The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ing. Igor Frič (* 1955)

• Igor Frič sa narodil v roku 1956 v Ružomberku.

• Otec Štefan Frič bol najprv majster v severoslovenských celulózkach a papierňach, neskôr vedúci v administratíve. 

• Mama Jolana, rodená Priesolová bola úradníčka.

• Má staršiu sestru Soňu a mladšieho brata Ota.

• Vyštudoval gymnázium v Ružomberku, maturoval v Žiline.

• Absolvoval Vysokú školu dopravnú v Žiline 1975 - 1980

• Futbalu sa začal venovať ku koncu základnej školy.

• Ako junior hrával za BZVIL Ružomberok.

• V doraste prestúpil do ZVL Žilina.

• Pôsobil aj v československom dorasteneckom výbere. +. Dostal sa aj do Sparta Praha, odkiaľ odišiel kvôli zlomenine kľučnej kosti.

• Počas základnej vojenskej služby bol najprv Dukle Banská Bystrica, neskôr v VTJ Tábor.

• Oženil sa v roku 1980 s Jankou Fričovou, narodil sa mu prvý syn Tomáš a presťahoval sa do Bratislavy.

• Od roku 1981 až do 1986 pôsobil ako útočník v CHZJD Slovan Bratislava a bol vedení ako zamestnanec Chemických závodov Juraja Dimitrova.

• Záver futbalovej kariéry reprezentoval BZVIL Ružomberok v rokoch 1986 - 1988.

• Popritom pracoval ako zástupca riaditeľa na Strednom odbornom učilišti v Ružomberku.

• S futbalom sa rozlúčil ako mládežnícky tréner SCP Ružomberok.

• Po Nežnej revolúcii, ktorú uvítal a zúčastnil sa aj generálneho štrajku, sa stal na 25 rokov hlavným kontrolórom Mestského úradu Ružomberok.

• Dnes je na dôchodku a športuje.

• Má tri deti a žije v Ružomberku.

nIgor Frič sa narodil v Ružomberku v roku 1955 do roľnícko- robotníckej rodiny. Bol druhým dieťaťom za staršou sestrou Soňou a pred mladším bratom Otom. Rodičia Jolana Priesolová a Štefan Frič, aj starí rodičia, pochádzali z Liptovských Sliačov. Základnú školu navštevoval Igor v Ružomberku. 

Uzavretá komunita 

Na detstvo medzi Ružomberkom a Liptovskými Sliačmi má pamätník pekné spomienky. Obec Liptovské Sliače mala originálnu atmosféru.  Možno to bolo spôsobené tým, že tu trinásť rokov (1892 - 1905) pôsobil na fare národovec, politik, farár a rodák z Ružomberka Andrej Hlinka,ktorý sa usiloval zlepšiť sociálne postavenie farníkov založením úverového a potravného spolku či spolku striedmosti. Organizoval osvetové prednášky, slovenské divadelné predstavenia a rozvíjal národnú hrdosť udržiavaním tradícii. Možno preto bola dedina dlho sebestačná a vytvoril sa tu uzavretý kolektív ľudí, ktorí prišelcov prijímal ťažko. 

Prvý folklórny súbor Sliačanka a jeho detská verzia Sliačanček, ktoré doteraz v obci fungujú, vznikli ešte v roku 1932. Vtedy učiteľka Bronislava Kubánková založila tanečno-spevácku skupinu. Už v roku 1976 získali Liptovské Sliače Európsku cenu za ľudové umenie. Dodnes patria oba súbory medzi hlavných nositeľov tradícií na Slovensku. Liptovské Sliače boli tiež kolískou pre folklórny súbor Liptov, ktorý pred 80 rokmi pôsobil ešte ako Folklórna skupina Severoslovenských celulózok a papierní v Ružomberku. Z Liptovských Sliačov pochádzali pracovníčky fabriky, ktoré boli zároveň výborné speváčky a tanečnice. Najmä pod vedením dlhoročného šéfchoreografa SĽUK-u Juraja Kubánku, ktorý začínal ako tanečník v Liptovských Sliačoch. Koncom 50-tych rokov však v súbore nastal útlm. Novými tradíciami sa ho podarilo oživiť tanečníkovi, choreografii a umeleckému vedúcemu Vojtechovi Litvovi, rodákovi z Vyšných Sliačov. Súbor vtedy dostal aj stále pomenovanie Folklórny súbor Liptov. 

