Anton Bartunek

* 1945

  • No a, čiže ja som, ja som to vlastne nepodpísal a už som začal koketovať s tým, že odídem z Opavy. A jednu dobu, jednu dobu som bol cez prázdniny v Lipanoch u rodičov. Vtedy už mal syn niekoľko mesiacov. Viem, že potom sme boli asi tri dni v Tatrách so ženou. A sme prešli Teryho chatu, Rysy so ženou a to bolo v 69. roku. Rysy a, a Hincovo pleso. To boli najkrajšie túry, čo som absolvoval v Tatrách v tej dobe. A som zaskočil do lekárne v Lipanoch, lebo som potreboval syna, sunar pre syna kúpiť, a tam robil lekárnik Jurecký. Kto? Lekárnik Jurecký sa menoval, bol to žid. S jeho, s jeho synmi sme dakedy fotbal hrávali. Ten jeho syn potom utiekol do Nemecka a potom sa vydal, oženil v Paríži s jednou, asi pred tromi rokmi zomrel. A raz ma tu bol navštíviť. Sme pospomínali na staré lipianske časy. Peter Jurecký, Peter Jurecký. Ešte jeden prípad vám poviem. Jurecký bol v strane, ale on potom, tak smiešne šoféroval na tej svojej Embéčke a raz pri Kežmarku havaroval a žena sa mu zabila, v nejakom múre na cintorín narazil. A potom už chcel odísť do Palestíny, hej. No a takisto napísal žiadosť na okresný výbor strany, že žiada o súhlas na vycestovanie. A oni si ho predvolali, oni si ho predvolali na takú dajakú stranícku komisiu aby vysvetlil, že prečo, ako člen strany chce ísť do takého štátu, západného, ktorý koketuje s americkým imperializmom. Povedal, že on tam ide posilniť, posilniť rady komunistickej strany.

  • A potom tá, potom tá magistra, tá komunistka u mňa v lekárni mala nočnú službu. Na druhý deň som mal telefonáty, sa sťažovali, že v no, že prišli pre lieky s receptom na nočnej službe a nikto im celé hodiny neotváral. Že po lekárni chodila so sviečkou v bielej nočnej košeli nejaká, a to ona, ona mala nočnú službu a už normálne, normálne jej šiblo. Normálne robila bielu pani ? Normálne chodila po lekárni a nereagovala vôbec na nič. Možno sa bála otvoriť dvere alebo čo, hej. A ďalší prípad som mal taký, počas tej revolúcie, jedno ráno, naraz počujem krik, krik. Ja som bol sám chlap v lekárni tak som sa prezliekal vo svojej kancelárii a v šatni som mal asi šesť, sedem žien. Naraz počujem krik a ref, pán doktor, pán doktor poďte rýchle, rýchle. Preboha, čo sa robí. Tam nechoďte, tam nechoďte, tam, tam stojí na akumulačke na peci, holá Helenka. A vykrikuje. Ona, ona dostala normálne nejaký amok a na tej peci stála holá a vykrikovala nejaké také ako nesúvislé vety. Proti, proti komunizmu asi. No ja si hovorím, preboha no čo máme robiť. Zavolajte psychiatriu. No nakoniec keď to trvalo pol hodiny a nedala sa zvládnuť tá žena. Ani obliekať sa nechcela, ani nič. To bolo normálne, normálne cez pracovnú dobu, tak som volal túto záchranku aby prišli.

