generál v. v. Svetozár Naďovič

* 1939

  • „A ten odsun ako prebiehal? Odsun prebiehal tak, že sa objednali vagóny, urobili sme najprv plán. Boli tri etapy a našou snahou bolo, aby sa nám nemiešali do volieb. Lebo boli prvé voľby v máji. A tam boli také najdôležitejšie jednotky, ktoré sme si mysleli, že by nám mohli nejakým spôsobom robiť problémy, tak tie sme odsunuli. Ale išiel nám tento generál Vorobjov, ten nám išiel na ruku (vám ho ukážem). Takže vy ste naplánovali všetky tie vagóny? Všetko, vagóny, sa to naložilo a prišlo to na prekladište ČOP Strúmkovce pri Užhorode. A tam to oni museli prekladať na širokorozchodnú. A to bol hlavný problém. A potom nám robili neplechu, že nám tie vagóny rozbíjali a tak ďalej. Letel som lietadlom do Košíc, vrtuľníkom do Užhorodu, tam som si dobral tých Sovietov, urobil som inšpekciu, urobil som poriadky a bude to takto. A mňa už nikto nemohol. Som tam bol priamo na mieste. A dosť ma rešpektovali. To vám chcem povedať. Tak toto začalo. Toto bol prvý transport. Tak to dostanete. Prvý transport. Z Frenštátu. Podpisovali dohodu, keď bol Havel v Moskve a 26. už som nakladal. A to ešte len podpisovali a my už sme pracovali. Tuto je ich Mojsejev a toto je Míra Vacek. Tu vám ukážem toto keď opúšťal posledný sovietsky vojak - generál Vorobjov.“ 2:08:25 - 2:10:22 Generál Naďovič naplánoval stratégiu odsunu jednotlivých jednotiek a musel riešiť aj konflikty

  • „Vy ste teda súhlasili, že budete sa na tom podieľať alebo teda, že tomu budete veliť. A ako to prebiehalo? Kedy to vlastne začalo celé? Vacek mi povedal – Sveťo, budeš sa hlásiť u mňa 19. februára. Prišiel som k nemu, mi povedal, čo mám urobiť. Mi povedal - Sveťo, celé Československo musí vedieť, že to naša armáda myslí stopercentne a ten odsun nemá kto robiť a urobíme ho poriadne. A mi povedal - musíme informovať tlač, televíziu, aby bola stopercentná dôvera k armáde. A to sa v skutočnosti naplnilo. 19. už som išiel do Černínskeho paláca a už rokovali skupiny dve. Naša československá a sovietska. Ten rozdiel bol v tom, že tí Sovieti, to boli všetko kariérni diplomati, ostrieľaní vlci a u nás nebol nikto. Ja som nikdy v živote nebol na žiadnom takomto (rokovaní). Pre mňa v televízii bol problém poriadne... Viete, vôbec sme na to neboli zvyknutí. A teraz sme začali rokovať a ja som bol v komisii vojensko-technickej už pri tej tretej časti. My potrebovali sme kariérneho diplomata, aby viedol tú našu komisiu. Tak Jirka Diensbier si spomenul na Evžena Vacka.“ 2:01:39 – 2:03:06 Generál Naďovič popisuje, ako ho oslovili s ponukou manažovať odsun okupačných vojsk z Československa

  • „Chcem vám povedať, čistota každého dôstojníka sa prejavila, keď sme museli po revolúcii sa podrobiť... Sme mali previerky. Previerky. Ja som bez problémov. Ale dozvedel som sa, koľkí ľudí boli konfidenti a donášači. Mnohí chceli mať kariéru. Nadporučík to podpísal. Oni mu sľubovali, my ťa dosiahneme. Keď ma volali, ja hovorím, vy mi budete donášať! Takéto správy. A nie, aby som ja vám donášal. To je život. Ja mám motto. Nepovieš krivého svedectva oči svojmu blížnemu. Nepoviem. Na to som veľmi citlivý. A... Aj k svojim protivníkom sa musíte vedieť správať.“ 1:54:20 – 1:55:20 Po revolúcii sa dozvedel, koľko bolo medzi dôstojníkmi konfidentov

  • Full recordings
  • 1

    Trenčianske Stankovce, 06.03.2024

    (audio)
    duration: 02:38:29
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Muž, ktorý vydal rozkaz Čelom vzad! okupačným vojskám sovietskej armády v Československu

Svetozár Naďovič ako mladý kapitán
Svetozár Naďovič ako mladý kapitán
photo: archív SN

Svetozár Naďovič sa narodil 5. júla 1939 vo Vrádišti Augustínovi a Janke, rodenej Baranovej. Obaja rodičia pôsobili ako učitelia na kopanici U Baranov neďaleko Myjavy. Mal staršiu sestru Martu as mladšiu Soňu. Obaja rodičia boli veľkí národovci. Počas druhej svetovej vojny bol otec zapojený do odboju a pomáhal v z detstva si spomína na partizánov aj nemeckých vojakov, ktorí prechádzali kopanicami. Po vojne sa rodina odsťahovala do Skalice, neskôr otcovi ponúkli príležitosť založiť meštiansku školu vo Svite, po roku ho presunuli na južné Slovensko do Dioseku (dnešné Sládkovičovo), kde založil slovenskú školu pre deti Slovákov, ktorí sa tam presťahovali po odsune Maďarov. V tom období sa otec dostal do sporov s predstaviteľmi komunistickej strany a rodinu opäť presunuli. Novým domovom a pôsobiskom sa stali Malé Stankovce pri Trenčíne, kde otec vybudoval novú školu. Svetozár študoval na Piaristickom gymnáziu v Trenčíne, kde v roku 1956 zmaturoval. Po maturite nastúpil do pechotného učilišťa do Vyškova a odvtedy sa jeho život ďalej odvíjal v armáde. Oženil sa s Ľubicou Chovanovou, v roku 1968 absolvoval Vojenskú akadémiu v Brne. V auguste 1968 bol v Trenčíne na dovolenke, kde zažil aj okupáciu Československa. Prevelili ho do Levíc, ktoré boli obsadené maďarskou armádou. Odmietal vstúpiť do komunistickej strany, no kvôli kariérnemu postupu musel v novembri 1969 do nej vstúpiť. V roku 1972 bol prevelený dol Martina, odtiaľ ho poslali na štúdiá do Moskvy. Tam mal problémy kvôli poznámkam proti Sovietskemu zväzu a tiež s kontrarozviedkou, ktorá ho sledovala. Po návrate bol prevelený do Tábora, neskôr do Havlíčkovho Brodu a v roku 1986 naspäť do Trenčína, kde zažil aj nežnú revolúciu. V tom čase sa postavil voči nasadeniu armády proti protestujúcim v uliciach. Vo februári 1990 ho oslovili s úlohou vojensky dohliadať na odsun vojsk okupačnej armády z Československa, čo sa mu s pomocou tímu spolupracovníkov podarilo za rok aj štyri mesiace. S rozdelením republiky nesúhlasil, po vzniku samostatnej Slovenskej republiky sa presadzoval o nové ukotvenie štátu v NATO. Do dôchodku odišiel v roku 1997, v roku 2019 mu prezident Andrej Kiska udelil Rád Ľudovíta Štúra. V čase dokumentovania žil v Trenčianskych Stankovciach.