The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

generál v. v. Svetozár Naďovič (* 1939)

• narodený 5. júla 1939 vo Vrádišti, otec Augustín, mama Janka, rodená Baranová

• detstvo prežil na kopaniciach, kde rodičia pôsobili ako učitelia

• počas druhej svetovej vojny sa otec zapojil do odboja, počas SNP skrývali partizánov

• po vojne odišli do Skalice, neskôr do Svitu a do Dioseku, kde otec zakladal meštianske školy

• otec sa dostal do sporu s predstaviteľmi strany, celá rodina musela odísť

• v Trenčianskych Stankovciach otec opäť založil školu, Svetozár zmaturoval na gymnáziu v Trenčíne

• po maturite vstúpil do armádnych služieb, oženil sa a v roku 1968 absolvoval Vojenskú akadémiu v Brne

• v auguste 1968 bol v Trenčíne, odtiaľ sa rodina sťahovala do Levíc, ktoré obsadila maďarská armáda

• v novembri 1969 vstúpil kvôli kariérnemu postupu do strany, na normalizácii sa nepodieľal

• v roku 1975 absolvoval Akadémiu ozbrojených síl v Moskve, odkiaľ kvôli kontrarozviedke takmer vyhodili

• november 1989 zažil v Trenčíne, postavil sa proti nasadeniu armády do ulíc proti protestujúcim

• vo februári 1990 bol poverený riadením odsunu okupačných vojsk z Československa

• s celým tímom sa im to podarili za rok aj štyri mesiace

• s rozdelením republiky nesúhlasil, po vzniku samostatnej SR sa zasadil za vstup krajiny do štruktúr NATO

• v roku 1997 odišiel do výslužby, v roku 2019 mu prezident Andrej Kiska udelil Rád Ľudovíta Štúra

• v čase dokumentovania na dôchodku žil v Trenčianskych Stankovciach

Príbeh generála Svetozára Naďoviča prináša pohľad na jednu z kľúčových postáv obdobia, ktoré ukončilo desaťročia okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Generál Naďovič, vybavený prirodzeným strategickým a logistickým talentom, v kombinácii s neúnavnou energiou, zohral zásadnú úlohu pri riadení a vyjednávaní odsunu okupačných jednotiek. Jeho konanie prispelo k obnoveniu štátnej suverenity a navráteniu slobody, ktorú naša krajina po auguste 1968 stratila. Príbeh zároveň pripomína, že okupanti zanechali hlboký ekonomický, ekologický aj morálny dlh voči našej spoločnosti. Tento historický moment je však viac než len koniec jednej kapitoly – je výstrahou a odkazom pre budúce generácie, že sloboda nie je samozrejmosť a že sa nikdy nesmieme zmieriť so stratou vlastnej nezávislosti. Naďovičov prínos je tak neoddeliteľnou súčasťou cesty k slobode a dôstojnosti spoločnosti, ktorá sa učila znovu rozhodovať sama o sebe. 

Svetozár Naďovič sa narodil 5. júla 1939 ako Svetozár Naď vo Vrádišti neďaleko Skalice. Obaja rodičia v tom čase pôsobili ako učitelia na kopanici U Baranov pri Myjave. Otec Augustín pochádzal z významného rodu Naďovičovcov z Vaďoviec, ktorí nikdy nepatrili medzi triedu poddaných. Po stáročia pôsobili ako vojaci a v roku 1626 boli povýšení do šľachtického stavu. V roku 1848 o výsady prišli a odvtedy pôsobili ako úradníci, učitelia a hospodárili na pozemkoch. Otec najprv pracoval na výstavbe železničnej trate a za učiteľa začal študovať až ako osemnásťročný, čo bolo v tej dobe už pomerne neskoro. V roku 1932 sa stal učiteľom v Krajnom a jeho brat sa stal učiteľom v susednej Podkylave. Svetozárova mama Janka, rodená Bystrická, pochádzala z roľníckej rodiny z Vrádišťa. Svetozár si na starého otca z maminej strany spomína ako na veľmi múdreho a pracovitého človeka. Napriek tomu, že mal len základné vzdelanie a tvrdo pracoval v baniach v Amerike a pri Viedni, svojim deťom doprial vyššie vzdelanie. Mama vyštudovala Masarykove dievčenské reálne gymnázium v Skalici, urobila si učiteľský kurz a musela sa naučiť hrať na husle. V roku 1931 začala ako mladučká učiteľka v Hrachovišti. „Moji rodičia boli obidvaja učitelia. To bolo niečo pekného, že po vzniku Československej republiky mohla vzniknúť aj slovenská inteligencia,“ vyznáva sa Svetozár. Rodiny oboch rodičov boli evanjelici, veľmi dbali na vzdelanie a Svetozár si spomína, že v ich rodinách vždy bola prítomná spoločenská a sociálna úroveň, spravodlivosť a odolnosť, ktoré formovali aj Svetozára. 

