The following text is not a historical study. It is a retelling of the life story of a witness based on his memories recounted in an interview. The narration was prepared by external collaborators of Memory of Nations. In some cases, materials made available by the Security Services Archive (ABS) have been used in the preparation of the portait. Hence, we use them only as a supplement to the witness’s testimony or that of other sources. Pages cited from ABS volumes have been placed in the additional materials section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ing. Albín Jankulík (* 1935  )

Keď Nemci nenašli žiadnych partizánov, tak si ich jednoducho vyrobili

  • narodený 12. augusta 1935 v Hornej Strednej
  • rodičia Gašpar Jankulík a Eva, rodená Korbeľová, sestra Vilma
  • počas druhej svetovej vojny 20. októbra 1944 zažil vypálenie osady nemeckými jednotkami
  • Nemci si celú udalosť zaznamenávali kamerou a použili ako súčasť týždenných propagandistických správ
  • počas Veľkej noci v apríli 1945 zažil trojtýždňové ostreľovanie osady nemeckými, ruskými a rumunskými vojskami
  • po vojne z osady odišiel študovať do Bratislavy
  • základnú vojenskú službu absolvoval v Plzni
  • vyštudoval vysokú školu v Českých Budějoviciach, poľnohospodársky inžinier
  • v Plzni strávil 15 rokov, oženil sa
  • v auguste 1968 zažil vpád vojsk Varšavskej zmluvy, západné Čechy obsadili vojská východného Nemecka
  • v roku 1973 sa presťahoval do Zvolena, pracoval ako vedúci karanténnej stanice ochrany rastlín
  • v roku 2000 odišiel do dôchodku
  • vitálny vdovec má dve dcéry, tri vnúčatá, učil na univerzite tretieho veku, venuje sa zdravému životnému štýlu
  • v roku 2018 spísal o udalosti vypálenia osady svedectvo

Albín Jankulík sa narodil 12. augusta 1935 v horskej osade Horná Stredná, skrytej hlboko v Strážovských vrchoch. Otec Gašpar Jankulík bol z Košeckého Rovného a mama Eva, rodená Korbeľová, pochádzala z Hornej Strednej. Otec bol podomovým obchodníkom, „hauzíroval“ v Sudetoch, kde sa naučil po nemecky. Zo zarobených peňazí postavil v Hornej Strednej dom pre svoju rodinu. Albín vyrastal na lazoch spolu so staršou sestrou Vilmou.

Ľudia z horských osád sa odjakživa venovali poľnohospodárstvu a chovu domácich zvierat. Inak to nebolo ani v Hornej Strednej. Jankulíkovci chovali kravičky a ovce, iné rodiny prasiatka či kozy. Deti chodili do školy len vtedy, keď im to práce na statku a počasie dovolili. V zime osadu častokrát odrezali od sveta aj dvojmetrové snehové záveje.

Prvé dni vojny

Vypuknutie druhej svetovej vojny na život ľudí v osade vplývalo len okrajovo. Desať rodín osady žilo svojím životom podobne ako pred vojnou. Slovenský štát im zabezpečoval falošný pocit istoty a bezpečia. Mladí slovenskí muži však už v tom čase rukovali do zložiek Slovenskej armády, ktoré po boku nacistického Wehrmachtu bojovali na východnom fronte proti Sovietskemu zväzu.

Albín chodil do školy a pomáhal rodičom na statku. Na lazoch nežili žiadni Židia, no dole v dedinách Zliechov a Košeca mali svoje živnosti. V Zliechove žil a pôsobil aj židovský lekár Dr. Izidor Goldstein s manželkou. Z rozprávania si Albín pamätá, že ich ľudia schovávali na vedľajšom laze. „V týchto horách v Dolnej Strednej im vykopali bunkre a cez vojnu tam prežili. Bola to rodina s malým dieťaťom. To bolo drastické. Zásobovali ich tam, museli nejako prežiť. Ale to bolo v Dolnej Strednej, my tu v Hornej sme o tom prakticky ani nevedeli. Až potom sme sa dozvedeli, že sú tam,“ spomína na Židov Albín. Zo záznamov kroniky Zliechova sa uvádza, že Dr. Goldstein liečil partizánov v hájovni smerom do Gápľa. Väznili ho v Bratislave a skrývali sa v zliechovských horách. Neskôr konvertoval na katolícku vieru a prijal meno Gonda.

