Ing. Igor Frič

„Pamätám si na to, že nejakého tretej v noci nám doma zvonil telefón a otec sa zobudil. Vlastne následne sa pobudila celá rodina a povedal, že nás napadli Rusi, teda obsadili. On zase opatrne narábal s tými slovami. Takže to bolo ako prvé. Tak to som bol taký rozrušený, že čo to teda znamená vlastne. Ako to je možné, že nás obsadili naši osloboditelia, čo nám všetci vtĺkali do hlavy a učili nás v školách. Potom následne som išiel s chlapcami vonku a tie vojská išli cez Ružomberok. Valili sa tam tanky. A ja si pamätám, že tam pri rieke Váh, však dodnes tá cesta tam vedie, samozrejme, lebo máme diaľnicu, tak chodíme stále po nej. (smiech) A my sme začali hádzať skaly do tých tankov. My sme proste, ak išli, nechcem povedať, že to bolo nejaké uvedomelé, ale proste bola taká atmosféra odporu. Čo tu chcú a prečo tu chodia tankami. Dokonca cestu zničili a proste to bolo cítiť. Takže sme hádzali kamene do tankov, ale potom sa to dozvedel otec. Tak som dostal výprask. Hovoril mi, že ma mohli zastreliť, tak mi to zakázal. Takže už potom som nepokračoval v tej aktivite, ale to bolo prvé, čo si tak pamätám.”

V tom čase sa v Ružomberku založila skautská organizácia. Ja som vlastne tým, že ten charakter činnosti organizácie bol príroda a vlastne bol mi veľmi blízky, tak ja som sa tam prihlásil. Samozrejme, že som si kúpil už tie košele, ten úbor, nohavice krátke. Chodili sme tam na všelijaké zrazy a mali sme aktivity, tak sa mi to veľmi páčilo. Takže vlastne som sa stal skautom. Aj keď akože neskôr to dopadlo tak, že otca upozornili, že tvoj syn je skaut, ale to bolo už po okupácii, že by mi to mal zakázať. On mi to v nejakom čase potom zasekol. Povedal mi, že nemôžeš to robiť, lebo budem mať problém. Takže toto bolo z toho hľadiska môjho veku také najväčšie obrodenie a uvoľnenie. Pamätám si to ako krásny zážitok, celé to obdobie. Bol som asi dva roky a veľmi sa mi to páčilo. To bolo niečo úplne iné ako v tom pionieri, kde to bolo také umelé. Toto predsa bolo také prirodzené. Dodnes si pamätám toho pána, volal sa Rubeš. Mal prezývku Akela, vlastne ako vlk z Knihy džunglí. On bol v pôvodnom Čech, pochádzal odtiaľ a mal k prírode bližšie podľa všetkého. Bolo nás tam veľa. Z mojich kamarátov, čo som mal možno štyria - piati, taký najbližší sme tam boli. Všetci sme tam vstúpili a potom tam bolo z celého mesta. To boli už aj starší, možno deviataci. V 1968 som bol ako siedmak - ôsmak. Takže v tom období sme boli hrdí, že sme skauti. To je asi taký najvýraznejší odamäk, ktorý si ako decko pamätám, ktorý vstúpil do môjho života v rámci toho uvoľnenia pred rokom 1968.

My sme išili hrať. Ako som hovoril v skupine Majstrovstiev Európy, sme boli so Škótmi a Švajčiarmi. Išli sme hrať odvetný zápas vo Švajčiarsku o postup. Doma sme vyhrali myslím 4:0. Bol som tam nominovaný. Prišiel som na zraz do Prahy a tam mi povedali, že nikam nepôjdem, lebo nemám súhlas zo Socialistického zväzu mládeže. To bol pre mňa šok. Povedal som im, či to myslia vážne, že kvôli takej blbosti. Neviem či som to opomenul alebo som sa na to vykašlal. Neviem. Nemal som to. Niežeby mi to nechceli dať, ale nežiadal som o to. Normálne som sadol na lietadlo a išiel som naspäť do Žiliny. Namiesto mňa išiel náhradník. To bol taký šokujúci zážitok. Kvôli takej blbosti. To bol ale vtedy vyšší záujem ako reprezentovať Československo. To bola jedna z vecí, ktorá vo mne vzbudila odpor voči bývalému režimu.

Hrali sme, myslím, v Duisburgu v Nemecku, boli sme tam na príprave. Ja a Jano Hlavatý, ktorý hrával tiež za Slovan, sme išli do veľkého obchodného domu. Mali sme voľno. Tam sme zablúdili a stratili sa. Mali sme tam nejaký čas a miesto, kde sme sa mali stretnúť pri autobuse. Vyšli sme opačným vchodom. Boli sme v časovej tiesni a začali sme stresovať. Nakoniec sme ten autobus nestihli. Neprišli sme na zraz a autobus odišiel. Potom sme to miesto našli ale autobus tam už nebol. Zobrali sme si taxík a ten nás odviezol na miesto. Potom nám ale chalani hovorili, že sa očko prezradilo, lebo začalo zisťovať a zháňať informácie, že kto to bol, koho má rodičov. Dovtedy sme nevedeli, že je očko. Povedali, že je z rezortu chemického priemyslu. Vtedy to bol CHZJD Slovan čiže Chemické závody Juraja Dimitrova. On bol niekde z Palstiky Nitra. Tento človek tam potom začal vyšetrovať odkiaľ sme a či sme sa nevyjadrovali proti socialistickej režimu a či sme neušli. Keď sme prišli, bolo ticho. Takýto mám zážitok. Potom sme chodili do Španielska. Tam bol jeden pán Fiala. On bol žid a vybavoval všetky tieto zápasy. Preto som povedal, že bol Žid, že to bola jeho silná zbraň. My keď sme niekde prišli na letisko, tak nehľadali Slovan Bratislava, ale hľadali Jána Fialu. A vždy tam prišiel nejaký druhý žid, cez ktorého to on organizoval. Vo Švajčiarku, Španielsku, Nemecku. Dostať sa vtedy na zápas pre československé družstvá, bez nejakých kontaktov... tam nás proste nechceli. Oni si z toho trošku spravili možno nejaký biznis, ale to nás nezaujímalo. My sme každý rok chodili na dva týždňa až mesiac na prípravu do Španielska.

Stala sa taká vec, že v rámci toho predchádzajúceho ročníka sme hrali zápas s Frýdkom - Místkom, ktorý hral československú ligu. Podľa vyjadrení trénera proste došlo k tomu, že ten zápas niektorí hráči predali. To bola naozaj rana aj pre ten manšaft. Údajne to boli štyria hráči. Neoficiálne sa to vyšetrovalo. Ale tréner myslím, že to povedal na rovinu a začalo peklo. To sa mužstvo sa úplne rozpadlo. Potom tréner odišiel. Povedal, že on to nebude trénovať. Funkcionári to takisto nezvládli. Takže my sme ten ďalší rok vypadli. V predchádzajúcom roku už sme boli zachránení, takže to až tak neohrozilo. Frýdek - Místek tam vtedy vyhral, ale donieslo to taký rozkol do družstva. Mužstva sa rozsypalo a veľká nedôvera tam bola. Dvoch, čo to urobili, vyhodili hneď a dvaja, mám pocit, ešte ostali, ale už to bolo rozhasené kompletne. Takže to sme v roku 1978 vypadli.