The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Agnesa Langová (* 1946)

Nemôžu vám vziať len to, čo nosíte v hlave

  • narodená 31. marca 1946 v Nových Zámkoch

  • rodičia boli pre svoj židovský pôvod internovaní v Budapešti

  • Agnesin brat Peter zomrel v budapeštianskom gete v januári 1945

  • základnú a strednú školu absolvovala v Nových Zámkoch

  • v rokoch 1963 – 1969 študovala na Lekárskej fakulte v Bratislave, odbor pediatria

  • po uzatvorení manželstva s Tomášom Langom v roku 1966 sa im narodil syn Juraj (1968) a dcéra Miriam (1971)

  • pôsobila na očnom oddelení v Nových Zámkoch

  • atestačné skúšky z oftalmológie zložila v roku 1974 a 1979 v Košiciach u docenta Veselého

  • nevedomosť o Charte 77 jej spôsobili nepríjemnosti pri uchádzaní sa o primariát po prevrate

  • počas Nežnej revolúcie mala príhovor v kinosále v Nových Zámkoch

  • celá rodina spolu s deťmi Jurajom a Miriam boli angažovaní v roku 1989

Agneša Langová, rodená Sternová, sa narodila 31. marca 1946 v Nových Zámkoch do židovskej rodiny. Mamička Ibolya (*1914 – 1994) pochádzala z učiteľskej rodiny z Budapešti, otec František (*1908 – 1979) z rodiny mäsiara zo Selíc neďaleko Nových Zámkov. Životy oboch rodín sa počas Holokaustu odohrávali za múrmi, get, koncentračných a pracovných táborov. Len starý otec z otcovej strany, Alexander Stern (*1876 – 1938), ktorý sa v 20. rokoch presťahoval s rodinou do Nových Zámkov, sa perzekúcií na židovskom obyvateľstve nedožil. Zomrel v Nových Zámkoch v januári 1938. Jeho manželka Fany (*1888 – 1944), ako aj jeden z ich synov Július s celou rodinou zahynuli v koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau.

Mamičkini rodičia prežili v gete v Budapešti. Starý otec Arnold Klein/Kallós (*1886 – 1963)  pochádzal z Hlohovca, jeho manželka Aranka, rodená Szold (*1896 – 1980), dcéra Adama a Kataríny Szold, sesternica Henriety Szold, pochádzala z obce Zemianske Sady pri Hlohovci. Arankini rodičia okrem poľa, záhrady a humna vlastnila malý obchod so zmiešaným tovarom. „Boli to veľmi dobrí ľudia, dobre vychádzali s obyvateľstvom a s tým súvisí aj to (v súvislosti s holokaustom), že vďaka tomu, že ich mali radi, tak ich do určitej doby aj chránili.“ V kritických chvíľach deportácií zo Slovenska ich ľudia ukrývali v bunkri, ale jeden človek ich vyzradil. Z Auschwitzu sa nikdy nevrátili, obaja zahynuli spolu s Arankinou sestrou Hedvigou a jej dvoma deťmi. Arnold pôsobil pred vojnou ako učiteľ v Budapešti. Neskôr bol kvôli numerus clausus so zamestnania prepustený.

Strata územia aj istoty

Mamička sa s oteckom spoznali ešte v dobe Masarykovskej prvej ČSR vďaka príbuzným JUDr. Eugenovi Adler a jeho manželky Júlie, rodenej Szold, žijúcim v Nových Zámkoch. Židovský sobášny obrad sa konal 1. mája 1938, svoje prvé manželské roky žili v Nových Zámkoch, ktoré po Viedenskej arbitráži pripadli Maďarskému kráľovstvu. Udalosti anektovania južnej časti Slovenska Maďarskom niesli rodičia veľmi ťažko. Hoci sa mamička hlásila k maďarskej národnosti, obaja boli spolu s oteckom obdivovateľmi Masaryka. Chválili demokratické zriadenie medzivojnového Československa. Veľmi sa ich dotklo, s akou slávou vítali maďarských vojakov maďarskí obyvatelia žijúci v Nových Zámkoch. Otecko spomínal na príhodu so svojím kamarátom, ktorý vždy, keď ich stretol, prešiel na opačnú stranu ulice a mamičku polo vážne, polo žartom doberal: „Ty si tomu všetkému na vine, lebo Horthy prišiel za tebou. Ty, keby si nebola prišla do Nových Zámkov, tak tu nemáme Horthyho.“ Okrem územného dopadu zasiahla prvá Viedenská arbitráž aj do životov mnohých Novozámčanov – boli prepustení z práce a nahradení ľuďmi z Maďarska.

