Zuzana Diamantová

„Najhoršie bolo poslednýkrát, neskoro sa to dozvedeli, že prídu Nemci, tak my sme už po štvornožkách sa plazili, že pôjdeme do hôr a už Nemci boli na začiatku dediny po nás strieľali. Predo mnou, to si pamätám, zastrelili jedného pána a otec mi ešte povie, že: ‚Prelez bokom‘ a v tom: ‚Hände hoch!‘ už nás chytili. To boli také drevené domy, oni to podpálili. To bol ako koniec sveta pre také 7-ročné decko. To si už pamätám, som mala 7 rokov a potom nejako, ja už neviem ako sa otec tam schoval, zachránil, lebo mužov brali na robotu do Nemecka s koňmi, lebo iné, dobytok nemali, tak mamka mala takú šatku a tak sa tam medzi tými dedinčankami. Boli sme tam ešte dva dni a potom prišla Červená armáda, nás oslobodili.“

„Najprv som musela ísť doobeda k rabínke do mikve sa to hovorí, do takého bazéna, no nie bazéna, do vane a ona mi strčila hlavu do vody, ja som myslela, že sa zadusím, lebo ja som to predtým nevidela a ona sa modlila. No, a to bolo doobeda a potom poobede sme mali svadbu, tam bola postavená u nich, voľakde tuto bývali, ten rabín Katz keď tu býval, tak do mikve a mama so svokrou ma zobrali ako už do toho mikve, pod ten baldachýn, už muž tam bol, no a potom sa tam rabín modlil, potom muž musel rozbiť nejaké sklo, že ako pre šťastie, no a potom už sme mali len hostinu. V sobotu sme mali civilný sobáš. Takže to môj otec platil, tu v Carltone tú svadbu, to vtedy to nebolo drahé, to teraz je drahé a svokor potom druhú svadbu platil.“

“Ani tým, že ste boli židia… potom keď ste sa vrátili… nemali ste nejaké nenávistné prejavy voči vám? Tak jeden gardista tam bol určite… ten vždy robil zle. A to už po tej vojne? Po tej vojne… a židia boli vtedy takí, že chceli byť komunisti, tak otec chcel vstúpiť do strany a prišiel tam a Bednárik tam sedel. Bednárik sa volal. “A tomuto má povedať súdruh, čo ma prenasledoval?” Tak nechcel byť, keď videl, že v strane sú aj takíto… gardisti. Čiže, tak nejako… tí gardisti zostali tam. Áno. Nejakí tí gardisti zostali tam. A neboli nejako perzekvovaní, že nič sa nestane. Nič. A ešte potom keď som začala… to bolo po mature. Nemala som protekciu, chcela som farmáciu študovať… ale len v labáku som chcela robiť. Tak som išla do Biotiky, tam laborantov zobrali aj keď som nemala odbornú školu, však potom som si spravila diaľkové. Tak, ten kádrovník ma nechcel zobrať. Ja som nevedela prečo. A keď búrali to kino pod Urpínom, tak našli tam zoznam ôsmeho oddielu Hlinkovej gardy a on bol ich veliteľom. Tento kádrovník… tak hneď musel ísť do výroby. A to nevedeli skôr? A potom som zistila, že prečo ma nechcel zobrať… ale keď riaditeľ školy zistil, že ma nezobrali, ani na výšku, ani tam… on bol ako poslanec, takže on mi to vybavil, tak som začala robiť v Biotike. No, ale potom ten kádrovník musel odísť. No, ale viete… takíto ľudia. A ešte predseda ČSM, tam v Biotike. No, ale dedinčania to vedeli, že udával týchto a všetkých partizánov a neviem koho ešte… a takýto bol predseda ČSM. Tak potom prečo to malo fungovať, no. Čiže vaši rodičia potom ani neboli v strane. Nie, otec nebol straník, nebol nič on. A vlastne keď sa vrátime do tých školských čias, tak čomu ste sa venovali vo voľnom čase? Čo ja viem. Tenis som hrávala, bicyklovať som sa chodila a tak. No, a keď som už chodila do Biotiky, tak sme chodili na túry. No teraz, už len do záhrady sa prejsť. Fakt, no do tatier na túry a tak no. Na Skalku… kade tade v Biotike sme chodili, tam sme mali turistický krúžok. Ale kým som chodila do školy, len bicyklovať sme chodili, tenis sme hrávali, na ulici sme sa hrávali, rozprávali sa, divadlo si hrávali, a takéto. “

