The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Zuzana Diamantová (* 1938)

• narodená 6. februára 1938 v Banskej Bystrici, do rodiny so židovským pôvodom

• po potlačení SNP prestala platiť ich hospodárska výnimka a museli utiecť do Kališťa, nacisti zabili Zuzaninu starú mamu

• marec 1945 – masaker v Kališti, rodičia aj Zuzana prežili vraždenie a vypálenie dediny

• po príchode sovietskych vojsk putovali do Seliec, o dva dni neskôr do Hronca

• mesiac v Hronci, Zuzana začala navštevovať prvý ročník základnej školy – získali byt v Banskej Bystrici, návrat domov

• 1946 – Zuzana začala navštevovať jedenásťročenku v Banskej Bystrici

• úspešná maturitná skúška v roku 1956

• Zuzana sa zamestnala v Biotike v Slovenskej Ľupči ako laborant, pracovala tam 11 rokov

• doplnenie dvojročnej nadstavby na zdravotníckej škole v Martine

• spoznala sa s budúcim manželom Michalom Diamantom

• 1968 – ortodoxná židovská svadba

• Zuzana sa zamestnala v Bratislave vo vojenskej nemocnici na mikrobiológii (27 rokov, až do dôchodku)

• 1969 – narodenie jedinej dcéry Dany

• 1994 – odchod do dôchodku

• odchod do domova dôchodcov po nešťastnom úraze

Zuzana Diamantová prežila najhoršie chvíle svojho života už vo veľmi mladom veku. S rodinou sa počas 2. svetovej vojny ocitla v partizánskej obci Kalište, kde Nemci zabili jej milovanú starú mamu a ako 7-ročná sa prizerala masakru Nemcov, ktorí v marci 1945 povraždili alebo upálili zaživa 46 ľudí a mnohých ďalších odviezli do zajatia. Celé Kalište pri tom zhorelo a prestalo existovať. Jej sa len zázrakom spolu s rodičmi podarilo prežiť a neskončiť tak, ako mnohí iní Židia, v jednom z koncentračných táborov.

Len jedna stará mama, aj tú jej zavraždili nacisti

Zuzana Diamantová, rodená Lauferová sa narodila 6. februára 1938 v Banskej Bystrici. Zo starých rodičov si pamätala len svoju starú mamu – Nety Štrelingerovú, ktorá za Slovenského štátu bývala u Zuzaniných rodičov, lebo bola vdova. Zuzana mala so starou mamou veľmi pekný vzťah, pamätala si na to, ako jej rozprávala rozprávky. Nety pochádzala tiež z Banskej Bystrice a pred vojnou vlastnila s manželom obchod so zmiešaným tovarom. Nety bola mama Zuzaninej mamy Magdy. 

Magda mala ešte 6 ďalších súrodencov. Jej staršia sestra sa ešte pred vojnou dostala do Londýna a vyhla sa tak príkoriam, ktoré zažívali počas fašistického štátu a vojny jej ďalší súrodenci.

Starí rodičia Lauferovci z otcovej strany pochádzali zo Zvolena a pred arizáciami vlastnili krčmu. Mali 5 detí, ale Zuzana na nich žiaľ nemá žiadne spomienky, lebo umreli pred tým, ako sa narodila. Aj títo starí rodičia patrili k neologickým Židom. Z nich sa zachránila po vojne len jedna otcova sestra. 

Vytúžené dieťa

Zuzanin otec František začal pracovať v Banskej Bystrici v obchode s textilom. Náhoda chcela, že blízko jeho práce bývala Nety Štrelingerová so svojou dcérou Magdou. Tú si František zobral za ženu v roku 1929. Zuzana sa narodila až o 9 rokov neskôr, po počiatočných komplikáciách, ako vytúžené dieťa svojich rodičov.

Počas vojny dostal Zuzanin otec hospodársku výnimku, takže sa nemuseli po nástupe vojny ukrývať ako ostatní Židia, ktorí pochopili, že ich nacisti a ľudáci neposielajú pracovať, ale posielajú na smrť. Dokonca sa celá rodina nechala prekrstiť, v dobrej viere, že im to pomôže. Aj tak sa však museli odsťahovať zo stredu mesta na okraj, aby neboli ľudákom na očiach. 

Útek do hôr

Fašistický slovenský štát, ktorý prijal Židovský kódex zasiahol aj do života Lauferovcov. Zuzana si pamätala ako museli nosiť žltú hviezdu. Najviac ju zasiahlo to, že ako dieťa nemohla chodiť do parku a nemohla sa hrávať s inými deťmi. 