Príchod na kopanice 
Augustín a Janka sa ako mladí učitelia stretávali, keďže učili v susediacich dedinách. Zaľúbili sa, v roku 1935 sa vzali a v tom istom roku sa narodila ich najstaršia dcéra Marta. O dva roky neskôr mladá rodina odišla na myjavské kopanice, kde sa otec stal správcom miestnej školy na kopanici U Baranov pri Myjave (dnes Jablonka). V marci 1939 vznikol ľudácky Slovenský štát a mladí učitelia práve očakávali Svetozárov príchod do rodiny. „Otec veľmi ťažko niesol rozpad republiky. On bol vďačný, čo preňho priniesla Československá republika. Oni boli vlastne nová inteligencia. Vznikol Slovenský štát. Keď chodím do Jablonky, tak majú tam zápisy, čo môj otec píše v kronike v 1939 až 1940. Tam vidno jeho názory na celý ten vývoj. Samozrejme, je to smiešne. Nie smiešne, ale skôr tragické, že za Slovenského štátu sme sa mali relatívne hmotne najlepšie. No po tej ideologickej stránke sa nám ten klérofašistický štát neľúbil a otec hneď od jeho vzniku bojoval proti nemu,“ spomína na obdobie svojho narodenia. Rodičia boli veľkí národovci a otca hnevalo, keď si všetci mysleli, že je maďarského pôvodu (pozn. maďarské priezvisko Nagy sa po slovensky číta Naď). Dva roky po Svetozárovom narodení v roku 1941 sa teda rozhodol, že sa vrátia k pôvodnému priezvisku, ktoré sa vyskytovalo v starých kronikách a malo podobu Naďovič. 

Vojna na myjavských kopaniciach
Naďovičovci žili aj učili v škole na kopaniciach a v roku 1942 do rodiny pribudla dcéra Soňa. V ich dome sa už v tom čase častokrát objavovali cudzí ľudia. V okolí myjavských kopaníc pôsobili štyri partizánske skupiny a Svetozár si pamätá najmä na mená partizánskych veliteľov Reptu, Čuvalu či Brunovského. „Raz k nám prišiel na kopanice major, štábny kapitán Břetislav Chrastina. Otec ako ilegálny pracovník v máji 1944 milého parašutistu ukryl u nás v škole na povale. On bol hore na povale a my so sestrou sme na tých schodoch na povalu mali hračky a nesmeli sme ísť hore. Tak nás držali. Ja som bol ešte malý, ale sestra tá si to všetko dobre pamätala. Spolu so šéfom žandárov na Myjave mu pripravili doklady na meno Hanes. Parašutistu potom dostali až do Bratislavy a neskôr do povstania,“ spomína. Už ako malý chlapec Svetozár vnímal, že ich škola a dom sa stali dôležitým miestom miestneho odboja. „Viete si to predstaviť? Kopanice neboli elektrifikované, nebolo nič. My sme boli jediní, čo mali rádioprijímač, čo sme mali na batérie. Už keď to bolo kritické, keď vypuklo Slovenské národné povstanie, tak chodili k nám. Zapisovali sa správy na papieriky a sa to všetko posielalo do jednotlivých skupín. Počúvali sa u nás rádio Moskva a BBC Londýn. Ja ako decko som to nevedel pochopiť, ako to všetko funguje.“ Svetozár si z obdobia vojny najviac pamätá september 1944, čiže obdobie SNP. Od obce Krajné na kopanice prišla hliadka turkestánskych vojakov a zastrelili miestneho čudáka. „S chlapcami sme potom zbierali nábojnice, odkiaľ strieľali. Prišli sme k nemu. Prvýkrát som videl mŕtveho človeka. Bolo ho treba zniesť dole, tak prišli s rebríkom a na ten rebrík ho dali. Stále vidím, ako s tými rukami mali problém, lebo mu viseli. Bol strelený zozadu, bolo to hrozné. Hliadka potom odišla na Myjavu. Toto bola prvá tragická vec, ktorá mi utkvela v pamäti,“ spomína na mŕtveho suseda Svetozár. V októbri 1944 v období partizánskych bojov im v noci na okno ktosi zaklopal a doniesol raneného partizána. Otec neváhal, naložili ho na voz a ešte v noci odviezli na Myjavu k doktorovi, ktorý ho ošetril a zachránili ju život. 