Zrada prišla z hájovne

Osada Horná Stredná sa nachádza v horskej doline mimo hlavných ciest, na polceste medzi Ilavou a Valaskou Belou. V období leta 1944 pokojný život osady narúšali nočné presuny partizánskych skupín. Vo Valaskej Belej pôsobil silný odboj a počas SNP a po ňom ju zvykli nazývať „malá Bystrica“. Väčšie či menšie skupinky partizánov migrovali hlavne v noci, aby boli čo najmenej nápadné pre bežných ľudí.

V obecnej kronike sa píše, že obidva lazy, Horná aj Dolná Stredná, sa o partizánov príkladne starali: „Poskytovali partizánom prístrešie a kŕmili ich zo všetkých občanov najviac. Pomáhala im k tomu odľahlá a neprístupnejšia poloha. Zaslúžili sa o vec národnú vo veľkej miere a nejeden partizán musí ďakovať, že mu dali vyspať sa a že ho nakŕmili.“

Nemci často robili trestné výpravy na partizánov, ktorí sa potom ukrývali v hlbokých okolitých horách. Albín si spomína, že občas nejakých Nemcov zazrel aj on. Išli z trestných výprav z Valaskej Belej v rozostupoch a na žrdi mali zavesené prasa alebo husi. Chodievali z Valaskej Belej zliechovskými lúkami do Zliechova.

Dole v doline, v časti, ktorú všetci miestni volajú Oriešková, sa nachádzala hájovňa. Popri nej viedli telefónne drôty z Ilavy do Košeckého Rovného a Zliechova, kde sídlili nemecké jednotky. Vždy, keď išli okolo partizáni, hákmi tieto drôty postŕhali a zrušili ich spojenie s veliteľstvom v Ilave. Nemci to museli každú chvíľu opravovať. Hájnikova žena bola nemeckého pôvodu a údajne ona informovala nemecké posádky, že vedenie poškodzujú partizáni z Hornej Strednej. To nemeckým jednotkám stačilo, aby osade a jej obyvateľom pripravili najhorší deň ich života.

Deň, ktorý zmenil mnoho životov

Skoro ráno, za svitania 20. októbra 1944, nemecká posádka asi 70 vojakov zo Zliechova vtrhla do osád Dolná a Horná Stredná. V Dolnej Strednej prehliadli 5 domov. Žiadneho partizána nenašli a ľudí nechali na pokoji.

Horná Stredná bola väčšia osada a ešte neprístupnejšia. Ideálna na skrývanie sa partizánov. Je učupená v miernej dolinke a obkolesená zo všetkých strán vŕškami. „Pamätám si, že už bolo dosť zima. Bola jeseň a krátke dni. Tá jednotka sa sem presunula v noci alebo nadránom a obsadila osadu. To je tu v takej jame. Tuto hore je cesta, tam boli rozostavení vojaci. Potom tuto boli na tých kopčekoch. Tam na tej strane boli tiež. Ráno o šiestej bez nejakého upozornenia tu spustili paľbu ostrými nábojmi. My sme si hneď museli ľahnúť. A ako strieľali, tak tie guľky padali tak pol metra nad nami. To boli guľomety a zápalné strely. Z tých striel sa chytila horieť susedná chalupa. Kričali ‚Halt! Komm!‘ A ja neviem čo všetko ešte. Vyháňali ľudí, a tí stihli aspoň dobytok vyhnať von,“ popisuje to nešťastné ráno Albín.

Čo sa nechytilo horieť od striel, zapaľovali zápalkami. Periny a suché slamníky horeli veľmi rýchlo a plamene za krátky čas pohltili aj strechy domov. Niektoré z nich boli pokryté eternitom, ktorý pri vysokých teplotách hlasno praská ako pri streľbe. To agresorov pomýlilo a opäť začali strieľať, pričom zabili jedného svojho vojaka. Jeho smrť, samozrejme, pripísali partizánom. Nešťastní ľudia mohli len stáť a pozerať sa, ako im pred očami horí ich majetok. Nemci im totiž zakázali hasiť. Nepomohlo ani dohováranie Albínovho otca, ktorý vedel po nemecky. Pre nich bol každý partizán. Súčasťou trestnej výpravy bol aj filmový štáb, ktorý celú tragédiu osady Horná Stredná natáčal kamerou a fotografoval.