Po potlačení Slovenského národného povstania musela rodina utiecť do hôr, pretože všetky hospodárske výnimky prestali platiť a ich prítomnosť v Banskej Bystrici sa stala nebezpečnou. Putovali do jedného z centier Partizánskej republiky, do obce Kalište. Neocitli sa tam náhodou, na tomto mieste im vybavil bývanie otcov šéf. „Tam boli sovietski partizáni, ale vždy boli veľmi slušní a vždy nám dali vedieť, keď prídu Nemci. Lenže stará mama bola už vyše 70-ročná, snehu po kolená, ona nemohla ísť s nami do hôr, do bunkrov, tak tam hneď na začiatku ju zastrelili. Keď sme sa vrátili, vždy nám dali vedieť, či už môžeme ísť do dediny.“ Starú mamu udala pani, u ktorej rodina bývala, a tak ju Nemci zavraždili. 

Rodina sa presťahovala k vdovcovi, ktorý mal 7 detí. Bol to veľmi slušný robotník z Podbrezovej a Zuzana si spomínala, ako sa cez vojnové časy hrávala s jeho deťmi. Rodina žila skromne, umývali sa všetci v lavóroch, mali len jednu maštaľ a v dome nebol ani záchod.

Zuzane utkveli v pamäti niektorí partizáni, ktorí do dediny pravidelne prichádzali. Spomenula si na Vasila Malého, ktorý mal rád deti. „Nemali oni čokoládu, oni boli chudobní, len kocku melty s cukrom, to nám dávali deťom.“ Ďalším o ktorom vedela bol Vasil Veľký – veliteľ partizánov v Kališti a partizánka Marjuša, ktorú obdivovala. Jazdila na koni a bola študentkou z Moskvy.

Lauferovci zažívali aj neustále poplachy a ukrývanie v horách. Z lazov sa brodili v zime obrovskými kopami snehu. Zuzane rozprávali rodičia, že spávala vo fusaku, aby nezamrzla, keď sa museli ukrývať v bunkroch s ďalšími židovskými rodinami z Kališta.

Tragédia v Kališti

Raz sa Židia nestihli ukryť, nikto ich pred príchodom Nemcov nevaroval: „My sme už po štvornožky sa plazili, že pôjdeme do hôr a už Nemci boli na začiatku dediny, po nás strieľali a predo mnou, to si pamätám, zastrelili jedného pána, a otec mi ešte povie, že prelez bokom,“ opísala Zuzana najhoršiu spomienku vo svojom živote. Nebola jediná, pre ktorú sa stalo spomínanie na osudný deň, 18. marca 1945, nočnou morou. „To bolo ako koniec sveta pre také sedemročné decko.“ 

Jej otcovi sa podarilo schovať, čím si zachránil život. Tak isto sa podarilo zachrániť pred upálením alebo zastrelením aj Zuzaninej mame a samotnej pamätníčke. Nemci ich síce chytili a sústredili v jednej budove, ale nezobrali ich do koncentračného tábora Dachau, ako mnohých iných preživších z Kališťa, ktorí pomáhali partizánom. 

Po tragickej udalosti ostala rodina v dedine spolu s ďalšími, ktorým sa podarilo prežiť. Tŕpli, či sa Nemci nevrátia, ale dočkali sa príchodu fronty. Červená armáda, ktorá išla z východu ich teda oslobodila už v marci 1945. Zo 42 domov ostalo stáť len 6. Obyvatelia museli Kalište napokon opustiť, lebo v zdevastovanej dedine sa existovať už nedalo. 

Tí čo prežili, aj tí ktorých zavraždili

Najprv putovali do obce Selce, pretože František tam poznal kolegyňu. V obci sa zdržali len dva dni a potom sa rozhodli odísť do Hronca, kde býval Magdin brat, ktorý pracoval v Podbrezovej ako primár v nemocnici. Doma ho však nenašli, ani jeho ženu a Zuzaninu sesternicu. Až neskôr sa dozvedeli, že ich zastrelili v Nemeckej. Počas ôsmich januárových dní v roku 1945 bolo v Nemeckej brutálne zavraždených od 450 do 900 ľudí. 