Koniec vojnových časov
V škole na kopaniciach a v dome učiteľa Naďoviča sa ku koncu vojny ešte prestriedalo množstvo partizánov aj nemeckých vojakov. „Spomínam si na koniec vojny, ako to všetko začalo. Viem, že sme v záhrade vykopali bunker, otec vykopal jamu aj doma v spálni a dal tam všetky cennosti. To viete, aká bola fronta. Ja ako chlapec vidím tie prvé jednotky, neboli to Rumuni. Prišli, to bola taká výsadková jednotka, správali sa veľmi slušne. Prišli k nám do školy, aj v škole jedli. Ukazovali mi guľomet.“ Čoskoro však prišli rumunské jednotky, ktoré prechádzali od Myjavy až na Moravu. Biedne vyzbrojení, otrhaní a hladní chlapi kradli a miestni ľudia sa ich báli. Svetozárov otec však vzbudzoval prirodzenú autoritu a podarilo sa mu presvedčiť ich veliteľa, aby svojich vojakov upokojil a aby nešírili po okolí paniku. Na sklonku vojny na vedľajšej kopanici zavraždili slúžku a hľadali páchateľov. Nahnevaní miestni sa všemožne snažili nájsť vinníkov, až sa im podarilo zajať troch utekajúcich rakúskych vojakov. „Padli týmto ľuďom do rúk, doviedli ich k nám na dvor na škole a len ich lynčovať a lynčovať. Otec nebol doma. Mama vedela po nemecky, tak im vysvetlila, že nemajú s tou vraždou nič spoločného a ich cieľom bolo dostať sa preč. Jeden z týchto Nemcov bol lekár a nechal nám svoj batoh s liekmi a obväzmi, taký bol vďačný. Mali sme ich ďalších aspoň 20 rokov. To ako decko vidím...“ spomína na zajatých utečencov, ktorým jeho mama zachránila život. Myjavské kopanice boli oslobodené v apríli 1945. Z konca vojny si Svetozár pamätá aj konvoje zajatých nemeckých vojakov, ktorých transportovali cez Krajné do Piešťan a miestne kopaničiarky im podávali chlieb a vodu. Nikto proti nim nezasiahol, aj keď vlastne podávali chlieb nepriateľom. V ľuďoch prevládlo nadšenie z konca vojny a obyčajný ľudský súcit. Svetozárovi ako spomienka na vojnové časy ešte zostala debna od streliva a ľahký guľomet, ktorí otcovi pre miestnu milíciu nechali odchádzajúci Rumuni. 

Odchod do mesta 
Po skončení vojny sa Naďovičovci chceli z kopaníc odsťahovať. Otec túžil učiť v škole, kde by po dvore nemusel chodiť v blate. Ponúkli im viesť školu v Beckove, no to sa im nepozdávalo. Časom prišla nová ponuka a Naďovičovci sa sťahovali do Skalice, ktorá bola len tri kilometre od Svetozárovho rodiska, čiže prišli bližšie k rodine. Na kopanice prišiel s vozom mamin švagor, naložili všetok majetok a presťahovali sa do Skalice. Tam začal navštevovať ľudovú školu a nedeľnú školu, kde získal aj základy lásky k umeniu. Otec sa angažoval aj v odborovom hnutí a povereník školstva mu navrhol, aby založil meštiansku školu v Baťových závodoch vo Svite. Otcovi sa ponuka zapáčila a už v roku 1946 sa Naďovičovci opäť sťahovali. Z toho obdobia Svetozárovi utkvela v pamäti nádherná panoráma Tatier a typické robotnícke domky. Otec vo Svite založil meštiansku školu a angažoval sa aj v spoločnosti. „Mal úžasné vlastnosti, vedel vplývať na ľudí a mal autoritu. Otec mal silné sociálne a demokratické cítenie. K nám sa chodili ocovi sťažovať sa robotníci, keď niekoho prepustili. Otec potom išiel vybavovať za generálnym riaditeľom.“ spomína na otca. Vedúcim sa to však nepáčilo a odkázali mu, nech sa stará o deti. Čoskoro sa rodina opäť sťahovala. Naďovičovcov poslali na južné Slovensko do Dioseku (dnešné Sládkovičovo), aby opäť založil meštiansku. Územie, ktoré po stáročia obývali Maďari, po vojne v roku 1947 zažilo veľkú výmenu obyvateľstva. Približne 70 tisíc Maďarov bolo odsunutých na južnejšie maďarské územia a na ich miesto prišlo približne rovnaké množstvo Slovákov. Augustín Naďovič dostal poverenie založiť slovenskú meštiansku školu. Stal sa riaditeľom, učil zemepis a dejepis a mama učila slovenčinu a nemčinu. „Predstavte si, je rok 1948, februárové udalosti, znárodnili cukrovar a môj otec sa stáva starostom. Okrem toho bol šéfom silnej základnej organizácie komunistickej strany. Otec mal trojnásobnú funkciu. Navyše riadil aj dokončenie výmeny obyvateľstva. Mal k dispozícii prápor našej československej armády. Kto sa hlásil k Maďarom, otec mu automaticky umožňoval, že môžete ísť do Maďarska,“ spomína Svetozár na otcove funkcie v Sládkovičove. V tom roku vtedy deväťročný Svetozár spolu so spolužiakom Štefanom Nagym odmietol v škole podpísať zdravicu pri príležitosti Stalinových 70tych narodenín. Otec s ním robil poriadky, no Svetozár sa zaťal a nepodpísal ani po naliehaní a vyhrážaní sa učiteľov.

