The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ing. Milan Kohút (* 1932)

• narodený 25. júla 1932 v Bimbuli (neskôr Ursínyovo, dnešné Medvecké), otec Štefan, mama Mária

• dve sestry, jedna zomrela na následky prechladnutia začiatkom vojny, druhá Anna sa narodila v roku 1942

• starí rodičia z otcovej strany z Čičmian boli jednými z prvých kolonistov na južnom Slovensku

• v novembri 1938 po Viedenskej arbitráži boli nútení opustiť svoje domovy, vrátili sa do Čičmian

• v Čičmanoch rodičia prevádzkovali krčmu, kde sa striedali nemeckí vojaci a partizáni

• koncom vojny ustupujúca nemecká armáda obec podpálila, museli utekať do hôr

• niekoľko dní sa skrývali, neskôr ich zajali a uväznili v kostole vo Fačkove, zachránili ho odtiaľ

• po oslobodení Fačkova odišli do Tužiny k rodine, po zotavení naspäť do Čičmian

• starí rodičia sa vrátili do Bimbule, museli bojovať o vrátenie domu aj pozemkov

• vrátené hospodárstvo im násilne zobrali do družstva

• vyštudoval meštiansku školu v Rajci, obchodnú akadémiu a Ekonomickú univerzitu v Bratislave

• celý život pracoval v oblasti práce a miezd v stavebných podnikoch

• za Dubčeka vstúpil do KSČ, po auguste 1968 ho vyhodili

• po čase ho opäť lákali do strany

• pracoval v Slovenskej plánovacej komisii, ktorú po revolúcii likvidoval

• v čase dokumentovania dôchodca, žil v Ivanke pri Dunaji

Presídlili ich, aby poslovenčili maďarské obyvateľstvo

Rodina pamätníka pôvodne pochádzala z Čičmian. Starí rodičia Pavol Kohút a Mária, za slobodna Cigániková, boli roľníci, živili sa ako domáci gazdovstva a samozásobitelia – čo potrebovali, to si dorobili, od materiálu na dom až po šaty, ktoré si sami plietli z vlny. Mali štyri deti, najstarší bol Milanov otec Štefan (1908). Počas presídľovania Slovákov zo severu do južných oblastí za účelom poslovenčovania miestneho maďarského obyvateľstva, sa z Čičmian presťahovali štyri rodiny. Kohútovcov usídlili v majerskej dedine Bimbula (neskôr Ursínyovo, dnes Medvecké). Štát tam postavil rad rovnakých gazdovských domov, každý dostal šestnásť hektárov pôdy a začali hospodáriť. V roku 1931 sa pamätníkov otec oženil s vtedy 19-ročnou Annou. Syn Milan sa narodil 25. júla 1932. 

Obeť rodiny v dôsledku núteného sťahovania

V Bimbuli žil pamätník do svojich šiestich rokov, keď územie v dôsledku Viedenskej arbitráže pripadlo Maďarsku a rodina musela odísť. Do ich gazdovstva sa nasťahovali miestni Maďari zo susednej obce. „Mohli sme si zapriahnuť kone do voza a takto opustiť toto územie. Ale na hranici nás nechceli pustiť, ešte neboli dohodnutí na viedenskej dohode. Tak celú kolóniu držali na hranici. V Leviciach nás na stanici usalašili do obilnej sýpky, potom nás pridelili do Zemianskych Sadov na majer.“ Milanova malá sestrička (1937) v dôsledku zlých podmienok a zimy pri presídľovaní ochorela, neskôr dostala zápal pľúc a zomrela. Rodičia si na majeri nezvykli a v roku 1941 sa vrátili do Čičmian.  

