The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

PhDr. Dušan Halaj (* 1937)

• narodený 11. novembra 1937 v českých Strakoniciach

• otec Ervín Halaj z Detvy, mama Mária z českých Prachatíc, zmiešané česko-slovenské manželstvo

• počas druhej svetovej vojny a SNP žili v Gelnici, otec pôsobil ako riaditeľ meštianky

• otca zajali nemecké vojaci, poradilo sa mu ujsť a vrátiť sa domov

• v ich dome bývali dvaja nemecké zajatci

• pamätník nosil do hory jedlo, na vlastné oči videl popravu dvadsiatky nemeckých zajatcov

• na konci vojny otca chceli zobrať do gulagu, bývali u nich sovietski vojaci

• po vojne sa presťahovali do Medzeva, kde ukončil meštiansku školu

• neskôr študoval na gymnáziu v Košiciach a na vysokej škole v Bratislave

• pracoval ako historik pre najnovšie dejiny v múzeu v Budatíne

• zbieral vojnové artefakty a príbehy preživších holokaust a pochody smrti

• pracoval v Múzeu SNP v Banskej Bystrici, venoval sa partizánskemu hnutiu na Slovensku

• v čase dokumentovania na dôchodku, má za sebou bohatú publikačnú činnosť

• pripravuje knihu o generálovi Jozefovi Dobrovodskom

• Dušan Halaj zomrel 28. mája 2025

Dušan Halaj sa narodil 10. novembra 1937 v Strakoniciach v južných Čechách v zmiešanom česko-slovenskom manželstve. Otec Ervín pochádzal z Detvy a mama Mária z českých Prachatíc. Rodičia sa zoznámili na vysokej škole v Prahe, kde obaja študovali. Mama pôsobila ako učiteľka, otec pracoval ako riaditeľ meštianskej školy a kvôli jeho povolaniu sa rodina niekoľkokrát sťahovala. Prvé spomienky má Dušan spojené s ich životom v Chtelnici, kde začal navštevovať školu a kde žili aj so starkou. Odtiaľ sa v roku 1943 presťahovali do starého banského mestečka Gelnica.

Detské vojnové spomienky

Halajovci v Gelnici žili v prenajatom domčeku neďaleko lesa. Otec pôsobil ako riaditeľ slovenskej meštianskej školy a mama sa starala o domácnosť. Už v roku 1943 vznikali na okolí partizánske a odbojové skupiny a počas SNP pôsobil v okolí Gelnice partizánsky oddiel Vorošilov. Dušan si pamätá, že ako malý chlapec chodieval s batôžkom na kraj lesa. Rodičia ho nabalili jedlom, kázali mu prísť na určené miesto. „Dávali mi taký batôžtek a povedali: ‚Choď a polož to tam!‘ No proste mňa, lebo dospelého by zhaltovali, ale decká, tie tam behali. Tak zopárkrát som tam išiel. Ale vôbec som nevedel, že to tak bolo. Tam mi povedali, odnes tam to jedlo. Tak som odniesol a tam to položil. Nikoho som nestretol, však to by ma hneď odbachli!“ spomína dnes pamätník. Niekedy v novembri 1944 prišli do Gelnice okupačné vojská a usadili sa tam. „Jedného pekného dňa k nám prišli nemeckí vojaci, ktorí zabezpečovali tylo. Neboli frontoví. Zabezpečovali tylo, ktoré sa pomaly, niekedy aj rýchlo blížilo od východu. Tak prišli k nám a povedali: ‚Tu máte dvoch našich vojakov a zabezpečte im ubytovanie.‘ Bývali v našej izbe, stará mama u nás vtedy ešte bývala, tak tú izbu sme museli opustiť a oni dvaja tam bývali,“ spomína na dvoch vtedajších spolubývajúcich Dušan. Neboli to profesionálni vojaci, ale vojnoví zajatci. Jeden z nich bol cukrár z Viedne a druhý bol mladý chlapík, ktorého zajali Nemci. Tí im dali na výber buď smrť alebo bojovať na strane Nemcov. Dušan si pamätá, že sa s ním hrávali a požičiavali mu opasok s prázdnym puzdrom na zbraň, do ktorého si dával svoju drevenú pištoľ. S ňou potom chodil za kamarátmi a hrávali sa na vojakov. Raz sa stalo, že s takou drevenou hračkou šiel vojak aj k svojmu veliteľovi.

