František Kunzo

* 1954

  • „A tá olympiáda sa potom konala v roku 1980 v Moskve, ako si na ňu pamätáte, že aké to bolo v tom olympijskom mestečku a tak? (dokumentarista) No takto. My sme síce prileteli do Moskvy, ale my sme hrali skupinu v Leningrade. No, my sme sa potom premiestnili do Leningradu a to bolo veľmi krásne mesto. No, teraz sa to volá Petrohrad, ale predtým to bol Leningrad. Krásne mesto… história, super, starali sa o nás. Nás normálne strážili, aby sa nám nič nestalo. Keď sme išli na tréning, išli tými loďami po rieke okolo nás, no mali… no prakticky sa o nás báli, aby sa nám nič nestalo, aby sa niečo neprihodilo. Takže po tejto stránke to bolo zabezpečené až až… A kto vás strážil, alebo ako? (dokumentarista) Tak myslím, že policajti chodili na tých člnoch, alebo nejaká strážna služba a nás sprevádzali, a keď nie oni, tak nejaké sprievodné vozidlo a nás sprevádzali na štadión. Tak však toto sa robí aj teraz, takže… No, a ten priebeh, turnaj, ako si spomínate? Tam v základnej skupine, ak dobre viem, tak ste boli s Kolumbiou. (dokumentarista) Kolumbia, Kuvajt… A Nigéria? (dokumentarista) Kolumbia… Kolumbia, Nigéria, nie Kuvajt, nie Kuvajt, sme s Kuvajtom nehrali, Kuvajt…no, kto tam ešte bol? Viem, že s Kolumbiou sme vyhrali, potom sme s Kuvajtom asi remízovali, s Nigériou sme… tiež remíza a ešte jedno družstvo tam bolo… A tak ja by som sa opýtal na tie zápasy, že… v tej základnej skupine, že s kým bol najťažší zápas? (dokumentarista) No, najťažší zápas bol s tou Nigériou, lebo to boli takí dvojmetroví chlapi, vysokí, futbalisti a tí šľapali… Človek sa bál aj ísť do súboja, ale nakoľko ja som sa nebál, ja som bol tvrdý hráč tiež, tak ja som sa nebál. Napríklad Laďo Vizek, čo hral vpredu, tak on po pätnástich minútach sa aj do súboja bál ísť, lebo asi v desiatej minúte mu do brucha skočili a tam sa zvíjal na ihrisku, už ani nechcel hrať. To oni boli nepríjemní, tí Nigérijčania, to oni išli jak keby o život. Tak ja som zvádzal s nima súboje a nakoniec nás, mňa vybrali aj toho jedného Nigérijca na testy, či sme nebrali nejaký doping, na dopingový... A to ste boli nejak náhodne vybraní? (dokumentarista)”

  • „A pamätáte si, že v tej Spišskej ste boli do, do ktorého roku ste hrávali za Spišskú? (dokumentarista) Do sedemdesiateho tretieho. Do sedemdesiateho tretieho… (dokumentarista) Do sedemdesiateho tretieho, no. A vlastne potom ste prešli kam a ako ten proces prebiehal vlastne, ak si spomínate? (dokumentarista) No, potom v lete v sedemdesiatom treťom skončila súťaž a ja som dostal ako povolávací rozkaz a ja som mal sa… mal sa dostaviť ako do Tachova. Tam bol výber športovcov, futbalistov, a tam rozdeľovali, či pôjdete do Dukly Praha alebo Dukla Banská Bystrica alebo do Tábora, Tachova. No a tak nakoľko ja som bol vtedy reprezentant Československa v doraste, tak Kováčik si ma hneď vzal do Banskej Bystrice, takže som tam ani nemusel nejaké zápasy hrávať. Lebo tam tí druhí museli odohrať nejaké zápasy a za to tam aj tí tréneri sedeli a vyberali: ten pôjde do Dukly, ten pôjde do Dukly Banská Bystrica, ten do Dukly Praha, ten do Tábora. Tábor tam bolo vtedy... Tam bolo aj letisko, tak možno kvôli tomu. (dokumentarista) Hej, hej. Tam bolo dosť tých Dukiel vtedy, či súťaží aj. A v rámci tej povinnej vojenskej služby, okrem toho, že ste boli ako športovec, tak ja by som sa opýtal ešte, museli ste aj ten klasický výcvik absolvovať? (dokumentarista) No, akurát som... Som prišiel do Banskej Bystrice a tam nás na dva týždne vyviezli na Králiky a tam sme boli. Tam boli také, také boli, čo ja viem, také začiatky tam boli, že ráno o piatej nás budili na rozcvičku, učili nás so samopalmi narábať, zakopať sa, zakopať, keď si nepriateľské lietadlo, tak nás učili zakopať sa. Takže také to bolo aj trošku srandovné, ale aj poučné. A to bol aký útvar, v rámci akého útvaru ste boli? (dokumentarista) No, to bola Dukla Banská Bystrica. Ale myslím, že vojensky, tam bolo niečo viac termínované? (dokumentarista) No čo tam bolo vojenské stredisko, kde sa chodilo aj na sústredenie, tam mala Dukla, Dukla chatu.“

