Ladislav Uko

* 1938

  • „Mlátili sme, pokazila sa mláťačka a potrebovali sme ju opraviť, tak sme s tatom na motorke išli súčiastku kdesi do Bohuslavíc zháňať. Tam ani jedného auta nebolo, všetko pusté bolo. No a tuná, jedni mlátili, Rusi išli na aute hore. Guľomety tam mali a že tu revolúcia! A tu nič. A potom, keď už tu ostali tí Rusi, okupovali nás, tak sa tu vrátil ten Troskanský z toho Šumperku, tu u nás bol. Čo boli, (1974-75) prišli predseda okresného národného výboru, predseda strany odtiaľ, aj náš predseda. Tu bolo, sme ich pohostili, aj obed sme im dávali. A ten jeden sa pýta, že či sme dubčekovci.“ 0:34:42 – 0:36:19 - Spomienky na príchod okupačných vojsk do Bošáckej doliny

  • „Rodičia len poľnohospodárstvom, aj mama boli z takej rodiny, dedko chovali. Obrábali pôdu. Po fronte prišli ťažké časy, dodávky dávali... (kontingenty). Moc sa muselo plniť, 75 metrov zaviezli do Zemianskeho Podhradia, 50 metrov zemiakov po 15 korún meter, hovädzieho mäsa, bravčového. 4000 vajec nám dali, 4000 litrov mlieka. A kto nesplnil, nedostal už ani cukor kúpiť, ani šaty na oblečenie kúpiť.“ 0:02:40 – 0:03:57 - Spomienky na odovzdávanie kontingentov po vojne

  • „Rusi tu boli tri týždne ubytovaní u nás. Lebo my sme ušli do Bošáce, tam mali zase dedko sestru, no a tak sa vrátili. Ale nechceli, aj tato, aby sme zostali decká aj starí rodičia. Ale rodičia sa vrátili, ale Rusi ich nechceli pustiť. A všetko, čo bolo tu pozakopávané, čo mali oblečenie, obuv, všetko to povykopávali zo zeme a pobrali preč. Kone nám zobrali, dva kone. Všetko (Rusi). Potom keď sme my utekali do tej Bošáce, od tých Kubičkov sme potom dole, ako sú jarky na Predpolomskú dolinu k Janegom a odtiaľ sme do Bošáce. A potom, keď sa vrátili, tam Rus nás dobehnul a už sa niesol na jednej našej kobyle a ako na ňu zavolali tato, tak sa zvrtla, on ju chytili a on vytiahol pištoľ na tatu. A aj sa pýtali, že kam ideme a kde je naša chata. No tak potom sa vrátili pre kravy, tu ešte dobehli tam do Bošáce aj kravy. Ale inak čo tu zostal vôl jeden, asi 400-kilový, aj toho zabili Rusi, svine pozabíjali, všetko čo bolo. Jedného skla nebolo na celom baráku, všetko porozbíjané.“ 0:06:36 – 0:08:35 - Ladislav spomína na pobyt sovietskych vojakov v ich dome

  • Full recordings
  • 1

    Grúň - Nová Bošáca, 07.04.2023

    (audio)
    duration: 01:08:12
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Najprv prišli oslobodiť, potom nás obžierali

pamätník Ladislav Uko ako vojak základnej vojenskej služby
pamätník Ladislav Uko ako vojak základnej vojenskej služby
photo: archív LU

Ladislav Uko sa narodil 23. júla 1938 v osade Grúň v Bošáckej doline ako prvý z troch synov Pavlovi a Emílii. Z detstva si z druhej svetovej vojny pamätá zostrelenie amerického lietadla neďaleko ich osady. Počas oslobodzovania nášho územia bol ich dom poškodený nemeckou mínou a museli utiecť k susedom. Pamätá si ťažké boje pod Veľkým Lopeníkom, keď ustupovali Nemci smerom na Moravu. V ich dome žili sovietski vojaci, domáci im museli kopať bunkre v horách a vynášať jedlo. Pobili im hospodárske zvieratá a zničili dom. Po vojne rodina musela odovzdávať vysoké kontingenty. V auguste 1968 prišli do Bošáckej doliny okupačné vojská a hľadali „revolúciu“. Prišiel ich navštíviť vojak, ktorý ako 19-ročný bojoval pod Veľkým Lopeníkom. Do družstva museli odovzdať 12 hektárov pôdy a zamestnal sa ako technik v lesotechnických melioráciách. Po revolúcii zažiadali o vrátenie pôdy a opäť začali hospodáriť na svojom. Dnes dôchodca, s manželkou Matildou vychovali dvoch synov a dcéru, stále žijú na Grúni.