Od arizácie za múry geta

Rodinné mäsiarstvo, ktoré otecko František zdedil po svojom otcovi Alexandrovi, bolo v roku 1939 arizované Tóth Gáborom. Otecko bol v roku 1941 povolaný na nútené práce do Košíc. Následne bol v roku 1943 internovaný v pracovnom tábore Sashalom neďaleko Budapešti. Tesne pred vyprázdňovaním tábora kvôli blížiacej sa Červenej armáde a pred pochodom smrti do Ríše – do Rakúska a Nemecka – sa mu však podarilo z tábora ujsť s tichou pomocou jedného strážcu pracovného tábora, ktorý mu povedal, že sa nasledujúci deň „... nebude pozerať na bránu“. Otecko však neušiel na slobodu, ale do geta v Budapešti, kde už bola jeho manželka s päťročným synom Šaňkom a s novorodeniatkom Petrom, jej rodičia Arnold a Aranka a sestra Magda: „Keď zomrieť, tak spolu.“

Mamička bola spočiatku internovaná v gete v Nových Zámkoch. Vo vysokom štádiu gravidity pomocou fingovaných dokumentov ju previezli do Budapešti, kde 25. júna 1944 porodila synčeka Petra. V gete v Budapešti potom strávila zvyšok vojny. Počas celého tohto obdobia žili v hrozných pomeroch, bol problém dostať sa k jedlu. „Ale čo bolo najstrašnejšie, boli tie denné razie, nevypočítateľné, tých nyilašov, ktorí Židov vraždili tam na mieste, priamo pred očami tamojších obyvateľov.“

V dôsledku podvýživy a zlých hygienických pomerov synček Peter zomrel 6. januára 1945 hladom vo veku siedmich mesiacov. Tomuto všetkému sa prizeral ich starší, vtedy päťročný syn Šaninko. Často rodičom vyčítal nedostatok stravy: „Vy máte to jedlo, ale mne nechcete dať“. Spomínal si na záver vojny, keď sa otvorili brány geta a jeden sovietsky vojak mu dal prvú skyvu chleba. Ostatní ľudia sa na neho vrhli, až mu napokon mu nezostalo nič. V období bombardovania Budapešti nevedeli, či je pre nich nebezpečnejšie v gete alebo mimo neho. „Spomienky na tieto udalosti spôsobili u mamičky v povojnovom období hrôzu už len zo zvuku lietadiel, opakujúce sa ťažké migrény, depresie a ťažké, celoživotné zdravotné problémy.“

„Šťastnejšie“ povojnové zajtrajšky v duchu budovania socializmu

Pred návratom do Nových Zámkov, ešte v Budapešti sa otecko s mamičkou dohodli, že keď v Nových Zámkoch bude ich dom po vojne nepoškodený, ostanú na Slovensku. V opačnom prípade emigrujú do Palestíny. Do Nových Zámkov sa vrátili v apríli 1945 sprevádzaní oslobodzovacími vojskami a vybavení repatriačným pasom, ktorý ich mal chrániť na ceste domov. Polovica domu, v ktorom pred vojnou bývali, však bola bombardovaním poškodená. Napriek tomu sa rozhodli pre zotrvanie.

Obaja strýkovia z mamičkinej strany, lekári, sa pridali k ľavicovému študentskému hnutiu ešte na univerzite pred vojnou. Verili v dobro socializmu. Napokon sa aj mamička dala presvedčiť o zotrvaní, hoci mala pripravený obrovský kufor na cestu za hranice a aj vybavené doklady k emigrácii. Hoci rodičia nikdy neboli straníci, počas politických procesov v 50. rokoch pociťovali veľký strach. Ich najbližší priatelia boli obvinení. Jeden z nich dokonca strávil 12 rokov v pracovnom tábore v Jáchymove, odkiaľ boli väzni posielaní na prácu do uránových baní. Nebezpečenstvo hrozilo aj oteckovi. „Otecko, ktorý bol živnostník, a to mu stále vytýkali, mal už vypísané doklady do Jáchymova. A vždy mamička bola tá razantná, silná, ktorá dokonca išla na úrady a tam na nich aj nakričala. Ale alarmovala strýka a ten mal to šťastie, že tomu vedel zabrániť. Ale ťažký, život ohrozujúci infarkt otecka následne neminul.“