Politické nezhody a profesia
Svetozár a jeho sestry v Sládkovičove pokračovali v štúdiu a rodičia v práci učiteľov. V spoločnosti boli veľmi obľúbení, no časom sa otec dostal do sporov. Poukazoval na zlodejstvá a neúctivo sa vyjadroval aj o predstaviteľoch strany, keď o nich vedel, že robia svinstvá. „V roku 1950, už keď sa to všetko otočilo, tak otca len zavrieť a zavrieť. Zbavili ho funkcie riaditeľa a poslali ho do výroby. Bolo ho treba odsúdiť. A predstavte si, bol tábor ľudu, v ktorom boli mnohí obyčajní ľudia. Takú podporu mal otec, že pol roka po súde sa znova dostal späť do školstva. Za trest sme však išli sem (pozn. do Trenčianskych Stankoviec). Pamätám si, že cez prázdniny, keď otcovi hrozil súd, tak sme pálili dokumenty,“ spomína na vypäté obdobie v päťdesiatych rokoch. Čoskoro sa rodina teda opäť sťahovala, tentokrát do Malých Stankoviec pri Trenčíne. Opäť začínali odznova. Miestne deti sa učili na siedmich rôznych miestach a Augustín Naďovič sa pričinil o to, že v obci v roku 1956 vznikla nová škola, v ktorej sa vzdelávali deti zo širokého okolia (pozn. Trenčianske Stankovce vznikli v roku 1971 zjednotením obcí Veľké Stankovce, Malé Stankovce, Rozvadze a Sedličná). Svetozár sa však v nej už neučil, od roku 1953 študoval na jedenásťročnej škole u Piaristov v Trenčíne. Počas prípravy na maturity sa opäť dostal do konfliktu s prehnane politicky angažovanou učiteľkou ruského jazyka. „Ona chcela, aby niekto poeticky vyjadril smrť básnika Majakovského. Ja som sa prihlásil a hovorím: ‘Chlapci a dievčatá, ja viem toľko, že Majakovský sa pohlavne nakazil a preto sa zastrelil,’“ spomína so smiechom dnes Svetozár. Túto informáciu vedel od otca, no nevedel, že je nevhodné ju takto verejne vyťahovať. Otec si ho poriadne podal. Svetozárovi za to hrozilo vylúčenie zo školy, no našťastie to nejako ustál a úspešne ako sedemnásťročný v roku 1956 zmaturoval. 

Vojenská epocha
Svetozár už vo veľmi mladom veku presne vedel, aké bude jeho ďalšie smerovanie. Okrem priamych dotykov s druhou svetovou vojnou a povstaním Svetozárovi zostali spomienky na toto obdobie aj v podobe pamiatky na bratranca, Viktora Naďa a strýka Milana Naďa, ktorí sa priamo zapojili do bojov na fronte a v SNP a padli v boji. Veľmi na neho zapôsobili ich príbehy a vážil si odvahu a statočnosť, s akými bojovali za slobodu našej krajiny. Tieto spomienky sa hlboko vryli do jeho podvedomia a veľmi ovplyvnili jeho neskoršie životné smerovanie. Tiež na neho silno vplývali sila a vlastenectvo rodičov, ktorí svoje deti od detstva vodievali na Bradlo k mohyle M. R. Štefánika. „Toto bolo v našej rodine a mňa to motivovalo. Ja som bol rozhodnutý, že budem dôstojníkom a vojakom. Toto bolo moje a mňa nezaujímala medicína ani nič iné. Toto bolo naštartovanie,“ spomína na svoje presvedčenie z detstva. „My sme boli vojaci v stavovských povstaniach. Moji predkovia nikdy nebojovali s Rákocyovcami, s Tekelyovcami, Bočkayovcami, Betlénovcami, ale bojovali sme s Nádaždiovcami a Esterháziovcami proti Turkom. Aj keď sme boli protestanti. Takže takíto sme boli bojovníci. No a tak si hovorím, že predsa len tá genetika funguje,“ zamyslí sa Svetozár. V roku 1956 narukoval na základnú vojenskú službu do Lipníka nad Bečvou práve v období Maďarského povstania, ktoré vypuklo v Budapešti ako odpor proti komunistickému zriadeniu. „Sme na učebni, poslucháči, celá čata, naraz amplión. Práve hlásili, že v Budapešti bol menovaný za predsedu rady ministrov Imre Nagy. A ja som úplne spontánne povedal, však im to Imre Nagy dá do poriadku. Predstavte si, že medzi nami boli aj dvaja spolupracujúci s kontrarozviedkou, aby sledovali, aké sú nálady medzi poslucháčmi,“ spomína Svetozár (pozn. Imre Nagy bol predstaviteľom maďarského protikomunistického odporu). Vtedy prostorekého stále len sedemnásťročného Svetozára takmer vyhodili z pechotného učilišťa a robili mu problémy ďalší rok a pol. Napokon sa mu podarilo skončiť školu vo Vyškove, kde dosiahol hodnosť poručíka. V roku 1959 prišiel do Havlíčkovho Brodu do 4. delostreleckej divízie, odtiaľ prešiel do Jindřichovho Hradca a o rok zase k tankovému pluku do Jihlavy, kde sa preškolil na tankistu.