Partizánov nenašli, tak si ich vyrobili

Nemci išli na istotu. Boli si istí, že v osade nájdu partizánov, ako im povedala hájnikova žena. No v tom čase sa tam nenachádzal ani jeden.

Filmový štáb celú udalosť usilovne zaznamenával. Natáčali horiace domy a nešťastných nariekajúcich ľudí. Najviac ich však zaujímali miestni muži. Ženy a deti ich nezaujímali. „Potom tých chlapov sústredili pod ten javor, dávali ich do radu. Ktorí mali čapice, tak im všelijako pokudlili vlasy, rozopli im košele, aby boli ako takí vandráci. Aby vyzerali ako partizáni. Chlapi takto stáli v rade, to si pamätám. Potom ich tam filmovali, akože chytili partizánov. Ale to boli domáci, a oni to potom prezentovali, že to boli partizáni,“ spomína na nástup chlapov pamätník Albín. „Žiadni partizáni tu vtedy neboli. Keby tu boli našli jedného partizána, tak je amen s nami. Ten veliteľ, čo bol v Zliechove, to bol nejaký grázel strašný, nemilosrdný esesák. Nechal v susednej Valaskej Belej postrieľať rodinu 13 Rómov. Údajne jeden z rodiny bol partizánom. Boli by tu postrieľali všetko. Potom, keď prišiel veliteľ z Dolnej Strednej, tak ich pustili. Nemci si tu pokradli, čo mohli, a išli potom tadiaľto hore cez tie lúky do Zliechova,“ pokračuje v rozprávaní Albín.

Veľa krajanov z okolitých obcí chodilo za obchodom alebo žilo v Bratislave. Na záberoch spoznali svojich susedov a kamarátov z Hornej Strednej. Spomínané zábery boli pravdepodobne súčasťou pravidelných týždenných žurnálov Die Deutsche Wochenschau, ktoré v rámci nacistickej propagandy pripravovali pronemecké filmové štúdiá Nástup, nemeckí filmári z Wehrmachtu či UFA (nemecká filmová spoločnosť Universum Film AG), ktoré chodili s nemeckými protipartizánskymi jednotkami na trestné výpravy do obcí a osád. Táto nešťastná udalosť mala byť akýmsi mementom pre ostatné partizánske obce.

Dni po stredňanskej tragédii

Celé nešťastie sa odohralo v priebehu jedného dňa. V ten deň celkovo alebo čiastočne zhorelo niekoľko domov a hospodárskych budov. Z niektorých zostali len murované pivnice, pár z nich bolo poškodených iba mierne. Rodiny prišli o niekoľko kusov dobytka, hydinu a množstvo potravín, ktoré si Nemci pobrali so sebou. Najchudobnejšiemu susedovi Pružincovi, ktorý mal štyri malé deti, zobrali jediné prasa.

Pobrali si aj cennosti, čo ľudia doma skrývali. Albín si pamätá, že im zobrali budík – hodinky. Dom a hospodárske budovy suseda Vrtíka zhoreli úplne, nič z nich nezostalo. Susede Zuzane Korbeľovej dom taktiež zhorel a jej syna pri akcii poranili. Museli ísť dať ho ošetriť k lekárovi do Valaskej Belej. Susedom Šnapkovcom zhorel celý dom aj hospodárske budovy, ich mama sa z tých udalostí takmer zbláznila. Susede Kršiakovej zhoreli hospodárske budovy. Dom aj hospodárstvo Šimona Jankulíka, Albínovho strýka, taktiež ľahli popolom.

Rodinný dom rodičov pamätníka Albína Jankulíka bol tiež v plameňoch, no podarilo sa im ho včas uhasiť. Poškodené domy mali aj Liškovci a babka Košková. Od nešťastia ostali ušetrené domy susedy Drobcovej, suseda Šošovičku a Pružinca. Mali šťastie, požiar a strely im domy len poškodili.

