Jaroslav Kozák

* 1943

  • „No, bedminton vôbec do Československa prišiel z Moskovského festivalu študentstva a mládeže, kde ho naši študenti, kde ho predvádzali Číňania a Aziati. Dostal sa do Brna a do Prahy. V Prahe sa stal… Viete, v ktorých rokoch? (dokumentarista) Päťdesiatsedem. Päťdesiatsedem… (dokumentarista) V Prahe na Vysokej škole dopravnej študovali Slováci, hej, aj v Brne študovali Slováci a tento bedminton sa tam dostal. Aj v Prahe na Karlovej univerzite, aj v Brne, študovali indonézski hráči, ktorí dali tomu trošku základy. K nám do Košíc sa dostal v päťdesiatom deviatom roku, kde istý študentský… študent, Pišta Maďar, doniesol raketu, košíky a na Halíčkovej ulici sme začali hrať na dvore. Číže vtedy prvýkrát ste… (dokumentarista) Áno, vtedy prvýkrát sme si urobili tam ihrisko, sme hrali aj v noci. Tak nás to uchvátilo. Sused Čekan dal nám tam sodíkovú výbojku, hej, vietor nebol, bolo to trošku kryté, z troch strán, hej. Aj mali aspoň obyvatelia z bloku nejakú podívanú, hej. No a tak… Možno by som sa opýtal, prepáčte, tým, že to bol úplne nový šport, tak ako tí susedia reagovali na to? (dokumentarista) Susedia na to veľmi dobre reagovali. Aj sused Žitňan potom dal tú, aby bolo lepšie svetlo, sodíkovú výbojku do okien. Ale v šesťdesiatom roku sme na tenisový zväz poslali registrácie, československý, že sme sa zaregistrovali. V šesťdesiatom prvom, sme uskutočnili prvé majstrovstvá Košíc. Práve ten pán riaditeľ Jakubčin nám umožnil hrať trikrát do týždňa v telocvični. Recipročne my sme mu za to viedli krúžky hej, ako na škole. No, a v šesťdesiatom… A v ktorej telocvični ste vlastne hrávali? (dokumentarista) Ferka Urbánka… Takže to bolo tam. (dokumentarista) Tam bola telocvičňa. Jeden kurt, korková podlaha ešte vtedy, hej. Tak museli sme namaľovať čiary.”

  • „Potom som učil v Ruskove na základnej škole, kde skutočne riaditeľ Sinčák vytváral veľmi dobré podmienky pre šport. Začínal som učiť na tri smeny. To znamená, že začínal som o siedmej a dakedy som končil o piatej, lebo prvý polrok ešte nebola postavená škola. Druhý polrok sa to zlepšilo, lebo bola postavená škola v Ruskove. To bol šesťdesiaty piaty, šiesty rok? (dokumentarista) To bol šesťdesiaty piaty rok. No, a boli tam talentované deti. Pamätám sa, s mojimi deťmi som vyhral, lebo to chodili z Ruskova z Bane na lyžiach a boli to tvrdé podmienky. Vyhral som krajské kolo, vlastne mestské kolo, lebo Košice mesto a Košice okolie boli spolu, „Cenu kamaráta”, to boli bežecké preteky. Košické deti mali bežky a naše deti mali obyčajné drevené lyže zaviazané šnúrkami a dokázali ich poraziť, lebo on každý deň chodil z Bane, to je asi osem kilometrov do školy, hej. Takže dvakrát po sebe sme vyhrali „Cenu kamaráta”. To bolo také, to boli také celoslovenské preteky, tak samozrejme, na celoslovenskej úrovni sme nemali šancu, pretože tam z Važca a z tých podtatranských oblastí to vyhrali. Ale potom už v šesťdesiatom piatom bolo lepšie, lebo riaditeľ už kúpil bežky, hej, aj dostali sme nejaké finančné prostriedky, on dostal, dostal, ktoré bolo treba vyčerpať, za to, že sme vyhrali „Cenu kamaráta”, hej v košickom kraji, v košickom meste. Venoval som sa tým deťom, lásku k športu som venoval. Vyšlo odtiaľ veľa chodcov, veľa maratónskych bežcov, ktorí v šesťdesiatych, v sedemdesiatych rokoch dosahovali slušné výsledky na košickom maratóne. “

