The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ladislav Uko (* 1938)

• narodený 23. júla 1938 na Grúni v Bošáckej doline

• otec Pavel, mama Emília, najstarší z troch synov

• pamätá si zostrelenie amerického lietadla neďaleko osady

• počas vojny im do domu udrela nemecká mína, museli ujsť k susedom

• pamätá si ťažké oslobodzovacie boje na Veľkom Lopeníku

• ich dom obsadili sovietski vojaci, domáci im museli budovať bunkre a vynášať jedlo do hôr

• po vojne bol ich dom zničený, vojaci pobili hospodárske zvieratá a kone

• po vojne museli odvádzať vysoké kontingenty

• v auguste 1968 prišli do Bošáckej doliny okupačné vojská

• navštívil ich vojak, ktorý ako 19-ročný bojoval na Grúni ako osloboditeľ

• museli do družstva odovzdať 12 hektárov pôdy, zamestnal sa ako technik

• po revolúcii požiadali o reštitúciu a opäť hospodárili na svojom

• v súčasnosti dôchodca, s manželkou Matildou vychovali dvoch synov a dcéru

Ladislav Uko sa narodil 23. júla 1938 v osade Grúň v Bošáckej doline neďaleko hraníc s Moravou. Otec Pavel Uko a mama Emília, rodená Kukučová, sa zaoberali poľnohospodárstvom, obrábali asi 12 hektárov pôdy a starali sa o hospodárske zvieratá. „Mal som brata, ten bol o rok aj mesiac mladší, aj druhého, ale ten bol malý ešte pred frontou. Cez frontu mal rok. Ako decká na kopaniciach sme v lete museli pásť kravy. Nechodilo sa do žiadnej škôlky, kamarátov sme mali, potom aj do školy sme spolu chodili. Tu hore bolo barákov dosť. Boli tak starí ako ja. Hrávali sme sa, sánkovali, žiadne futbaly neboli,“ spomína na bezstarostné detstvo spred vojny Ladislav.

Príchod druhej svetovej vojny

V období druhej svetovej vojny žilo v osade Grúň približne stopäťdesiat ľudí. V dome u Ukovcov okrem Ladislava, jeho bratov a rodičov žili ešte starí rodičia a otcov slobodný brat. V marci 1939 po rozdelení Československa vznikla ľudácka Slovenska republika a Protektorát Čechy a Morava a kúsok od osady Grúň obnovili štátne hranice. Okolo domu Ukovcov viedla aj cesta na hraničný prechod Veľký Lopeník na Moravu, kadiaľ počas vojny nelegálne prešli stovky utekajúcich ľudí. Hornatý a ťažšie dostupný terén bol ideálnym miestom na presun i úkryt rôznych partizánskych skupín. Ladislav si tieto skutočnosti pamätá len z rozprávania rodičov. V pohraničí pôsobila odbojová skupina VELA, ktorá presúvala z Protektorátu utečencov, ktorí boli prenasledovaní z politických alebo rasových dôvodov, či členov odboja. Ďalej sa presúvali do Nového Mesta nad Váhom a za pomoci ďalších ľudí do Maďarska. „Tato to spomínali, že oni utekali do Maďarska, tí ľudia. Tuto prišli žandári za jedným, že vozí ľudí do Ameriky. Ale on odvážal tých ľudí, čo to utekali z Moravy, do Mesta (pozn. Nového Mesta nad Váhom). On sa len smial, že či jeho koníky prejdú cez more, keď vraj prevážajú do Ameriky,“ spomína Ladislav na prevádzanie nešťastných ľudí počas vojny.

Spomienky na pád lietadla

Ladislav mal koncom leta 1944 len šesť rokov. V prvý deň Povstania, 29. augusta 1944, zažil zostrelenie lietadla neďaleko ich osady. „To si pamätám, ako to lietadlo padlo. Vo vzduchu dymilo. Zostrelili Američanov, boli to americkí vojaci. Boli tu pochovaní na cinteri. Pamätám si, ako ich po vojne vykopávali. Tam mali aj tú vrtuľu, na Postáli, ako je tá chata,“ spomína Ladislav. V deň vypuknutia Slovenského národného povstania sa odohrala najväčšia letecká bitka druhej svetovej vojny známa ako Battle of Fuel (Bitka o palivo). Hlavným strategickým zámerom bolo zlikvidovať nemecký priemysel na výrobu pohonných hmôt. Koncom augusta 1944 bola zahájená séria náletov, cieľom ktorých sa stali rafinérie na území Protektorátu, napríklad petrochemický závod Sudetenlandischen Treibstoffwerke (STW) v Záluží u Mostu.