Ako chlapcovi sa Igorovi páčilo chodiť do Liptovských Sliačov. Rodiny a susedia sa tam pravidelne stretávali, tancovali a spievali nielen na sviatky, ale aj počas víkendov. „Pamätám si napríklad Veľkú noc, ako tam dievky hádzali do potoka, oblievali vedrami. Až mi bolo ako malému chlapcovi ľúto, ale patrilo to k folklóru. Stretávanie, spievanie a tancovanie pretrvávalo do nejakých osemdesiatych rokov. Napríklad bolo bežné, že keď človek išiel po dedine, niekedy v sobotu večer, že tam bola spievajúca skupina ľudí. Spolu družne sedeli pri guláši, alebo len tak. Veľmi rád na to spomínam. Myslím, že tá družnosť medzi ľuďmi sa nejakým spôsobom tvorila a mne sa to veľmi páčilo. Keď to porovnám s dnešnou dobou, tak to bolo niečo úžasné a na dnešnú dobu priam neuveriteľné, že sa ľudia dokázali takto stretnúť. Chodil som k tete Helene, lebo jej syn, jeden z mojich bratrancov bol v mojom veku. Veľa som sa u nich zdržoval, takže som zažil vianočné koledy a podobné veci. Ono to funguje s odretými ušami aj dnes, ale myslím si, že už to zďaleka nie je také, ako to bolo,“ priznáva pamätník. 

U starého otca Jána Priesola, ktorý sa narodil v roku 1902 v Liptovských Sliačoch, sa Igor zastavil občas na návštevu. Bol to roľník a gazda s veľkým hospodárstvom a nemal veľa času na vnúčatá. Po skorej smrti manželky v dome chýbala aj ženská ruka. Ešte pred vojnou pašoval kone z Poľska pre vlastnú potrebu, ale aj s nimi obchodoval. Bol známy tým, že nosieval aj poľskú vodku. Ku starému otcovi Jánovi, ktorý mal veľký dom a pozemky a bol hrdý Slovák, prišli veľakrát partizáni, hlavne počas povstania. Keďže bol schopný gazda a roľník, poskytol im potraviny. Mama Jolana spomínala zážitok, kde naozaj tŕpli, pretože mali skrytých partizánov v jame na zemiaky. „Boli tam schovaní a v tom čase prišli do nich Nemci, ktorí sa tam dokonca na nejaký čas ubytovali. Neviem, koľko dní to bolo. Len v noci partizánom doručovali jedlo. Našťastie, tí Nemci bývali v prístavku, v ďalšej časti domu. Mamka hovorila, že najviac bolestným zážitkom bolo, keď im jeden Nemec bodákom prebodol malého psíka, ktorý po ňom skočil a roztrhal mu nohavice. Zároveň však dodala, že Nemci boli menej nepríjemní, ako keď tam prišli Rusi. Tí sa opíjali a údajne znásilňovali dievčatá. To sa za Nemcov nedialo,” reprodukuje syn Igor. 

V Liptovských Sliačoch bolo aj pár židovských obyvateľov. Igorov otec sa s jedným dobre poznal. Volal sa Vojtko a vlastnil krčmu. Podľa všetkého sa tam priženil. Skrýval sa v okolí obce aj počas vojny pod tajnou identitou. Domáci mu pomohli prežiť. 