  • „Ale poviem vám snáď o päťdesiatych rokoch, kedy bol lístkový systém, kedy boli presne zmapované byty, kde sme bývali štyria v dvojizbovom byte a dostali sme ešte jedného, pracovníka jaskyne, jaskyniara. Volal sa pán Miškov, ktorý chodil cez týždeň skúmať jaskyne v Slovenskom krase a cez sobotu, nedeľu chodil späť. Robilo sa šesť dní, robilo sa aj v sobotu, hej, no ale veľmi sme sa skamarátili s tým pánom a zasvätil nás aj do tajov Slovenského raja, Slovenského krasu. A… (dokumentarista) No, bolo to tak, že po vojne boli na meter štvorcový vypočítané byty a keď ste mali len… lebo bola, lebo bytová otázka nebola doriešená. A keď ste mali len meter-dva prebytky, mesto už malo právo dať tam človeka. No potom prišla zmena peňazí, hej, tak my sme tých peňazí nejak, nejak nemali, tak nás sa to nejako nedotklo, ale viem, že po mlynskom náhone plávali tisícky, v rieke. Už znehodnotených. (dokumentarista) Znehodnotených, tak, pravda. Lebo bolo jedna, do myslím desaťtisíc, tie ste mohli zmeniť jedna k päť a potom jedna ku tisíc… hej, tak. Áno. A vlastne, len by som sa ešte opýtal. Vaši rodičia ten rok štyridsaťosem, ako vnímali? (dokumentarista) Počúvajte, ťažko ja môžem povedať… Že nerozprávali o tom? (dokumentarista) Prišla, prišla revolúcia, museli sa prispôsobiť dobe. A vlastne váš otec stále… (dokumentarista) Robil na pošte. Robil, robil na pošte, hej, asi tak. “

  • Full recordings
  • 1

    Tabačka - Košice, 22.06.2022

    (audio)
    duration: 01:52:40
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Košické deti mali bežky a naše deti obyčajné drevené lyže zaviazané šnúrkami a dokázali ich poraziť!

Jaroslav Kozák, bývalý učiteľ a profesionálny hráč bedmintonu, sa narodil 29. augusta 1943 v Betlanovciach. Otec Pavel Kozák, pôvodom z Liptova, pracoval ako telegrafný stavebný robotník, ale kvôli nehode bol neskôr preškolený na poštového úradníka s pracoviskom v Hrabušiciach. Pavel ako poštár pomáhal partizánskemu hnutiu na Spiši. Uvedomoval si, že partizáni musia z niečoho žiť a ako poštár mal možnosť zabezpečiť im financie. Pomáhal najmä v oblasti Chočského pohoria. V roku 1945 sa rozhodol presťahovať celú svoju rodinu do Košíc. V roku 1949 začal Jaroslav navštevovať základnú školu. Od roku 1957 chodil na 11-ročnú strednú školu na Šrobárovej ulici. Po úspešnom absolvovaní prijímacieho konania sa stal študentom Pedagogickej fakulty na vtedajšom Pedagogickom inštitúte v Košiciach, štúdium ukončil na rovnakom inštitúte v Prešove. Po absolvovaní štúdia sa Jaroslav zamestnal ako učiteľ na základnej škole v Ruskove. V roku 1973 sa oženil a narodili sa mu dve deti. Počas svoje učiteľskej kariéry vystriedal viacero škôl, na ktorých učil. V roku 1978 získal funkciu zástupcu riaditeľa Základnej školy Galaktickej. Keďže vo svojej funkcii postupoval, nutnosťou sa stalo členstvo v komunistickej strane. V rámci úspechov v bedmintone sa Jaroslav stal 20-krát majstrom Slovenska a jedenkrát, v roku 1975, aj majstrom Československa. Od roku 1968 až po rok 1974 bol Jaro členom reprezentačného kádra. Dodnes je pamätník považovaný za jedného z najúspešnejších slovenských hráčov bedmintonu. Donedávna sa zúčastňoval aj Medzinárodných majstrovstiev veteránov, All England senior badminton v Anglicku, kde ešte minulý rok získal bronzovú medailu.