Otca zobrali do zajatia

Približne mesiac pred Vianocami, keď bola Gelnica plná nemeckého vojska, chodili vojaci po meste a brali do zajatia intelektuálov. Prišli zobrať aj Dušanovho otca, riaditeľa miestnej meštianskej školy. „Prebiehalo to tak, že prišli, zoberte si veci a na nákladné auto. Tak ich zobrali a mnohí nevedeli, čo je s nimi,“ spomína Dušan na ten hrozný deň. Plné nákladné auto približne dvadsiatich mužov pobrali nielen z Gelnice, ale aj z okolia. „Zobrali ho, nevedel kam a my už tobôž nie. Neprišiel prvý deň, druhý deň, tretí deň, desiaty deň, pätnásty deň. A niekto klope. Asi tak dva týždne to bolo. Mali sme zdnu zamknuté vchodové dvere do predsiene. Mamka hovorí, aby som išiel otvoriť. Otvoril som a tam otec! Znovu musím plakať. Otec prišiel vyhladovaný a zničený,“ spomína ešte aj dnes so slzami v očiach Dušan. Z celej dvadsiatky zajatých mužov sa podarilo utiecť len dvom z nich. Jedným z nich bol práve Ervín Halaj. „Otec spomínal, že išli, išli, no a museli niekde tí, čo ich strážili, aj zastať a spať. Tak tam zastali a povedali: ‚Vy všetci sa môžete pozrieť, že tu budeme nocovať.‘ Si predstavte, že to boli všetko ľudia, ktorí nevedeli, kde sú, ani nevedeli, koľkí ich strážia a po tretie, vedeli, že ak by sa pokúsili o útek, tak ich zastrelia.“ Spomína na otcovo rozprávanie pamätník. Otec si pamätal, že to miesto bolo v Slovenskom raji a domov putovali peši v mrazivom decembri niekoľko dní.

Vianoce a maková štrúdľa

Ervín Halaj sa vrátil domov deň pred Štedrým večerom. Vyhladovaný a zničený zasadol za štedrovečerný stôl. Stále u nich bývali dvaja spomínaní nemeckí vojaci. Cukrár z Viedne pre rodinu napiekol makové štrúdle. „Napiekol nám perfektnú štrúdľu. Makovú štrúdľu, najlepší zákusok na svete, poviem aj doteraz. Takúto kopu! (ukazuje) Bolo to asi päťdesiat kusov, také pekné. Zavolali sme ich k nášmu stolu. Veď prečo by sme ich nezavolali, nemali kam ísť. Tak sme ich pozvali do našej izby, tam sme mali ozdobený stromek. Boli nadšení, že sme si ich vôbec všimli, lebo oni vlastne neboli Nemci. Veď Rakúšan a Francúz nemohli byť Nemci predsa. Aj sme im čosi nakúpili, dali sme im nejaké darčeky. Plakali skoro ako ja teraz.“ Po večeri si všetci ľahli spať. Ráno, keď všetci vstali, Dušan si pýtal od mamky tej štrúdle, čo mali k štedrej večeri. „Štrúdle nebolo! Takmer všetko zjedol môj otec. Ten bol taký vyhladovaný, že na večeri sa ešte držal a potom jedol, jedol a jedol, aby sa nejako zasýtil.“ Nemeckí vojaci, zajatci, u Halajovcov zostali ešte pár týždňov a s ustupujúcou nemeckou armádou odišli.

