The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Prof. Ing., DrSc. Ján Borota (* 1925)

• Ing. Ján Borota, DrSc., narodený 17.9.1925 v Horných Bzinciach

• počas Slovenského národného povstania pôsobil ako spojka partizánov

• cez lesy pomáhal prejsť k partizánom

• doštudoval na Fakulte lesníckej a drevárskej na České zemědelské univerzite v Prahe (1950)

• od roku 1974 vedúci Oddelenia svetového lesníctva a drevárstva na Vysokej škole lesníckej a drevárskej v Zvolene

• v priebehu rokov 1963 až 1987 pôsobil ako uznávaný lesný odborník v Ázii a Afrike

• v roku 1987 získal hodnosť doktora vied, v roku 1991 bol vymenovaný za profesora

• v penzii dostal dve rektorské vyznamenania za svoj prínos v oblasti lesného hospodárstva

• v roku 2021 žije so svojou druhou manželkou Justínou v Bratislave

Uznávaný lesný odborník, Ing. Ján Borota, DrSc., pred a počas Slovenského národného povstania pomáhala ako spojka partizánov a utečencom. Počas socializmu pôsobil ako expert v oblasti lesníctva v Afrike či Ázii. Svojimi znalosťami ohuroval študentov i odbornú obec.

Pred Nemcami chlapcov ukryli

Ján Borota sa narodil 17. septembra 1925 v Horných Bzinciach (dnes Bzince pod Javorinou) do skromných pomerov. Po Evanjelickej cirkevnej škole v Bzinciach nastúpil na gymnázium v Novom meste nad Váhom. Práve v tom čase sa rozpútala druhá svetová vojna. Pred príchodom Nemcov ukryli obyvatelia obce mladých chlapcov do kopaníc. Bol medzi nimi aj jeho brat.

Po vzniku ľudáckej Slovenskej republiky začali v obci nad niekdajšou výraznou prevahou evanjelikov prevládať katolíci. „Po smrti katolíckeho kňaza v roku 1939 k nám poslali fanatika – Hlinkovho ľudáka. Robil verejné zhromaždenia, kde hlásal, že do roka budú Bzince a Lubina katolícke. On zapríčinil, že niektorých ľudí zavreli. Ďalší, čo prišiel po ňom, zorganizoval družstvo len pre katolíkov.“ Po vojne sa miestni katolíci obávali, že sa im ľudia budú mstiť, ale nemali dôvod. Neslúžili režimu, ani nevyvolávali rozpory.

Za partizána ho nevzali, tak bol ich spojkou

Začiatok Slovenského národného povstania vnímal ako spontánnu akciu. Keď veliteľ Ján Golian vyhlásil večer cez rádio povstanie, mnohí išli ďalší deň do práce. O ničom nevedeli. „Volali z kasární do skladov rozhnevaným hlasom: Čo robíte do Boha?! My pomáhame, zbrane už pripravené, a vy čo?! Tam sa čudovali, že prečo. Ale rýchlo sa zmobilizovali. Objednali nákladné autá a do susedných dedín odviezli zbrane pre vojakov.“

Práve vtedy, keď bubeník hlásil mobilizáciu, pamätník šiel z poľa, kde pomáhal rodičom. Zavolali ho, aby písal evidenciu zásobovania vojakov. „Každý si zobral mundúr a zbrane do žocha a poslali ich domov s tým, že zatiaľ nevieme nič, ale ak bude treba, povoláme vás a pôjdete na front bojovať. Čakali sme, čo bude.“ Záujem byť partizánom bol veľký, pamätník sa hlásil tiež. Nechceli ho do zbrane, lebo nemal potrebný výcvik, ale vzali ho aspoň ako spojku. Vtedy už bola stanovená partizánska skupina kpt. Miloša Uhra – oddiel Hurban. Patril do nej aj učiteľ Milan Slávik, ktorému robil pred vojnou asistenta na škole. „Boli tam hlavne Slováci, ale aj nejakí cudzinci, asi dvaja Česi, potom Poliaci, čo utekali z lágrov a iní.”