Nešťastní ľudia sa na noc uchýlili k susedom, ktorých domy zostali obývateľné, alebo k príbuzným v Zliechove či v Košeckom Rovnom. Bez strechy nad hlavou zostali starci a starenky, ale aj niekoľkomesačné deti. Šťastím v nešťastí bolo, že veľa ľudí sa v tom čase v osade nenachádzalo, pretože boli na robotách mimo nej. Osada spustla a zosmutnela. Po vojne niektoré domy opravili, no niektoré rodiny sa z Hornej Strednej odsťahovali natrvalo.

Nebol partizán ako partizán

Obyvatelia osady prežili zimu 1944/45 v strachu. Niekoľkokrát zazreli skupiny potulujúcich sa partizánov: „Videli sme, ako išli partizáni chodníkom na Dolnú Strednú. Boli poobliekaní v civile, mali také ruské čapice ako ušianky. Spievali ruské pesničky a išli tadiaľto dole. Tu sa nezastavili. Neboli to partizáni, ale gardisti, ktorí chodili na takéto výpravy. Bolo ich asi 30. To bola celá jednotka, akože sú partizáni,“ spomína Albín na rôzne skupinky ponevierajúce sa horami okolo osady, ale aj v Zliechove.

„Otcov brat Vilo, môj strýko, bol v povstaní partizánom v Banskej Bystrici, robil vodiča slovenským funkcionárom. Keď odleteli do Ruska, poslali ho domov. Peši prišiel domov na Hornú Strednú. Bol tu u brata schovaný, nemal však legitimáciu. Potom mu dedko s mojím otcom nejakú vybavili. Neskôr, keď Nemci chodili cez Košecké Rovné, strýko tam tiež prišiel, keď sa tam domáci s partizánmi handrkovali. Poznal tam jedného, čo bol s ním na vojne. To bol gardista z Považskej Bystrice. Ten mu nejako naznačil, aby zmizol odtiaľ. To mu stačilo a rýchlo sa odtiaľ stratili.“

Gardisti prezlečení za partizánov boli častými návštevníkmi partizánskych obcí. Bol to jeden zo spôsobov, ako odhaliť dedinčanov, ktorí pomáhali odboju. Na výstrahu ich zastrašovali, strieľali či vešali pred zrakmi ostatných dedinčanov. Albín si spomína že jeden partizán obesený pri kostole v Zliechove mal na krku zavesenú tabuľku s nápisom „Vrah slovenských žien a detí“.

Horúca Veľká noc 1945

Začiatkom apríla 1945 zažila osada Horná Stredná ďalšie krušné chvíle. Ľudia zažili tri týždne strachu a ostreľovania. Údolie Hornej Strednej zo všetkých strán obkolesili ruské a nemecké vojská. „Tu stála vojna tak tri týždne. Bola tu hrozná vojna v Košeckom Rovnom, na Zliechove aj v Strednej. Toto tu pred Veľkou nocou dobyli Rusi. Prišli sem Nemci zdola od Dolnej Strednej, postavili tu mínomety. Tuto bol jeden mínomet, tam boli druhé mínomety po tých záhradách. Začali tu strieľať na tých Rusov. Rusi ich však objavili a museli odísť odtiaľ preč,“ popisuje Albín, kde stáli ktorí vojaci okolo ich domu. „Väčšinou sme boli poschovávaní v pivnici a kdekade. Tu v našom dome bývali Nemci. V kuchyni mal veliteľ roty natiahnutý  telefón. Pochytali naše sliepky a varili si z nich polievku. Zrejme to boli sudetskí Nemci. Vedeli aj slovensky či česky, ale veľmi nechceli rozprávať. Otec to však zistil, lebo raz mal nejakú tašku a my sme mali takú podobnú. A hovorí mame, že či to nie je tá naša taška. A ten dôstojník tomu rozumel. ‚Was? Was?‘ Pochopil, čo sa otec pýta,“ spomína na vojakov, ktorí obsadili ich dom.

