PhDr. Dušan Halaj

„Sme videli to, sme sa sánkovali. Za naším domom boli také lúky, to je v Gelnici, keby ste išli smerom do Margecian na pravej strane v povodí rieky Hnilec. No tak čo robia deti v zime? Samozrejme, že aj my sme si vyrobili takú dráhu na našich lúkach a sme sa saňovali. Tí domáci a ešte ďalšie domy tam boli, tak sme sa lyžovali. A naraz tam prišla taká skupina a tak tí nás zahnali niekde. Ale to boli asi naši, ale už neviem kto. Tak zahnali nás, asi okolo 20 doviezli tých zajatcov našich, čo sa dostali do nemeckého zajatia. Vyzlečení takmer, zima bola. Kopať, kopať, kopať... Hroby. Nevadilo im, že sa na nich deti pozerajú? (dokumentarista) No vadilo, ale my sme to zďaleka videli. My sme to až potom spätne, ako rozprávali ľudia, tak toto viem. Ale určite sme tam boli. No tak zahnali nás inde. Čumeli sme na nich, tak samozrejme, že čo robia. Normálne vykopali si toto, bola tam streľba, to si pamätám, a potom ich zahrabali. Zahrabali tých dvadsať ľudí za našim domom. Páni, to je zážitok...“ 0:28:35 - 0:30:56 - Pamätník popisuje, ako nemeckí vojaci za ich domom postrieľali a zahrabali asi dvadsať zajatcov

„Hej, Rusi, chceli ho odviesť aj Rusi. Najprv ho odviedli Nemci, ktorým ušiel v tých horách, po dvoch týždňoch prišiel domov. Rusi, keď prišli so šabľami na lóšaďach, teda na koňoch. To som videl na vlastné oči. To Gelnicou preleteli a už ich nebolo. Ale potom prišli, že berú všetkých, čo niečo prezradil. Prišli, zobrali až do Košíc a do basy. A veru odtiaľ mnohí do Ruska do gulagov. A to nebola jediná vec. Nuž tak čo, je tam. Otca zobrali do Košíc. V ten deň, kedy aj jeho doviezli do Košíc, bolo tam na tom mieste, kde ich sústreďovali, asi 5-tisíc. Povedal veliteľ mesta: 'Všetkých pustiť!' Mal narodeniny. Vraj. To bolo v roku 1945, koniec vojny. To bolo tak, že vtedy tak dal ten pardon, že všetci prišli domov. Tak prišiel druhýkrát domov, čo sme sa tešili z nášho otca.“ 2:33:13 - 2:35:20 - Na konci vojny Dušanovho otca zajali Rusi a chceli ho odvliecť do gulagu