Starú mamu Máriu, ktorá sa narodila v roku 1904, nepoznal. Zomrela pomerne mladá na rakovinu žalúdka v roku 1954, presne v deň, kedy sa narodila pamätníkova staršia sestra Soňa. 

Mama Jolana Fričová, za slobodna Priesolová, tak prišla o veľkú oporu. Narodila sa v roku 1934 a pochádzala z desiatich detí. Spomínala, že ako dievča prvé ročníky chodila do ľudovej školy v Sliačoch, potom do meštianky v Ružomberku. Peši musela prejsť osem kilometrov po Hradskej. To bola dvojhodinová túra tam aj späť. Po ukončení školy pracovala na Strojno- traktorovej stanici v Ružomberku, neskôr v celulózkach a papierňach ako administratívna pracovníčka.

Otec Štefan Frič sa narodil 1931 v Liptovských Sliačoch do robotníckej rodiny. Bol zo šiestich detí. Vychodil meštianku a Strednú priemyselnú školu strojnícku v Ružomberku. Po nej nastúpil do Severoslovenských celulózok a papierní najprv ako majster, neskôr vedúci v administratíve. 

Pamätník v detstve veľa času strávil u starej mamy z otcovej strany Eleny, ktorá sa narodila v roku 1904. Starého otca nepoznal. Bol robotník v celulózkach a zomrel pomerne mladý. Dôvodom jeho úmrtia, aj keď to nebolo potvrdené, bol vážny pracovný úraz hlavy a následne choroba.  

Oslobodenie a kolektivizácia 

Smerom na Liptovskú Osadu či Lúžnu, Korytnicu a Revúcu, na úpätí Nízkych Tatier sa pohybovali početné partizánske jednotky. Sú tam pamätníky, ktoré dokumentujú, že tam počas vojny prebiehali tvrdé boje a padlo tam veľa slovenských aj sovietskych partizánov. Otec Štefan prezradil synom príhody, že nosil partizánom jedlo. Mal v tom čase 13 či 14 rokov. Bolo to bezpečnejšie, keď to nosili deti. Keby ich teda zastavili, mali povedať, že idú do lesa na maliny alebo na huby. Domnievali sa, že deti nebudú Nemci podozrievať. Za druhé, že keď ich chytia, nepotrestajú ich ako dospelých. Štefan sa priznal, že párkrát bol zaniesť partizánom jedlo. Boli to veľakrát vlastné potraviny alebo od ľudí, ktorí podporovali partizánsky odboj a zhromažďovali potraviny do nejakého koša, v ktorom to potom odniesli. 

Keď prišlo v roku 1948 k znárodneniu a kolektivizácii starý otec Ján napriek svojim ideálom z počiatku nechcel vstúpiť do družstva. Nebol ochotný tam odovzdávať majetok, hoci bol na tú dobu celkom majetný človek vzhľadom na pozemky, ktoré vlastnil. Neskôr ho nejakým spôsobom presvedčili, alebo skôr zaviedli a vstúpil do družstva. Majetky tam vložil ”dobrovoľne”. Dokonca neskôr bol aj členom strany. „Myslím si, že dušou to bol gazda a sedliak, ktorý uveril socialistickej propagande. Na konci života napísal list, že bol veľmi sklamaný z toho obdobia. Veril niečomu, čo sa vôbec nenaplnilo. Najväčším šokom preňho bola menová reforma. Peniaze zrazu boli bezcenné papiere. Mal jediné šťastie, že ešte stále mal nejaké súkromné polia, ktoré obrábal pre vlastnú potrebu,” opisuje pamätník. 

Pamätníkovi rodičia Štefan a Jolana sa poznali ako susedia. Ich domy boli vzdialené od seba asi 100 metrov. Zblížili sa na dedinskej zábave. Svadbu mali v roku 1954, lebo mama otehotnela. Sestra Soňa sa narodila ešte v tom istom roku. Otec zomrel relatívne mladý, 69 ročný, matka mala 86 rokov. 

