Marta Hrušovská

* 1937

  • „Tam som bola 10 rokov [v Tatrane, pozn. ed.], do šesťdesiateho ôsmeho. V '68. som založila KAN - Klub anagžovaných nestraníkov, no a potom, keď prišla normalizácia, tak za mnou prišiel predseda strany [na pracovisku, pozn. ed.] a hovoril mi: Viete, pani Hrušovská, bolo by lepšie, keby ste vy stadiaľto odišli. A ja vám aj poradím, na Pamiatkovom úrade, tam teraz je môj kamarát riaditeľom, hovoril som s ním a on by vás zobral. Lebo tu budete mať len nepríjemnosti."

  • „Ja som vedela, kto je Havel, pretože ja som bola informovaná o týchto kruhoch. Takže pre mňa bol Havel už dávno prvá osobnosť. Takže bola som veľmi šťastná, keď sa to potom... Veď tu na Slovensku by boli najradšej zvolili Dubčeka, tiež som to vnímala, ale som si myslela, že skutočne, toto by bol lepší reprezentant pre cudzinu [Havel, pozn. ed.]. Aj sa potom stalo." „A váš manžel potom bol aj vo VPN-ke? Keď bol na tom prvom stretnutí v Umeleckej besede?" MH: „Museli sme kupovať sveter, keď chodil do televízie na debaty, lebo on nemal sveter, iba obleky. Tak sme kúpili sveter. Chodil na tie diskusie, no ale politicky sa neangažoval, to nebola jeho parketa. Keď bolo treba sa k niečomu vyjadriť alebo niečo podporiť, tak to urobil, ale do politiky nešiel."

  • Redaktor: „Vy ste spomínali tú príhodu, s tým, že prišiel za vami nejaký šéf straníckej bunky. Nebáli ste sa o zamestnanie v tej prvej chvíli?" MH: „To bol šéf strany vo vydavateľstve, ktorý ma odporučil na ten Pamiatkový úrad. To bol dobrý človek. Takže pre mňa to v podstate dopadlo dobre. Isteže som to mala v materiáli a potom som si to ešte prisolila tým priateľstvom s Jablonickým. Ináč, mňa kontaktovali eštébáci, niekoľkokrát, s tým, že ma chceli získať, aby som na toho Jablonického informovala. No a to boli, presne tak, ako sa o tom píše, že najprv dobrý a potom horší. Mali sme ísť na dovolenku na Island, celkom bežne, cez Čedok. Ale eštebák prišiel a povedal, že alebo spoluprácu podpíšem, alebo že mi nedovolia žiadne zahraničné cesty, že mi nedajú odporúčania. Lebo to vždy ste museli mať z partaje podpis. No a ja som povedala, už koľkokrát som vám povedala, že ja som psychicky labilná a ja nemôžem nič také. A okrem toho, čo by som vám o Jablonickom povedať... A oni, nehovorte, že nič neviete, však vy mu opravujete články, ktoré on potom posiela do zahraničia. Veď to je vaše písmo. A ešte by som si mala uvedomiť, že môj muž je pedagóg, učil na VŠMU, a že on na to tiež doplatí. Tak sa doma pozhovárajte a my sa vám prihlásime. Tak sa zase prihlásili a ja som povedala, že môj muž mi nič nerozkazuje, že je to na mne a že teda, keď ma nepustia, tak budem tu sedieť. Ale ja by som ani spávať nemohla. Tak proste som sa vyhovorila, tak ako som vedela, nebola som nejaká hrdinka, aby som povedala, že šak ja vám teda slúžiť nebudem."

  • Full recordings
  • 1

    Bratislava, 17.01.2020

    (audio)
    duration: 01:59:10
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Všade hlásam, že slovenský národ je úžasne flexibilný a za krátky čas si dokázal vypestovať intelektuálnu elitu

Starý otec pamätníčky v jeho kaviarni v Třešti.
Starý otec pamätníčky v jeho kaviarni v Třešti.
photo: Archiv MH

Marta Hrušovská (rod. Polednová) sa narodila v novembri 1937 v Bratislave. Obaja rodičia na Slovensko prišli z českej časti republiky, otec ako odborník na poľnohospodárske stroje. Počas vojny sa s rodinou ukrývala v Budmericiach a v Trenčianskych Tepliciach. Po vojne dokončila v Bratislave gymnázium a v roku 1955 začala študovať na FiF Univerzity Komenského - odbor slovenský jazyk a história. Vydala sa za skladateľa a hudobného teoretika Ivana Hrušovského. Zamestnala sa vo vydavateľstve Tatran, kde zostavovala edíciu z diel zabudnutých prvorepublikových slovenských autorov. V roku 1968 zbierala medzi kolegami podpisy za vstup do Klubu angažovaných nestraníkov (KAN) - politického hnutia Pražskej jari. V dôsledku toho jej bolo začiatkom normalizácie odporučené, aby z pracoviska odišla. Zamestnala sa na Pamiatkovom úrade, kde prišla do kontaktu s historikom Jozefom Jablonickým. Bola viackrát vypočúvaná na ŠtB, aby na neho donášala, no odmietla spoluprácu. S radosťou sledovala zmeny vedúce k zmene režimu v roku 1989. Po rozpade Československa uvažovala o odchode do Čiech, napokon však zostala na Slovensku. V roku 1993 pomáhala založiť Český spolok v Bratislave.