Ing. Albín Jankulík

* 1935  

  • „Potom tých chlapov tam sústredili pod ten javor, dávali ich do radu. Ktorí mali čapice, tak im všelijako pokudlili vlasy, ich filmovali, akože sú to partizáni. Potom tí, čo boli z Rovného alebo zo Zliechova, tak v Bratislave v žurnáli ich tam potom videli, že to bolo na Strednej. Tak to bolo takto. Prakticky keď už tých partizánov tu žiadnych nenašli. Ale pritom ako oni strieľali z tohto kopca tam a odtiaľ zase sem. A tak sa stalo, že tu zastrelili jedného svojho vojaka. Samozrejme povedali, že to partizáni zastrelili.“ 0:23:51 - 0:24:38

  • „Tam bol veliteľ roty, mali tam telefóny natiahnuté. V našom dome, v tej kuchyni. Boli to nejakí zrejme z tých sudetských Nemcov. Vedeli aj slovensky, ale po slovensky nechceli rozprávať. Ale raz to otec zistil, lebo raz mal nejakú tašku a my sme mali takú podobnú. A hovorí mame po slovensky, že či to nie je tá naša taška. A ten dôstojník tomu rozumel: ‚Was? Was?‘ Rozumel. Pochopil, čo sa pýta. Bol to nejaký ‚Hondrbolec‘, tak ich volali, týchto Nemcov. To boli takí ‚horší‘ Nemci. A takí tí ‚lepší‘, to boli Rakúšania. Tuto čo chodili. Aj tento, čo im tu nosil tie obedy. Na Veľkú noc doniesol nemecké noviny a bol v nich Hitler. Začal búchať po stole a že čo im spôsobil. No a otec im nemohol povedať, že to je lump. Či to nenahrával na neho, tak bol radšej ticho. Tí Rakúšania boli nahnevaní na Hitlera, že ich vlastne zatiahol do vojny.“ 0:37:55 – 0:39:36

  • „Tak to bolo 20. októbra 1944. Si pamätám, dosť zima bolo už, bola jeseň. Krátke dni boli. Tá jednotka sa sem presunula v noci alebo nadránom. Obsadila túto osadu. To je tu v takej jame. Tuto hore je cesta, tam boli rozostavení vojaci. Potom tuto boli na tých kopčekoch. Tam na tej strane boli tiež. Ráno o šiestej bez nejakého upozornenia tu pustili paľbu. Jednoducho pustili paľbu s ostrými. My sme, ako je tento drevený barák – otec bol vojak, tak sme si hneď museli ľahnúť. A ako strieľali, tak tie guľky padali, ako sme ležali, tak pol metra nad nohami. Otec nás tak dirigoval. Mali sme mačku, tá skákala až do stropu. To bol rachot, guľomety a tie strely zápalné. Z tých zápalných striel sa chytila hneď táto chalupa, to horelo. Potom, keď to dostrieľali, urobili výpady – krik, ‚Halt! Komm!‘ A ja neviem, čo všetko ešte. Vyháňali ľudí, museli ísť von. Potom už tí ľudia – začalo horieť – mali tu dobytok, tak sme to vyhnali von. Aby aspoň to sa uchovalo.“ 0:20:18 - 0:22:13

  • Full recordings
  • 1

    Horná Stredná (Zliechov), 30.07.2020

    (audio)
    duration: 01:39:56
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Keď Nemci nenašli žiadnych partizánov, tak si ich jednoducho vyrobili

Albín Jankulík ako vojak
Albín Jankulík ako vojak
photo: archív Albína Jankulíka

Albín Jankulík sa narodil 12. augusta 1935 v horskej osade Horná Stredná Gašparovi Jankulíkovi a Eve, rodenej Korbeľovej. Mal staršiu sestru Vilmu. Otec pracoval ako podomový obchodník v Sudetoch, mama bola v domácnosti, starala sa o statok. Albín ako malý chlapec chodil do školy v Košeckom Rovnom, v Zliechove a vo Valaskej Belej. Počas druhej svetovej vojny osada Horná Stredná poskytovala ideálne podmienky pre skrývanie partizánov. Na jeseň, 20. októbra 1944 nadránom, prišlo do osady nacistické komando asi 70 vojakov a osadu podpálilo. Ľuďom zakázali hasiť a celú akciu natáčali na kameru. Chlapov zoradili do radu a filmovali, akože chytili partizánov. Film využili na propagandu proti partizánom, aj keď žiadnych partizánov v osade nenašli. V osade čiastočne alebo úplne zhorelo niekoľko domov a hospodárskych budov. Niektorí ľudia sa museli z osady odsťahovať natrvalo. Cez Veľkú noc 1945 osada zažila trojtýždňové ostreľovanie nemeckými, ruskými a rumunskými vojakmi. V dome pamätníka sídlil nemecký veliteľ. Po vojne Albín z osady odišiel do školy, základnú vojenskú službu absolvoval v Plzni, vyštudoval tam vysokú školu a na 15 rokov sa usadil. Zažil tam aj obsadenie vojskami Varšavskej zmluvy z východného Nemecka. Presťahoval sa do Zvolena, pracoval ako vedúci oddelenia karanténnej stanice ochrany rastlín, kde zostal až do odchodu do dôchodku v roku 2000. Aktívny dôchodca, vdovec, sa v súčasnosti venuje dvom dcéram a trom vnúčatám. V roku 2018 spísal o udalosti vypálenia osady svedectvo.