Futbalové začiatky 

Keď začali rodičia pracovať v papierňach dostali prízemný byt v Ružomberku. Potom sa presťahovali do dvojizbového bytu do časti Polík ku gymnáziu, kde bývali do pamätníkových osemnástich rokov. Športové gény pravdepodobne mal pamätník v rodine. Otec a dvaja strýkovia, jeho bratia, sa venovali aktívne futbalu. Otec bol vraj priemerný hráč, ale jeden zo strýkov bol dedinskou hviezdou, lebo dával góly. „Ako malý chlapec som chodil na zápasy, tak som ho videl aj hrať. Venovali sa športu v mladíckych rokoch,“ hovorí bývalý profesionálny futbalista.

Ranné detstvo strávil Igor na jednom z mestských dvorov. Bol to priestor v strede bytových domov. Väčšina aktivít prebiehala na tom dvore, lebo z bytov sa tam zbehlo veľa detí. „Ja si na to spomínam veľmi pozitívne. Materiálne možno chudobné, ale na zážitky veľmi bohaté detstvo. Proste my sme vyšli vonku a vždy sme mali čo robiť. Pamätám si, že sme tam mali napríklad ping-pongový stôl, ale nebol nejaký regulárny. Boli to dve preglejky, ktoré sa postavili na sudy, na smeti. Hrával sa kolotoč, kde okolo stola behalo 10-15 detí. Potom sme tam hrávali futbal a sušiaky na prádlo boli bránky. V zime sme si tam urobili ľadovú plochu, ktorú sme nejakými doskami obložili alebo boli len snehové mantinely. Vždy to organizovali najstarší. Najprv som sa len ako mladší viezol, a potom už som sa aktívne podieľal, ” opisuje pamätník. Na tomto dvore sa datujú aj Igorove futbalové začiatky. Mal 8 či 9 rokov, keď na dvore hrával futbal so staršími 12-13 ročnými chlapcami. Vždycky ho zobrali medzi seba, lebo uznali, že sa môžem motať medzi nimi. Prvú futbalovú loptu si kúpil za peniaze vykúpané z Veľkej noci. Stála asi štyridsať korún, tým jasne prejavil svoj počiatočný vzťah k futbalu. Rodičia ho v tom čase veľmi nepodporovali. Otec nemal čas a mamka ho aj vyhrešila, že všetky peniaze minul na takú sprostosť. Až keď mu starší sused menom Kubáň, ktorý pískal druhú aj prvú futbalovú ligu, povedal, že mám talent a môže byť z neho futbalista, prvýkrát mu napadlo, že by mohol hrať futbal súťažne. 

Pamätník chodil na deväťročnú základnú školu v Ružomberku, ktorá vtedy sídlila v budove štátneho gymnázia. Prvé prízemné podlažie bolo vyhradené pre základnú školu. Ďalšie dve podlažia patrili gymnáziu. V roku 1971 ukončil základné vzdelanie a pokračoval na gymnáziu, čiže sa posunul len o poschodie vyššie. Prvé tri roky chodil do Ružomberka, posledný ročník sa presunul kvôli futbalu do Žiliny, kde maturoval v roku 1975.