Schádzali sa u nás partizáni aj Nemci

Pamätník veľmi bolestne spomína na obdobie pred príchodom oslobodeneckých vojsk, na tzv. partizánske obdobie. Čičmany boli vysoko v horách, ďaleko od všetkého a partizánov bolo okolo plno. Cesta popod Kľak bola dôležitý strategický bod pre Nemcov pri ústupe a zásobovaní frontu. Partizáni to tam ostreľovali mínometmi, časté boli aj prestrelky. Zranení partizáni kedykoľvek v noci zabúchali Kohútovcom na okno. „Otec mal krčmu po strýkovi Jánovi, ktorý odišiel do Žiliny. To bolo jediné stredisko, kde sa partizáni uchýlili, či už najesť alebo vyspať. Mnohokrát v noci mama musela variť, lebo boli vyhladovaní, vymrznutí, mokrí. Vedľa krčmy bola miestnosť, kedysi mliekareň, potom tanečná sála, ale vtedy už prázdna. Tam prespávali na zemi, na dekách, na slame. Nielen partizáni, ale aj Nemci a Ukrajinci v nemeckých uniformách. „Keď bolo treba zasiahnuť do dediny, tak nasadili Nemcov, lebo Ukrajinci neboli spoľahliví. Tí prebiehali k partizánom.“

Odplata bola krvavá

Nemci na útoky partizánov reagovali tak, že útočili na tie dediny, kde vedeli, že sa partizáni buď zdržujú alebo majú podporu. Tak vyhorel Kľak i Čičmany. Na raziu prišli s mínometmi, so samopalmi aj tankami. Čičmanci sa rozbehli smerom na chotár a potom do lesa. „Za naším domom bola ulička a za tým rada humien, kde mali gazdovstvá seno pre dobytok a zásoby na zimu. Toto bolo tak pred Veľkou nocou. Horeli eternitové strechy, lietali do výšky, ako keby to boli granáty, šrapnely. Deti, ženy, starci, ako v tej básničke, že: Jajže bože, strach veliký, vpadli Turci na Poniky, a čo mladé zutekalo a čo staré nevládalo, tak aj tu to bolo v Čičmanoch. Kto vládal, utekal, kto nevládal, zostal a zahynul. Veľa ľudí sa tam aj postrieľalo, aj v dôsledku útrap zomrelo, že v lese sa museli týždne schovávať, mrznúť, bez stravy.“ Tento zážitok otriasol detskou Milanovou dušou na celý život.

Sám niesol ukrývajúcim sa v lese jedlo

Spolu s mamou, otcom a strýkom utekali smerom na Skaličie, kde mali salaš. Ten však bol na kopci a príliš viditeľný. Rozhodli sa prenocovať v doline Krivá. Na druhý deň zohnali od sestry starého otca nejaké oblečenie. „Mala chlapov v rodine, tak nás zásobila, nejakú deku nám dala a ďalej sme žili v tom lese asi 2-3 dni.“ Po zistení, že Nemci sa z Čičmian stiahli, vzala mama Milana domov. Muži ostali v horách, báli sa, že ich Nemci vezmú alebo zabijú. Doma našli zhorené humno bez zásob krmiva pre dobytok. Pozháňali nejaké jedlo, mama upiekla chlieb. „A mňa nabalili, že choď, zanes im to, lebo nemajú čo jesť. Dali mi batoh do ruky a poslali ma do Kozla. Oni sú tam. Tak som šiel.“ V lese sa pohybovalo plno utečencov zo susedných dedín a partizánov. Milana usmernili, kde nájde Čičmancov. Jeho počin bol odvážny a nebezpečný. Nemci z vrchov pozorovali terén, a keď uvideli pohyb, strieľali. 