Keby sme stretli Nemcov, tak je po nás

Asi po 10 dňoch padlo rozhodnutie, že zbrane odvezú partizánom do kopaníc. ,,Tie zbrane sa naložili na voz a ja som ich odprevádzal. Boli sme hlúpi, išli sme po hlavnej ceste a vôbec nebrali v úvahu, že by nás mohli prepadnúť Nemci. Niektorí neodovzdali zbrane načas. Napríklad sused mi priniesol zbraň, práve keď boli v dedine Nemci. Musel som sa vynájsť, schoval som ju na povalu do slamy a až neskôr odniesol do kopaníc.“

Pred príchodom Nemcov boli partizáni zvyčajne včas informovaní a ušli. „Ja som mal úlohu, a to dať sa do reči s vojakmi v krčme. Tí často hovorili. Sťažovali sa, že skoro ráno idú na partizánov. Potom som ich išiel varovať. Prišiel som do Vrzavky, v prvom dome býval Magál, zaklopal som mu na okno a on utekal dať hore avízo partizánom, ktorí tam boli ubytovaní. Nemci nikoho nenašli, domáci ich pohostili a nič sa nestalo.“

A keď vyhlásili povinnosť kopať zákopy, povolali aj študentov z gymnázia. Pamätník robil tej asi dvadsať člennej skupine vedúceho. 

Proti nacistom bojovali odvážne

V októbri 1944 uskutočnila Uhrova skupina prepad meštianskej školy v Starej Turej, kde boli čerstvo ubytovaní nemeckí vojaci. Viacerých z nich zabili. Z partizánov neprežil len jeden. Pred Vianocami pohotovostný oddiel Hlinkovej gardy hľadal zrána na lubinských a bzinských kopaniciach Židov a peniaze. Keď ich nenašli, vzali príbuzných partizánov (vrátane ich starých rodičov), o ktorých vedeli. Partizáni sa to ale dozvedeli a pri blízkej osade na nich počkali. Výsledkom stretu bolo podľa pamätníka šestnásť či osemnásť mŕtvych gardistov. Tí, čo prežili, sa mali zaviazať, že už nepôjdu proti partizánom. Inak ich bez milosti zastrelia.   

Mama bola odvážnejšia ako otec

Do konca roka 1944 mali partizáni problémy so zásobovaním. „Potom sa našli fabriky v Starej Turej a na Myjave, ktoré im samé prispievali. Paradoxom bolo, že oficiálne pracovali pre Nemcov. Po vojne na nich preto ukazovali. Ale kto pre Nemcov nerobil?“

Front prešiel cez Bzince viac-menej pokojne začiatkom apríla 1945. Pamätník sledoval z kopca, ako obec obsadili Rumuni a ako Nemci ustupujú ďalej cez Moravské Lieskové. Keď prišiel do obce oznámiť ich odchod z chotára, narazil na dvoch Rusov – dôstojníka a poddôstojníka. Chceli, aby ich niekto doviedol do Cetune – osady na kopaniciach. „Vtedy mama zistila, že viem po rusky a povedala: ´Veď choď ty!´ Zaujímavé, že ona vždy viac pomáhala ako tatko. Bola odvážnejšia.“  

Niektorí sa už domov nevrátili

Konca vojny sa okrem iných nedožili ani Slávik a Uher, ktorých zabili v boji. Pamätník spomína aj na susedov, ktorí sa z koncentračných táborov nevrátili. „Bola jedna veľmi chudobná rodina, Richard bol duševne chorý, jeho brat Viliam mal malé dieťa. Nemalo ani rok, keď ich naložili do vagónov. Koncom vojny sme sa dozvedeli, že im jeden roľník, ktorý vedel dobre nemecky, poslal z Rakúska balík. Viliam odpísal, že ďakuje a že jeho dieťatko a žena už nie sú medzi nami, Richard pasie kravy a on živorí. Potom už neprišlo nič. Kelermanovci sa volali.“ Iná židovská rodina mala viac šťastia. Boli zámožní, mali statok a pole, role prenajímané z katolíckej cirkvi. Pani sa schovala niekde u známych a pána ukryla priateľka  - luteránka, ktorá ho schovávala v pivnici. Zachránili sa obaja.