“Len hovorili, že ten Slovenský štát… zo začiatku sme ešte bývali v strede mesta, len viem, že som do parku tam nesmela chodiť… Ako tie protižidovské opatrenia… Áno, áno. A ja som to nechápala… povedali mi, že tam sú tie detské choroby. A ja som povedala, že prečo… to tie druhé deti nedostanú? No, tak nevedeli mi to vysvetliť, oni mohli chodiť, ja nie. Ale potom neskoršie, sme už ani v meste nemohli bývať. Sme bývali v periférii mesta, vždy v jednej izbe u niekoho. No… Čiže ste sa museli vysťahovať z vášho… Z nášho bytu v strede mesta, áno. Teda a, spomínate si na to, že ako to bolo, že ste teda museli odísť? Ja som to nechápala, že prečo. No čo som bola, decko päťročné, šesť… no na šiesty rok som už mala potom. No a potom som si zvykla, už som sa tam hrala aj s deťmi… už som vôbec mohla… No, a potom mi otec povedal, že niečo bude. On sa rozprával s maďarskými… s tými čo chodili z dediny s mužmi… zo Šalkovej, či odkiaľ, o tom povstaní, ale ja som to aj tak nechápala. Len otec mi povedal, že niečo bude… keď to dobre dopadne, pôjdem v septembri do školy, už som mala šesť rokov. Lenže… musím si odkašľať… lenže museli sme ísť do hôr, lebo to nedopadlo dobre. Ale oni mi nepovedali, že povstanie, lebo tomu by som nerozumela… povstanie bolo… Takže vtedy… Povstanie bolo potlačené, tak sme museli ísť do hôr. Už sme tam nemohli byť. A… že, až potom povstaní ste odišli do hôr? Bolo potlačené… Bolo potlačené povstanie, vtedy sme išli na Kalište. Dovtedy ste boli teda… V Bystrici. V Bystrici. Áno. Otcov šéf… ten nám pomáhal aj finančne takto, no. A aj ste vnímali aj tie ostatné protižidovské opatrenia, či už nosiť židovskú hviezdu… Ja som to nechápala vtedy, a … Nič nehovorili rodičia či nosili alebo… Áno, nosili hviezdu, to hej. Nespomínali toto nijak, aké to bolo pre nich… ten nástup vojny. Alebo nemali také nejaké negatívne skúsenosti s tými gardistami, alebo tak. Ale áno. Mali, áno. Boli tam gardisti čo nám zle robili, a takto. Takže asi, že sa k vám zle chovali. Áno, zle sa chovali, áno. Takže vy ste po tom potlačení, to bolo niekedy v októbri deväťdesiat… V auguste bolo povstanie. V septembri, októbri…. A v septembri, októbri bolo potlačené. My sme tak nejako na jeseň, na koči išli, lebo vtedy neboli… nebola doprava. Koč, tak neviem asi to otcov šéf vybavil, lebo nerobil. A kde pracoval váš otec? Prosím? Že kde pracoval váš otec? Najprv robil v obchode, obchodvedúceho. Potom po vojne na úrade robil. Mal dvojročnú ekonomickú školu, lenže z toho by neuživil rodinu, tak sa naučil v Banskej Štiavnici s textilom. Čiže robil v obchode s textilom. Áno. Čiže jeho šéf vás zobral na koči… Áno, na Kalište. A tam neviem či mali známeho, ale sme sa ubytovali u jedných. Tam sme boli prvýkrát… a tam boli sovietski partizáni a tí sa k nám chovali veľmi slušne, to nemôžem povedať. Ale to až potom asi, keď prichádzali tie vojská oslobodiť tie hory… Nie, oni tam boli stále… Aha. Za to vypálili… bola to partizánska dedina, Kalište. Áno, áno. Tak to je zaujímavé. A tam bývalo viacero židovských rodín… a oni nám vždy dali vedieť, že kedy bude poplach, že kedy prídu Nemci, tak sme chodili do hôr, do bunkrov.”