Krvavá sánkovačka

Počas zimy 1944/45 napadlo v Gelnici veľa snehu, ktorý využívali najmä deti na zimné radovánky. Dušan sa chodil s kamarátmi sánkovať a lyžovať. „Za naším domom boli také lúky, to je v Gelnici, keby ste išli smerom do Margecian na pravej strane v povodí rieky Hnilec. No tak čo robia deti v zime? Samozrejme, že aj my sme si vyrobili takú dráhu na našich lúkach a sme sa saňovali,“ spomína Dušan na vojnovú zimu. „Naraz tam prišla taká skupina, tak nás zahnali. Doviezli okolo dvadsať tých zajatcov našich, čo sa dostali do nemeckého zajatia. Vyzlečení, zima bola,“ pokračuje pamätník v rozprávaní. „Kopať, kopať, kopať... Hroby... (Nevadilo im, že sa na nich deti pozerajú?) No vadilo, ale my sme to z ďaleka videli. My sme to až potom spätne, ako rozprávali ľudia, tak toto viem. Ale určite sme tam boli. No tak zahnali nás inde. Čumeli sme na nich, že čo robia. Vykopali si jamu, bola tam streľba. To si pamätám! A potom ich zahrabali. Zahrabali tých dvadsať ľudí za naším domom! Páni, to je pre mňa dodnes strašný zážitok...“ popisuje ešte aj dnes zhrozene pamätník. Dušan doteraz presne nevie, kto boli tí zabití, ani kto boli ich kati. Povrávalo sa, že strelci boli maďarskí vojaci bojujúci na nemeckej strane a ich obete boli vojnoví zajatci. Po tomto incidente sa okupačné vojská z Gelnice stiahli preč.

Jedných vojakov vystriedali druhí

Gelnica bola oslobodená 21. januára 1945 vojskami 4. ukrajinského frontu. „Rusi potom prišli so šabľami na lóšaďach, teda na koňoch. To som videl na vlastné oči. To Gelnicou preleteli a už ich nebolo. Ale potom prišli, že berú všetkých, čo niečo prezradili. Prišli, zobrali až do Košíc a do basy. A veru odtiaľ mnohí do Ruska do gulagov. Nuž tak čo, je tam. Aj otca zobrali do Košíc. V ten deň, kedy aj jeho doviezli do Košíc, bolo tam na tom mieste, kde ich sústreďovali asi päťtisíc.“ Dušanov otec opäť padol do zajatia, tentoraz ho však zobrali vojaci osloboditeľskej armády. Pamätá si, že otec sa zanedlho vrátil domov vďaka tomu, že veliteľ tábora mal v ten deň akurát narodeniny a kázal všetkých prepustiť. „Ešte si pamätám taký detail z toho, že my sme bývali ako tečie rieka Hnilec cez Gelnicu, tak cez to bol taký most, takéto mosty boli, ktorý spája tie dva brehy. Po tomto moste oni išli na koňoch. To bolo pre nás veľmi zaujímavé. Tak šmýkali, zahnali ich do Prakoviec, do Helcmanoviec proti prúdu Hnilca a potom kdesi do stredu, kde je Slovenský raj. Ani neviem, či sa tam zastavili,“ spomína pamätník na príchod osloboditeľov. „Keď prišli, tak spali aj u nás. Mamka im dala zemiaky a navarila. To zhltli a padli na zem. Oni spali jak zarezaní, oni nemali kde spať, kedy. Tu sa najedli, vykašľali sa na všetko. Ešte viem, že si doniesli slamu, aby na niečom ležali.“ Zvedavý malý Dušan chodil aj po nociach obzerať osloboditeľov. „Tak som vyšiel potajme von sa pozrieť a tam som videl ťažký guľomet. Ten vojak bol tak unavený, že spal pri tom. Ja som nevedel, čo mám robiť. Vedel som, že to je zbraň, ale tak som sa tak pomaly plížil a naraz sa on zobudil. Pozerá na mňa, ja na neho, asi mi aj niečo po rusky povedal, ale ja som mu nerozumel. Ukázal na to, som prišiel k nemu a som bol zvedavý hlavne na ten guľomet, aby mi to ukázal. Zobral ma na ruky. Viete si predstaviť pre sedemročného chalana sedieť na rukách človekovi vojakovi?!“ spomína na ďalšieho vojaka, ktorý u Halajovcov býval. Dušanova mama im na cestu nabalila zaváraniny v sklených pohároch a nevedeli ich otvoriť, tak ich rozbili.