Keď arizáciu vystriedala kolektivizácia

Hoci sa mnohí Židia v povojnovom období nedočkali reštitúcie ich majetku, už krátko po vojne boli imania opäť odoberané v dôsledku znárodňovania. Sternovci prišli o svoj obchod v roku 1948, neskôr aj o dom, ktorý obývali, oboje sa stalo majetkom národného podniku Zdroj. V dome však mohli aspoň naďalej bývať ako riadne platiaci nájomníci. Do tohto obdobia spadajú aj prvé roky detstva pamätníčky, ktorá sa narodila krátko po vojne. Svoje detské roky však prežila v osamelosti, nesmela si do domu vodiť priateľov. Dôvodom bola Akcia B, ktorá bola po roku 1948 zameraná na násilné vysťahovanie „nespoľahlivých“ ľudí na základe politických a triednych kritérií z miest na vidiek, často do primitívnych podmienok. Nedostatok jedla počas vojny bol vystriedaný nedostatkom šatstva. Pamätníčka nosila len oblečenie prešívané z materiálu z obnosených šiat dospelých alebo tých, ktoré rodine občas posielali príbuzní z Ameriky; neskoršie mamička jej šila z materiálu kupovaného v predajni, kde sa predávali zbytky látok z konfekčnej výroby. Žili v duchu idey: „Jedlo a šatstvo sa nevyhadzuje.“ Vedeli, čo je to hlad, a zároveň vedeli, čo je to nemať šatstvo.

Židovská výchova s dôrazom na vzdelanie

Pamätníčke boli od útleho detstva vštepované idey, ktoré ju mali naučiť skromnosti a úcte k vzdelaniu. „Len to ti nemôžu zobrať, čo nosíš v hlave. Len to sa ti nestratí, čo rozdáš. Len práca, láska a dobro ti môže priniesť v živote uspokojenie.“ Vzdelávanie bolo v rodine v súlade so židovskou vieroukou na poprednom mieste. Vraveli jej, že, aby ako Židovka obstála, musí toho vedieť viac ako iní. Hovorili, že zároveň nesmie vytŕčať z davu, pretože práve inakosť židovskej minority vždy ostatných nejakým spôsobom provokovala.

Na základnú školu nastúpila v roku 1952 v období vrcholiacich politických procesov. Mnohí učitelia, pochádzajúci ešte zo starého systému, často upozorňovali z dobrých úmyslov rodičov na nevhodnú lexiku detí. Pamätníčka nadobudla základné vzdelanie na škole v Nových Zámkoch, tzv. Flengerke, pomenovanej podľa svojho zakladateľa. Z prvých školských rokov si spomína na smrť Stalina, potom Gottwalda, ktoré boli sprevádzané veľkým trúchlením a smútočnou hudbou nesúcou sa námestím. Navzdory osamelosti, ktorú ako dieťa prežívala, tak pocit, že niekam patrí, jej mohla ku podivu poskytnúť pionierska organizácia, detský kolektív, ktorý ju akceptoval.

V znamení revolúcie a dvojitej identity

Rok 1956 v Maďarsku, kde žili matkini rodičia i ďalšie príbuzenstvo, sa niesol v znamení revolúcie proti komunistickému režimu. Tento akt, ktorý bol tvrdo potlačený, vstúpil do dejín ako jeden z najkrvavejších a najradikálnejších protestov proti socialistickému zriadeniu v strednej a východnej Európe. Keďže nemalá časť rodiny žila v Budapešti, opäť pociťovali veľký strach. Priame kontakty boli nemožné. Informácie o dianí v Maďarsku získavali len z tamojšieho ilegálneho rozhlasu. Jedinou fungujúcou cestou boli veľmi stručné telegramy: „v rodinnom archíve som našla tri telegramy z Budapešti od starého otca: „ Sme v poriadku“. Na prvú návštevu mohli ísť až po roku 1956. Napriek ťažkému obdobiu a strachu, ktorý prežívali, sa viac na ich rodinnom a náboženskom živote podpísal začiatok 50. rokov v Československu, v súvislosti s vykonštruovanými politickými procesmi. Udalosti holokaustu a následné prejavy antisemitizmu v povojnových rokoch a v období budovania socializmu ich naučili žiť dvojakým životom. Napriek tomu, že stará mama Fany z oteckovej strany pochádzala z ortodoxnej rodiny, takže v rodinách predkov bola dominantná tradícia pobožných Židov, počas socializmu nebolo pre nich bezpečné prejavovať navonok svoju identitu. Slávenie veľkých židovských sviatkov, ako napríklad Jom Kipur, Roš ha-šana, Pesach a Chanuka, si však ponechali vo svojej rodinnej tradícii navzdory obavám zo sledovania Štátnou bezpečnosťou. Pamätná spoločná oslava sviatku Purim sa uskutočnila v roku 1954, potom aj od tejto sa muselo ustúpiť.

