Dana (Danielle) Vago

"Hreje ma to pri duši, že aspoň meno zostalo, ale to je tiež taká zaujímavá story okolo toho mena, že ja som mala byť Daniela ako moja sesternica Daniela, ale mama bola taká traumatizovaná, keď som sa narodila, keď mala vypísať môj rodný list, že bála sa napísať Daniela, myslela si, že Daniela znie príliš internacionálne, proste, že to nie je dosť slovenské, tak napísala Danka, čo nemali dohodu s otcom, mala som byť Daniela. A tiež proste bola taká traumatizovaná pri mojom pôrode, že tiež svoje meno nenapísala správne, svoje rodné meno, ona sa volala Schlesingerová a nebola schopná proste napísať svoje židovské meno do môjho rodného listu, napísala meno, ktoré si môj starý otec po vojne zmenil zo Schlesinger na Slezák, tak mama napísala, že sa volala Slezáková, takže nikdy sa ona nevolala Slezáková, takže ja ešte doteraz mám v mojom rodnom liste Danka rodená Slezáková, ale nikdy som to meno Danka nepoužívala, vždy som používala Daniela alebo Dana. A tiež napísala v rodnom liste, že som náboženstvo evanjelické, takže je jasné, aká musela byť traumatizovaná."

"Jedna story bola, čo nevieme či je pravdivá, nejaká preživšia Bratislavčanka, keď na pochode smrti išli cez Ravensbrück vraj, tak to bola story, ktorú povedala mojim starým rodičom, že keď prechádzali cez Ravensbrück, tak že videla Martu sedieť na ulici, mala odfarbené vlasy, to sme vedeli, že mala odfarbené vlasy, a že boli už vyrastené hodne a že jej povedala : „Marta poď s nami ideme domov,“ ale zdalo sa, že Marta bola pravdepodobne mučená podľa všetkého, nebola v poriadku mentálne, to bola story, ktorú sme dostali od jednej."

„No a Tamara mi vtedy povedala: ‚Dana, my nejdeme na žiadne zhromaždenie.‘ A ešte sme sa tam spriatelili s jednou mladou…, s jednými mladými manželmi. My sme spolu bývali v chatke, tak sme boli taká štvorica, a dohoda bola, že my na to zhromaždenie nejdeme, že sa budeme držať zvlášť, a že uvidíme, čo sa bude diať. No ako sme počúvali, čo sa deje v Československu, tak Tamara mi povedala: ‚Dana, nejdeme domov.‘ Takže to bolo veľké dobrodružstvo. Hurá, nejdeme domov. No a tak sme pomaly robili plány, že čo. Moc peňazí sme nemali, len to, čo sme dostali. To boli levy, myslím…" „Je to možné. No, také niečo tam je." „Áno. Tak sa… no tak sme (sa rozhodli), že ideme predávať. Tak ideme na pláž a ideme predávať všetko, čo máme. A my sme… a vtedy sa tam predávali silonové pančuchy a spodné prádlo. Vtedy to tam veľmi išlo… v Bulharsku to veľmi išlo. Tak sme predali všetky naše podprsenky. Ja som ostala… moja stará mama mi ušila také jedny šaty, vlastne to vyzeralo ako zástera. Také červené kockované, na zips to bolo a malo to dva vačky. Tak to mi… tie jedny šaty zostali a možno jedna podprsenka, ani neviem, či áno, či nie teraz. A ostatné sme všetko predali, aby sme mali čo najviac peňazí, a sme si dali… sme to dali všetko dokopy, tie peniaze, čo sme dostali, a sme si kúpili lístok…Tamara našla niekoho, kto nás zobral privátnym lietadlom. Ona bola veľmi šikovná a ani neviem, ako to urobila. Ani by som tomu snáď neverila, keby som to nemala napísané v denníku, ako táto naša emigračná cesta postupovala, ale mám to napísané, takže sa to stalo skutočne. No a ona našla nejaké privátne lietadlo, ktoré nás štyroch zobralo na hranice bulharsko-rumunské, a tam sme potom nastúpili do jedného… tam bolo plno autobusov, čo prechádzali cez hranice, lebo to zhromaždenie, o ktorom som hovorila, tak Bulharsko pomáhalo Čechoslovákom, že nás prevážali, dávali všetkých do autobusov a posielali ich domov. My sme sa tomu vyhli, ale nakoniec, keď sme chceli prestúpiť hranice do Rumunska, tak sme sa strčili do jedného autobusu, a tak sme spolu s nejakou skupinou prešli do Rumunska." „Okay, a z Rumunska?" „V Rumunsku, v Rumunsku, to ti bolo úžasné vlastne. By som mala spomenúť… tá atmosféra, aká vládla vo svete voči Čechoslovákom. To bolo niečo nádherné, ako sa ľudia chovali voči Čechoslovákom.”

