Vladimír Hopka

* 1937

  • „V šesťdesiatom už som bol hviezda a bol som aj v olympíjskom výbere a o tom si aj dodnes odkladám papier, že ma nominovali. Samozrejme potom, na tie časy všetko možné sa robilo ako príprava na Rím. Dokonca sme mali aj zimné sústredenie v Tatrách, bolo aj v Gottwaldove také špeciálne stredisko, tam sme boli. Ale keď sa dnes na to pozerám, tam sme robili tú všestrannosť takú smiešnu: že sme hádzali medicimbalom a metrovicou a všetko možné. A potom samozrejme bola aj plavecká príprava. Všetko bolo fajn, len potom zase politici niečo zašmelili, keďže to bolo západné, neboli peniaze, stovka sa neplávala. A štafetu, hoci pravdepodobne by sme boli veľmi dobrí a vo finále, sa nešlo. A dokonca to bolo tak, že na tých sústredeniach sme sa učili taliančinu a z tých rokov ešte dodnes viem, že uno, due, tre, quattro je po taliansky jedna, dva tri, štyri. Takže to mi bohužiaľ ostalo z olympiády. A boli take články, pokiaľ teda boli aj rozhovory so mnou, boli také velikánske články, keď: Hopka nešiel do Ríma, oženil sa."

  • „Ako sme boli prvýkrát v tých Brémach, to bolo tuším v šesťdesiatom prvom, bol za mnou jeden plavec, ktorý bol na ministerstve vnútra. Tak ma zavolali na Februárku a poučili ma, že mám bedlivo pozorovať, čo tam robí armáda. Samozrejme tam boli aj Američania. A keď som sa vrátil, tak ma zavolali, čo som videl. Ja, veľmi hrdý, ako sme cestovali do Brém, tak samozrejme sme boli pyšní, sme boli v teplákoch, mali sme ČSSR či ČSFR, také niečo bolo. No a keďže to bolo v noci, tak som išiel po vlaku, kde by som mohol spať. Tak som otvoril jedno kupé, kde bol jediný človek, americký vojak a černoch. Dnes mi je jasné, prečo tam bol sám. Nepovedali sme pol slova, ja som si tam ľahol a spal. A potom som pozeral cez okno a raz, ako išiel vlak, pred rampami stál americký džíp. Keď sme sa vrátili, toto som zreferoval na Februárke a tým to aj skončilo. Takže možno na základe tohto som aj niekde v nejakých spisoch zavedený ako agent. Je to humorka, ale aj to mohlo mať vážne dôsledky."

  • „Vrchnosť zrejme rozhodla a tréner môj, Oto Urban, ich zrejme prehovoril, že by nebolo zlé pokúsiť sa o európsky rekord na sto metrov motýlik. Ja som už tesne nad minútu zaplával tam v tých Brémach, 1:00:3. Aj v Gottwaldove v štafete som to zaplával, tak zrejme rozhodli, že by som sa mohol pokúsiť o európsky rekord na sto metrov. V Československu päťdesiatmetrový krytý bazén nebol, takže pripadalo do úvahy najbližšie Lipsko, tam už bol päťdesiatmetrový bazén. Tak tam sme išli vyslovene sólovo s mojím trénerom Urbanom a cieľom pokúsiť sa zaplávať ten európsky rekord. Cestovali sme samozrejme len dvaja, cestovalo sa v noci, to znamená, že som sa nejako nevyspal. Nemci nás privítali takou stravou, ako je známa — Eintopf, že v polievke lyžica stojí. No a po takejto noci a po takejto strave na druhý deň bol vložený pretek. Oni to mali ako mládežnícke preteky, takže to bolo oficiálne. Tam som ostal 1:01:6, tak nejako. Tesne pod 1:02. Ja som si z toho ale nejakú ťažkú hlavu nerobil, no nezaplával som. Tak ma nahnali potom ešte na druhý deň, zase to bol vložený pretek, a tam už som zaplával ten čas 1:01:2, čo už bol lepší asi o päť desatín, ako bol dovtedy európsky rekord Taliana Dennerleina."

  • Full recordings
  • 1

    Bratislava, 14.05.2019

    (audio)
    duration: 01:42:06
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Svetový rekordér preplával životom s ľahkosťou

Vladimír Hopka, fotografia zhotovená koncom 50. alebo začiatkom 60. rokov 20. storočia
Vladimír Hopka, fotografia zhotovená koncom 50. alebo začiatkom 60. rokov 20. storočia
photo: archív pamätníka

Vladimír Hopka sa narodil 25. 3. 1937. Jeho otec bol príslušníkom pohraničnej stráže, prvé roky života preto prežil Vladimír na colnici v slovensko-nemeckom pohraničí. V roku 1950 sa s rodinou presťahovali do Bratislavy, kde sa pamätník začal systematicky a neskôr súťažne venovať plávaniu. Jeho hlavným trénerom bol Otokar Urban, jeden z najúspešnejších trénerov Československa. Vladimír začal ako jeden z prvých plávať motýlika s tzv. delfínovými nohami, dovtedy sa táto disciplína plávala s prsiarskymi. V roku 1957, keď končil strednú školu, už bežne získaval medaily, motýlik bol jeho plaveckou doménou. V priebehu svojej kariéry sa Vladimír Hopka stal sedemnásobným plaveckým majstrom ČSSR. V roku 1961 sa mu podarilo vytvoriť európsky rekord na 100 m motýlik, o rok neskôr dokonca aj svetový, o tejto skutočnosti sa však dozvedel až neskôr a náhodne. Po skončení aktívnej plaveckej kariéry sa stal učiteľom technického zamerania, keďže jeho druhou vášňou bola strojárčina. Naďalej sa však zúčastňoval aj plaveckých pretekov, a to ako rozhodca.