The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Eva Seidlová (* 1948)

• narodila sa 19.mája 1948 v Rimavskej Sobote, ako druhé z piatich detí- súrodenci Gabriela, Lýdia, Peter a Štefan

• matka Gabriela- narodená 1927, pochádzala z Revúcej- rýdza slovenská rodina

• otec Vojtech- narodený v Leviciach 1920, maďarská rodina- jedenásť detí, rodina neovládala slovenčinu, napriek tomu, že žila na Slovensku

• 1948- Víťazný február- obaja rodičia sa straníkmi- prívrženci režimu

• 1954- deväťročná základná škola v Rimavskej Sobote, kde ich prvý rok učila učiteľka českého pôvodu a spisovnú slovenčinu vôbec neovládala

• 1963- študentka Hutníckej strednej odbornej školy v Tisovci- nasledovala vzor svojej staršej sestry

• 1967- práca v košických železiarňach- zlý kádrový profil- vtedajšia nemožnosť pokračovať ďalej v štúdiu- bývala u sestry, pomoc s jej synom- necelý prvý rok, pracovala v štvorstolicovom tandeme medzi mužmi- robotníčka- neskôr prešla do administratívnej oblasti- evidentka

• budúci manžel- Tibor z Vrábel- šesť rokov randenia, neskôr svadba- dve deti, syn Tibor a dcéra Eva

• 1972- manželova nová práca- sťahovanie sa do Tlmač- Eva zamestnaná v Slovenských energetických strojárňach, na obchodnom úseku, s výnimkou materských dovoleniek, až do dôchodku (2000)

• 1980- absolvovanie Vysokej školy ekonomickej v Bratislave (externe), pričom popri štúdiu sa jej narodilo druhé dieťa, dcéra Eva

• 1983- lásku k behu, prvý maratón v plnej dĺžke, 42 kilometrov a 195 metrov (1984, v Košiciach)

• vytvorenie atletického oddielu v Tlmačoch, Eva vedúcou takmer 40 rokov, pričom dnes, stále vo fungujúcom oddieli, beží už štvrtá generácia od jeho vzniku

• najpamätnejšie maratóny- top šesť svetových maratónov- v New Yorku, Bostone, Chicagu, Tokiu, Berlíne a v Londýne- New York, najdojímavejší

• do októbra 2023, Eva absolvovala 508 maratónov, pričom číslo 500, získal maratón v Bratislave

• súčasnosť- túžba dosiahnuť číslo 600 v počte zabehnutých maratónov- nesplnené destinácie, Sydney a Island

“A už som bola pre beh… beh bol môj… už som bola pre beh!”

 

Tí najbližší… pohľad do minulosti

Bežkyňa Eva Seidlová sa narodila 19.mája 1948 v Rimavskej Sobote, ako druhé z piatich detí. So svojimi sestrami Gabrielou, Lýdiou a bratmi Petrom, Štefanom, mala a stále má nádherný súrodenecký vzťah. 

Mamička Gabriela, pochádzala z rýdzej slovenskej rodiny z Revúcej, pričom sa narodila v roku 1927. Na tú dobu neboli početnou rodinou, keďže mala len dvoch súrodencov. Evin starý otec pracoval ako vychýrený majster zámočník a stará mama bola v domácnosti ako väčšina vtedajších miestnych žien. Vlastnili menšie role a záhrady a rovnako im pomáhalo prežiť aj niekoľko poľnohospodárskych zvierat. Eva tam strávila nejedny prázdniny, na ktoré jej ostali veľmi pekné spomienky. Gabriela sa v detstve túžila stať evanjelickou farárkou, z čoho nakoniec zišlo, avšak vďaka jej šikovnosti ako jednej z mála sa jej podarilo absolvovať nakoniec strednú školu v Banskej Bystrici. Dokonca, jej otecko Vojtech, bol súčasťou Slovenského národného povstania, aktívnym v boji však nebol. “Ale stará mama na to tak spomínala, že oni tam hrávali karty a ona im jesť musela nosiť.” Pravdepodobne neskoro vyrazil a následne hneď po potlačení sa vrátil domov, takže strety s Nemcami ho minuli. Gabriela tiež neraz spomínala, že počas Druhej svetovej vojny, množstvo jej spolužiačiek židovského pôvodu odrazu zmizlo a väčšina sa už nikdy nevrátila. Mala silné sociálne cítenie a táto situácia jej zďaleka nebola ukradnutá, ba čo viac, veľmi ju trápila.   