Koniec vojny a odchod do Medzeva

Hoci bola Gelnica oslobodená už v druhej polovici januára, oficiálne oslavy konca vojny boli až v máji. „Ja som mal vtedy osem rokov. Koniec vojny bol slávnostný. Viem, že to bolo toho 9. mája, lebo dovtedy sa žiadne oslavy nerobili, keď nebolo oficiálne. S rodičmi som išiel na hlavné námestie v Gelnici. Tam niektorí vyliezli do veže na kostole a odtiaľ strieľali rakety. Tak to bolo niečo pre nás. Páni moji, tisíce rakiet! Som ten prvý deň prežíval, teda ten prvý večer,“ spomína na zážitok z konca vojny Dušan. Po vojne si všetci vydýchli a Dušanov otec pokračoval vo svojej profesii riaditeľa slovenskej školy v Gelnici. Z tých čias si spomína aj na prvé slobodné voľby. „Otec sa zaujímal aj o dianie okolo, veď bol riaditeľ školy, tak sa musel zaujímať. My sme počúvali Londýn. Tú znelku mám v hlave dodnes. Vtedy sa smela len jedna stanica počúvať, predpokladám, že Bratislava. Ale my sme počúvali aj toto, ale len v noci. To sa všetci zhŕkli okolo. To je neuveriteľné, ako to bolo vtedy, to si dnešní ľudia ani nevedia predstaviť. Čo títo ľudia museli vtedy prežiť, koľko strachu,“ spomína Dušan na prvé povojnové roky. V roku 1947 Dušanovho otca ako riaditeľa školy preložili do Medzeva a rodina sa opäť sťahovala. V Medzeve, rovnako ako predtým v Gelnici, žila veľká skupina etnických Nemcov, tzv. Mantákov. Dušan si nespomína, že by medzi majoritou a nimi dochádzalo k nejakým konfliktom, hoci potomkovia ich predkov ešte donedávna okupovali naše územie. Pamätá si však, že mnohé nemecké rodiny museli opustiť svoje domovy a odísť preč. Deti rozdiely nevnímali, Dušanov najlepší kamarát z detstva Rudolf Schuster bol tiež Manták.

Študentské roky a prvá práca

Po skončení základnej školy odišiel študovať na gymnázium do Košíc, kde v roku 1955 zmaturoval a jeho ďalšie kroky viedli do Bratislavy na fakultu spoločenských vied. V Bratislave býval spolu s Rudolfom Schusterom, ktorý tam študoval na technickej univerzite. Počas štúdia sa venoval športu a politiku takmer nesledoval. Po štátniciach ho čakala prvá práca. „Ďalšie kroky viedli tam, kam mi škola vybavila. Všetci dostali umiestenku. Ja do Popradu. Nikdy som tam nebol, lebo som čítal Kultúrny život (časopis) a tam bolo napísané: hľadáme študentov filozofickej fakulty, to bola vysoká škola. Nešiel som do Popradu, ale som zostal doma a išiel som do Budatína, kde potrebovali historika na najnovšie dejiny. Ja som mal históriu a slovenčinu.“ Múzeum v Budatíne spadalo pod Považské múzeum a galériu v Žiline. V Budatíne sa Dušan venoval najnovším dejinám. „Tam som sa dozvedel, ako biedne žili naši ľudia ešte aj po vojne. Koľko mali sliepok, prasiat, to sme všetko spisovali. To museli odvádzať, to boli kontingenty. No tak sme to aj švindľovali. Čo nám povedali, to sme napísali. Aj v Rajeckej doline sme boli. Lietavská Lúčka. Bol som námestníkom riaditeľky, až kým nešla do dôchodku, do 1974.,“ spomína Dušan na svoju prácu. V práci prichádzal do kontaktu aj s nešťastnými ľuďmi, ktorí kvôli združstevňovaniu prišli o veľké majetky.