Pri leteckej bitke sa na moravskej strane k zemi zrútilo päť lietadiel a na slovenskej tiež päť lietadiel typu B-17 Flying Fortress. Počas tejto tragédie zahynulo 35 amerických letcov, čo je najväčší počet padlých Američanov na území bývalého Československa. Jedno z lietadiel dopadlo v oblasti Pred poľom, neďaleko osady Grúň. Na jeho palube sa nachádzalo desať letcov, z ktorých šiesti zahynuli a štyrom sa podarilo prežiť. Ladislav spomína, že bolo akurát obdobie prác na poliach. „Babka aj tetka Čačike, tatova sestra, boli na roli. Ešte ten jeden americký letec prišiel za nimi. Mal vysielačky a už sa ho pýtali. Pravda, nerozumeli mu. Ošmikoval lístky, tak pochopili, že asi chce jesť. Chcel vedieť, ako sa to tu volá, lebo že príde lietadlo a zoberie ho. Volal čosi po anglicky. On tam bol pri tých topoľoch, ženy tam boli na roli a on tam prišiel za nimi. Išiel preč potom, ale kde sa podel, to nevedeli. Len jeden bol. Možnože tam aj nejaký ďalší zahynul,“ popisuje Ladislav spomienky na jedného z preživších. Ďalší letec taktiež prišiel do kontaktu s domácimi. Ranenému letcovi chceli zostrojiť nosidlá, no vtedajší hájnik nedovolil odrezať z bukov, čo rástli okolo. Štyroch mŕtvych letcov pochovali na cintoríne v Bošáci, dvoch v Brne a v Slavičíne. Ďalších štyroch zatkli nemecké jednotky a vypočúvali. (Zdroj: leteckabitvakarpaty.cz)

Príchod frontu

Krátko po leteckej katastrofe na jeseň roku 1944 začal Ladislav spolu s ostatnými deťmi z Grúňa chodiť do školy dole do Bošáce, no veľmi si jej neužili. V okolí bošáckych osád sa pohybovali rôzne partizánske skupiny. Jednou z najznámejších bol Partizánsky oddiel Vorošilov a velil im Ilja Danilov Dibrova, partizánsky veliteľ, ktorý bol v neďalekej osade Španie ranený a ďalších 15 partizánov tam 13. októbra 1944 zahynulo. Ladislav si spomína, že jeho sused Adam Ochodnický raneného veliteľa prevážal. Počas vypätých chvíľ po potlačení Povstania osady obsadili nemecké jednotky. „Ja si to dobre pamätám, keď tu boli Nemci a nám tu tá mína praštila. Ešte tu boli aj z Bošáce príjdené dve ženské, nejaké Strienkové sa písali. Tuto zvalilo stenu (ukazuje), tak odtiaľto sme ušli k tým oproti. Všetko sme tu nechali, len v tom, čo kto mal na sebe oblečené. Ešte ako sme tam utekali, tak po nás strieľali odkiaľsi,“ spomína na Nemcov na Grúni Ladislav. „Boli sme u Kubičkov, mama mali mamu odtiaľ. No a to samý Nemec aj tam u nich. Boli obsadení. Jeden Nemec chodil tak o valaške, to bol veliteľ. Tí vojaci aj cúvali odtiaľ, ale ich vyhnal, museli ísť hore (na moravskú stranu). My sme odtiaľto museli odísť,“ spomína na útek k susedom Ladislav. Po čase sa Ukovci vrátili domov, no ich dom medzitým obsadili sovietski vojaci. „Rusi keď sa dostali po domoch, mali vodku, ponapíjali sa a potom po nich Nemci hodili granáty do chalupy a pozabíjali ich. Nám tu padli dve míny, tu jedna (ukazuje) a do druhej chalupy druhá. Tam bola lavica daná a tam tá mína prebehla cez to, no nevybuchla. Potom ju Rusi vyťahovali. Aj kino tam premietali, tam u nás. Ale že naši boli tuto dole a Rusi boli tam v hornom a nepustili ich,“ spomína na ďalších nechcených návštevníkov Ladislav. Sovietski vojaci mali v maštaliach ustajnené kone a domáci sa o nich museli starať.

