Prof. ThDr., Th.D. Dušan Ondrejovič

* 1930

  • Sme boli oslobodení aj s tým, že prišli komunisti. Ja som bol farár, a preto som musel...Bol som nespoľahlivý, to napísali. Tak som narukoval, išiel som fárať do Ostravy/Radvanice, odvtedy hovorím: „Radvanice, nikdy více“. Ja som bol B-čko. Boli A, B, C, D skupiny na jeden prápor. V našej čate bol Igor Tiso, synovec prezidenta Jozefa Tisa. Lebo jeho otec Tiso bol predseda parlamentu za Slovenského štátu. Potom bol Daniel Okáli. On bol nacionalista a ešte zopár katolíckych farárov, a potom takí, čo zabili niekoho. Viete, nejaký poľovník, ako sa hovorí: „Mieri na lýšku, zabije Marišku“. A my sme boli síce vojaci a celý pluk viedla iba vojenská čata. To boli ozbrojení, lebo my sme nemali žiaden výcvik, a tí manipulovali a chodili okolo nás, ak by sa niečo dialo. A my sme teda fárali a tepali sme uhlie, a tam som sa stretol aj s dobrým známym Jankom Paulínym. A on hovorí: „Dušan, my sa odtiaľto už nedostaneme, toto je konečná.“ A ja mu na to: „Neboj, s božou pomocou sa dostaneme.“ Tak som ho potešoval, takže vydržíme, ale ako. Odrazu sme sa tešili, že pôjdeme domov, a zrazu nám prečítali také, že PT-páci? A bolo nás asi osemtisíc alebo dvanásťtisíc a povedali, že nám pridávajú rok navyše. Jeden Róm, čo tam bol, sa obesil, lebo už to nevydržal, tak sa nervovo zrútil. Kadečo takéto tam bolo. Tri týždne pred Vianocami sme počuli, že: „Nástup, nástup, všetko odovzdať, idete domov, ide sa do civilu.“ A potom sme boli už vo vlaku domov a čítam list, že Československá armáda znižuje na základe takej a takej zmluvy stav o osemtisíc alebo dvanásťtisíc mužov. To nebolo nikde, to bolo tajné. Aj to, že nám službu predlžujú, no ale našťastie sme teda ten rok ďalší celý tam nemuseli byť. Takže vlastne nás akože prepúšťali, také klamstvá. No a potom som vlastne sa vrátil, bol farárom a zobral som si ženu za manželku.

  • Do povstania naši nešli, ale išiel môj bratranec Paľo Ondrejovič a aj Michal Ondrejovič. Paľo učil na ľudovej škole, aj mňa. Potom šiel do povstania, a keďže on bol letec, tak boli v Piešťanoch, a keď prišiel povel od Goliana, tak z letiska išli dve lietadlá a ostatní ťahali všetci s Nemcami. Nemohli, báli sa. Po tom povstaní bojoval, a raz prišiel 23. nedeľu po svätej trojici a mali sme posviacku kostola. Tak sme mali hody, prišiel Paľo a hovorí, že: „Sára ma bolí“. Jeho Nemci zostrelili nad Sliačom, ale našťastie mu padák zachránil život. Až potom mi porozprával, že ako to bolo. A môj strýčko, matkin brat Andrej Šarkan, bol učiteľom, a ten zas bol v Nitre a vtedy, keď bol tam, tak v ten deň, keď prišlo povstanie, tak robil devetáka. Všetci spali, ale on mal pohotovosť, to sa volalo DVT. Aj za Slovenského štátu sa to tak volalo. Prišlo povstanie a zavolali tam všetkých vojakov na nástup a povedali: „Kto chce ísť do povstania, nech sa vyradí a zoberie si zbrane, a kto nie, nech ich odhodí, lebo za chvíľu prídu Nemci a budú nás likvidovať, teda, že sa majú vzdať.“ A strýčko potom ešte hovoril, že oni išli a bojovali už pri Zlatých Moravciach, ako išli na Zvolen do Bystrice, tade prešli. Ale ostatní zlyhali, takže povstanie nebolo také, ako si mysleli, že povstal slovenský národ, povstali iba niekoľkí. Potom sa ustupovalo, a keď bolo povstanie potlačené, tak on išiel z Bystrice hore pešo a gardisti niektorí išli s nimi a dokonca ešte vopred išli gardisti. A tí, ako išli tou horou, tak tí gardisti začali strieľať do týchto vojakov, čo ustupovali do hory. Takže takíto boli ľudia svine. A teraz, keď prišiel na Vyšnú Bocu, lebo on bol vojak, on nebol partizán, ale aj s partizánmi ustupovali.