August 1968

Okrem pridelenej agendy sa historik Dušan Halaj zaujímal aj o obdobie druhej svetovej vojny a do múzea zozbieral rozsiahlu zbierku vojnových artefaktov a zbraní, z ktorých usporadúvali výstavy alebo skladovali v depozitári múzea. V Budatíne ho stihol aj august 1968. Príchod vojsk Varšavskej zmluvy si pamätá najmä v spojitosti s prácou v múzeu, keďže vojaci prišli aj do múzea a dožadovali sa vstupu na vežu, ktorá vyčnieva vysoko nad mesto. „Prišli dvaja dôstojníci, to boli nejakí nadporučíci alebo kapitáni. Tak všetci zutekali, len ja som tam zostal sám. Riaditeľka mi povedala: ‚Viete čo, veď vy viete po rusky.‘ Tak oni sa kdesi upratali. Veď tam nemusel byť každý. Oni hneď na vežu. No tak sme išli na vežu a to sú také okrúhle schody a je ich cca 90 hore na budatínsku vežu. Ale nešli oni dopredu, ja som išiel a oni za mnou, tí dvaja. Hovorili, že sa chcú pozrieť do okolia,“ spomína Dušan na príchod vojakov. Vo veži mali expozíciu drotárstva, no to ich nezaujímalo. „Tak prešli sme hore, otvoril som a tam sme mali aj tie zbrane, čo som zbieral. Bol tam ťažký guľomet, ľahký guľomet, niekoľko pušiek. Proste čo zostalo od vojny alebo po vojne, tam sme to zbierali, tak tam to bolo. Bolo to zamknuté na dva zámky a tam sme to mali. Lebo to sa nepoužívalo každý deň, iba ak sme robili nejakú výstavu o Povstaní.“ Dušan si pamätá, že vojakom sa zbierka zbraní vôbec nepáčila. „Hovorili si medzi sebou: ‚Eto kontrarevolucija!‘ Tak ma označili tí dvaja. A ja hovorím: ‚Nikakája kontrarevolucija zdes net!‘ Tak potom sme zase cup cup cup dole schodmi. Tak ale urobili si svoju prácu, nič ďalšie podozrivé tam nenašli, našťastie,“ spomína na vojakov „osloboditeľov“ Dušan dnes. Riaditeľka nebola straníčka, ani Dušan sa v KSČ neangažoval. Snažili sa múzeum viesť mimo hlavného politického prúdu, a tak ich nezasiahla ani následná normalizácia.

Múzeum SNP v Banskej Bystrici

Mladého ambiciózneho historika, ktorý sa zaujímal o najnovšie dejiny, druhú svetovú vojnu a SNP niekoľkokrát lákali ísť pracovať do Múzea SNP v Banskej Bystrici. Ponúkali mu niekoľkonásobne vyšší plat, no musel vstúpiť do strany. „Ja som sa stal komunistom z večera do rána a to vám poviem tak, že v Bystrici potrebovali historika pre novšie dejiny pre obdobie vojny. Tak trikrát bol odtiaľ riaditeľ za mnou a hovoril: ‚Prebohaživého, poď k nám, hneď o tisíc korún budeš mať viac, aj ubytovanie bude, len poď do Bystrice!‘“ spomína pamätník. Privolil až vtedy, keď im vymenili v Budatíne vedenie a Dušan si s novým riaditeľom nerozumel. V novej práci prišiel do tesnejšieho kontaktu s tematikou SNP. Spomína si, že veľa chodievali do terénu a spolu s kolegami sa mu podarilo nazbierať obrovské množstvo vecí a v dvanástich obciach vybudovať pamätné izby SNP a oslobodenia. Prišiel do kontaktu s množstvom ľudí, ktorí prežili holokaust, pochody smrti, spovedal partizánov a odbojárov, ale aj obyčajných ľudí, svedkov doby. Podarilo sa mu zozbierať množstvo vzácnych vojnových svedectiev a výpovedí plných hrdinskej odvahy, ale aj ľudského utrpenia. S kolegami častokrát chodili do oblastí, kde sa počas vojny odohrávali tie najťažšie boje. Na vrchu Polom našli niekoľko zachovalých zákopov a zemľaniek. „V tých zákopoch a v ich okolí sa všeličo našlo. Aj my sme tam našli zbrane. Neviem, prečo to tam zostalo do takej doby. Zemľanku sme tam našli, ešte aj dodnes sú tam hádam nejaké predmety. Tam boli hrozné boje, podrobne som o tom písal,“ dodáva pamätník. „Išli sme cez horu a našli sme tam dva kríže zavesené na strome, sám som ich na týchto pleciach niesol dole. Ešte v 1984 – to je dôležité – sme našli dva kríže a na nich boli napísané mená – Ján Cuhran a na druhom Ján Kurilla. Doteraz sú v múzeu veľké kríže, čo ich tam najbližšie pochovali. To sa našlo nad Stráňavami. Tak to sme dovliekli dole,“ spomína pamätník Dušan na svoje objavy. Historik Dušan Halaj mnohé svoje objavy zaznamenal aj vo svojej bohatej bibliografii.

