Agnesa Langová

* 1946

  • Na tých prvých stretnutiach v kinosále, tam som rečnila. Pripomína mi to, hoc možno to znie tak neskromne, ako keď som počula rečniť Emíliu Vášáryovú, tak oduševnene a so slzami v očiach ako pre svoje deti, že tam stojí a že to robí. No ja som presne to cítila. Čiže pre naše deti to, ako robím a naozaj všetko, všetko pre to, aby im to vyšlo a aby tá revolúcia naozaj bola trvalá a dodnes sa snažím pomôcť, kde sa dá. Takže tam som mala vtedy ináč aj úspech. Ale včas som zistila, resp. po určitom čase, že sa niečo nedobrého deje. Že sa to vymyká proste z tej predstavy, akú som mala ja, akú mali moji bezprostrední kolegovia, primár. Asi štyria – piati sme boli takí, čo sme boli na jednej lodi, čo sme si rozumeli, ešte sme sa aj schádzali, aj sme si medzi sebou programovali, čo budeme a kde, ako vystupovať. A toto sa stalo, že jedného dňa som zistila, že sa niečo úplne, úplne iného začalo rozprávať, ináč sa správať určitá skupina ľudí. A nikdy nezabudnem aj na ten moment, ako som stála na chodbe pred výťahom, a zrazu prifrčala jedna skupina na čele – toho nebudem menovať. Ja som zúfalá potom sa spojila s týmito priateľmi a tak som im aj dokonca napísala (ja sa rada vyjadrujem takto esejami a písaním) – hovorím, toto sme si nepriali, nie takto to myslím, čo sa deje? No a nevedeli sme, až postupne, že sa vytvára hnutie HZDS, že sa vlastne z toho VPN oddeľuje jedna skupina ľudí, ktorá vôbec s nami nesúvisela, absolútne sme s nimi nemohli súhlasiť a bola úplne na inej lodi.

  • Keď nás napadli (ja hovorím napadli) vojská Varšavskej zmluvy, tak to bolo tak, že som bola v úplne posledných týždňoch štádia tehotenstva so svojím synom Jurajom. Vojská prišli 21. augusta a syn sa narodil 12. septembra. A ja som bola v poslednom ročníku medicíny, čakali ma štátnice. To ako sme prežívali 68. rok, to bolo pre nás úžasne ako rodinu ťažké, ale aj z hľadiska organizácie všetkého tohto, čo ma čakalo. A keď prišli vojská, my sme bývali v tomto rodičovskom dome a to bolo z námestia hneď pokračovanie. Ako voľakedy tomu aj hovorili Hlavná ulica. A ten dom poschodový, tam sme bývali u rodičov. My sme sa brali 66. roku. Tak pred našimi oknami, to bola taká úzka ulica a to bol hluk strašný. Strašný, nepredstaviteľný ráno o piatej. A hluk a na to sme sa zobudili obidvaja s manželom a pýtam sa: 'Preboha, čo sa deje?' Ale v tom čase boli u nás vojská Varšavskej zmluvy na cvičení a už to bolo také obdobie, že akože odchádzajú. Tak my sme nevedeli, čo sa deje, manžel tak ako bol, v pyžame, zbehol dole po schodoch a vyšiel na ulicu a videl tam tieto tanky a všetky možné tie ich veci sa presúvať, a vojakov. A prišiel hore a pýtam sa: 'Tak preboha, čo sa deje?' Myslel niekto teda z našej generácie na vojnu alebo na niečo? Modlili sme sa, aby nebola. No a on hovorí: 'Ale spi ďalej, to sú len vojská Varšavskej zmluvy.' To bolo o piatej. O siedmej už mamička išla do práce cez námestie a vrátila sa. A jediné slovo, čo povedala, takto už so slzami, maďarsky, že sme obsadení.