Pozatvárali ich do kostola vo Fačkove

Netrvalo dlho a Nemci začali obsadzovať špic Kozla. Milan so skupinou chlapov sa vydali do Tužiny, kde sa Čičmanci presťahovali po vyhorení obce. Dostali sa však pod mínometnú paľbu a následne ich chytili. „Dvanásť nás bolo. Povedali, že keď jeden z vás ujde, všetkých postrieľame. Dopratali nás do Fačkova a priamo do kostola pozatvárať.“ V chladnom kostole strávil Milan zopár nocí. Miestny farár s obchodníkom a krčmárom Fodrekom zabezpečili, aby im miestne ženy nosili jedlo. „Ale to bolo také, že zrazu prišlo auto a ty von, ty von! Odvážali do Reichu na robotu. A zase na druhej strane pochytali všelijakých. Takých, aj čo sami prišli, už nemali iné riešenie, boli vyhladovaní, vyzimení.“ Milanovi sa podarilo dostať z kostola vďaka ľsti pani Fodrekovej. „Dala mi hrniec, poď, chytila ma za ruku, že ideme domov. Pri dverách bola stráž a ona hovorí, že to je môj syn, pomohol mi tu s jedlom. Že gut, gut, pustili ma.“ Fodrekovci mali veľkú murovanú pivnicu, tam sa schovávali miestni pred mínometnou paľbou. U nich prečkal Milan až do príchodu oslobodeneckého frontu, kým si ho rodičia vyzdvihli a vzali domov do Čičmian. 

Konfiškácia rolí, polovice domu a väzenie 

Po vojne sa južné územie vrátilo Slovensku. Milanovi starí rodičia získali späť skonfiškovaný dom a role v Bimbole. Za polovicu domu však museli platiť nájomné. Samozrejme, bolo potrebné opätovne splácať hypotéku, ktorú počas vojnového obdobia nikto neplatil. Nástupom kolektivizácie sa títo slovenskí kolonisti dostali do kategórie kulakov, lebo mali 16 hektárov pôdy. „Všetci boli nepriatelia socializmu, tak sa s nimi aj zachádzalo. Po žatve prišla milícia na nákladných autách a od mláťačky brali obilie. Nenechali ani na sejbu. Prišla jarná orba, práce a nebolo čo siať, lebo nebolo zrnko do zeme. Tak starého otca zavreli. Na papieri konfiškácia rolí, konfiškácia polovice majetku a basa. A v base bol od jari až do jesene. Teda keď sa malo siať, bolo opustené hospodárstvo, tak patrilo družstvu. A keď bola žatva, opustené hospodárstvo patrilo družstvu.“ Mnohí preto odišli späť do severohorských dedín, odkiaľ pochádzali. Medzi nimi aj Kohútovci. Vrátili sa, až keď zrušili konfiškácie. Vrátili im pôdu, ale nie tú, čo zhabali do družstva, ani peniaze, ktoré platil Milanov starý otec ako nájomné za svoj dom. Ospravedlnenie žiadne.

Odmietol Moskvu aj prácu, ktorú mu vybrali

Po vychodení meštianky v Rajci, absolvoval pamätník obchodnú akadémiu a Ekonomickú univerzitu v Bratislave, kde sa usadil. Rodičia ostali bývať v Čičmanoch. Na akadémii patril k výborným študentom. Presviedčali ho, aby išiel ďalej študovať na štátnu univerzitu do Moskvy. Odmietol, vybral si Ekonomickú univerzitu v Bratislave. Stal sa tak čiernou ovcou, čo mu ale nevadilo. Po vysokej škole ho cez tvz. miestenkový systém poslali pracovať do cementárne v Lietavskej Lúčke. Na internáte v Bratislave už zostať nemohol, tak sa na čas vrátil k rodičom do Čičmian. Pri nástupe do cementárne sa dozvedel, že práve prebieha štrajk robotníkov kvôli mzdám a on má situáciu vyriešiť. Už počas vysokej školy v rámci písania diplomovej práce absolvoval prax na odbore práce a miezd u Baťu vo Svite. Tam si našiel aj svoju prvú ženu. Keďže mu v podniku nevedeli garantovať byt a dochádzanie bolo komplikované, nenastúpil. Ďalší rok pracoval v ČSAD Žilina ako vedúci práce a mzdy, no ani tam byt, aj napriek prísľubu, nedostal. Odišiel teda do Bratislavy, kde sa stretol s krajanom, partizánom. Ten mu dočasne sprostredkoval prácu riaditeľa opravovne stavebných strojov. Nakoniec zakotvil ako vedúci práce a mzdy v novom podniku Kameňolomy a štrkopiesky Bratislava, kde mu konečne poskytli aj služobný byt. 