  • „Vlastne ste spomínali, že ste prestúpili do tých Rudňan… (dokumentarista) Áno. To bol vlastne aký… na akej úrovni to bol vlastne tím? (dokumentarista) No, to boli krajské majstrovstvá. Rudňany hrali vtedy a ja som mal šestnásť rokov, tak mi prakticky vybavili výnimku, že som mohol hrať za mužov. Tak ja som za dorast vlastne nehral. Iba rok v tom Spišskom Hrušove a potom som išiel vlastne do tých Rudňan hrať za mužov. A pred tým dorastom ste hrávali ešte niekde inde? (dokumentarista) No, nie. V tom Spišskom Hrušove som hrával za žiakov, potom som začal dorast a potom som išiel hrať do Rudnian, za mužov už. A z vášho pohľadu, aký veľký skok to bol, z toho Hrušova, v tých Rudňanoch? Ako výkonnostne pre vás, možno technicky, že… (dokumentarista) Tak, neviem. Ja som bol rýchly hráč, som hrával vpredu. Dával som góly aj v tých Rudňanoch, takže ja som sa tam cítil výborne. Boli tam lepší hráči, samozrejme, že aj mne sa tam lepšie hralo. A vlastne tá liga, v ktorej boli Rudňany, spomínate si, na akej úrovni, alebo vlastne s akými tímami ste hrávali? (dokumentarista) No, to väčšinou sme chodili tu na východ, Stropkov, Sabinov… tak ďaleko sme chodili väčšinou tu na východ. Levoča sa mi zdá, že tam bola. No, čo tam ešte boli… také mužstvá lepšie tam boli, čo tú piatu ligu hrali. Ale, že všetko to bolo v rámci toho východoslovenského kraja? (dokumentarista) Áno, áno, východoslovenský kraj. To bolo jasné. A vlastne keby som sa z toho futbalového hľadiska opýtal, čo vám prinieslo toto obdobie v rámci vašich schopností a toho futbalu, ak si na to spomínate? (dokumentarista) No, mne to pomohlo tak, že o rok som prestúpil do Spišskej, lebo tam si ma všimli, že hrám dobre, a tak o rok som mohol prestúpiť do Spišskej a potom som hral v Spišskej, kým som nešiel na vojnu. A vlastne… (dokumentarista) Tam bola tretia liga, momentálne v Spišskej.”

  • Full recordings
  • 1

    Tabačka - Košice, 23.06.2022

    (audio)
    duration: 01:43:22
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Aj v hokeji som bol dosť dobrý, takže som jedným časom rozmýšľal, či mám hrať hokej alebo futbal, ale dal som sa na futbal a myslím si, že som dobre urobil

Aktuálna fotografia bývalého slovenského futbalistu a olympijského víťaza Františka Kunzu, z natáčania v júni 2022, v Košiciach. (číslo jedna)
Aktuálna fotografia bývalého slovenského futbalistu a olympijského víťaza Františka Kunzu, z natáčania v júni 2022, v Košiciach. (číslo jedna)
photo: Martin Rodák

František Kunzo, bývalý slovenský futbalista a olympijský víťaz, sa narodil 17. septembra 1954 v Spišskom Hrušove ako jedno z piatich detí do rodiny miestneho baníka. Základnú školu navštevoval v rodisku, v Spišskom Hrušove. František sa naplno začal futbalu venovať až na strednej škole. Keď mal šestnásť rokov, dostal sa do tímu v Rudňanoch, kde aktuálne prebiehali krajské majstrovstvá. Všimli si ho a ocitol sa v Spišskej Novej Vsi, už v tretej lige. František pôsobil aj v dorasteneckej reprezentácii, do ktorej sa dostal v roku 1972. V oboch tímoch pôsobil do roku 1973. Pamätník sa ako československý reprezentant po stretnutí futbalistov v Tachove dostal do tímu Dukla Banská Bystrica. Po roku prišla zmluva, a tak František v Dukle Banská Bystrica pôsobil oficiálne od roku 1974 až do zimy 1982. V roku 1977 sa tím prebojoval do prvej ligy. František sa stal súčasťou reprezentácie Československa a tiež súčasťou olympijského výberu. Po úspešnom zdolaní prípravných zápasov, ktoré prebiehali od januára 1979, sa dostali až na samotnú Olympiádu v roku 1980. Po výhrach a remízach v skupine v Leningrade sa prebojovali do štvrťfinále s Kubou a potom na semifinále v Moskve so vtedajšou Juhosláviou. Vo finálovom zápase, v ktorom sa stretli s NDR, nakoniec vyhrali tesne 1:0. Domov sa vracali ako víťazi, čo bolo pre Československo prvýkrát. V období 80. rokov zmenil viackrát svoje pôsobisko. František sa aktívnej hre venoval do päťdesiatky, teda do roku 2004, pričom kariéru ukončil v družstve šiestej ligy v Maďarsku. Neskôr sa našiel v role trénera dorastu za Lokomotíva Košice.