Evin otec Vojtech, bol od matky o sedem rokov starší a narodil sa v Leviciach, do maďarskej rodiny. Pochádzal z jedenástich detí, a aj keď žili na slovenskom území, po slovensky sa jeho rodina nikdy nenaučila. Kvôli jazykovej bariére, tam Eva chodievala veľmi málo. Vedela si po maďarsky vypýtať tak mastný chleba. “Nedalo sa s tými starými rodičmi rozprávať.” Eva si tak nevedela s otcovou rodinou vybudovať pevné rodinné puto a neskôr to nebolo možné tiež preto, lebo časť jeho rodiny sa odsťahovala do Budapešti. So svojou nastávajúcou, Gabrielou, sa zoznámil v Revúcej po tom, čo tam bol pridelený z práce. Evina matka mala v tom čase len šestnásť rokov čo neovplyvnilo vývoj udalostí a o dva roky neskôr, krátko po vojne, sa jej narodila prvá dcéra. Spoločný život začali v chudobnom domčeku v Rimavskej Sobote, ktorí oni sami prezývali perníkovou chalúpkou. Po miernych peripetiách, sa im podarilo získať dom oproti miestnej nemocnici, kde boli všetci spokojní a ako sa hovorí, už tam zakotvili.

V roku 1948, po víťaznom februári nastala zmena politického režimu, ktorú Evini rodičia vítali. Obaja sa stali straníkmi a prívržencami režimu. Pre Gabrielu to však platilo len dovtedy, pokiaľ nebola zo strany vylúčená len preto, lebo chcela na úradoch presadiť dvojjazyčnosť. Vznik jednotných roľníckych družstiev sa výraznejšie mohlo dotknúť starých rodičov z matkinej strany, ktorí vlastnili role, avšak boli tak úzke, že nakoniec neboli nútení vstúpiť do JRD. Evin otec dokonca chodieval v tom čase agitovať susedov na vstup do družstva, pričom neraz bol vyháňaný vidlami. Ako zapálení straníci, Evini rodičia musela aj veľa vecí pred svojimi deťmi doma tajiť, preto ak niečo také mali v úmysle, rozprávali sa jednoducho po maďarsky, teda v jazyku, ktorému ich deti neovládali. Eva naivne zdieľala politické presvedčenie svojich rodičov, do roku 1968, teda do invázie, ktorá kompletne zmenila jej pohľad na vec. “Viete, ja som v tom vyrastala… to je pre niekoho ako viera… pre mňa toto bola viera.” 

Prierez vzdelaním a čo priniesol nový život v Košiciach 

Eva si zo svojich spomienok na rané detstvo zachovala predovšetkým tie, ktoré sa spájajú s veľkým rodinným domom, záhradou a dlhou ulicou plnou kamarátov. Keďže bola vychovávaná v prosovietsky orientovanej rodine, značne ju to ovplyvnilo. Prokomunisticky vychovávaná bola až do takej miery, že sa doma museli zdraviť “česť práci”. Eva sa tiež veľmi rada hrávala v starej pivnici, z ktorej si s kamarátmi urobili vojenskú bunku, kde mali vystavené obrázky sovietskych hrdinov. Ako väčšina detí, aj ona sa zvykla zabaviť huncúcstvom, ako je napríklad hádzanie chrústov pod nohy, vystupujúcim z vlaku. Väčšinou času však trávila vonku a zamestnávala sa lyžovaním, korčuľovaním alebo aj cvičením v telocvični. 