Albín si pamätá, že nie všetci nemeckí vojaci bol rovnakí. Boli vraj horší aj lepší. „Otec sa s nimi často rozprával po nemecky. Jeden Nemec sa otca pýtal, koľko je hodín. A otec mu hovorí: ‚No, hodinky nemáme, lebo vaši vojaci zo Zliechova nám ich ukradli!‘ Tomu Nemcovi, to bol vlastne Rakúšan, akoby dal facku. Zahanbil sa. Na druhý deň prišiel, z kapsy vytiahol budík a dal ho otcovi,“ spomína Albín na vojaka, ktorý nosil ostatným jedlo. Tento vojak na Veľkú noc doniesol noviny, v ktorých bola fotografia Hitlera. Začal búchať po stole, že čo im spôsobil. Albín tvrdí, že Rakúšania boli nahnevaní na Hitlera, že ich vlastne zatiahol do vojny.

Niektorých mŕtvych pochovali v osade

Na Hornej Strednej padlo počas tých troch týždňov niekoľko ruských, nemeckých aj rumunských vojakov. Nemci si svojich brali preč, Rusi tiež, no niekoľkí padlí rumunskí vojaci sú dodnes pochovaní na Hornej Strednej. „Rumuni hore na Vápeniciach nemali vodu, tak chodili sem dole. Nemci boli tuto dole v chalupe pod nami a mali ďalekohľad. Videli jedného Rumuna, ako išiel po vodu. Toho vojaka z okna zastrelili a aj tam pochovali. Kúsok odtiaľto zostali ďalší dvaja pochovaní. Bol tam aj kríž, ale už nie je. Potom je ešte jeden v lese. Aj som si niekedy myslel, že možno by ich chceli exhumovať. Ešte by som vedel, kde sú. Nemcov, ktorí padli na fronte na Hornej Strednej, chodili chlapi z Dolnej zbierať. Uviazali im povraz na nohy a odtiahli dole. Prišlo auto a Nemci si ich brali.“

Malý chlapec Albín Jankulík prežíval posledné dni vojny už bez veľkých emócií. Po rokoch strachu z vojakov, partizánov, streľby a požiaru vnímal udalosti prechodu frontu s nadhľadom. „My sme si na to zvykli. Keď sa tu strieľalo cez tri týždne, tak už sme ani nemali z toho až taký strach. Na všetko si človek zvykne, aj na zlé,“ uzatvára svoje rozprávanie o vojne pamätník Albín.

Ťažké roky po vojne

Horná Stredná, Dolná Stredná, Zliechov a ostatné okolité dediny boli oslobodené až koncom apríla 1945 rumunskými a sovietskymi vojskami. Osada a jej obyvatelia sa ťažko spamätávali z vojnových dní. Vypálené domy ešte stále zívali prázdnotou. Niektoré domy začali ich majitelia opravovať, no po niektorých zničených ostali len obhorené základy ako smutný pamätník nešťastných vojnových udalostí.

Albín s rodičmi a sestrou naďalej žili v osade, Albín pokračoval v škole v Zliechove a vo Valaskej Belej. Z dobrého žiaka sa stal úspešný študent v Bratislave a v Pruskom. Láska k pôde a poľnohospodárstvu mu predurčila ďalšie životné kroky.

V období kolektivizácie začala osada hospodársky upadať. Polia zabralo družstvo a ľudia sa rozutekali za prácou do okolitých miest. Albín sa zamestnal v Bratislave na Ústrednom kontrolnom skúšobnom ústave poľnohospodárskom. Hornú Strednú už navštevoval len sporadicky kvôli rodičom. Základnú vojenskú službu absolvoval v Plzni a v Domažliciach, kde sa nakoniec oženil a usadil na dlhých 15 rokov. Vyštudoval Poľnohospodársku fakultu na Juhočeskej univerzite v Českých Budějoviciach a stal sa z neho poľnohospodársky inžinier.