Nechcel veriť, že by Rusi ublížili Slovanom 

V roku 1967 sa manželom narodil syn. Na príchod sovietskych vojsk o rok neskôr si Milan spomína nasledovne: „Ráno som sa zobudil na veľký poplach. Čo sa robí? Aký hrmot? Že Rusi nás obsadili. Rusi? Čo tárate somariny!“ Nechcel veriť, až kým si nevypočul správy v rádiu. Ako mnohí iní, bežal do obchodu nakúpiť jedlo. Počas pouličných protestov bol v uliciach, najprv však odmietal veriť, že by Rusi niekomu ublížili. „Ja som tomu neveril. Lebo som bral Rusov, že to je slovanský národ a predsa sme Slovania, to nie je možné, aby Rusi prišli vraždiť na Slovensko. No a bol som náhodou pri univerzite, keď sa tá streľba strhla, tam zabili tú dievčinu, čo tam má tabuľu.“ Nachádzal sa tiež v blízkosti Paľa Bielika, keď fotil, ako ľudia bránia postupu tankov vlastným telom. V práci mal Milan kolegov, ktorých komunisti z rôznych dôvodov vyhodnotili ako nepohodlných. Preto ich režim odstavil z verejných funkcií, a na základe vykonštruovaných procesov dokonca zatvoril na niekoľko rokov do väzenia. Boli to významní vojenskí predstavitelia SNP, napr. genmjr. in memoriam Vojtech Kováč, plk. Ján Malár, či genmjr. in memoriam Jozef Dobrovodský. 

Chceli ho degradovať, lebo nebol straník

Milan to mal vo svojej funkcii náročné. Snažil sa ho skorumpovať kolega, ktorý falšoval pracovné výkazy, čím sa neoprávnene obohacoval. Kolegovia na neho písali anonymy, keď boli nespokojní s finančným ohodnotením. A podľa vedenia nemá nestraník rozhodovať o takej dôležitej veci, ako sú mzdy. Preto ho presvedčili, aby kandidoval do strany. Na výbore však Milana neschválili, pretože oni chceli robotnícke kádre a nie úradníka. „Do kádrového posudku mi napísali: Uchádzal sa o členstvo v strane, ale Okresný výbor KSS, či ako sa to volalo, jeho kandidatúru zamietol. A ja som bol teraz taký, že ani straník, ani nestraník. Ja som bol nikto.“ Novému riaditeľovi z ÚV KSS sa Milanov kádrový profil nepozdával a chcel ho degradovať. Jeho to ako odborníka urazilo. Rýchlo sa však vynašiel vďaka spolužiakom z univerzity. Nadriadenému oznámil, že dáva výpoveď, lebo si ho vyžiadala Slovenská plánovacia komisia na odbor investičnej výstavby. „Ešte som aj na to mal papier, že podnikový byt zo štrkopieskov mi nemôžu zobrať, lebo som vyžiadaný z vyšších záujmov. Ten bol paf.“ 

Aj napriek nesplnenému snu je spokojný

V novej práci sa pamätník našiel. Objavil v sebe záujem o architektúru a staviteľstvo. Sám si naprojektoval dom v Bratislave a začal stavať aj dom pre syna v Ivanke pri Dunaji. Ten sa ho, žiaľ, kvôli chorobe nedožil. Keď sme sa Milana pýtali na životné motto, neváhal a so smiechom odvetil: „Postav dom, zasaď strom a poisti to.“ V Ivanke si kúpil tiež drevenú chatu a veľkú záhradu, v ktorej chcel pestovať jahody, maliny a kanadské čučoriedky. Z toho ale napokon zišlo. Iné veľké plány už v živote nemá. V čase natáčania rozhovoru žije v Bratislave so svojou druhou manželkou.