Prvé súťažné zápasy začal Igor hrať za školu v žiackom družstve v šiestej triede. V tom čase fungovala v Ružomberku súťaž základných škôl, kde bolo päť mestských základných škôl plus mestské časti Černová a Biely Potok. Túžil však hrať v mestskom družstve Benjaminka, kde pôsobili hráči od šiestej do deviatej triedy, takže od 12 do 15 rokov. Chodil sa pravidelne pozerať na ich tréningy, ale neodvážil sa sám prihlásiť. „Dosť dlho to trvalo. Bol som v 7. triede základnej školy, kým som sa tam dostal. Bol som sa pozrieť na zápas ružomberskej Benjaminky a družstva jednej zo základných škôl, ktorý mal prebiehať na pomocnom škvarovom ihrisku. Cieľom prípravného zápasu bolo asi nájsť niekoho do Benjaminky. Z tej základnej školy prišlo málo žiakov a tak pán Plica, ktorý by sa v dnešnej dobe dal nazvať skautom, zháňal chlapcov na zápas. Prišiel za mnou, lebo som tam stál a opýtal sa ma či viem hrať futbal. Hovorím, že trošku viem. Tak si choď dať dres a budeš hrať za školu. Po zápase prišiel za mnou, či nechcem chodiť na pravidelné tréningy. Tak som povedal, že veľmi rád. To bol vlastne môj začiatok, šťastná náhoda,” opisuje futbalista. 

Skautské spomienky 

Pamätníkov otec Štefan bol členom Komunistickej strany, ale doma o tom veľmi nehovoril. Igor už ako žiak bol iskrička, neskôr pionier až zväzák, ale vynútené hromadné kultúrne aktivity nemal rád. V triedy mal dobrú partiu chlapov, s ktorými radi športovali - hrávali futbal, hokej s loptičkou alebo obľúbenú hru na Partizánov. Počas obdobia Pražskej jari v Ružomberku vznikla skautská organizácia, ktorá oslovila aj pamätníka. Turistika, poznávanie prírody a prežitia v nej mu bolo veľmi blízke. Vstúpil tam spolu so štyrmi najlepšími kamarátmi, ale bolo tam veľa detí z celého mesta. Kúpil si košele a šatky a na dva roky sa stal súčasťou skautov. „Chodili sme na všelijaké zrazy a mali sme aktivity, tak sa mi to veľmi páčilo. Neskôr otca upozornili, že jeho syn je skaut, ale to bolo až po okupácii, že by mi to mal zakázať. Potom mi to v nejakom čase zasekol a povedal mi, že to nemôžem robiť, lebo on bude mať problém. To bolo niečo úplne iné ako v pionieri, kde to bolo umelé. Toto bolo prirodzené a dodnes si pamätám na pána Rubeša, ktorý mal prezývku Akela ako vlk z Knihy Džunglí a pôvodnom bol Čech,” spomína bývalý skaut. 

Na Inváziu vojsk Varšavskej zmluvy má pamätník tiež živé spomienku. O tretej v noci im doma začal zvoniť telefón, ktorý zobudil nielen otca, ale celú rodina, s informáciu, že nás obsadili Rusi. „To som bol taký rozrušený, že čo to teda vlastne znamená. Ako to je možné, že nás obsadili naši osloboditelia, čo nám všetci vtĺkali do hlavy a učili nás v školách. Potom som išiel s chlapcami vonku a tie vojská prechádzali cez Ružomberok. Valili sa tam tanky po ceste pri rieke Váh, dodnes tam tá cesta vedie, samozrejme, lebo máme diaľnicu, tak chodíme stále po nej. (smiech)  

A my sme začali hádzať skaly do tých tankov. Nechcem povedať, že to bolo nejaké uvedomelé, ale proste to bol náš prejav odporu. Čo tu chcú a prečo tu chodia tankami. Dokonca celú cestu zničili. Takže sme hádzali kamene do tankov, ale potom sa to dozvedel otec. Dostal výprask. Hovoril mi, že ma mohli zastreliť,“ opisuje športovec.

