Prof. Ing., DrSc. Ján Borota

* 1925

  • V Cetune boli veľké boje. Prepady to boli. Obyčajne, keď išli Nemci na partizánov, partizáni zdrhli, stiahli sa, boli informovaní. Napríklad, mne povedali, ja som mal takú úlohu, stretnúť sa s tými vojakmi v krčme, dať sa s nimi do reči, pár slov prehovoriť. A tam som sa zoznámil a oni vám povedali, sťažovali si v noci, skoro ráno ideme na partizánov. A mojou úlohou bolo ísť avizovať do kopaníc. Takže ja som išiel sám, to bola istota, ako chalan, do Vrzavky, to bola prvá osada a tam bol Magál, to bol prvý dom. Tam som zaklopal na okno, pán Magál sa rýchlo obliekol, a mazal hore dať avízo, pretože tam zhodou okolností boli ubytovaní a partizáni sa stiahli. Čiže prišli Nemci a nikoho nenašli. V poriadku. Domáci ich pohostili, vedeli, čo sa patrí, no a nič sa nestalo.

  • Bola jedna veľmi chudobná rodina, musím podotknúť. Aj trochu duševne jeden bol vadný trochu. Smiali sa z neho. Chcel sa ženiť s každým. On bol chudák duševne. Jeho brat sa oženil, mal malé decko, ktoré nemalo rok, vzali ho, naložili na voz nejakého roľníka, čo dal a odviezli do Nového mesta, naložili do vagónov a išli. To vám o tom poviem, o tejto rodine. Ľudia ich ľutovali. Ale vzali ešte, mali nejaké sliepky, alebo niečo, ako to bývalo na dedine... zaplatili, na čo sú mi peniaze... Vraveli, nechaj tak. Takým ľudským spôsobom... To chcem povedať, že my sme, pochopiteľne, nevedeli. Až po vojne, alebo koncom vojny sme sa dozvedeli. Bola na dedine taká skupina ľudí, ktorých viedol jeden roľník, a tí mali kontrakt na nejakom statku v Rakúsku dajme tomu, alebo na Morave, alebo kde. Tam pracovali a on to evidoval, aby neboli poškodení. Keď boli, tak dostali viac peňazí. Vedel dobre nemecky, tým, že bol v Rakúsku a dohovoril sa s týmto Židom, čo ich vzali, s tým bratom, že napíše. A tak to bolo, že poslal im balík, tento známy náš z Rakúska, balíček do koncentračného tábora, nevedeli, že to bol koncentračný tábor, tá adresa bola celkom iná. A vtedy im on odpísal, že ďakuje za balík. Dostali ho, predstavte si, taká situácia. Ale z Rakúska, keby dostal zo Slovenska, tak nedajú nič. A bolo na tom, on písal, že dieťatko a jeho manželka už medzi nami nie sú. Richard (ten chudák) pasie kravy a ja živorím. Potom už neprišlo nič.

  • Už bola vtedy stanovená Uhrova partizánska skupina. Rozhodli... Slovenská, žiadna nejaká, že by tam boli Rusi alebo tak. Naši ľudia to všetko organizovali. No a ten Uher bol poddôstojník v zálohe, ale bol schopný človek, tak dostal dôveru. No a organizoval ľudí, jednak cudzincov, čo tam boli nejakí Rusi po kopaniciach mladí, čo išli, nastúpili, ale Slováci hlavne. Česi tam prišli dvaja neskôr, ale neboli tam. A Poliaci boli, tiež čo utekali z lágrov, a neviem ešte ktorí. Tie zbrane sme potom odviezli asi po desiatich dňoch, naložili, zavolali farmára, ktorý ich naložil na voz, a ja som ich odprevádzal. My sme boli vtedy takí hlúpi, vôbec sme nebrali v úvahu, že by nás mohli Nemci prepadnúť, že by mohli ísť po ceste. Tak sme viezli po hlavnej ceste. Nikto nás nenaháňal. Ale aj Nemci sa báli spočiatku.

  • Full recordings
  • 1

    Bratislava, 23.06.2021

    (audio)
    duration: 01:50:31
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Zásoboval partizánov a varoval ich pred Nemcami

Ing. Ján Borota, DrSc. sa narodil 17. septembra 1925 v Horných Bzinciach ako jeden z dvoch bratov. Počas štúdia na gymnáziu v Novom meste nad Váhom pomáhal v SNP ako spojka partizánov. Zásoboval partizánov, varoval ich pred Nemcami, pomáhal utečencom. Maturoval v roku 1946. Po vojne vstúpil do komunistickej strany. Začal študovať Vysokú školu poľnohospodárskeho a lesného inžinierstva v Košiciach, druhý rok absolvoval na Lesníckej fakulte Vysokej školy zemědelskej v Brne. Doštudoval na Fakulte lesníckej a drevárskej na České zemědelské univerzite v Prahe (1950). Po ukončení štúdia začal robiť asistenta na Katedre hospodárskej úpravy lesa. V roku 1953 sa oženil s Evou Podhradskou, narodil sa syn Ján (1954) a dcéra Lucia (1956). V roku 1957 obhájil Ján dizertačnú prácu. V priebehu rokov 1963 až 1987 pôsobil ako uznávaný lesný odborník v rozvojových krajinách Ázie a Afriky. Po smrti manželky odišiel pracovať na Vysokú školu lesnícku a drevársku do Zvolena. V roku 1974 sa stal vedúcim Oddelenia svetového lesníctva a drevárstva. V roku 1985 sa oženil s Justínou, rodenou Kapustovou a presťahovali sa do Bratislavy. V roku 1987 získal hodnosť doktora vied. V roku 1991 bol vymenovaný za profesora. V roku 1992 odišiel do dôchodku. V penzii dostal dve rektorské vyznamenania za svoj prínos v oblasti lesného hospodárstva. V roku 2021 žil v Bratislave.