“A zažili ste aj také nejaké, také že akty vzdoru? Že chlapci nejaké dlhé vlasy, niečo proti… Nie, vtedy nie. Vtedy sa nič. Vtedy to ešte nebolo. Aj keď mala kamarátka dlhšie nechty, tak jej to riaditeľ ostrihal. Ani to nesmela mať. Nie že ešte primalovať sa a neviem ako, teraz dievčatá chodia alebo aj chlapci. To vtedy neexistovalo… možná že už potom áno. A všelijaké také zvyky boli, že aj po maturite sme chodili tancovať s rodičmi, hej… aj prvý ples biotický, s otcami prvý tanec. A keď som to dcére hovorila, jej to prišlo smiešne. Potom sa to už uvoľnilo, ale zo začiatku… No malé mesto, ale tak družne sme tam žili… dobre bolo v tej Bystrici. Ale som si zvykla, však už päťdesiat rokov som tu v Bratislave. A v tej práci teda, tam to bolo všetko v poriadku? Tam bolo všetko v poriadku, tam som bola spokojná. Aj váš manžel bol stále v jednej práci? Áno, v tom Priemstave robil. Aj tie byty, tie domy boli pri Kramároch také Priemstvácke, také družstevné. A potom to už bolo nejakého družstva, či ako sa to volalo. Však čo som žila… A potom sme si to vymenili za väčší, keď sa dcéra narodila. Lebo jedny v šesťdesiatom ôsmom odišli, tak potom sme sa presťahovali do väčšieho bytu. Čiže emigrovali. Áno, mnohí emigrovali, tak potom sme išli tam bývať do toho bytu. A vy ste nikdy neuvažovali o emigrácii? Nie. Ani tí rodičia vášho manžela? Nie, nie, nie. Ja by som nevedela žiť v cudzine, neviem prečo, no. Ja som si tu tak zvykla, na Slovensko… takže. Ešte do Prahy áno, tam som mala aj fešáka, ale inde som nechcela ísť, neviem prečo. A vlastne pamätáte si na ten osemdesiaty deviaty rok, alebo vlastne na tú Nežnú revolúciu? A tak matne si pamätám. Vlastne ste aj boli v Bratislave… My sme nesmeli ísť ako od vojakov… nesmeli sme sa ničoho takého zúčastniť. Prečo? Neviem, tak vojaci nesmeli nič také. Proti a čo bolo proti komunistom sa nesmelo… Ale teda, že aj vy ako… Nie, lebo hoci som bola občiansky zamestnanec vojenskej správy, nesmela som nič. Ani dopisovať si, nikde chodiť sme nesmeli. Čiže to bolo také prísne. Také prísne! Napríklad sme boli tu na hrade na výstave, a tam prišli z Ameriky, toto… také staršie ženy, my sme boli mladé… a začali s nami rukami nohami, toto… Florida… rozprávať. A prišiel za nami veliteľ: “Slušne dievčatá, šepkáte… nerozprávajte sa s nimi… budem mať ja nepríjemnosti, aj vy.” Tak sme sa s nimi rozlúčili. Darmo nás volali na Floridu, my sme nesmeli nikam ísť. A oni mohli tam mohli prísť z Ameriky? Áno.”