Šesťdesiate roky
Svetozár už dávno vedel, že služba v armáde bude jeho celoživotným poslaním. Svoju profesiu sa rozhodol potvrdiť aj štúdiom na vysokej škole a v roku 1963 začal študovať na Vojenskej akadémii v Brne vojensko-inžiniersky smer v špecializácii tankovej a automobilovej techniky. Počas štúdia sa čerstvý kapitán v roku 1966 oženil so stredoškolskou profesorkou Ľubicou Chovanovou, dcérou Vladimíra Chovana. Vladimír Chovan bol počas SNP členom Vysokoškolského strážneho oddielu, sokolského hnutia a významným predstaviteľom odboja. „Tie šesťdesiate roky boli krásne roky. Ako v umení, v hudbe, v politike. Ku koncu nastúpil Dubček, išlo oteplenie,“ popisuje krásne roky Svetozár. V roku 1968 skončil vojenskú akadémiu, umiestnili ho do Trebišova a o mesiac prevelili do Levíc. V auguste 1968 bol Svetozár doma na dovolenke. „Ešte sme bývali v Trenčíne. Som bol na dovolenke. Svokor mi, volal, čo sa stalo?! Ježišmárja. Ja som tomu nechcel veriť. Otvoril som okno, už hučali vrtuľníky. Pustil som si rádio. Aj keď som bol na dovolenke, tak som okamžite utekal na okruh. Ten bol už obsadený. Ešte dodnes vidím veliteľa 38. armády okupačnej generála Majorova. Vidím jeho náčelníka politického oddelenia Zolotova. Prišiel som na okruh, tam už bola polovica vydelená pre sovietsku armádu, polovica pre nás,“ spomína na príchod okupačných vojsk do Trenčína. Trenčín bol v tom čase významnou vojenskou oblasťou. Sídlil tam východný vojenský okruh, velenie pre Slovensko a časť Moravy. Západný vojenský okruh pre Česko zase sídlil v Tábore. Po Bratislave bol teda Trenčín strategicky významný a obsadili ho medzi prvými slovenskými mestami. Z fotografií tej doby vidno, ako spojenecké vojská ťažkou technikou doslova obkľúčili veliteľstvo na Sihoti. Svetozár bol v tom čase už pracovne prevelený do Levíc a nevedel, čo sa bude diať.

Neistý príchod do Levíc
Južné Slovensko bolo v prvých dňoch okupácie obsadené maďarskou armádou, čo veľmi zle vplývalo aj na medziľudské vzťahy miestnych obyvateľov. Južné hranice prekročil v noci z 20. na 21. augusta pri Šahách a Štúrove, 31. tankový pluk z maďarského Rétságu smeroval na Levice. „Maďari sa báli a v noci dali tri tanky vedľa seba. Jeden tank sa prevrátil a hneď mali celú posádku mŕtvych.“ Na kontrolu situácie vyrazili zástupcovia pluku z Levíc a zistili, že v ďalšom tanku sa nachádzajú maďarskí vojaci s nabitými guľometmi. Vtedy zistili, že je zle. Pár dní po okupácii vojsk Varšavskej zmluvy Československa Svetozár aj s celou rodinou prišiel 26. augusta 1968 do Levíc, kde sa stal zástupcom veliteľa pre technické veci v 64. tankovom pluku. „K pluku som nastúpil po dovolenke. Už bol obkľúčený maďarskou armádou. Tank bol v bráne tak, že zdvíhaním hlavne nás púšťali. Kufre a ideme. Ľuba začala plakať. Rozumiete? To bola situácia. Pluk bol uväznený, nesmel nič. Ani do parku sa nesmelo. No tak som tam prišiel,“ spomína na príchod na nové pôsobisko. Veliteľom maďarských vojakov, ktorí obsadili levické kasárne, bol podplukovník István Kovács, ktorý svedomito plnil pokyny sovietskej armády. V maďarskej armáde však boli aj takí ako major Horváth, ktorý podľa Svetozárových spomienok nebol nadšený a vstup odmietal. Po čase ho vymenili za lojálnejšieho veliteľa. „Levice už neboli také maďarské. Tam nikto nevítal Maďarov. Bol som prekvapený, že Maďari sa správali normálne a nevítali Maďarov ako Hortyho na bielom koni v Košiciach. To vám úprimne poviem.“ V októbri 1968 maďarské vojská opustili Slovensko, v krajine zostala len sovietska armáda a všetci sa museli prispôsobiť novej situácii. Na území Československa zostala okupačná armáda zložená z 73.500 členov. V tej dobe nikto nebol spokojný so situáciou. „Raz ešte v Trenčíne som sa vracal s mojou malou dcérkou Andrejkou domov. Išli sme okolo sovietov a tak som jej nasilu otočil hlávku, aby sa na týchto hnusných ľudí nedívala. Nebolo človeka, ktorý by ich vítal...“ spomína na najsilnejší osobný zážitok z toho obdobia Svetozár. 