V Hronci strávili približne mesiac a Zuzana tu začala navštevovať 1. triedu základnej školy. Veľmi sa tešila, že po vojne mohla zasadnúť do školských lavíc: „Bola som medzi deťmi, ale nemala som základy, otec sa so mnou učil čítať, počítať, lebo prvú triedu som nemala, takže tie základy boli veľmi ťažké, kým som prišla do toho.“

Ďalší Magdin brat sa vrátil z Nemecka, ale manželku s dcérou mu zastrelili v koncentračnom tábore, z ktorého sa mu podarilo ako zázrakom dostať. 

„Z Hronca potom, keď už otec dostal byt, tak sme sa vrátili do Bystrice.“ František sa chodil pravidelne informovať, či im ako Židom, ktorých byt bol za vojny arizovaný, pridelia nové bývanie. Neskôr si kúpili nový dom, kde trávili ďalšie roky.

Židia a komunizmus

„Po vojne to nebolo až také strašné,“ spomínala si na druhú polovicu 40. rokov 20. storočia Zuzana. Začala navštevovať základnú školu pri evanjelickom kostole v Banskej Bystrici, tá sa neskôr pretransformovala na jedenásťročenku, ktorú úspešne absolvovala. Maturovala v roku 1956.

Rodičia jej od malička nezatajovali ich židovský pôvod, v rodine slávili základné židovské sviatky. V škole sa o náboženstvách nerozprávalo, bolo to tabu. „Potom sme boli pionieri, to sme verili tomu, čo nám hovorili.“

Po víťaznom februári v roku 1948 sa situácia a najmä politický režim zmenili, avšak Lauferovcov sa to bytostne nedotklo. Mama zostala v domácnosti a otec pracoval na miestnom úrade. Nie všetci z rodiny mali však také šťastie, ako oni.

Manžel Zuzaninej sesternice, gynekológ z Nových Zámkov, sa stal obeťou vykonštruovaných procesov. Zuzana mala vtedy 10 rokov a dobre si na to pamätala: „Ževraj chcel s niekým ujsť do Izraela. Bol odsúdený na 15 rokov, ale po 5 rokoch ho potom pustili a potom sesternica žila v Prahe.“ Svoj trest si jej manžel odpykával v Jáchymove. Požiadal však o rozvod, aby jeho mladá manželka aj s dieťaťom nemusela na neho dlho čakať. Preto sa v ťažkých časoch znovu vydala.

Zuzana si pamätala na to, ako jej otec chcel vstúpiť do strany, ale veľmi rýchlo zmenil názor: „Hneď po vojne Židia k tomu inklinovali, ale keď prišiel do Bystrice, tak tam videl jedného gardistu. ,No a tomuto mám povedať súdruh, čo ma prenasledoval cez vojnu?‘ Otočil sa a už by nikdy nebol vstúpil do strany.“

Študentské roky

Ďalej chcela pamätníčka študovať farmáciu, ale nedostala sa tam, lebo podľa vlastných slov nemala protekciu. Skúšky spravila, ale napísali jej, že ju neprijímajú pre nedostatok miesta. Preto nastúpila rovno do zamestnania do neďalekej Biotiky v Slovenskej Ľupči. 

Tam ju ale tiež najprv nechcel prijať jeden kádrovník. Neskôr sa dozvedela, že to bol počas vojny veliteľ pohotovostného oddielu Hlinkovej gardy. Riaditeľ školy sa však za ňu prihovoril, keďže mu bolo ľúto, že sa nedostala ani na školu, kam chcela ísť pôvodne. V Biotike pracovala 11 rokov.

Vo voľnom čase vtedy navštevovala turistický krúžok. Jednou z činností krúžku bolo aj značkovanie turistických chodníkov. Jedna trasa viedla z Balážov do Kališťa. „Vtedy som videla tie dva domy, čo zostali. Ešte som kolegyniam ukazovala, že tuto sme potom bývali,“ spomínala si na dobu, keď sa vrátila na miesto, kde zažila v detstve tragédiu.

Cez Zväz mládeže sa v roku 1959 dostala s kamarátkou na výlet do Moskvy, na Krym a do Kyjeva. „Vtedy mali Čechoslovákov tam radi v tej Moskve, takí slušní boli,“ spomínala si Zuzana na trojdňovú návštevu hlavného mesta vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Vedúca zájazdu bola dcérou jedného z hlavných architektov Moskvy.

Jej celoživotným snom však bolo vidieť Paríž, ktorý sa jej nikdy nepodarilo ani po páde komunizmu navštíviť. 