Bitka o Lopeník

V apríli 1945 nemecké vojská ustupovali zo Slovenska na moravskú stranu smerom cez vrch Veľký Lopeník. Osady pod Lopeníkom obsadili vojská sovietskej a rumunskej armády a zvádzali oslobodzovacie boje dlhé tri týždne. „Naši im nevarili, oni si sami varili. Ale čo navarili, vynášali im hore do Lopeníka na koni. Náš tato hovorili, že brali ľudí, museli ísť tam hore robiť bunkery. Také kusy dreva nosili na tie bunkery,“ spomína Ladislav. „Tuná povyše už boli Rusi a boli ubytovaní a také okienko mali z hornej strany, tam Nemci hodili granát a tam pozabíjalo Rusov, aj jedno dievča, deväť rokov malo. Aj pani jednu. Tuto v jednej izbe bol Nemec a v druhej Rus. Tu sedeli, tu bola pec, murovaná lavička, tu boli dvaja Nemci. A keď to padlo, tá stena, tak sa oprášili a išli preč,“ spomína na vypäté chvíle z konca vojny Ladislav. Po tomto incidente rodičia opäť poslali Ladislava s malými bratmi a starými rodičmi do bezpečia dole do dediny k príbuzným. Boje o Veľký Lopeník trvali tri týždne, pričom najťažšia bitka prebehla v noci z 28. na 29. apríla 1945. „Tato spomínali, že ranených vozili na vozoch dole, ani ešte neboli všetci mŕtvi. Ranení kričali, takí chlapci. A ten dôstojník povedal: ‚Chuj s nimi, soldatov dosť!‘ Že bolo ich dosť,“ spomína Ladislav. V bitke prišlo o život viac ako 600 vojakov a dôstojníkov oslobodzovacej armády. Dve stovky boli pochované na Slavíne, 180 na miestnom cintoríne a takmer 250 z nich spočinulo v hromadnom hrobe pri osade Grúň.

Koniec vojny a opäť ťažké časy

Po skončení bojov sa do osady vrátili domáci. „Všetko čo bolo tu pozakopávané, čo mali oblečenie, obuv, všetko to povykopávali zo zeme a pobrali preč. Dva kone nám zobrali. Všetko. Keď sme sa vracali, dobehol nás jeden Rus. Niesol sa na jednej našej kobyle. Ako na ňu tato zavolali, tak sa zvrtla, on ju chytili a ten Rus vytiahol na tatu pištoľ,“ spomína Ladislav. Vrátili sa domov a našli všetko porozbíjané od mín, poškodenú strechu a na oknách nebolo ani jedného skla. Vojaci zabili a zobrali aj všetky sliepky, svine a tiež 400 kilového vola, ktorého Ukovci nestihli s ostatným dobytkom zohnať dole do dediny. „Keď sme sa vracali, už tu boli Rumuni. Tu mali kotol postavený, to si pamätám, varili. A keď sme prišli, odkrojili nám chleba a dali nám na ten chleba cukru.“

Odchodom posledného vojaka z Grúňa vojna pre ľudí z osady skončila. Ladislav mal v tom čase sedem rokov a znova začal spolu s ostatnými deťmi z Grúňa chodiť do školy dole do Bošáce. Ľudia si ani nestihli vydýchnuť a opäť nastalo náročné obdobie. „Po fronte prišli ťažké časy, odovzdávali sme dodávky (pozn. kontingenty). Moc sa muselo plniť – 75 metrov zaviezli do Zemianskeho Podhradia, 50 metrov zemiakov, hovädzieho mäsa, bravčového, 4 000 vajec, 4 000 litrov mlieka. A kto nesplnil, nedostal už ani cukor kúpiť, ani šaty na oblečenie kúpiť,“ spomína Ladislav na odvádzanie kontingentov. „Kontingenty sme odovzdávali do družstva do skladu v Bošáci. Susedia si pomáhali a ktorí nepotrebovali a mali, tak napísali na suseda, ktorý nemal. Aby to bolo splnené, lebo inak nedostali cukor ani oblečenie, keď to nebolo splnené.“ Všetci sa museli poriadne obracať, aby 12-hektárové hospodárstvo uživilo nielen rodinu, ale aj vojnou zruinovaný štát.

Vojenčina a ďalší život

V polovici roku 1950 sa 23 osád Bošáckej doliny administratívne spojilo do Novej Bošáce. Po skončení školskej dochádzky zostal Ladislav pracovať na rodinnom hospodárstve a v roku 1953 zažil aj menu peňazí. „Ten, ktorý mal moc peňazí, menili 1:5000. Tí, čo mali menej, tým menili 1:5. Boli aj trojkoruny, volali sme ich hladové peniaze.“ V roku 1957 narukoval k útvaru pohraničnej stráže v Krušných horách, kde vojaci strážili hranice Československa a východného Nemecka. Spomína si, že v tej oblasti napadlo veľa snehu a od novembra do konca mája chodili okolo drôtov na lyžiach. Po návrate domov z vojenčiny opäť pracoval na roliach a 21. mája 1962 sa oženil s Matildou Kosovou z Brezovskej doliny.