Náročné obdobie normalizácie
Svetozár v čase príchodu do Levíc nemal ani tridsať rokov. Mladý a ambiciózny dôstojník si rýchlo vybudoval rešpekt a autoritu aj medzi veliteľmi staršími o niekoľko generácií. Hoci kariérne stúpal, odmietal sa stať členom komunistickej strany. „Ako 29-ročný som sa stal zástupcom veliteľa 64. tankového pluku pre technické veci. A nebol som členom strany. Ja som si myslel, že človek má byť statočný, čestný, dobrý vlastenec, milovať Československo, Slovensko a pracovať. Moja žena nechcela, aby som sa stal členom strany. Samozrejme, že to malo dozvuky. Ja som bol vo funkcii, kde sa to vyžadovalo,“ spomína. Dlho sa vyhýbal akejkoľvek možnosti vstúpiť do strany. Raz si ho zavolal jeho kolega major Plulík a dohováral mu, že ak chce dosiahnuť niečo viac, nemá inú možnosť. „Povedal mi, že pokiaľ nevstúpim do komunistickej strany, ostanem na tejto funkcii a končím. No, tak som žene nič nehovoril, ale v novembri 1969 som do komunistickej strany vstúpil. Ja som mal tú výhodu, že keby som bol vstúpil za Dubčeka, tak by ma vyhodili. Ale to bola úplná nevedomosť,“ spomína na svoj vstup do strany. Veľakrát sa stretol aj s otázkou, prečo vstúpil tak neskoro. On však bol presvedčený, že stačí byť lojálny k vlasti. Normalizácia sa, samozrejme, týkala aj armády. Aj Svetozára sa pýtali na názor na vstup spojeneckých vojsk do Československa. „Tak som napísal - vstup Spojeneckých vojsk do Československa ma veľmi prekvapil, lebo som si myslel, že máme dosť síl, aby sme si poriadok urobili sami. Aj k týmto som mal problémy. Musel som vysvetľovať, ako to myslím.“ Levický pluk ustál celé náročné obdobie bez personálnych trestov aj vďaka Svetozárovi a jeho kolegov. Všetci ho rešpektovali a dôverovali mu. Na normalizácii sa podľa jeho slov nepodieľal. Jeho cieľom bolo, aby mal pluk výsledky a podľa možností dosiahol maximum. 

Štúdiá v Moskve
V Leviciach strávil štyri roky a v roku 1972 ho prevelili do Martina, kde velil 10. tankovému pluku SNP. V roku 1973 ho za mimoriadne výsledky povýšili do hodnosti majora a 34 ročného Svetozára poslali na štúdiá na Akadémiu Generálneho štábu Ozbrojených síl ZSSR Klimenta Jefremoviča Vorošilova v Moskve. Rok žil v Moskve bez rodiny, po nejakom čase za ním mohla prísť aj manželka s dvomi malými dcérkami. „Predstavte si, mali sme hodinu ruštiny. Nadežda Ivanovna Logunová zapla prijímač, a tam naraz hovoria, že Maria Kuzmina z Taškentského závodu splnila 5-ročný plán o rok skoršie. Prihlásil som sa a hovorím: ‘Nadežda Ivanovna, kak éto vazmóžno vyplniť pjaťletnyj plan o god ránše? Jesli ani eto charašo splanírovali, ne možet li eto slučiť sa?’ Videl som, ako ozelenela. Ideme von a kolega mi hovorí: ‘Sveťo, za takéto otázky sme vylučovali z komunistickej strany Československa v Tábore!’ Ja som si myslel, že si robia švandu. V novembri 1974 mi naraz volá otec. Synu, ja za tebou prídem!“ Za Svetozárom o pár dní priletel otec a povedal mu, že sa ho chystajú nielen stiahnuť zo štúdií z Moskvy, ale aj prepustiť ako nepriateľa z Československej ľudovej armády, nepriateľa Sovietskeho zväzu a spochybňovača sovietskeho plánovania. Dozvedel sa, že celý čas na neho niekto donášal a podával správy o všetkom, čo sa v Moskve hovorilo alebo len šuškalo. „Bolo nás deväť. A, samozrejme, jeden z nás bol konfident. Jeden bol naverbovaný z vojenskej kontrarozviedky, ktorý o nás podával správy,“ spomína na štúdium v Moskve. Svetozár tušil, že sa medzi nimi nachádzajú aj ľudia, ktorí na ostatných donášajú, no nevedel s tým nič urobiť. Doteraz si pamätá, že ten jeho konfident sa volal podplukovník Josef Střecha. Celá jeho zložka sa dostala na stôl armádnemu generálovi Martinovi Dzúrovi. Ten dal celú udalosť preveriť a nakoniec zmietol zo stola so slovami, že keby tí sovieti ozaj dobre plánovali, tak sa im nepodarí ten plán splniť o rok skôr. „Mohol som byť disidentom,“ hovorí dnes už zo žartu Svetozár.