  • Takže tam, ja som býval na Olomouckej ulici. To je výpadovka smerom na Olomouc priamo v bývalom kláštore, v nemocnici to bola taká slobodáreň nemocničná, sme tam bývali, nemali sme ešte byt a chytil nás tam 68 rok. A zaujímavé, že celú noc sme spali, absolútne nič sme nevedeli a pritom to po tej olomouckej ulici sa valil jeden tank za druhým. Fakt? Áno. My sme dvaja išli, ešte sme nemali decko. Sme išli cez mesto a v takej starej časti Opavy a som začul cez okno rozhlas. A v, a tam rozprávali čo sa stalo v noci. Hej, že prišli Rusi, a že je to obsadené. A sme išli cez námestie a tam stáli tanky. Nemali ani šajnu kde sú tí. Ľudia do nich hádzali paradajky šecko, oni sa len schovávali. Také to bolo, no. Mám tam viac takých príbehov. No ja som, neďaleko bol, bol. Teraz neviem či Bruntál alebo v Krnove to bolo. Rusi tam mali jednu obrovskú posádku. Alebo Bruntal alebo v Krnove, už si to presne nepamätám, to je ináč jeden okres severne od Opavy. A mi jeden priateľ, ktorý robil v nemocnici lekára, tak hovoril, že no prišli Rusi s tým. Oni mali také veľké skriňové zelené autá, ako sanitky a doviezli dajakých vojakov, že hnačka hnačka. No a tam v nemocnici zistili, že majú týfus. Hej. No a tam ich v tých, v tých kasárňach alebo v tých lesoch kde oni mali tie stany také dočasné, to bolo hneď na jeseň, v 8, v 68, tak. Jáj to boli tí vojaci ktorí boli akože okupanti, hej? Áno, to boli tí vojaci. Prišli, lebo si nevedeli dať rady, ten ich dajaký, ten, ten ošetrovateľ si s tým nevedel rady, nevedeli to zastaviť. Keď im povedali týfus chceli ich dať na infekčné oddelenie. A oni povedali nie žiadne infekčné oddelenie, ich zobrali so sebou a potom v tých kasárňach bolo počuť streľbu. Oni ich tam strieľali, si predstavte, vtedy chorých.

  • Full recordings
  • 1

    Prešov, 20.08.2019

    (audio)
    duration: 02:26:36
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Vraciam vám členskú legitimizáciu KSS a dnešným dňom vystupujem z komunistickej strany

Anton Bartunek, narodil sa 21. septembra 1945 v Lipanoch, do veľmi nábožensky založenej rodiny dvoch učiteľov, ktorí mali päť detí. Jeho korene pochádzajú z viacerých zemí, ako on hovorí, sú takou “stredoeurópskou, typickou miešaninou”. Pamätník vychodil Osem ročnú školu v Lipanoch, kde aj zmaturoval v roku 1962. Neskôr sa rozhodol pre päťročné štúdium farmácie v Bratislave. Študentské časy, teda šesťdesiate roky, boli pre neho v Bratislave fantastické. Pamätník neskôr vyštudoval ešte ďalšie dve univerzity, v Prahe a v Prešove, vďaka čomu sa začal ako jediný na Slovensku venovať základnému výskumu v oblasti dejín farmácie a medicíny. V súčasnosti dokonca obhájil doktorát, rozsiahlou 260 stranovou, dizertačnou prácou. Bol okrem iného aj prvý prezident Slovenskej lekárnickej komory. Spomienky na detstvo má krásne, avšak príchodom päťdesiatych rokov sa okolnosti menia. Pomaly, ale isto, bola v spoločnosti nastolená komunistická ideológia a s ňou prichádzal aj nový režim. Ľudia doslova terorizovali gazdov z obce, ktorým písali na brány ich gazdovstiev nápisy ako kulak a podobne. V Bratislave popri štúdiu sa zoznámil aj so svojou budúcou manželkou, s ktorou sa zobrali v roku 1967 a o tri roky sa im narodil syn. Farmáciu ukončil v spomínanom roku 1967 a nasledovalo presťahovanie do Opavy, kde začalo jeho štvorročné pracovné pôsobenie, ako lekárnik. Žiaľ, z čias komunizmu pamätník väčšinou nemá dobré spomienky. Takmer jeho otca vyhodili z práce, či on sám bol počas štúdia prinútený vstúpiť do komunistickej strany. Neskôr kvôli nesympatiám voči režimu, musel zmeniť pracovisko. Presťahoval sa z Opavy do Lemešian, kde tiež pôsobil ako lekárnik. Následne získal pozíciu prevádzkového lekárnika v Prešove. Jednou z aktivít Antona Bartuneka bolo aj založenie VPN- Verejnosti proti násiliu, ktorá v Prešove mala sídlo v PKO. Tiež zorganizoval najväčšiu zbierku v histórii ČSSR, na pomoc Rumunsku, ktorá sa zrealizovala v decembri 1989.