Ing. Milan Kohút

Politika ma moc nezaujímala. Nevedel som, nevedel som proste zhodnotiť tieto udalosti. To neni ako teraz, že je televízia, noviny, opozičné, také hentaké na Slovensku. Rádio mal môj otec a notár. A to sme počúvali nočné správy pod trestom smrti Londýn a Moskvu. Za to bol trest smrti. Ale nielen my, ale chlapi z krčmy išli k nám počúvať čo Bum-bum-bum, hovorí Londýn. To bolo také heslo, Bum-bum-bum, hovorí Londýn. Tak informácie boli jednostranné, oficiálne, a tie sa dostali len takouto cestou cez rozhlas. Televízia nebola, tlač opozičná nebola. Jediné noviny boli Gardista, ešte možno neviem jaký, v krčme to išlo z ruky do rúk, ale chlapi na to nadávali, pľuli na to. Noviny proste nikto nekupoval, to len v krčme si pozreli noviny. Takže tá informovanosť bola v celku taká, že kde sú Rusi, ako ďaleko ešte? To bola otázka, na ktorú bolo treba odpovedať. Už sú pri Mikuláši. To sa akože vedelo z Bum-bum-bum, volá Londýn. No ale ináč mňa to až tak nezaujímala, tá politika. Lebo však mal som svoj vek, svoje problémy, v cudzom svete.

No ale prišla kolektivizácia. A títo kolonisti slovenskí patrili všetci do kategórie kulakov, lebo mali 16 hektárov. Vážení a milí, tak to boli všetko nepriatelia socializmu ako takí, tak sa s nimi aj zachádzalo. Bolo tak, že po žatve prišla milícia na nákladných autách a od mláťačky brali obilie, vážení! A nenechali ani na sejbu. Prišla jarná orba, práce a nebolo čo siať, lebo nebolo zrnko do zeme. Tak starého otca, hovorím o starom otcovi, ale to platilo všeobecne o tých kulakoch. To bola taká politika. Starého otca zavreli. Výnosom, ja neviem, vnútorného odboru okresného národného výboru. Žiaden súd. Výbor okresného národného výboru miestny, ja neviem aký, vnútorných vecí, lebo čo to bolo. Na papieri konfiškácia rolí, konfiškácia polovice majetku a basa. A v base bol od jari až do jesene. Teda keď sa malo siať, bolo opustené hospodárstvo, tak patrilo družstvu. A keď bola žatva, opustené hospodárstvo, patrilo družstvu. A takto sa zachádzalo s tými, ktorých tam štát dosadil za prvej republiky a za komunistov v rámci socializácie. Takto všetci dopadli. Tak väčšina ľudí odtiaľ odišla do svojich pôvodných severohorských slovenských dedín, odkiaľ pochádzali. A tak aj z Čičmian odišli.

Môj syn sa narodil, v 1967 sa narodil a Rusi prišli v 1968. No tak som vstal, reku, že čo sa robí? Aký hrmot? Že Rusi nás obsadili. Ale čo tárate somariny. Rusi. No, tak zistil som, už rádio bolo plné. No tak prvé, čo bolo, ma napadlo, idem do obchodu urobiť nákup, lebo bude problém. Decko malé. Tak som išiel do obchodu, v obchode fronta, boli tam zrovna potraviny vedľa, tak som nakúpil, čo som mohol, vrátane mäsa, nejaké klobásy a takéto potraviny proste. Prišiel domov. No tak Rusi prišli, no. Čo už. Protestovali sme na uliciach. A ako ste napríklad vnímali, lebo bola v Bratislave aj tá streľba, že ako ste to vnímali a či sa vám nepripomínalo to obdobie vojny? (dokumentarista) Ja som neveril, že Rusi strieľajú. Ja som tomu neveril. Lebo som bral Rusov, že to je slovanský národ. A predsa sme Slovania. Že toto neni možné, aby Rusi prišli vraždiť na Slovensko. No a bol som náhodou pri univerzite, keď sa tá streľba strhla, tam zabili tú dievčinu. Tam má tabuľu na tej univerzite. Zrovna ja som tam v tom prostredí bol, aj keď ten Bielik robil tie fotografie, proti tomu tanku keď stál. Tam ja som v tej partii bol, ja som to videl. Ale masa ľudí okolo tankov, tie tanky sa nemohli pohybovať, lebo ľudia stáli proti tankom, áno. Protest na kvadrát, chaos. No tak toto som zažil, tú streľbu vtedy tam. Ako bolo, no, bolo. Rusi tu boli, režim ruský nastal, veľké kádrovanie.

„Do Čičman si ja veľmi bolestne spomínam na obdobie pred príchodom fronty, partizánskej obdobie. Lebo Čičmany boli vo vysokých horách, ďaleko od všetkého, a partizánov okolo plno. To buď prechádzali alebo boli miestni a robili proste hlavne šarapatu tam, volal sa to Vrchhora, to je cesta z tej doliny do... popod Kľak. To je taká prudká cesta a tam teda tá cesta hrala dôležitý strategický význam pre Nemcov pri zásobovaní fronty a ústupe. A oni, tí partizáni, to tam narúšali. A tí Nemci reagovali na to, že útočili na tie osobitné dediny, kde vedeli, že sa partizáni buď zdržujú, alebo majú podporu. Však tak vyhorel Kľak, tak vyhoreli Čičmany. To bola odveta za akciu partizánov, že proste tam zdržovali, odstreľovali mínami a neviem čím všetkým ten prechod nemeckej armády. No takže na toto si najviac spomínam, lebo kedykoľvek sa stalo, že v noci zabúchali na okno. Otec mal krčmu po tom strýkovi Janovi, lebo strýko odišiel do Žiliny, keď sa oženil, tak mal krčmu. Búchali na okno, Štefo, poď otvoriť krčmu, sú tu partizáni. To bolo jediné stredisko, naša krčma, kde partizáni proste sa uchýlili, či už najesť alebo vyspať. To bolo jedno, ale furt tam nejaká partia bola. A to sa striedali, raz sú tam, raz išli hentam. Mnohokrát proste bolo, že v noci museli moja mama variť, boli vyhladovaní, vymrznutí, mokrí. Vedľa krčmy bola miestnosť, takzvaná, to bola kedysi mliekareň, výroba mlieka, ale to bolo prázdne a spravili tanečnú sálu. Bolo to vypratané a tam potom na zemi a na dekách a na slame prespávali nielen partizáni, ale aj Ukrajinci, aj Nemci, lebo sa tam striedali vojaci ukrajinskí v nemeckých uniformách a pôvodní Nemci. Keď bolo treba zasiahnuť do dediny, tak nasadili Nemcov, lebo Ukrajinci neboli spoľahliví. Tí prebiehali k partizánom. Tak toto obdobie bolo pre nás najkritickejšie.“ 0:23:32 - 0:26:35 - Spomienka na miestnych partizánov, chodili ku Kohútovcom jesť a spať

„Tak Nemci ustupovali a partizánov tam bolo plno. A oni mali, partizáni a Nemci tam mali furt, proste prestrelky boli. Odtiaľ prišli, ranení a tak ďalej. A Nemci, aby to ukončili, tak spravili takú policajnú raziu s mínometmi, so samopalmi. Tam boli tanky normálne cez dedinu, strieľali na všetky strany, aby sa partizánov zbavili. No tak partizáni z dediny ušli, ale občania tam zostali. A keď si chceli zachrániť život, museli utekať do hôr, lebo dedina horela. Strieľalo sa, Nemci mužov chytali, odvážali. K tomu sa ešte vrátim. Takže dedina bola vlastne vyprataná. Len akurát bučali kravy v maštaliach od hladu, ovce bľačali a svine už nekvičali, lebo ich Nemci zobrali a na dvore u susedov varili guláše. Aj z nášho brava. Taká to bola situácia. A keď bola tá najväčšia mínometná streľba, už sme vedeli, čo sa deje, tak sme vybehli von. A za naším domom ulička a za tou rada humien. V tých humnách mali gazdovia seno a pre dobytok zásoby na zimu. Toto bolo tak pred Veľkou nocou. Horelo to. Eternitové strechy lietali do výšky. To bolo ako keby granáty, štrapnely. To bolo riziko prejsť tú líniu, kde horeli tie humná, von smerom na chotár a potom do lesa. Tak my sme neboli prekvapení, že Nemci prišli, ale boli sme prekvapení tým účinkom, na ktorý sme neboli zvyknutí. Tak deti, ženy, starci, čo bolo. To je jak v tej básničke: Jajže Bože, strach veľký, vpadli Turci na Poníky, a čo mladé zutekalo a čo staré nevládalo. Tak aj toto bolo v Čičmanoch. Kto vládal, utekal, kto nevládal, zostal a zahynul. Veľa ľudí tam aj postrieľali a aj v dôsledku tých útrap, že v lese sa museli nejaké týždne schovávať, zmrznúť, bez stravy, viete, riziko. Tam strieľajú, tu strieľajú, poďme tam, lebo tam sú Nemci. No to bolo hrúza. Tak toto je taký detský zážitok, ktorý otriasol mojou dušou. A keď si na to spomínam, je mi do plaču. Už sa ma nepýtajte na to.“ 0:28:36 - 0:31:50 - Vyhorenie Čičmian a spomienka na útek do hôr

„A táto eskorta nás zobrala, a export, nevedeli sme kam ani prečo. A medzi nami boli aj nejakí cudzí a povedali, dvanásť nás bolo, že keď jeden z vás ujde, všetkých postrieľame. My medzi sebou, čo sa poznáme, sme mali istotu, že sa nezradíme. Ale tých cudzích, to na to nedalo spoľahnúť. No tak sme išli pod eskortou a to už bolo tak podvečer zase. Do takých strmých svahoch. Tma už bola, potkýnali sme sa, sneh bol, šmýkali sme, padali. Ale prešli sme cez kopec. A mali sme sa dostať, akože bohvie... To nám nepovedali, ale my sme tak usudzovali. Asi nás chceli došikovať do Fačkova. Lebo už do Čičman sme videli, že nejdeme, lebo ideme dole riekou. A tú rieku sme mali, Rajčianku, prekročiť. Lenže tá bola, vtedy to bolo obdobie pred Veľkou nocou, tak zavodnená, rozbúrená, že bolo po kolená vody. Ináč to bola malá riečka. Ale dalo sa prebrodiť cez tú rieku. Večer, tma, zima. Cez rieku, po kolená do vody, studené, chladné. Tak sme prešli po tej ceste. A už po ceste nás po tej ceste Čičmany-Fačkov, po tej ceste nás viedli. Na každom kúsku mali svoje halt! stráže. Tak nás dopratali do Fačkova a priamo do kostola pozatvárať. Mokrí, nemali sme ani kde si ľahnúť, lebo tam už bolo plno takýchto zajatcov na tých operadlových laviciach. Tam sa niektorí usalašili, niektorí len sedeli, lebo už nebolo miesta. Vzadu za sakristiou bol sud na veľkú potrebu a tak. Okná porozbíjané, tma, zima. Mokrý, nachladnutý, hladný. Viete si to predstaviť? A také malé decko. Ja som mal vtedy v podstate 13 rokov. Ech, ťažko sa vypráva.“ 0:57:52 - 1:00:37 - Milana a ostatných utečencov nemeckí vojaci zadržali, eskortovali do Fačkova a uväznili v kostole