  • "No a potom už po povstaní som mal určité problémy, lebo ja som bol taký problémový. A my sme mali u okresného náčelníka Hlinkovej ľudovej strany, v našej obci býval, a ja som vedel, že sa blíži už k niečomu. Už boli reči, a ja som raz takto zavčasu išiel na hríby. A keď som išiel, tak deň predtým som nakreslil také letáčiky a napísal: „Gardisti, váš čas skončí. Už vám stavajú šibenicu, všetci na nej odvisnete.“ A nakreslil som, ako sa pália. Ja som myslel, že to bude fajn. Išiel som z hríbov dolu a celá dedina Turická bola na nohách. A ja, že čo je. A napísal som ešte, že to treba vyvesiť na Cinobaňa 1 a Cinobaňa 2, lebo na jednej boli gardisti a tam bola taká vatra nakreslená a to také nevinné bolo. A tak som potom, prosím, príde richtár, lebo to bolo na takej verejnom meste, na Hefnerovej, na takú sálu som to vyvesil. Tak bývali aj takto oznamy, no a tak som to tam vyvesil. Turičky boli hore nohami a veru prišiel a rozkázal, aby pán starosta išiel na políciu. Ja som veľmi nerátal, že z toho bude také divadlo, tak som išiel hore na povalu a tam odrazu v nedelu hlásili, že aby všetci mládenci išli do obecného domu a že tam prídu vyšetrovať žandári všetkých Turičanov. Tak sme išli a som sa učil aj predtým, keď som vedel, že je zle, písať inak, aby to nezistili. A teraz prišli tam žandári a sme tam stáli v takom rade, ja som nešiel prvý, lebo tam boli aj starší ako som ja. Tak asi štvrtý som išiel. A volali ma dnu a jeden z tých žandárov, čo bol vnútri vyšiel von a povedal mi: „Vy ste pán Ondrejovič? Nepriznajte sa, lebo ak sa priznáte, budete mať problémy aj vy, aj vaši rodičia a budete vylúčený zo školy. Lebo tento jeden žandár už vtedy pracoval s povstalcami už bol taký tajný, lebo nie všetci tí žandári boli s gardistami. A tak mi to povedal, že čokoľvek sa bude diať, nepriznajte sa, nepriznajte sa. Tak som sa nepriznal, až potom, keď som bol na rade, tak mi hovorili: „To je vaše písmo, to je vaše písmo“ A oni ma presviedčali, že som to ja a ja hovorím: „Ja som to nebol“. Tak urobili zápisnicu a odišli, a potom som sa dozvedel, že ten žandár, čo ma varoval, bol zapojený do povstania. On bol už prvý medzi povstalcami, takže toto som mal šťastie.

  • Full recordings
  • 1

    Senec/Bratislava, 26.11.2020

    (audio)
    duration: 01:11:26
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Boli sme oslobodení aj s tým, že prišli komunisti. A ja som bol farár, nespoľahlivý.

Profesor Dušan Ondrejovič sa narodil v roku 1930 otcovi Jánovi Ondrejovičovi a Zuzane Ondrejovičovej, rodenej Šarkanovej. Okrem neho mali Ondrejovičovci ešte ďalšie dve deti, dcéry Zuzanu a Darinu. Pamätník pochádza z Turíčiek z okresu Poltár. Je významným slovenským teológom a farárom. Z manželstva s Miladou Ondrejovičovou, rodenou Drlovou, vzišli tri deti - dvaja synovia Sven a Torsten a dcéra Ingeborg. Dnes už ako dôchodca žije pamätník v Senci. K zaujímavým faktom o rodine Ondrejovičov patrí určite ich modrá krv - počas vlády Leopolda II. získali šľachtický titul.