Snáď aj pod vplyvom prežitých udalostí sa u nich rozvinula náboženská tolerancia. Nelipnú na svojom židovstve a nehľadia na konfesiu ani v prípade uzatvárania manželstiev. Práve naopak, častým javom sú konfesijne zmiešané sobáše.

Dospievanie a mladosť v 60. rokoch

Po ukončení základného vzdelania pamätníčka nastúpila v roku 1960 na strednú školu v Nových Zámkoch. Zmaturovala v roku 1963.

Napriek svojmu židovskému pôvodu a otcovej živnostníckej minulosti nemala problém s prijatím. Tie sa prejavili neskoršie, v súvislosti s uchádzaním sa o prijatie na Komenského univerzitu v Bratislave. „Zas vyťahujem toho uja (strýko, ktorý pomohol oteckovi, keď mal byť poslaný do Jáchymova), ktorý mi v tom pomohol. Nijak inak si neviem predstaviť, že by som sa tam dostala. Tam bolo treba niečo urobiť. Bolo treba poprosiť niekoho asi z tých straníckych štruktúr. Moje meno totiž bolo zverejnené medzi prijatými, potom záhadne niekým zo zoznamu zverejneného na dekanáte škrtnuté a následne opäť uvedené ako prijatej.“ Prejavy antisemitizmu na školách nepociťovala a antisemitov vnímala ako skupinu ľudí iného vierovyznania, ku ktorej nepatrila. Spájalo sa jej to skôr s pocitmi outsiderstva. „Veľmi som sa snažila priateliť sa a mať kamarátky, tak na jednej ruke viem spočítať, čo sa mi z toho podarilo. Ony mali iný typ výchovy, iné hodnoty, iné predstavy, aj vzdelanostné. Toto mi platilo ešte aj v zamestnaní.“ Jediný raz jej v detstve kamarát vynadal do Židovky, ale aj za to sa jej ospravedlnil.

Po strednej škole pokračovala v štúdiu pediatrie na Lekárskej fakulte v Bratislave, hoci sa pôvodne hlásila na všeobecné lekárstvo. Univerzitné vzdelávanie ukončila v roku 1969, v tom čase už mala osemmesačného synčeka Juraja. Do pamäte sa jej obzvlášť vryla jedna skúška z biológie, ktorú absolvovala v prvom ročníku. Pedagóg chcel okrem iného počuť tri základné tézy dialektiky. Keďže tieto nevedela, ohodnotil ju známkou tri (po doplňujúcej otázke z genetiky jej udelil dvojku), ale bola rada, že ju nevyhodil. Následne sa s ním stretla o mnoho rokov neskôr na oslave piateho výročia založenia neurologickej kliniky v Nových Zámkoch, ktorá sa konala v kaštieli v Palárikove. Práve tu mu udalosť pripomenula, za čo sa jej veľmi ospravedlňoval.

Pri nástupe do zamestnania v septembri roku 1969 jej ponúkli očné lekárstvo, lebo pediatrov mali dostatok. Túto prácu zobrala na mesačnú skúšku so začiatkom v januári 1970 a zotrvala v nej až do konca svojej aktívnej činnosti. Z dôvodu preradenia musela požiadať Ministerstvo zdravotníctva o zmenu zaradenia. Prvú atestačnú skúšku zložila v roku 1974, druhú v roku 1981, obe v Košiciach u docenta Veselého. V tom čase už mala dve deti. K synovi pribudla dcérka Miriam, ktorá sa narodila v roku 1971.