V roku 1954 Eva nastúpila na deväťročnú základnú školu v Rimavskej Sobote, kde ich prvý rok učila učiteľka českého pôvodu a spisovnú slovenčinu vôbec neovládala. Škôl bolo v Rimavskej Sobote viacero, keďže tam bola značná maďarská komunita, avšak Eva navštevovala separátnu, slovenskú triedu. Neskôr to už bola klasická výučba, slovenskými učiteľmi, kde sa pionierstvo bralo celkom vážne. Pionierske šatky museli byť poriadne uviazané a pionierske schôdzky či zborové recitácie, neboli tiež ničím neobvyklým. “My sme tam radi chodili a robili sme to z presvedčenia.” Kvôli nižšiemu vzrastu, to však tam Eva nemala vždy jednoduché. Napríklad pri zložení zväzáckeho sľubu v deviatom ročníku, musela mať na sebe pioniersku košeľu, keďže na ňu nezohnali, alebo pri sprievodoch, musela kráčať s pioniermi, keďže pre svoju výšku, kazila dajme tomu vzhľad kráčajúcich zväzákov.

Neskôr, v roku 1963, sa Eva stala študentkou Hutníckej strednej odbornej školy v Tisovci, pričom prijatie nebolo žiadnym problémom. I keď v tom čase bola jej matka vyhodená zo strany, kvôli čomu sa mohli očakávať problémy, v škole nenastali. Evin výber školy ovplyvnila jej staršia sestra, ktorá v tom čase ju už navštevovala, teda mladšia sestra išla po vzore tej staršej. Rovnako Eva túžila odísť z preplneného domu na internát a stať sa samostatnejšou. Na štvorročnej škole s maturitou, Eva vyštudovala v odbore tvárnenia kovov, kde bola jednou z troch dievčat v triede. Písali sa šesťdesiate roky, počas ktorých aj Eva pocítila zmeny v spoločnosti, teda značné uvoľnenie. Do Rimavskej Soboty, do robotníckeho mesta s tvrdou komunistickou disciplínou, to síce prišlo neskôr, ale prišlo. Pocítila to najmä v oblasti cestovania, pričom ľudia odchádzali a prichádzali bez obmedzení. Eva sa dostala napríklad do Viedne, kde videla ako Slováci, presviedčajú Slovákov, aby zostali, že im pomôžu v začiatkoch nového života v zahraničí. Mnohí ostali a autobusom domov, sa už nevrátili. “Mňa to ani nenapadlo zostať,” dodáva Eva. 

Po ukončení strednej školy a úspešnom zložení maturitnej skúšky, v roku 1967, sa Eva rozhodla pre prácu v košických železiarňach. Keďže z pochopiteľných dôvodov nepokračovala v štúdiu, odišla za svojou staršou sestrou do Košíc, ktorá jej tam v podstate s prácou pomohla. Spočiatku, necelý prvý rok, pracovala v štvorstolicovom tandeme medzi mužmi, ako robotníčka, neskôr prešla do administratívnej oblasti a pôsobila ako evidentka. Zo začiatku bývala u sestry na Mlynskom náhone, neskôr sa však presťahovali na sídlisko Terasa. Eva jej značne pomáhala so starostlivosťou jej prvorodeného syna, čím jej v podstate jej náklonnosť a pomoc opätovala. Pre neskoršie nezhody so švagrom, sa rozhodla pre Slobodárku, miestnu ubytovňu. Život mimo práce, ktorá bola na smeny pre mladú ženu nesmierne ťažká, Pražská jar, teda výrazné uvoľnenie v spoločnosti, neovplyvnila. Čo jej skôr ovplyvnilo súkromný život, bolo skríženie cesty s mladým mužom, Tiborom z Vrábel, do ktorého sa zamilovala. Spoznala ho cez bývalých spolužiakov zo strednej školy, ktorí spolu s ním, študovali na Vysokej škole hutníckej, v Košiciach. Po prvom rande spolu chodili šesť rokov a až potom, ako boli rok spolu zasnúbení, sa zobrali. 