  • A on videl tie dennodenné vraždy a strieľanie tých nyilašov, tie vyčíňania, on videl umierať toho svojho bračeka, on hladoval strašne a toto celý život mu aj ostalo, to že len nie hladovať a rád papkal (jedol). Takže to hladovanie to bolo až strašné. No jedna spomienka mojej mamy, keď povedala, že vieš, aké to mohlo byť pre matku ťažké, keď mi povedal že (maďarsky sa zhovárali, prekladám si): Vy máte to jedlo, ale mi nechcete dať. To bolo niečo hrozné, a keď sa dostali nejak k jedlu, raz za čas im ktosi prepašoval zo známych nejaké jedlo. A raz dostali, na to je taká epizóda, že mandle. A teraz, že to je veľmi výživné. Alebo kakaové zrná, už si to pletiem – kakaové zrná. A moja mama to rozdelila pre všetkých, každý deň jeden kus pre každého. A pristihla svoju matku, ako svojmu vnukovi prideľovala aj svoju porciu. A strašne, toto mi povedali, to bol tiež taký šok pre ňu a hrozne tú chuderu starú mamu vyhrešili, že však ide ti o život. 'Nie, to dieťa má prednosť.' Takže až tak, že až na úkor svojej existencie sa snažili aj jemu poskytovať to jedlo. A pre neho to bolo o to ťažšie, že do tých piatich rokov on bol jediným vnúčikom a veľmi ho ľúbili – prvý a jediný. A tí starí rodičia Sternovci, ktorí s ním boli v dennom kontakte, a tí príbuzní tam v tých Nových Zámkoch, tí Adlerovci, no tak on bol Šaninko, on bol ten kvietok a hrozne ho rozmaznávali, s láskou. A potom sa dostal do týchto krutých podmienok.

  • Full recordings
  • 1

    Bratislava, 28.04.2022

    (audio)
    duration: 02:59:44
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Nemôžu vám vziať len to, čo nosíte v hlave

Agnesa Langová, rodená Sternová, sa narodila 31. marca 1946 v Nových Zámkoch. Jej rodičia boli židovského pôvodu. Rodné mesto po Viedenskej arbitráži pripadlo Maďarsku. Obaja rodičia sa ku koncu vojny ocitli v gete v Budapešti spolu s ich najstarším synom. Druhý syn Peter sa narodil počas vojny, v júni 1944. Zomrel 6. januára 1945, len dva týždne pred oslobodením geta, vo veku siedmich mesiacov. Agnesa prežila detstvo v osamelosti - pre svoj židovský pôvod a otcovu živnosť. Po absolvovaní základnej školy v Nových Zámkoch, ktorú navštevovala v rokoch 1952 – 1961, nastúpila na strednú školu. V roku 1963 zložila maturitnú skúšku. V štúdiu pokračovala na Lekárskej Fakulte v Bratislave. V roku 1969 promovala z pediatrie. V tom čase už mala s manželom Tomášom Langom, s ktorým sa zosobášili v roku 1966, syna Juraja. Narodil sa v septembri 1968. Pri nástupe do zamestnania po ukončení vysokoškolského vzdelania jej ponúkli pozíciu na očnom oddelení z dôvodu obsadenosti pozícií pre pediatrov. Z dôvodu preradenia si musela urobiť dodatočnú atestáciu a požiadať Ministerstvo zdravotníctva o zmenu zaradenia. Prvú atestačnú skúšku zložila v roku 1974, druhú v roku 1979 v Košiciach u docenta Veselého. Medzitým sa jej v roku 1971 narodila dcéra Miriam. O Charte 77 sa dozvedela až po prevrate. Dopad svojej nevedomosti a neangažovanosti v disente pocítila po prevrate, keď sa uchádzala o primariát. Obaja manželia Langoví, vrátane ich detí, sa veľmi angažovali počas Nežnej revolúcie, v nádeji na demokraciu. V 90. rokoch však prišlo sklamanie v podobe mečiarizmu a rozpadu Československa. Je sklamaná z pravicovo-extrémistických strán v parlamente.