„Sme obsadení“

Počas invázie vojsk Varšavskej zmluvy bola vo vysokom štádiu tehotenstva so synom (narodený 12. septembra 1968) a zároveň v poslednom ročníku medicíny. „To, ako sme prežívali 68. rok, bolo pre nás ako rodinu úžasne ťažké, ale aj z hľadiska organizácie toho všetkého, čo ma čakalo.“ V tom čase bývali v rodičovskom dome v Nových Zámkoch blízko námestia spolu s manželom Tomášom Langom, s ktorým sa zosobášili v roku 1966. „Tak pred našimi oknami, to bola taká úzka ulica a to bol hluk strašný. Strašný, nepredstaviteľný, ráno o piatej.“ Tomáš vyšiel na ulicu, videl tanky a vojakov, ale myslel si, že sú to vojská Varšavskej zmluvy, ktoré v tom čase ešte stále boli v Československu. Zostávali tu aj po ukončení spoločného cvičenia vojsk Varšavskej zmluvy. Správy o invázii im priniesla hneď ráno mamička: „Sme obsadení“. V Nových Zámkoch boli maďarskí vojaci, ktorí sa javili úplne prekvapení a dezorientovaní, nevedeli kde sú a prečo sem prišli. Bolo im totiž povedané, že idú bojovať s nepriateľom. Ľudia sa voči nim nesprávali nepriateľsky a na ich prekvapenie s nimi komunikovali po maďarsky.

Vplyv tajného disentu na primariát

Hoci mali na oddelení viacerých členov tzv. Tajnej cirkvi, pamätníčka sa o tomto podzemnom hnutí disentu dozvedela až po revolúcii. „Veľmi ľutujem, ale nevedela som o nej. Oni sa ma možno báli v tom zmysle, že by sa mi zdôverovali.“ V nevedomosti sa pýtala na jednu sestričku, ktorá nebola dlho v práci a kolega jej nezdvorilo povedal: „Nič Vás je do toho“. Až po revolúcii sa dozvedela, že sestrička emigrovala do Vatikánu. Časť disentu sa snažila všetkých, ktorí ku nim nepatrili, dať bokom. Pamätníčka s tým mala negatívnu skúsenosť, keď sa po revolúcii hlásila na uvoľnené miesto primárky  na očnom oddelení v nemocnici v Nových Zámkoch. Do konkurzu sa prihlásila aj jej kolegyňa, ktorá bola členkou disentu, ale vôbec jej o tom, že sa do konkurzu prihlásila aj ona, nepovedala. „Aj sme si mysleli, že sme si blízki, ale neboli sme si blízki. Niečo nás kruto delilo.“ Pamätníčka to vnímala ako diskriminujúci atak na svoju osobu: „V tom čas som jediná z oddelenia spĺňala všetky požadované odborné podmienky a predpoklady pre primariát: atestáciu 2. stupňa, na renomovaných pracoviskách absolvované mikrochirurgické a všetky iné odborné kurzy, odborné prezentácie a publikovanie.“ Jej náročnosť voči sebe a výchova radu oftalmológov na ňou vedenom oddelení bola na spoločný návrh desiatich ňou vychovaných kolegýň a kolegu ocenená v roku 2021 pri príležitosti významného životného jubilea ocenením Mesta Nové Zámky PRO URBE.

Nádej a sklamanie z nežnej revolúcie

Jej rodina sa veľmi angažovala vo VPN (Verejnosť proti násiliu) počas Nežnej revolúcie v roku 1989. Svoje deti Juraja a Miriam takmer ani nevideli, tí sa zúčastňovali aktivít študentov v Bratislave. Ona sama mala viaceré prejav v kinosále Nemocnice v Nových Zámkoch, za ktorý zožala veľký úspech. Už krátko po novembri 1989 si začala uvedomovať, že sa deje aj niečo nedobré, že sa tie nasledujúce udalosti nejako vymykajú predstavám o demokracii, slušnosti a korektnosti. Tá odlišnosť sa týkala istej skupiny ľudí, z ktorej sa postupne formovalo HZDS (Hnutie za demokratické Slovensko) na čele s Vladimírom Mečiarom. Celé obdobie mečiarizmu v 90. rokoch vnímala ako veľké sklamanie: „Toto sme chceli?“ Sklamaním pre ňu bol aj rozpad Československa. Manžel Tomáš s dcérou Miriam vycestovali do Prahy a tam plakali, keď sa po abdikácii prezidenta Václava Havla prezidentská štandarda na Hrade dávala dole. „Všetci sme boli veľkými stúpencami Československa a boli sme aj v zahraničí hrdí, keď sme vraveli, odkiaľ prichádzame.“ V súčasnosti prežíva pocity dezilúzie z vedomia, že slovenská spoločnosť sa ani po dvoch totalitách a období mečiarizmu nezmenila. Explicitne pritom naráža na politické strany pravicového extrémizmu, ktoré sú v parlamente. „Mňa viacej desí to, koľko ľudí tú stranu volilo a volí.“

 

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Stories of the 20th century

  • Witness story in project Stories of the 20th century (Monika Adamická)