Francúzski partizáni

Výnimočnou oblasťou záujmu Dušana bolo pôsobenie francúzskych partizánov na našom území počas SNP. „Prišiel jeden chlapík a dal mi kompas. Hovoril, že v Strečnianskej tiesňave mu to dal nejaký vojak. Bol to Francúz. O Francúzov som sa však viac začal zaujímať v jedno poobedie, to bolo ešte tam v Žiline, keď som mal službu. Nejaký chlapík, bol pekný čas, prišiel a ohlásil sa, že chce ísť do múzea. Začal s tým, že či nepoznám nejakých Francúzov a tak,“ spomína, ako mu do života vstúpili francúzski partizáni. „Ja hovorím, že viem, že tu bojovali a tak. Zhodou okolností sme tu mali v škatuli nejaké veci. Chlapík odišiel, ešte viem, že nejaký likér tu nechal, dovliekol som domov. Keď sa mi to v hlave rozležalo, vŕtalo mi to v hlave, že kurnik, Francúzi!“ Dušan, samozrejme, vedel, že na našom území pôsobilo v SNP množstvo Francúzov, no bližšie sa nimi nezaoberal. Zahanbil sa, že o nich vie tak málo. Francúzi prišli na územie Slovenska najmä ako vojnoví zajatci z Maďarska a boli nasadení do zbrojovky v Dubnici nad Váhom. Odtiaľ sa im podarilo ujsť do slovenských hôr najmä v okolí Strážovských vrchov a pridať sa k odboju. O nejaký čas dostalo múzeum možnosť vyslať jedného pracovníka na dvojtýždennú exkurziu do Francúzska a Dušan sa nadšene prihlásil. Spolu s dvomi kolegami sa mu podarilo vybaviť neskutočné množstvo papierov, získať prísľub aj devízy a išiel. Spolu s kolegami neskôr zostavili publikáciu Francúzi v SNP.

Bohatá publikačná činnosť

Počas novembra 1989 pôsobil v Múzeu SNP v Banskej Bystrici a zmenu režimu vítal podľa jeho slov ako „dar boží“. Spomína, že zmenou spoločenských pomerov sa uvoľnili a zjednodušili aj mnohé vzťahy a možnosti spolupráce a historikom sa otvorili nové obzory. „Mal som tú česť byť v našej sále, kde sme robili podujatia pre ľudí. My sme hovorili o holokauste prvý raz verejne. Tam sa vydávali prvé tie vyznamenania Spravodliví medzi národmi, odovzdal som prvé štyri, mal som tú česť týmito rukami ich odovzdať,“ spomína s dojatím. Rozpad Československa ho nepotešil, keďže on sám pochádza zo zmiešaného česko-slovenského manželstva. Pracovne ho to však zasiahlo oveľa viac. „K nám chodila spústa Čechov a my k nim. Mali sme partnerov z Ostravy aj z Plzne, spolupráca bola dobrá. Boli sme kolegovia, múzejníci. Potom sme už neboli kolegovia, iba priatelia,“ uzatvára.

Dušan Halaj počas svojej bohatej pracovnej činnosti v múzeu okrem spomínanej knihy napísal alebo sa autorsky podieľal na ďalších 25 knihách, zostavil množstvo výstav, napísal desiatky príspevkov do odborných zborníkov a monografií a nespočetné množstvo článkov a rozhlasových relácií, celkovo 340 písomností a podujatí venovaných predovšetkým odboju a partizánskemu hnutiu najmä zo Žiliny, Rajeckej doliny a okolia. Precestoval množstvo krajín a nadviazal spoluprácu s múzeami po celej Európe. V Múzeu SNP pôsobil až do odchodu do dôchodku v roku 1997. V súčasnosti zostavuje publikáciu o iniciátorovi Povstania v Žiline, generálovi Jánovi Dobrovodskom, v ktorej predstaví aj jedinečnú fotografiu, na ktorej je zachytený príchod Nemcov do Žiliny. „Nebyť Žiliny a žilinskej posádky, ktorej sa zmocnili vtedy odbojári, tak Povstanie na Slovensku možno vôbec nevypukne,“ uzatvára rozprávanie o svojom živote a práci pamätník.

Dušan Halaj zomrel 28. mája 2025.