Ladislav si spomína, že s nástupom Alexandra Dubčeka sa im polepšilo. V tom období už neodovzdávali kontingenty, ale podarilo sa im aj niečo predať a zarobiť nejaké peniaze navyše. „Všetko bolo, to sa nedá porovnať. My sme mali prvého Jana, nič sme nedostali, ani keď už bola Anička. Ale potom, keď už bol tento najmladší Peter, dostali sme aj na kočár. Aj rodinné dávali. My sme išli z horšieho do lepšieho,“ spomína na obdobie politického uvoľňovania. V auguste 1968 však nastal zvrat. „Mlátili sme obilie a pokazila sa mláťačka. Potrebovali sme ju opraviť, tak sme s tatom na motorke išli súčiastku kdesi do Bohuslavíc zháňať. Tam ani jedného auta nebolo, všetko bolo pusté, vyľudnené. No a tuná jedni mlátili, Rusi išli na aute hore. Guľomety tam mali a že tu revolúcia. A tu nič. Potom, keď už tu ostali tí Rusi, okupovali nás,“ popisuje príchod vojsk Varšavskej zmluvy do Bošáckej doliny. Z tých dní si pamätá, že obchody boli vyrabované a vojaci chodili hore-dole po dolinách špeciálnymi vozidlami – obojživelníkmi. Po nejakom čase rodinu Ladislava Uka navštívila delegácia zo Šumperka s dôstojníkom Pjotrom Troskanským. Prišli aj predsedovia okresných národných výborov a strany. „Pohostili sme ich, aj obed sme im dali. A ten jeden sa pýta, že či sme dubčekovci. Nevieme, čo to malo znamenať. Oni nemali moc radi Dubčeka. Pozerali po stenách, či nám niekde nevisí. Troskanský bol ten, čo tu bojoval ako 19-ročný. A potom keď bol v Šumperku, keď nás okupovali, tak prišiel si to tu ešte pozrieť,“ spomína na zvláštnu návštevu Ladislav. „Najprv prišli oslobodiť, potom nás obžierali,“ dodáva.

Združstevňovanie v Bošáckej doline

V kraji pod Veľkým Lopeníkom sa družstvo budovalo v troch etapách. Ukovci a ostatní gazdovia z Grúňa dlho odolávali. „Samozrejme, presviedčali nás. Rodičia chodili dole (do Bošáce) na predvolánku. Vtedy chodil ešte obecný sluha, roznášal také pozvánky. Nebol rozhlas, ani nikdy nebol na Grúni, v dolinách áno. Presviedčali na podpísanie, vyhrážali sa, že nás vyvezú odtiaľto. Tato hovoril, že keby nás aspoň niekde na rovinu vyviezli. Nepodpísali sme. Potom to už prikázali a koniec. Tí, čo nepodpísali, tak im to pobrali. Takých tu bolo veľa. Zobrali záhumienky, pár metrov nám nechali,“ popisuje násilný proces združstevňovania pamätník. V roku 1972 odovzdali posledné role aj Ukovci a museli si hľadať zamestnanie. Ladislav sa zamestnal v Stavebnom a technickom podniku a pracoval na lesotechnických melioráciách, regulovali potoky.

Nové politické pomery

Ukovci sa nikdy politicky neangažovali, ani Nežná revolúcia a rozdelenie republiky ich nezasiahli. Akurát im bolo ľúto, že pár kilometrov za ich domom sa obnovili hranice, ktoré opäť rozdeľovali Česko a Slovensko. V roku 1993 Ladislava v 55 rokoch prepustili z práce. Päť rokov sa staral o nevládnu mamu. Nové politické pomery však ovplyvnili aj ich životy. Reštitúciou si zažiadali o vrátenie združstevnených pozemkov. „Štátne prestalo existovať, začalo sa súkromníčiť. Najprv to pobrali, znárodnili a potom už to prinavracali. Ľudia si brali pôdu naspäť. My sme si zobrali to, čo bolo naše, 12 hektárov nám vrátili.“ Po reštitúcii začali opäť hospodáriť na poliach, orávali a osievali, chovali svine, ale už len pre seba. Ladislav kúpil traktor a kombajn a opäť vrátil život starootcovským roliam.

Ladislav Uko aj so svojou manželkou Matildou stále žijú na Grúni, radosť im robia dvaja synovia, dcéra a vnúčatá. Stále sú obklopení spomienkami na hrôzy druhej svetovej vojny, ktoré im pripomína množstvo pamätníkov, pietnych miest a masových hrobov roztrúsených po Bošáckej doline.