Futbalová cesta

Ako chlapec bol Igor nadšený, že môže chodiť 2-3 krát za týždeň na tréning. Jeho mama však nadšená nebola. Na tréningy si nosili vlastné kopačky a oblečenie, ktoré sa rýchlo ničilo. Otec mal zase veľa práce, aby si všimol, že syn športuje či hráva zápasy. Postupne sa Igor z náhradníka sediaceho na lavičke prepracoval do útoku. Jeho trénerom bol Vladimír Lubelan učiteľ telesnej výchovy a bývalý futbalista, ktorý dal mladému talentu prvé základy. „Bol to známy ružomberský futbalista, na tú dobu jeden z najlepších. Zároveň to bol aj pedagóg, čiže myslím si, že vďaka nemu som získal určité futbalové zručnosti. Je to jeden z ľudí, ktorí sa určite podieľali a majú zásluhu na tom, že som sa dostal potom na vyššej pozície v rámci svojej kariéry,” uznáva bývalý hráč. Splnenému snu podriadil Igor celú ďalšiu aktivitu. Nenechal sa odradiť ani nezáujmom rodiny. Tréningy boli zameraná na univerzálne schopnosti a futbalovú techniku hráča. Igor vedel, že chce byť v útoku. Ako žiak začal hrávať za mestský klub Bavlnárske závody Vladimíra Iľjiča Lenina Ružomberok (BZVIL), ktorý vtedy hrával I. národnú ligu. V sezóne 1971 až 1972 nastúpil už ako dorastenec do A tímu, kde hrávali hráči od 15 do 18 rokov. Pod vedením bývalého futbalistu Ladislava Uličného začal hrať I. slovenskú ligu. Súťaž bola rozdelená na východ a západ a Ružomberok patril do východnej skupiny. 

Dorastenci hrávali predzápas pred stretnutím mužských družstiev, takže na tribúnach už stálo 500 - 600 divákov, ktorí prišli na hlavný zápas. Tu mohli tréneri mužov a diváci vidieť nastupujúcu generáciu hráčov, prípadne si vybrať mladé talenty. Dorastenci si postupne zvykali aj na divácku kulisu. V treťom ročníku gymnázia začal hrať Igor za mužov a to už bolo krok k prvoligovej kariére. „Ku koncu leta sme mali turnaj štyroch družstiev, na ktorom sa mi podarilo dať aj pár gólov. Na turnaji sa zúčastnili prvoligové mužstvá ZVL Žilina a Slovan Bratislava. Slovan vtedy trénoval Jozef Vengloš, ktorý bol Ružomberským rodákom. Tréner Vengloš ma pochválil, že som dobre hral a budú sa o mňa zaujímať. Lenže ZVL Žilina prišla s konkrétnou ponukou, čomu som sa tešil, lebo to bolo bližšie,” priznáva Ružomberčan. 

Štvrtý ročník a maturitu už Igor absolvoval na žilinskom gymnáziu na Hornom Vale, pretože začal hrávať za žilinské prvoligové mužstvo a po skončení gymnázia nastúpil na Vysokú školu dopravnú v Žiline, kde sa mu popri futbalovom pôsobení podarilo vyštudovať za inžiniera na Fakulte ekonomiky dopravy a spojov. „Vždy som pripisoval väčšiu vážnosť vzdelaniu ako športu. Šport som mal rád, ale považoval som za dôležité, ukončiť vysokoškolské vzdelanie. Stále som bral futbal ako zábavu,” prezrádza Igor. Žilinský klub mu zabezpečil bývanie na futbalovej tribúne, kde v izbách okrem futbalistov bývali aj hokejisti a cyklista. Na vysokej škole mal nový žilinský hráč vybavený individuálny plán. 

