som sa vznášala, ja som to len veľmi povrchne prežívala, vôbec som si hĺbku ničoho neuvedomovala, bolo to príliš komplikované, ťažké a traumatické,“ spomína pamätníčka. V Ďurkovi ale mala nesmiernu oporu, rozumeli si, mali rovnaké zázemia, pochádzali z podobných rodín a ich rodiny prežili tú istú minulosť. Ďurko sám ako 13 ročný prežil holokaust.

Rodina ich emigráciou strašne utrpela. Daniela žila celý život s výčitkami, že otca kvôli nej vyhodili z komunistickej strany a brat nemohol byť prijatý na vysokú školu a namiesto toho bol poslaný do pracovnej roty medzi utečencov. Rodičia veľmi emocionálne utrpeli jej odchodom. Mimo toho si celý život vyčítala aj to, že nechala svoju sestru samú vo Viedni. V roku 1971 sa páru narodila dcéra Michelle. Juraj neskôr dostal prácu na pobočke svojej firmy v Holandsku, kde sa presťahovali a kde žili dva roky. Keď mala Michelle dva roky, tak sa Dana rozhodla ísť pozrieť svojich rodičov do Bratislavy. V októbri 1973 to bolo prvýkrát, kedy sa Daniela od svojej emigrácie videla so svojimi rodičmi a doniesla im ukázať ich prvé vnúča. Syn David sa páru narodil v Holandsku v roku 1975. Po uplynutí dvoch rokov v Holandsku sa rozhodovali, či zostanú v Európe, no napokon sa rozhodli, že ich deti dostanú najlepšie vzdelanie práve v Amerike. Vrátili sa teda do Ameriky, kde Juraj dostal prácu v New Jersey. Najskôr tam bývali u priateľov, neskôr si kúpili byt a následne dom.

Danina prvá práca v Amerike bola v mraziarenskej firme na pozícií laborantky, jej úlohou bolo vyrobiť mrazený puding: „A vtedy som bola veľmi úspešná matka medzi spolužiakmi Michellinymi, lebo som nosila celú triedu na testovanie mrazených pudingov,“  tam Daniela robila asi 1,5 roka, potom dostala miesto vo firme Lamas, kde pracoval aj jej manžel Juraj. Následne sa kvôli Jurajovej strate zamestnania znova presťahovali do štátu Connecticut, kde si našli veľmi pekné bývanie a ona si našla prácu, v ktorej pracovala 19 rokov ako chemička.

Deti medzičasom vyrástli a Michelle sa vydala, porodila dvojičky a odsťahovala sa naspäť do New Yersey. Po príchode vnúčat na svet boli Daniela a Juraj už penzisti, preto sa rozhodli, že predajú svoj dom v štáte Connecticut a prisťahujú sa bližšie k dcére, aby jej pomáhali s vnúčatami. Ich syn David bol profesorom na dvoch univerzitách a nakoniec sa v roku 2022 rozhodol emigrovať do Kanady, pretože jeho manželka je Kanaďanka. Danielin manžel Juraj zomrel 9. apríla 2021 a Daniela stále žije so silou, ktorú získala od svojho muža.