Ľudovít Kossár

* 1965

  • No veľmi zle. Pravdupovediac, bolo to veľmi trpké v tej dobe, lebo to v podstate sa udialo. Mal som všetky tie príznaky, podľa ktorých sa to dá identifikovať. Ale, ale na strednej škole a na začiatku dospievania sa tomu brániš. Jednoducho nevieš na čom si, vyvíjaš sa, máš orientáciu všelijakú . Si v rozpakoch nevieš čo sa deje, nevieš prečo sa to deje. Je to také dosť sporné ako, dodatočne keď si zoberiem, že áno nemal som mužský vzor, síce mal som otčima, ale nemal som ho rád. My sme to tam trošku tú rodinu obišli... Som povedal, že sa v sedemdesiatom rozviedli, my sme ostali s mamou traja, ale potom mama sa vydala znova, a mal som ešte troch súrodencov. Takže ja som mal otčima, medzitým brat odišiel k pôvodnému otcovi, takže ostali sme piati. A ja v podstate, to treba vedieť, že nie preto, žeby som bol iný, ako, vtedy som ešte nevedel, že som iný. Ja som sa osamostatnil v štrnásich kvôli domácim rozbrojom a neviem akým veciam, a mama sa veľmi o mňa nezaujímala. Na strednú školu na gymnázium, išiel tak, že ja som išiel z vlastnej vôle, vždy som bol jedničkár, fakt, až do vysokej školy. Ty si, mama akože normálne na teba kašľala? Hej, hej, lebo bol som samostatný. Veď ona by bola schopná mi odísť na základnej škole na týždeň preč a na krku mi nechať štyri deti. S otčimom na na týždeň zmizla. Tak ja som musel variť. Na základnej škole, som bol žiak s najvyšším počtom ospravedlnených hodín vynechaných, ale čistý jednotkár. lebo vedeli všetci, že čo je za tým, ale ja som nebol lajdák.

  • Ešte sa vrátim Pezinku, lebo to súvisí v podstate s vinárstvom a aj s gastronómiou. Lebo tam sme napríklad robili plesy. Boli tam vinári, ja som sa tam v podstate vtedy naučil piť víno, teda ochutnávať víno, chodil som na súťaže, na všetky akcie. A bolo to krásne, žil som v tom. Totiž, v tridsiatom roku môjho života, keď som tam bol, mi umrelo veľa, veľa ľudí, ktorých som strašne mal rád. Jedna babka, druhá babka, moja mladá mama a najlepší priateľ. Bol som úplne ako na dne. A jediná vec, ktorá v podstate vtedy človeku pomôže je workoholizmus, že vrhneš sa do práce a nemyslíš na nič. Ja som v kulturáku býval, ja som tam spal. Na tri roky som sa uzavrel v Pezinku. Od rána do večera som bol v práci, robil som, robil som, robili sme projekty všetko. A bol som šťastný, spokojný. Viacerí sa na nás pozerali, že čo, že nemôžeme urobiť druhú Bratislavu. My sme tam ťahali Hegerovú a podobných už nám aj niektorí Pezinčania vyčítali, tí zadubenejší, že my sme, že robíme kultúru pre Bratislavčanov v Pezinku. A ja, že dobre, tak keď platia, a keď oni (Pezinčania) nechodia, lebo oni naozaj nechodili. Napríklad tam bol problém,keď bol napríklad, že po Fašiangoch, keď bol pôst, tak oni nechodili na kultúru, neviem prečo, ale nechodili. Neveselí sa, dobre neveselí sa, lenže my sme tam mali vtedy myslím Hegerku, ktorá nie všade vystupovala, len v kamenných divadlách. A chvalabohu, tam v Pezinku jedno z najväčších komunistických monstier (dom kultúry) - obrovská kinosála, malá sála, veľká sála a podobne.

  • Už po prvom ročníku už som, už som tak v podstate cítil, že, doba nie je dobrá. Tam, na vysokej škole sa vytvárali tie národnostné kluby. Napríklad JAIK mládežnícky klub Attilu Józsefa, ktorý dnes funguje. Kde? Tu v Bratislave v Csemadoku. To je mládežnícky klub tu žijúcich Maďarov, študujúcich najmä filozofiu, ale aj z ostatné odbory. Takže tam som chodieval, angažoval som sa, boli tam prednášky, ale v osemdesiatom siedmom sa objavil Durai v politike, v podstate už začali (nacionalisti) silnieť, niečo cítili vo vzduchu, že príde revolúcia, že dôjde k nejakej zmene viac. Potrebovali oveľa viac autonómnosti, potrebujú školy, potrebujú názvy, potrebujú sa ukázať. Akože nie asimilovať sa, ale vyložene ukázať. A toto v podstate sa objavilo na vysokej škole. Tá ich identita? Áno. Ako súčasť identity. Lenže medzitým sa objavila na druhej strane Štúrova spoločnosť, alebo ako sa volalo, ktorá vydávala časopis Zmena a ostatné veci. Tieto dva politické tábory, ale aj emócie sa stretávali. Takže my sme čítali Zmenu, rozčuľovali sme sa a potom sa oni rozčuľovali tiež. Takže takéto veci začali, čo sa mi nepáčilo, tak som sa tomu snažil vyhýbať aj z jednej aj z druhej strany a vedel som, že tam je gro oveľa normálnejších ľudí. To človek zistil, napríklad na spoločných aktivitách, ako povinný splav Hrona. Tam sa zišlo štyridsať, päťdesiat ľudí akože z celej katedry. To boli archivári, historici, v podstate boli z Banskej Bystrice, z Trenčína. A tam sa to miešalo. A tam v podstate človek už našiel fakt priateľov na celý život, že, že mali rovnaké názory, skôr sme mali názory, povedzme, na celý systém.

  • Full recordings
  • 1

    Bratislava, 24.09.2020

    (audio)
    duration: 02:03:11
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Neprovokovať, jednoducho žiť s tým systémom, ale byť na to hrdý, pestovať tú maďarčinu, pestovať maďarskú kultúru, nezabudnúť kto sme, a podobne

Ľudovít Kossár sa narodil 5. mája 1965 v Komárne, v čase ničivej povodne. Preto aj s rodinou odišiel do Bratislavy. Ľudovítova mama sa ako slobodná volala Kokošová a pochádzala zo slovensko-maďarského páru. Jeho otec, Štefan Kossár, bol maďarskej národnosti a korene jeho rodiny siahajú až do pätnásteho storočia. Pochádza zo šiestich súrodencov, z ktorých traja sú z druhého manželstva jeho matky. Navštevoval výlučne maďarské inštitúcie, slovenský jazyk sa naučil až vďaka výmenným pobytom medzi severom a juhom Slovenska, počas ktorých navštívil napríklad Duchonku či Banskú Bystricu. V rámci jeho detstva nikdy výrazne nepociťoval tlak slovenskej strany, kvôli jeho maďarskej národnosti. Prvé náznaky slovenské šovinizmu prišli až v časoch puberty, v rokoch 1974-1975. Po základnej a srednej škole v Komárne sa rozhodol pre Filozofickú fakultu univerzity Komenského v Bratislave, pre odbor zaoberajúci sa historiografiou. Hneď na začiatku zaregistroval rozdiel medzi rozdielnou výučbou slovenskej a maďarskej historiografie. Počas vysokoškolského štúdia sa Ľudovít stretol aj s pedagógmi, ktorí sa označovali za rasistov voči Maďarom. Absolvoval diplomovou prácou na tému slobodomurárstvo. V roku 1990 úspešne ukončil univerzitu. Po vysokej škole sa venoval práci redaktora v denníku NAP. Neskôr v roku 1994 sa stal zástupcom riaditeľa Slovenského filmového ústavu v Bratislave, kde prvýkrát sa stretol s diskrimináciou a kvôli jeho maďarskej národnosti sa nemohol stať riaditeľom ústavu. Približne v trojročných intervaloch nasledovali zamestnania ako zástupca riaditeľa kultúrneho domu v Pezinku, post riaditeľa oblasti Štrkoveckého jazera a zaujímavá pozícia konateľa vydavateľstva Kalligram. V roku 2010 začal podnikať v gastronómii. Ľudovít Kossár sa verejne priznáva k homosexualite a so svojim súčasným partnerom je pätnásť rokov. Považuje sa za menšinu v menšine, keďže je maďarskej národnosti a gej. Napriek tomu, že v jeho živote bola aj žena, nevydržal to a oficiálne sa priznal až po revolúcii. Pamätník žije v Bratislave už 37 rokov, a práve preto sa považuje za Bratislavčana s maďarskými koreňmi. Napriek tomu má stále v Maďarsku veľkú časť svojej rodiny, takže časté návštevy sú samozrejmosťou.