“Vtedy mali u mňa Rusi prehraté… v ten deň!” Čo sa týka spoločenskej situácie a Evinho presvedčenia ako takého, oči jej otvorila až noc, z 20. na 21. augusta, v roku 1968. Mala práve nočnú smenu v železiarňach, keď zrazu k nej dobehli chlapi, ktorí sledovali správy: “Rusi nás napadli!” Spočiatku si to Eva neuvedomovala, až kým na druhý deň nešla pre sestrinho syna do jasiel, do ktorých sa pre kolónu pribúdajúcich tankov, nemohla dostať. Čakali ju tri dni voľna, preto neváhala a spolu s partiou priateľov, sa rozhodla roznášať letáky do schránok, ktoré boli proti okupácii a na podporu Dubčeka. Skutočný strach prežívala až v momente, keď sa stala očitým svedkom streľby do masy ľudí, ktorí kričali a utekali sa skryť. Spolu s nimi utekala aj ona, pričom v tom momente si uvedomila ako sa veci skutočne majú, a na ktorej strane by mala stáť. 

V Košiciach Eva bývala do roku 1972. Nakoľko už bola tehotná so synom Tiborom, ešte v tom istom roku sa vydala za svojho snúbenca a začali spoločne žiť v Tlmačoch, kde jej manžel dostal prácu. Eva sa zamestnala v Slovenských energetických strojárňach v Tlmačoch, kde pracovala na obchodnom úseku, s výnimkou materských dovoleniek, až do dôchodku. Ešte pred pôrodom, mal mladý pár dohodu, že hneď ako Tibor ukončí vysokú školu, skúsi si ju dorobiť aj samotná Eva. Na Vysokú školu ekonomickú v Bratislave, po odporúčaniach z práce, bola síce prijatá, ale jej plány narušilo tehotenstvo. Pri zápise jej poradili štúdium prerušiť s tým, že po roku sa vráti. Po narodení syna sa mnoho vecí zmenilo a neskôr už Evin manžel so štúdiom nesúhlasil, keďže sa trebalo starať o dieťa. Proti jeho vôli, sa Eve podarilo vyštudovať ekonomiku priemyselných podnikov a získať vysokoškolský diplom, v roku 1980. Treba dodať, že popri štúdiu a prvorodenom synovi, sa Eve ešte v treťom ročníku štúdia, narodila dcéra Eva. “Dali sme to… tu som!” 

Láska k behu… cez 80. roky až po súčasnosť 

Láska k behu sa zrodila úplnou náhodou. V čase, keď Eva oslavovala tridsiate piate narodeniny, na oslave bola aj kolegyňa, ktorá odmietla piť alkohol, s odôvodnením, že sa ráno chystá absolvovať bežecké preteky. Išlo vtedy o politický beh s veľkým Bé, Trať mládeže, dlhý dva a pol kilometra. Eva reagovala na kolegyňu veľmi úsmevne, pričom podotkla, že nech si pokojne dá, že zajtra si to príde odbehnúť aj ona, aj po pár drinkoch. Síce si neverila, ale odbehla, dokonca bola najlepšia. “Odvtedy som začala behať stále.” Začala trénovať na školskom dvore, futbalovom štadióne a pomaly, ale isto získavala bežecké skúsenosti. Značne jej pomohlo, keď prestala behať v teplákoch a zaobstarala si kraťase, v ktorých bola obratnejšia. Eva netúžila byť najlepšou, robila to najmä pre svoj pokoj a možnosť nerušene premýšľať. Spolu s ďalšími bežcami, sa vytvoril v Tlmačoch atletický oddiel, ktorého sa Eva stala vedúcou. Vedúcou bola takmer 40 rokov, pričom dnes, stále vo fungujúcom oddieli, beží už štvrtá generácia od jeho vzniku. “Stalo sa z toho niečo výnimočné.” Prvý maratón v plnej dĺžke, 42 kilometrov a 195 metrov, Eva odbehla v roku 1984, v Košiciach. Bol veľmi upršaný deň a dokonca ju triaslo od zimy, avšak nevzdala to. Na Košičanov nikdy nedala dopustiť a na ich podporu nezabudla ani roky neskôr. Nasledujúci rok, absolvovala Kysucký maratón, na ktorom si zlepšila čas o 15 minút. To ju tak veľmi nakoplo, že sa zrodila láska k maratónom a Eva sa stala ich zberateľkou. Techniku behu nikdy nezmenila. Behávala každý deň svojich 10 kilometrov a zúčastňovala sa 25 kilometrových pretekov. V súčasnosti beháva denne 20 kilometrov a má špičkové profesionálne tenisky, ktorým pripisuje svoje zlepšenia. “Ja tvrdím, že to je tými teniskami.” Veľkým míľnikom bolo, keď prekonala hranicu 300 maratónov, avšak v pamäti jej utkvel najmä ten tristopäťdesiaty, ktorým bol Rajecký maratón. Neskôr prišla Eva na chuť aj 100 kilometrovým behom, avšak tie sa behali len v zahraničí, takže jej to doma neschvaľovali a musela s nimi v tom čase prestať. 