Maďari sa po vojne báli

Rok po skončení vojny pamätník dokončil gymnázium. Začal študovať na novootvorenej Lesníckej fakulte Vysokej školy poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Spomína si, ako vtedy začal silnieť ľudácky živel. „Proti Maďarom sme boli po vojne tvrdí. Na futbale, keď sme išli na Slovan a zistili, že ich počúvam a rozumiem maďarsky, prestali hovoriť. Báli sa. Do toho prišiel februárový prevrat 1948. Domáci väčšinou neboli protištátni, ale mladí boli iní.“

Druhý ročník absolvoval na Lesníckej fakulte Vysokej školy zemědelskej v Brne, kde mal podstatne lepšie sociálne podmienky a aj kvalita štúdia bola lepšia. Potom študoval na Lesníckej fakulte Českého učení technického v Prahe, aby spoznal hlavné mesto. Keď bol v poslednom ročníku, začali na univerzite previerky študentov. „Vtedy stačilo, že sme povedali niečo proti režimu, a bolo zle.“

Na tú dobu som bol trochu výbojný

Po získaní titulu lesný inžinier zostal pracovať na fakulte ako asistent na Katedre hospodárskej úpravy lesa. Vďaka tomu, že bol aktívny, mu z univerzity ponúkli byt. V roku 1953 si vzal za manželku Evu Podhradskú. Postupne sa im narodili syn Ján (1954) a dcéra Lucia (1956).

V marci 1957 obhájil dizertačnú prácu. V časoch hlbokého socializmu sa takmer nemohlo vycestovať na západ a jemu s kolegami vadilo, že sa nevedia dostať na expertízy inam, ako do krajín východného bloku. „Tie zaujímavejšie, exotickejšie krajiny si rozdelili medzi sebou funkcionári, a tak sme ako asistenti protestovali. Chceli sme verejný konkurz. Dekan bol urazený, že nie sme spokojní, no nakoniec si ma zavolal a dovolil mi vybrať si. Tie lepšie krajiny boli ale rozobrané, zostali tam také ako Irak či India.“ Pamätníka to nahnevalo, ale nakoniec si vybral Indiu. Do pralesov na exkurzie chodil so študentmi a vďaka tomu mohol navštíviť miesta, kde by sa inak nedostal. Po návrate sa stal členom centra pre výučbu študentov z rozvojových krajín. Organizoval prednášky zo svojich expedícií po celých Čechách i na Slovensku. Bol o ne ohromný záujem a v Prahe boli na neho hrdí.

V Tanzánii mal vybudovať výskumný ústav

V októbri 1965 obhájil Ing. Borota habilitačnú prácu a bol menovaný a ustanovený za docenta na Lesníckej fakulte Vysokej školy lesníckej a drevárskej vo Zvolene. Po ďalších viac ako dvoch rokoch na expertíze v Tanzánii dostal ponuku na ďalšiu expertízu vo funkcii vedúceho lesníckeho výskumu. Bolo to však v období silnejúceho politického vplyvu Sovietskeho zväzu v Česko-Slovensku. Kvôli okupácii v 1968 musel cestu o pár mesiacov odložiť.

O príchode vojsk Varšavskej zmluvy sa dozvedel na rodinnej dovolenke v Juhoslávii. Nechápal a nechcel veriť, že by nás Rusi prišli okupovať. Nejaký čas rodina ostala v Juhoslávii, krajina pre turistov zadarmo zabezpečila ubytovanie a stravu. Keď sa vrátila Dubčekova delegácia z Moskvy, prešli cez Nemecko a Rakúsko domov.  