Židovský a úradný sobáš

Zuzana si popri práci v Biotike stíhala urobiť aj 2-ročné nadstavbové štúdium ako zdravotný laborant v Martine. V tom čase bývala stále s rodičmi v Banskej Bystrici, do Martina cestovala len na zápočty rýchlikom. 

Medzitým sa zoznámila so svojim nastávajúcim – Michalom Diamantom. Stretli sa náhodou, keď Zuzana cestovala k svojej tete do Zvolena. Michala stretla u spoločnej známej, ktorá bola z Pezinka, ako jej budúci manžel. Začali si písať a navštevovať sa.

Michal pochádzal z pobožnej židovskej rodiny. Počas vojny sa ukrývali v Trenčíne, ale o tragických vojnových udalostiach nikdy nechceli hovoriť. 

Keďže Michal pracoval v Bratislave v Priemstave ako stavebný inžinier, dala Zuzana výpoveď v Biotike a prišla za ním. Michal vlastnil 2-izbový podnikový byt na Kramároch, kam sa za ním pamätníčka nasťahovala. Svadbu mali v roku 1969. 

„Najprv som musela ísť doobeda k rabínke do mikve, do takého bazéna,“ opísala svadobné tradície Zuzana, ktorá ich predtým nepoznala a bola prekvapená, že jej rabínka strčila hlavu pod vodu. Po židovskej svadbe absolvovali ďalší deň civilný sobáš na úrade.

Zamestnanie si našla pamätníčka veľmi rýchlo – vo vojenskej nemocnici na mikrobiológii, kde pracovala 27 rokov až odchodu na dôchodok. Po svadbe sa im narodila jedna dcéra – Dana. Tá sa dozvedela, že má židovský pôvod ako prváčka, keď sa spýtala rodičov, prečo nechodia v nedeľu do kostola. 

V práci bola spokojná, politiku tam neriešili: „Na mikrobiológii som robila, to sa tampóny tam vytierali z krku, z nosa a to sa na druhý deň dalo do termostatu.“ Ak vyšli testy pozitívne, testované osoby sa posielali do karantény alebo im doktori predpisovali antibiotiká. Takto si spomínala pamätníčka na svoju prácu vo vojenskej nemocnici.

Keď prišli tanky, mohli chodiť len do práce a domov

21. augusta 1968 vpadli do Československa vojská Varšavskej zmluvy. Vojaci zakázali zamestnancom z vojenskej nemocnice pohybovať sa po vonku. Nakázali im: „Rovno z roboty domov!“ Na ďalší deň prišli zamestnanci normálne do práce, ale nebolo to bez ťažkostí: „Pešo som išla z Kramárov do vojenskej nemocnice a hore tam bol mladý vojačik s tankom, to si pamätám, to sme sa trošku báli, lebo nešli trolejbusy, pešo sme išli a vtedy nás poslali domov, potom už nebola ani robota, pacienti nechodili.“

Zuzanin manžel mal počas komunizmu vedúcu pozíciu v Priemstave a preto musel byť v strane. Neskôr z nej však vystúpil. S vedecko-technickou spoločnosťou sa raz dostal do Paríža. Michal doniesol Zuzane z jej obľúbeného mesta aspoň malú Eiffelovu ako suvenír. Spomínala si na to, že ju za manželov výjazd našťastie nikto nevypočúval, nebolo to pre komunistov zaujímavé. 

Báli sa, že sa vrátila ľudácka Slovenská republika

Na rok 1989 a Nežnú revolúciu nemá pamätníčka konkrétne spomienky. Keďže pracovala vo vojenskej nemocnici, teda bola zamestnankyňou vojenskej správy, mala prísny zákaz zúčastňovať sa akýchkoľvek zhromaždení. 

Viac ju zasiahlo rozdelenie republiky v roku 1993. Židia sa báli, aby sa nevrátil opäť slovenský gardistický štát. Znášala to ťažko aj kvôli rodine, ktorú mala v Čechách. 

Na dôchodok odišla ako 56-ročná, v roku 1994. V tom čase už bola vdova, keďže jej manžel umrel na následky vážnych problémov so srdcom. Počas nasledujúcich rokov sa starala o svojho 90-ročného otca, ktorého doopatrovala až do jeho smrti. 

V čase nahrávania rozhovoru žila Zuzana Diamantová v domove dôchodcov. Dostala sa tam po nešťastnom páde, kedy si zlomila panvovú kosť. Život v domove jej spestruje prítomnosť kamarátok a rozmanité činnosti, ktorým sa tam venuje.