August 1968

V Domažliciach Albína zastihol aj august 1968. „To si pamätám moc dobre, bol som ešte v Čechách. Ráno, keď som šiel do práce cez námestie, kde som mal kanceláriu, ľudia už vystrašene pokukávali. Boli tam už všelijaké plagáty proti Nemcom. Tam to obsadili východní Nemci, tí to mali k nám najbližšie. Česi z pohraničia mali proti Nemcom vžitú nevraživosť. To boli také vražedné vzťahy. Česi, keď tam videli Nemcov, tak si hneď spomenuli na vojnové časy. Bolo to zlé. Nemcov potom radšej zavčasu odsunuli a obsadili to Rusi. Tí tam potom mali svoje jednotky až do konca. V podnikoch začali všelijaké previerky. Boli to nedobré časy. Potom sa to ukľudnilo, ľudia si zvykli a život bežal ako predtým,“ popisuje vpád vojsk Varšavskej zmluvy pamätník Albín.

Spomína, že nie každý sa mal zle. Niekto bol udalosťami postihnutý viac, iný menej. Ľudia chodili do práce, deti študovali. Niektoré. Človek si zvykne hádam na všetko a život ide ďalej...

Návrat na Slovensko a november 1989

Albín v Plzni pôsobil ako agronóm a rastlinolekár na strojno-traktorovej stanici až do roku 1973. Rozviedol sa a ťahalo ho to naspäť na Slovensko. Našiel si miesto v Ústrednom kontrolnom a skúšobnom ústave poľnohospodárskom ako vedúci oddelenia karantény a ochrany rastlín pre stredoslovenský kraj vo Zvolene. Domov do Hornej Strednej to mal bližšie ako z Domažlíc, takže mal aj viac možností navštevovať rodičov. Niekoľkokrát ho kolegovia ako špecialistu volali na pracovné zájazdy do sveta, no kvôli rodičom nešiel. Albín sa druhýkrát oženil a s manželkou sa im narodili dve dcéry. Ako riadiaci pracovník bol aj členom strany. Často chodil do zahraničia na školenia, spolupracoval na vývoji nových pesticídov.

Nežná revolúcia a zmena politického systému v novembri 1989 ovplyvnila aj prácu a život pamätníka Albína Jankulíka. „Do nášho mesta prišli nejakí českí študenti. Tí doniesli revolúciu k nám na Slovensko. Niektorí kolegovia šli na štrajk len preto, aby nemuseli robiť. Ja som nešiel, mal som svoju robotu. Prišli aj za mojím riaditeľom, aby ma zosadil, lebo som vraj bol moc direktívny. Chceli sa ma zbaviť. Vtedy sa kde-kto dostal dopredu, no nevedeli, ako na to. Vo vedúcich funkciách boli vtedy schopní ľudia a chceli ich nahradiť kadejakí synkovia. Neboli pripravení,“ spomína na revolučné obdobie Albín.

Po revolúcii sa rozpadli družstvá, rozpredali sa a rozkradli obrovské množstvá poľnohospodárskej pôdy a budov. Na svojom mieste v práci Albín zotrval až do odchodu do dôchodku v roku 2000. Zaujímal sa o ovocinárstvo a 20 rokov pôsobil ako okresný predseda Zväzu záhradkárov vo Zvolene.

Albín Jankulík dnešných dní

Vitálny dôchodca bol ešte donedávna aktívnym turistom a učil na Univerzite tretieho veku vo Zvolene odbor Záhradníctvo – ovocinárstvo a zeleninárstvo. Pred 10 rokmi mu zomrela manželka. Venuje sa svojím dvom dcéram, trom vnúčatám, zdravému životnému štýlu a tradičnej čínskej medicíne.

Občas zájde do Hornej Strednej pospomínať na staré časy a zapáliť sviečky na hroboch svojich blízkych. Dodnes žije vo Zvolene kúsok od vojenského cintorína, kde sú pochovaní ruskí a rumunskí vojaci padlí v druhej svetovej vojne. Pravdepodobne je to miesto posledného odpočinku aj niektorých vojakov, ktorí našli svoju smrť na Hornej Strednej a jej okolí.

Osada Horná Stredná patrí medzi 111 obcí vypálených počas druhej svetovej vojny nacistami. O symbolický strom zo Sadu života v Kališti sa starajú deti na školskom dvore v Zliechove.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia