Eva Seidlová

* 1948

Video Player is loading.
Current Time 0:00
/
Duration 0:00
Loaded: 0%
Progress: 0%
Stream Type LIVE
Remaining Time -0:00
 
1x
  • “A vlastne tu sa dostávame k roku 1981 a teraz neviem, či si to správne pamätám… ale neviem, či to nebol ten rok, keď ste začali s behom a s behaním… V osemdesiatom štvrtom ste absolvovali prvý maratón… Tak potom som v osemdesiatom druhom, druhom… Druhom… No, druhom… druhom treťom… Tak ja by som sa opýtal, že čo vás k tomu vôbec viedlo, lebo ten beh ste dovtedy asi tak veľmi nepestovala… Nie, vôbec! Vôbec nič, nič… Čiže to bolo… O behaní sa vôbec ani nehovorilo, nič. Ani som… no viete čo je… to je hanba. Bola som v tých Košiciach a nebola som sa ani raz pozrieť na maratóne. To je taká ostuda. Tak si to vyčítam teraz… ale mňa nezaujímalo behanie ako také, ani som nevedela, že sú nejaké preteky… také, onaké, také cestné behy… Chodila som do telocvične s tými ženami čo aj Spartakiádu cvičili… čo ja nie. Proste taký trend bol v Tlmačoch. No a potom… áno, počkajte… štyridsať, tridsať päť, čiže v osemdesiatom treťom som mala… som oslavovala tridsiate piate narodeniny v práci, lebo vtedy sa oslavovalo aj v práci… vtedy sa mohlo. No a, kolegyňa jedna hovorí, že nie… ani si nepripije lebo poobede sú preteky, ide na preteky. No a viete, také reči, že veď ja tiež pôjdem behať a ešte ťa aj pobijem. No, tak to bol ten Beh oslobodenia v Tlmačoch, ale to bolo dva a pol kilometra. No, ale aj tak! Mala som dosť keď som tých dva a pol kilometra odbehla… čo som nevedela, že treba pomalšie začať a potom zrýchliť. No vyhrala som to… nehovorím, že to sa mi nepáčilo… páčilo sa mi, že som vyhrala. Ale ten beh… niečo sa so mnou stalo… a už som bola pre beh, už to bolo moje… už som bola pre beh! Už na druhý deň som išla behať! “

  • “Tak ja by som sa opýtal na konkrétny ten dvadsiaty august, a tie nasledujúce noci, z dvadsiateho na dvadsiateho prvý, a tie nasledujúce dni… že v Košiciach pri budove Slovanu boli aj tie incidenty… No. … že kde ste boli a možno stretli ste tie tanky, videli ste ich? No, ja som mala akurát nočnú smenu v štvorstolicovom tandeme… a tak, niekde v noci dobehli chlapi, čo správy počúvali, že: “Rusi nás napadli!” To bolo… že: “Rusi nás napadli!” Nejako mi to nedošlo, dobre. O šiestej, som prišla električkou domov, prezliekla som sa a išla som pre malého do jasličiek. A vtedy mi to došlo! Nemohla som prejsť na druhú stranu do malého jasličiek, do škôlky… lebo jeden tak za druhým. No, vtedy ma začalo mraziť. Vtedy, vtedy mi to došlo… že čo sa tu deje! No, a to bola druhá, druhá noc čo som robila… čiže som mala tri dni voľna. No, a hneď samozrejme, poobede, keď som sa vyspala, som išla hneď dole. Tam sa strieľalo, utekali sme… utekali sme sa skrývať kde sa dalo. A potom ani neviem. Sme sa taká partia… už letáky boli hotové… už sme to boli len do schránok dávať, do domov. To boli letáky na podporu Dubčeka alebo niečo také? Áno. To boli proti Rusom… áno, áno. A to ani neviem, ako to stihli tak za krátko, ale už sme to išli rozdávať. A to bolo nejako organizované, alebo? To… áno, bolo to organizované. To nie ako živelné… každý dostal, ty pôjdeš tam, ty pôjdeš tam… tu máš kopu a choď. Lebo vtedy ešte nebola zastavaná tá časť pod Terasou… tu boli ešte rodinné domy, tak po tých… do schránok… to sme tam chodili po tme hádzať všetko, do schránok, no ale… A nebáli ste sa, lebo pri tom… Nie, nebála. Vôbec! No mládí, viete. Akurát, keď som bola na tom námestí, tak ako všetci utekali… keď začali strieľať, tak ako všetci ľudia utekali, no tak utekala som aj ja. A tú samotnú streľbu… že ste tam reálne boli v tú chvíľu? Áno, áno. Hej, hej… bola som. A tá atmosféra tých ľudí… bola tam väčšia skupina? Že skúste nám to trošku opísať, že… No, nič… bolo tam strašne veľa ľudí… a teraz si predstavte, celý ten dam začal kričať a výskať a utekať na všetky strany. No čo vám dôjde v tej chvíli? Utekať s davom! No… ale vtedy mali u mňa, s prepáčením, Rusi prehraté v ten… vtedy! A ešte, keď ďalšie udalosti sa človek podozvedal.”

  • “No paradox je, že aj moja sestra, čo už vtedy nebolo zvykom, v modernej dobe… tiež sa v osemnástich rokoch vydala. To znamená, že keď moja mama mala tridsaťšesť rokov, sa stala starou mamou… čo je vek, keď ja som vlastne len začínala behať. Že aký to paradox… No, sa to veľmi posúva… Áno, áno. Oproti tým dobám minulým. Ako sa volá sestra, keď sa môžem opýtať? Sestra sa volá po mame, Gabriela… tá staršia, Gabriela. Lebo mám ešte mladšiu, tá je Lýdia a tá žije v Tatrách, vo Vysokých. No, a dvoch bratov ešte, Peter a Štefan. A keď sa môžem opýtať, aj tí kedy sa narodili… No… Aspoň roky presne. Áno, áno. Tak ja som bola druhá v poradí, tretí je brat Peter… ten je o štyri roky mladší. Sestra Lyda je o päť rokov mladšia, tá sa hneď do roka po bratovi a ten najmladší, ten je o jedenásť rokov mladší odo mňa… no, ten je Števko, najmladší. Ale mali sme sa všetci radi, aj sa máme radi ako… veľmi dobre vychádzame spolu. Aj keď, viete… päť detí je päť… aj na tú dobu to bolo dosť. A… a, opýtam sa ešte a potom sa vrátim k tomu… aké to bolo vyrastať… lebo medzi prvým a najmladším súrodencom, je veľký rozdiel… pätnásť rokov, ak dobre rátam. No, áno medzi najstaršou… Že, ako to vyzeralo aj v dospievaní… že či tam neboli vekové rozdiely až príliš veľké. No, boli. To viem, že moja najstaršia sestra stále šomre, že sa musela o nás starať, že bola zodpovedná za nás, že koľko sa ona nadostávala za nás. Ja si to nepamätám. Pamätám si len to, že ja som musela toho najmladšieho na kočíku nosiť do jasiel a som sa hanbila, lebo ten kočík vŕzgal na celú ulicu a mu koleso pri každom treťom dome odpadávalo… že proste všetkých päť detí, sme odchodili na tom jednom kočíku, no. Ale ja som to sestre vrátila, však keď ona mala toho prvého… prvorodeného syna, tak ja som mala pred maturitou a prakticky celé prázdniny… ja som mala sedem mesačného chlapčeka pri sebe. Ja som ho vlastne vychovávala, takže to čo ona nám dala, my sme zase jej deťom dali.”

  • “To bolo, to bolo… to bolo vážne, to bolo tvrdé! To bolo prosovietske všetko! My sme si dopisovali… vždy sa do triedy doniesli adresy do Sovietskeho zväzu alebo NDR… Že v rámci tej družby… V rámci tej družby. Pionierske šatky sme si menili… potom my sme ako, to sa nazad… celú základnú školu sa to robilo, že… zborové recitácie sa to volalo, to vám nič nehovorí? Nie… že… to bolo desať, dvadsať, tridsať detí spolu… nacvičili sme si také pásmo budovateľských piesní, recitácie budovateľských básní takých alebo onakých. Sólisti spievali, recitovali, scénky sme nacvičili a s tým sa chodilo po okolí, po celom okrese a po dedinách… lebo však vtedy bolo aj združstevňovanie, tak už pri tej príležitosti tiež… vidíte, to otec spomínal, že keď chodil združstevňovať, tak koľkokrát ho napadli. Tak chodil presviedčať a viete… tí ľudia s majetkom sa nedali len tak presvedčiť. Ani násilím… boli všelijaké prípady, ale aby som sa vrátila k tým recitáciám, malo to niečo do seba, lebo to nás stmelilo tie deti. Aj keď to boli… no dneska by sa z toho smiali deti, že ako, čo. Ale nám sa to páčilo. No… na margo tej mojej maličkosti, rozmerom. Tam boli deviataci, ale boli scénky aj pre druhákov, tretiakov… a boli tam deviataci a to už boli fešáci a dievčatá za nimi chodili… a mne sa to veľmi páčilo, ja som bola šiestačka, ale vzrastom nie šiestačka. A keď sme sa hrali na partizánov, čo zachránili detičky… tak ja som bola medzi detičkami a tí pekní chlapci ma držali v náručí. No, takže mi závideli každé… tak aspoň raz som sa uplatnila tými mojimi rozmermi. Ale tak my sme tam radi chodili… a robili sme to z presvedčenia, nie že učitelia nás do toho nahnali. Ja si pamätám, že všetci, všetci to radi robili. “

  • Full recordings
  • 1

    Bratislava

    (audio)
    duration: 02:35:00
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

“A už som bola pre beh… beh bol môj… už som bola pre beh!”

Bežkyňa Eva Seidlová sa narodila 19.mája 1948 v Rimavskej Sobote, ako druhé z piatich detí. So svojimi sestrami Gabrielou, Lýdiou a bratmi Petrom, Štefanom, mala a stále má nádherný súrodenecký vzťah. Mamička Gabriela, pochádzala z rýdzej slovenskej rodiny z Revúcej, pričom sa narodila v roku 1927. Evin otec Vojtech, bol od matky o sedem rokov starší a narodil sa v Leviciach, do maďarskej rodiny. Pochádzal z jedenástich detí, a aj keď žili na slovenskom území, po slovensky sa jeho rodina nikdy nenaučila. V roku 1948, po víťaznom februári nastala zmena politického režimu, ktorú Evini rodičia vítali. Obaja sa stali straníkmi a prívržencami režimu. V roku 1954 Eva nastúpila na deväťročnú základnú školu v Rimavskej Sobote, kde ich prvý rok učila učiteľka českého pôvodu a spisovnú slovenčinu vôbec neovládala. Neskôr, v roku 1963, sa Eva stala študentkou Hutníckej strednej odbornej školy v Tisovci, pričom prijatie nebolo žiadnym problémom. I keď v tom čase bola jej matka vyhodená zo strany, kvôli čomu sa mohli očakávať problémy, v škole nenastali. Evin výber školy ovplyvnila jej staršia sestra, ktorá v tom čase ju už navštevovala, teda mladšia sestra išla po vzore tej staršej. Po ukončení strednej školy a úspešnom zložení maturitnej skúšky, v roku 1967, sa Eva rozhodla pre prácu v košických železiarňach. Keďže z pochopiteľných dôvodov nepokračovala v štúdiu, odišla za svojou staršou sestrou do Košíc, ktorá jej tam v podstate s prácou pomohla. Spočiatku, necelý prvý rok, pracovala v štvorstolicovom tandeme medzi mužmi, ako robotníčka, neskôr prešla do administratívnej oblasti a pôsobila ako evidentka. Súkromný život jej ovplyvnilo skríženie cesty s mladíkom Tiborom z Vrábel, s ktorým sa po šiestich rokoch zasnúbila a následne sa zaň vydala. V Košiciach Eva bývala do roku 1972. Nakoľko už bola tehotná so synom Tiborom, ešte v tom istom roku sa vydala za svojho snúbenca a začali spoločne žiť v Tlmačoch, kde jej manžel dostal prácu. Eva sa zamestnala v Slovenských energetických strojárňach v Tlmačoch, kde pracovala na obchodnom úseku, s výnimkou materských dovoleniek, až do dôchodku. V roku 1980, sa jej podarilo absolvovať Vysokú školu ekonomickú v Bratislave, externe, pričom popri štúdiu sa jej narodilo druhé dieťa, dcéra Eva. V roku 1983 Eva objavila lásku k behu a prvý maratón v plnej dĺžke, 42 kilometrov a 195 metrov, Eva odbehla v roku 1984, v Košiciach. Spolu s ďalšími bežcami, sa vytvoril v Tlmačoch atletický oddiel, ktorého sa Eva stala vedúcou. Vedúcou bola takmer 40 rokov, pričom dnes, stále vo fungujúcom oddieli, beží už štvrtá generácia od jeho vzniku. Beh nebol len koníčkom či záľubou. Získal v Evinom živote výnimočné miesto a stal sa jeho neoddeliteľnou súčasťou. Medzi najpamätnejšie maratóny patrí určite top šesť svetových maratónov, ktoré sa behali v New Yorku, Bostone, Chicagu, Tokiu, Berlíne a v Londýne. Maratón v New Yorku bol pre ňu najdojímavejší. Do októbra 2023, Eva absolvovala 508 maratónov, pričom číslo 500, získal maratón v Bratislave. V súčasnosti Eva túži ešte dosiahnuť číslo 600 v počte zabehnutých maratónov, pričom jej nesplnené destinácie sú určite Sydney a Island.