Kariérny postup a návrat do Trenčína
Po štúdiách v Moskve bol v roku 1975 opäť prevelený a pol roka pôsobil vo funkcii náčelníka štábu 9. tankovej divízie v Tábore. V roku 1976 ho povýšili do hodnosti plukovníka a ustanovili za veliteľa náčelníkom štábu 4. tankovej divízie v Havlíčkovom Brode, ktorej velil do roku 1982. Následne bol vymenovaný do hodnosti generálmajora a určený do funkcie náčelníka štábu 4. vševojskovej armády, kde pôsobil až do roku 1986. V tom roku sa stal zástupcom náčelníka štábu Východného vojenského okruhu v Trenčíne. V Trenčíne zažil aj november 1989 a pád komunistického režimu, ktorý privítal. „Ja som sa k revolúcii prihlásil medzi prvými. Samozrejme, komunisti vo východnom vojenskom okruhu sa správali ako členovia strany. Povedal som im: ‘Ja tu nemám medzi vami čo robiť. Tu je legitimácia a som tu naposledy!’ Všetci ostatní si mysleli, že to bude ako roku 1968, že sa to ešte otočí,“ spomína na revolúciu Svetozár. V tých vypätých dňoch niektorí funkcionári vojenského okruhu uvažovali aj o nasadení armády do ulíc na potlačenie revolúcie, voči čomu sa Svetozár rázne postavil. V novom politickom zriadení opäť všetkých preverovali. „Čistota každého dôstojníka sa prejavila, keď sme sa museli po revolúcii podrobiť previerkam. Ja som bez problémov prešiel, ale dozvedel som sa, koľkí ľudia boli konfidentmi a donášačmi. Mnohí chceli mať kariéru,“ zamyslí sa. Po zmene režimu prišlo aj k požiadavke po viac ako dvadsiatich rokoch zbaviť sa aj dozoru Sovietskeho zväzu, vojská ktorého ešte stále okupovali územie Československa.

Odsun okupačných vojsk
Vo februári 1990 bol generál major Svetozár Naďovič poverený najdôležitejšou úlohou jeho bohatej vojenskej kariéry. Dňa 16. februára 1990 mu zatelefonoval bývalý náčelník generálneho štábu ČSLA a vtedajší minister národnej obrany Miroslav Vacek. „On mi hovorí: ‘Ponúkam ti funkciu. Dobre vieš, že Sovieti budú odchádzať. Staneš sa náčelníkom správy, ktorý tento odsun zabezpečí,’“ spomína na ministrove slová Svetozár. Zostal ticho a po chvíli mu povedal, že sa musí poradiť so svojou ženou. Svetozár zašiel za svojou manželkou do školy, kde učila. Celá škola však bola na divadelnom predstavení, tak utekal tam. Nechal si ju zavolať a rozpovedal jej, akú ponuku dostal. „Ľubka mi povedala: ‘Sveťo, je to historická vec. Môžeš byť hrdý, že ťa vybrali. Toto vojde do dejín. Ber tú funkciu!’“ v tej chvíli vedel, že tú úlohu môže zodpovedne prijať. Jeho manželka Ľubica bola vždy najbližšou osobou v živote Svetozára Naďoviča. Dvanásťkrát sa sťahovali a popri jeho náročnej práci a jej práci stredoškolskej profesorky zvládla aj starostlivosť o ich dve dcéry takmer sama. Podľa jeho slov z kapitána vychovala generála za čo si ju nesmierne váži a obdivuje. Opäť sa musela celá rodina sťahovať, tentokrát do Prahy. O tri dni neskôr 19. februára 1990 už Svetozár v Prahe rokoval ako člen vojensko-technickej komisie s predstaviteľmi sovietov v Černínskom paláci. Návrh dohody pripravoval Evžen Vacek a Ivan Abojmov. Pripravili dohodu o odchode sovietskych vojsk z Československa. Za dva týždne sa celé Československo dozvedelo, čo sa bude v nasledujúcom období diať. Za vojensko-technickú časť bol zodpovedný práve Svetozár Naďovič. V marci sa k pracovnej skupine pridal Michael Kocáb, neskorší predseda parlamentnej komisie dohliadajúcej na odsun okupačných vojsk a pravá ruka vtedajšieho prezidenta Václava Havla. Všetci vedeli, že Sovietom sa nebude chcieť odísť, no československá strana neoblomne trvala na odchode. „Václav Havel chcel, aby za rok boli preč, Sovieti tak za päť rokov. Bolo treba sa dohodnúť,“ spomína na počiatočné rokovania o odsune. „Ale mali sme rovnaké školy, tak my sme si to vedeli spočítať.“ Naši vojenskí technici spočítali, že odsun vojakov aj s prekladom všetkého vojenského materiálu bude trvať maximálne rok aj pol. 