V prvej sezóne v žilinskom družstve, mal tréner tvrdé trénerské metódy. Mal predstavu, že mladí hráči musia vydržať ešte viac ako muži. V poslednom zápase sezóny Igor utrpel únavovú zlomeninu chodidla a dlhšie mal prestávku. Nebol to ideálny štart nového talentu do kariéry. Po prvej sezóne trénera prepustili, lebo družstvo nemalo výsledky a ani kvalita hry sa nezlepšovala. Ďalším trénerom, ktorý nastúpil do ZVL Žiliny bol Jozef Marko, bývalý reprezentačný tréner z MS v Mexiku v roku 1970. „Po vedením Marka som sa začal presadzovať. Dal som pár gólov a zobrali ma do československého juniorského výberu, za ktorý som odobral asi 15 zápasov. Mávali sme spoločné zimné sústredenia a hrávali sme prípravné zápasy. Počas môjho pôsobenia sme hrali majstrovstvá Európy, kde sme postúpili do semifinále. Tam sme nešťastne prehrali s Nemcami. Doma sme ich nabili 3:1 a v Nemecku sme inkasovali 5:2. Mnohokrát sme sa viac tešili, že ideme do západného sveta ako na to, že ideme hrať futbal,“ smeje sa pamätník, ktorý pôsobil v žilinskom družstve do 1978. Potom prišla aféra s predaným zápasom v československej lige. Súperom bolo družstvo Frýdek - Místek, kde štyria hráči pustili súperovi výhru. Vyšetrovalo sa to interne. Po tejto afére  dvoch hráčov vyhodili a dvaja ďalej zotrvali, ale tréner sa vzdal funkcie. V ďalšom roku sa už nepodarilo obnoviť dôveru hráčov a družstvo v roku 1978 z I. československej ligy vypadlo.   

Označený za zradcu Slovenska 

Po vypadnutí žilinského družstva oslovil Igora český tím Sparta Praha. Po odchode do českého družstva ho v novinách označili za zradcu Slovenska. „Vtedy to bolo tak, že klub vás nemusel pustiť. Keď o vás ale požiadal klub z vyššej súťaž, tak to musel urobiť. Ja som túto klauzulu využil, aj z dôvodu, že som bol znechutený atmosférou v Žilinskom klube. Spartu vtedy trénoval Jiří Rubáš a štadión na Letnej bol úžasný. Hrali sme prvý prípravný zápas s nemeckým klubom a ja som hneď na začiatku zápasu dal gól. Ako som ale nabiehal na loptu, nemecký obranca ma strčil do bránkovej tyče a zlomil som si kľúčnu kosť. Museli ma operovať a potom som tam dostal ešte infekciu. To ma zabrzdilo na deväť mesiacov, tak som sa vrátil do Žiliny a doštudoval vysokú školu ” opisuje pamätník.

Po ukončení štúdia na vysokej škole v roku 1980 nastúpil na základnú vojenskú službu v Dukle Banská Bystrica. Po absolvovaní letnej prípravy, v ktorej bol mimochodom jeden z najlepších strelcov, bol odvelený do TJV Tábor. Tam vojakov zavolal veliteľ západného okruhu do konferenčnej miestnosti, kde družstvu stanovil cieľ postúpiť do I. českej národnej ligy. Na jeseň bolo mužstvo na trinástom mieste a za trest všetkých hráčov v rámci zimnej prestávky poslal na dva týždne do Krušných hôr, aby videli ako vyzerá skutočná vojenská služba. V jarnej časti sa družstvu darilo a Igor sa stal najlepším strelcom. Následne dostal ponuky do rôznych klubov (Bohemians Praha, Lokomotíva Košice a Slovan). 

Keďže sa ale v roku 1980 oženil s Jankou Fričovou a narodil sa mu syn Tomáš, rozhodol sa pre družstvo CHZJD Slovan Bratislava pod vedením trénera Antona Urbana. Presťahoval sa s rodinou do slovenského hlavného mesta. Stal sa zamestnancom Chemických závodov Juraja Dimitrova od roku 1981 až 1986 a naďalej bol amatérskym futbalistom. V tom čase boli aj prvoligoví futbalisti v rámci socialistickej ideológie označovaní ako amatéri. Neskôr sa trénerom Slovanu stal Michal Vičan, k ktorým vyhrali v roku 1982 Československý pohár, v roku 1983 Slovenský pohár a boli finalistom Československého poháru.        