Písali sa osemdesiate roky a spolu s nimi visela vo vzduchu aj Nežná revolúcia. Hlavné dianie bolo určite v Bratislave a do Tlmač sa informácie dostávali len postupne. Eva sa o situácii dozvedela od bratislavských lektorov na kurze angličtiny, takže len sprostredkovane. Jej manžel Tibor o tom vedel už o niečo viac, nakoľko bol súčasťou revolučného odborového hnutia. “Žili aj Tlmače týmto.” Čo sa týka samotnej Nežnej revolúcie, Eva videla že nálada v spoločnosti sa stupňuje a teda očakávala, že sa niečo stane. Čo však neočakávala, bola sila dopadov blížiacej sa zmeny. “Môj názor je taký, že politika je pánske huncútstvo.” Síce sa jej dnes žije ďaleko lepšie, ako za vtedajšieho režimu, ale do politiky sa nemieša a túto tému radšej prenecháva ostatným. U Evy v práci sa veľa nezmenilo. Síce prebiehali výmeny nadriadených a isté čistky, stále pracovala na tej istej pozícii, len v inej budove. Do dôchodku nastúpila v roku 2000 a následne sa rozhodla naplno venovať behu a svojej rodine. “Ale som spokojná.” 

Beh nebol len koníčkom či záľubou. Získal v Evinom živote výnimočné miesto a stal sa jeho neoddeliteľnou súčasťou. Medzi najpamätnejšie maratóny patrí určite top šesť svetových maratónov, ktoré sa behali v New Yorku, Bostone, Chicagu, Tokiu, Berlíne a v Londýne. Maratón v New Yorku bol pre ňu najdojímavejší. Eva sa cítila veľmi neskúsená vo veľkom svete, avšak všetko zvládla. Tá masa, 35 000 ľudí, bolo niečo nevídané, niečo čo doposiaľ nezažila. Pri dobehnutí do cieľa, bola právom dojatá. Na maratón v Tokiu, sa jej finančne poskladala bežecká komunita na Slovensku. Dodnes nevie presne koľkým sa má poďakovať, avšak vie, že im je nesmierne vďačná za splnenie dôležitého bežeckého cieľa. Počas behu sa väčšinou stane trať jedným veľkým smetiskom, avšak v Tokiu to tak nebolo. Eva videla snáď doposiaľ tú najčistejšiu cestu vôbec. “To dodnes vo mne rezonuje… aj keď takýmto spôsobom.” Do októbra 2023, Eva absolvovala 508 maratónov, pričom číslo 500, získal maratón v Bratislave. Keďže to bol dôležitý maratón s dôležitými ľuďmi, Eva sa snažila až príliš, dokonca možno hovoriť o premotivovanosti, tak prepálila začiatok a maratón nedopadol úplne podľa jej predstáv. Nakoniec však dobehla v limite. 

V súčasnosti Eva túži ešte dosiahnuť číslo 600 v počte zabehnutých maratónov, pričom jej nesplnené destinácie sú určite Sydney a Island. Na záver príbehu sa ešte podelila o svoje životné krédo, ktoré znie: “Všetko je tak, ako má byť… všetko bude tak, ako má byť.”