Rok aj štyri mesiace
Generál Naďovič spolu so svojím tímom najprv pripravili plán odsunu. Dňa 26. februára 1990 bola podpísaná dohoda o odchode sovietskych vojsk v Moskve, podpísali ju Jiří Diensbier a Eduard Ševardnadze. V momente podpisu dohody v Moskve už z Československa odchádzal prvý transport naložený tankami z vojenskej posádky Frenštát pod Radhoštěm. Celá akcia sa mala uskutočniť v troch etapách. „Našou snahou bolo, aby sa nám nemiešali do volieb. Prvé voľby boli v máji. Boli tam najdôležitejšie jednotky, o ktorých sme si mysleli, že by nám mohli nejakým spôsobom robiť problémy, tak tie sme odsunuli ako prvé,“ spomína. Všetko sa naložilo na vagóny a smerovalo na Užhorod k prekladiskám na slovensko-ukrajinských hraniciach. Tam to sovietski vojaci museli prekladať z našich vagónov na ich širokorozchodnú trať. Práve v tomto bode bol hlavný problém, kde sa celý proces komplikoval. Sovieti celý proces zdržiavali a poškodzovali vagóny. Svetozár Naďovič musel mnohokrát letieť do Košíc či Užhorodu urovnávať spory a riešiť množstvo problémov. 

Posledným vojakom, ktorý 27. júna 1991 opustil Československo bol sám generálplukovník Eduard Vorobjov. Celý odsun trval rok aj štyri mesiace a Svetozár dodáva, že celý proces bol bezproblémový, lebo on s Michaelom Kocábom a celý ich tím boli bezproblémoví. „My sme sa vedeli správať a nevytvárali sme žiadne napätie,“ dodáva. 

Celkovo sa za to obdobie odsunulo 110.500 vojakov a ich rodinných príslušníkov, 18.600 nákladných a špeciálnych automobilov, 2.500 bojových vozidiel, 1.220 tankov, 1.220 diel a mínometov, 250 protilietadlových zbraňových systémov, 150 bojových vrtuľníkov, 76 bojových lietadiel, 30 odpaľovacích zariadení a 8 bezpilotných prieskumných prostriedkov. Z muničných skladoch rozmiestnených po celej republike museli naložiť a vyviezť takmer 180.000 ton munície. Ďalšie objemy predstavovali pohonné látky, proviantný, výstrojový a zdravotnícky materiál. Na odsun sa použilo 852 vlakov, 31.353 vagónov, 18.153 kontajnerov a tiež množstvo nákladných aj osobných automobilov. Celý odsun predstavoval enormne náročné logistické a personálne zabezpečenie, ktoré mal na zodpovednosti práve Svetozár Naďovič a jeho tím. Žiaľ, v ďalšom období sa nepodarilo dotiahnuť do úspešného konca aj ekonomické, finančné a ekologické vyrovnanie, ani napraviť vzťahy medzi Československom a Sovietskym zväzom.

Rozdelenie republiky a nové ukotvenie
Svetozár Naďovič bol koncom mája 1991 vymenovaný za náčelníka Hlavnej správy pozemných síl Československej armády, kde zotrval až do rozdelenia ČSFR. Samotné rozdelenie neprijal a priznáva, že spolu s manželkou ho niesli veľmi ťažko. Od rozdelenia republiky sa začal zasadzovať o nové ukotvenie našej krajiny a presadzoval náš vstup do štruktúr Severoatlantickej aliancie. Slovenská republika deklarovala svoje záujmy pripojiť sa k NATO na základe ustanovenia Slovenskej republiky už 1. januára 1993. „My sme boli pripravení vstúpiť do NATO, len politicky to absolútne bolo nemožné. Boli sme čierna diera,“ spomína na politické problémy v období mečiarizmu. Nakoniec sa to podarilo v marci 2004, no to už Svetozár nebol v armáde. Do výslužby odišiel koncom roku 1997. Svetozár je činný v Klube generálov a v Spoločnosti Milana Rastislava Štefánika. Pôsobí ako hlavný organizátor vojenských historických ciest a venuje sa histórii, najmä M. R. Štefánikovi a prvej svetovej vojne. V roku 2019 mu prezident Andrej Kiska udelil Rád Ľudovíta Štúra, najvyššie vyznamenanie, aké môže vojak Slovenskej armády dostať. Za 33 rokov existencie Slovenskej republiky boli týmto rádom ocenení len dvaja ľudia - kozmonaut generál Ivan Bella a generál Svetozár Naďovič, hlavný organizátor odsunu okupačných vojsk z Československa.