Ako zamestnanec závodov mal Igor takmer každý deň dvojfázové tréningy alebo prípravný zápas. Preto nebolo pre neho reálne chodiť do zamestnania. Oficiálne tam však bol vedený. Ligové zápasy prebiehali v sobotu alebo v nedeľu. V rámci letnej prípravy chodilo družstvo do Španielska, alebo na priateľské zápasy na západ. Dohadoval to Ján Fiala, ktorý bol židovského pôvodu a mal kontakty v zahraničí. „My keď sme niekde prišli na letisko, tak nehľadali Slovan Bratislava, ale Jána Fialu. Vždy tam prišiel človek rovnakého vierovyznania, cez ktorého to on organizoval. V Švajčiarsku, Španielsku či Nemecku. Dostať sa vtedy na západ bolo pre československé družstvá, výnimočné. Do Španielska na prípravu sme chodili každý rok na dva týždňa až mesiac,“ spomína bývalý hráč Slovana Bratislava. Keď pôsobil Igor v Slovane, zavolali ho z vedenia telovýchovnej jednoty spolu s hokejistom Dušanom Pašekom a ponúkli im kandidatúru za člena do Komunistickej strany. Vraj je schopný a výrečný. Nebol nadšený, ale neodvážil sa hneď odmietnuť. Povedal, že si to musí ešte premyslieť. Viac ho nezavolali, čomu sa veľmi potešil.

Po vypadnutí Slovana so súťaže sa vrátil do rodného mesta a v rokoch 1986 -1988 pôsobil v TJ  BZVIL Ružomberok. Pamätník spomína, že po prestupe do Ružomberka hlavne z dôvodu obnovenia starých zranení mu chýbala energia dôstojne reprezentovať rodné mesto. Popritom sa zamestnal na Strednom odbornom učilišti ako zástupca riaditeľa pre ekonomicko - hospodársku činnosť. Pokračoval v každodenných tréningoch, ale po poslednom zranení - prasknutej achilovke ukončil Igor svoju futbalovú kariéru. Pár rokov sa ešte ako tréner v TJ BZVIL Ružomberok venoval mládežníckemu futbalu.  

25 rokov vo verejnej správe 

Nežnú revolúciu bývalý futbalista uvítal. V Ružomberku sa zapojil do generálneho štrajku, kde vtedy na námestia prišlo asi šesťtisíc ľudí. Pôvodné kádre, ktoré vystúpili vypískali a k slovu sa dostali rebeli. Jeden z Igorových kamarátov, ktorý bol členom VPN mu v roku 1991 navrhol, aby ako ekonomický odborník kandidoval na miesto hlavného kontrolóra v meste Ružomberok. Z viacerých kandidátov ho mestské zastupiteľstvo na túto funkciu napokon zvolilo. Bola to tretia najvyššie funkcia na Mestskom úrade. Na rovnakej pozícii strávil 25 rokov a vydržal som tam päť volebných období. „Prvé volebné obdobie bolo amatérske. Všetci sme sa hľadali a učili,“  hovorí diplomovaný inžinier.

Bývalý futbalista a tréner vníma, že dnešný futbal sa zrýchlil aj s profesionálnil, ale pokazili ho peniaze. „Primárne sa dnes hovorí o peniazoch. Mužstvá sa hodnotia podľa toho, akú majú finančnú hodnotu. Keby sa milióny korún, ktoré je niekto ochotný dať za hráča, venovalo radšej na rozvoj mládeže, malo by to väčší zmysel. Nemyslím si, že je to správna cesta,” priznáva športovec. 

Aj na dôchodku je šport a príroda Igorovou celoživotnou láskou. Bicykluje, lyžuje, skialpuje či podniká prechádzky v prírode. Sekunduje mu pritom manželka Janka, ktorá bola učiteľkou telesnej výchovy a lyžiarskou inštruktorku. Majú spolu tri deti a žijú v Ružomberku.