„Vieš, zaujímavé bolo, že my sme mali, my sme mali… v obývačke sme mali taký sekretár, ktorý slúžil všelijakým účelom, a tam bola... to bola aj knižnica. A my sme… to bolo zaujímavé, my sme tam mali tri skupiny kníh. Čo sme, my sme nikdy nevedeli… my so sestrou sme videli vždycky len tú prvú skupinu a to boli všetko komunistické manifesty a také veci. A až keď sme boli tínedžerky, tak sme našli nejakým zázrakom tú tretiu. A predstav si, tá tretia skupina kníh boli židovská história a holokaust a hrôzostrašné obrazy vojny. A sme so sestrou boli šokované, to sme nikdy predtým nevideli ani nepočuli. Takže…" „To boli za sebou v knižnici…" „Za sebou v knižnici, tak šikovne to otec dal, že sme sami o tom vôbec nevedeli. My sme boli také poslušné dievčatá, že my sme nerobili nič čo sa nesmelo." „Spomínala si, že s tým, že si židovského pôvodu, si sa vlastne dostala do kontaktu, keď si mala sedem rokov, a potom vlastne na základnej škole, koncom základnej školy." „Hej." „Ale už si to mala aj vysvetlené v tom čase?" „Nie, nikdy, nikdy som to nemala vysvetlené. Nikdy som to nemala vysvetlené, robili… išli napríklad Vianoce, že? Tak vianočný stromček. Kto nemal vianočný stromček? Každý musel mať vianočný stromček. Keď otec povedal, že nebudeme mať vianočný stromček, tak sme sa išli zblázniť. Ako môžeme nemať vianočný stromček? Tak Vianoce boli strašne traumatické pre nás, pretože sme si vyžadovali vianočný stromček a otec mal taký konflikt v sebe. Tak boli roky, keď povedal: dobre, vianočný stromček urobíme. Ale sa s tým trápil, chudák, často chodil okolo vianočného stromčeka, nešlo mu to a proste mal problém to ozdobiť. Proste bolo vidno v ňom konflikt, ale boli roky, keď sme mali vianočný stromček aj so salónkami. Nič také sväté na tom nebolo, ale aj so salónkami. Ale nikdy sme nemali poriadne Vianoce.”

„Mali dve dcéry. Staršia sa volala Marta, narodila sa v roku 1921. Mamička sa narodila '24… nie, ona bola o dva roky mladšia, tak '22, myslím. No a v štyridsiatom treťom mamu zobrali do Patrónky a, a… to bolo práve, keď bol ten prvý dievčenský transport, myslím, že v marci v roku '43, ale podarilo sa, podarilo sa… nejakí priatelia mamu vytiahli z transportu, že nešla do Auschwitzu, no ale potom sa rodina starej mamy, proste celá veľká rodina, jedenásťčlenná, rozhodla skrývať v Bratislave. Podarilo sa im nájsť nejaký taký, nejaký, nejaký príbytok v Emiházi… to sídlisko sa volalo Emiháza. To boli také nedostavané baráky pre robotníkov a tam sa celá rodina Schwitzerová, jedenásť ľudí dospelých, mama bola najmladšia, osemnásťročná, a moja prastará mamička bola šesťdesiatosemročná. Skrývali sa ako Anna Franková, takže nemohli cez deň… sa nesmelo nič robiť a večer trošku mohli variť, na záchod a tak… No a moja teta, mamičkina sestra Marta, ona bola veľmi odvážna, veľmi aktívna… sa rozhodla robiť… ísť do… Ako sa to povie? Pomáhať proti…" „Odboj?" „Odboj, hej. Tak odišla z toho úkrytu a zapojila sa do odboja v Bratislave. A donášala im správy a pomáhala, ako mohla, ale chytili ju koncom štyridsiateho štvrtého roku v decembri. A žiaľ, vraj ju veľmi mučili a posledným transportom ju poslali do Ravensbrücku a tam zahynula. Počuli sme… počuli sme potom po vojne od nejakej známej, panej, ktorá prechádzala… prechádzala tým pochodom smrti cez Ravensbrück… a vraj ju tam videla sedieť. Moja teta Marta mala odfarbené vlasy, keď bola v tom odboji, tak povedala, že ju tam videla, že mala polovičku žltých vlasov a polovičku tmavých, ale hovorilo sa niečo, že sa zbláznila z toho. Bola tak strašne mučená a viac o tom nevieme. Moji starí rodičia nikdy ani slovom o nej… o nej nič nehovorili.”