Vo februári 1969 opäť vycestoval do Tanzánie, kde sa mu podarilo zreorganizovať odvetvie. Stal sa dokonca poradcom námestníka ministra. Koordinoval lesnícky a drevársky výskum a navrhol výstavbu nového výskumného ústavu pre lesníctvo, ktorý mal aj realizovať. Na ďalší pobyt v Tanzánii však nedostal povolenie.

Spochybňovali jeho zážitky zo zahraničia

Po smrti manželky sa presťahoval do Zvolena. Naďalej chodieval pracovne do Prahy. V roku 1972 sa zúčastnil terénnych prác v tropických lesoch Konga. V roku 1974 sa stal vedúcim Oddelenia svetového lesníctva a drevárstva na Vysokej škole lesníctva a drevárstva vo Zvolene (dnes Technická univerzita vo Zvolene). V tom roku tiež vycestoval na krátkodobú prieskumnú cestu do Ghany a Nigérie. V rokoch 1980 – 1981 bol v Laose, kde pracoval na príprave projektu týkajúceho sa založenia dvoch poľnohospodársko-lesníckych škôl.

Medzi expertíznymi cestami spoznal ako garant dvojročného postgraduálneho štúdia vo Zvolene svoju druhú manželku Justínu. Po dlhoročnej známosti sa v roku 1985 vzali a presťahovali sa do Bratislavy. Po tom, ako oponenti jeho doktorandskej práce spochybňovali jeho zážitky zo zahraničia, čakal rok na uznanie doktorátu a získanie hodnosti doktora vied (1987). A nakoniec, aj napriek tomu, že spĺňal všetky predpoklady, návrh na jeho menovanie za profesora zamietli. Iba preto, že už má nad šesťdesiat rokov. Pamätníka to rozhnevalo až tak, že vynadal okresnému tajomníkovi strany. I keď bol sám komunista, aj kvôli takémuto arogantnému správaniu súdruhov funkcionárov Nežnú revolúciu podporoval a zúčastnil sa aj revolučných zhromaždení na zvolenskom námestí. Po zmene režimu vedenie školy podalo návrh na jeho menovanie, na titul profesor. Prezident mu v roku 1991 konečne podpísal dekrét.  

Vážte si a využite všetky možnosti

Udalosti deväťdesiatych rokov vnímal negatívne. Rozdelenie republiky ho mrzelo, cítil sa byť rovnako doma v Čechách i na Slovensku. Mečiarizmus a s ním spojená privatizácia mu pripomenuli neporiadok a korupciu, ktoré videl vo svete – v Indii či Afrike. Napríklad vtedy, keď im na okrese povedali, že musia dedinčanom priniesť aspoň päť fliaš whisky, aby ich vôbec pustili do lesa. A teraz to zažíval doma. Od malých úplatkov cez veľkú korupciu, až po vládnutie rodinných klanov.  

Do dôchodku odišiel profesor Borota v roku 1992, vo svojich šesťdesiatich siedmych rokoch. V penzii bol naďalej publikačne činný a externe spolupracoval s univerzitou vo funkcii emeritného profesora.

O svojich expertíznych cestách veľa publikoval aj v zahraničí. Jeho bohaté skúsenosti z Indie, Tanzánie, z Konga, v Ghany, Nigérie či Laosu boli nenahraditeľné. V roku 2017 dostal za svoj prínos v oblasti lesníctva už druhé rektorské vyznamenanie. Pri otázke, čo by odkázal dnešnej mladej generácii, odpovedal pohotovo: „To sú podšívky (smiech), oveľa chytrejší ako my. Prešli kus sveta a okúsili ho na vlastnej pästi. Len by nemali ostať arogantní kvôli tomu, že boli napríklad rok niekde v Amerike. Mali by si vážiť a využiť všetky možnosti, ktoré majú a my sme nemali. A nech sú pracovití a poctiví.“