The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Anton Bartunek (* 1945)

Vraciam vám členskú legitimizáciu KSS a dnešným dňom vystupujem z komunistickej strany

  • +narodený 21.9.1945 v Lipanoch +pochádza z piatich detí +náboženský založená rodina dvoch učiteľov +zahraničné korene jeho predkov +ukončená osemročná škola v Lipanoch, následne VŠ farmácie v Bratislave +úžasné študentské časy +vyštudoval ďalšie dve vysoké školy +bol prvým prezidentom Slovenskej lekárnickej komory +prichádzajúci komunizmus, ktorý mal negatívny vplyv na jeho život +päťdesiate roky, hon na gazdov +svadba v roku 1967 a narodenie syna v roku 1970 +život v Opave, vykonávanie profesie lekárnika +zlé skúsenosti s režimom, návrat na Slovensko ako následok +získal pozíciu prevádzkového lekárnika v Prešove +pamätník bol zakladateľom VPN v Prešove +zorganizoval najväčšiu zbierku na pomoc Rumunsku, v celej histórii ČSSR

“Vraciam vám členskú legitimizáciu KSS a dnešným dňom vystupujem z komunistickej strany.”

Aj takto spomína na búrlivé komunistické časy veľmi úspešný farmaceut, svojho času prvý prezident Slovenskej lekárnickej komory, rodák z Lipian, Anton Bartunek. Narodil sa 21. septembra 1945 do veľmi nábožensky založenej rodiny dvoch učiteľov, ktorí mali päť detí. Jeho matka sa venovala výučbe domácich prác, napríklad varenie, domáce práce a podobne. Otec vyučoval na gymnáziu v Sabinove a v Lipanoch predmety, ako sú nemčina, latinčina, deskriptívna geometria, fyzika a matematika. 

Jeho korene pochádzajú z viacerých zemí, ako on hovorí, sú takou “stredoeurópskou, typickou miešaninou”. Antonov starý otec z matkinej strany, Maximilián Hudín, bol známy lipiansky staviteľ, ktorý mimo toho bol štyri a pol roka v ruskom zajatí. Svoju dcéru, pamätníkovu matku, prvýkrát videl až keď mala približne päť rokov. Predkovia z otcovej strany, pochádzali z Veľkých Popovíc pri Prahe. Jeho prastarý otec sa narodil a žil v Budapešti, kde sa narodil aj Antonov starý otec a otec. Až keď mal jeho otec dva roky presťahovali sa do Starého Smokovca, neskôr do Lomnice. Žili v staničnom byte nakoľko starý otec pracoval na stanici. Stará mama mala dokonca nemecké korene. Anton na svoje detstvo a rodinu spomína veľmi pozitívne. Toto obdobie opisuje ako fantastické, nezabudnuteľné.

Spomienky na päťdesiate roky  

Tieto spomienky, sú skôr zo smutných radov, keďže v povojnovej dobe v Lipanoch, zažíval pamätník obrovské šialenstvo. Pomaly, ale isto, bola v spoločnosti nastolená komunistická ideológia a s ňou prichádzal aj nový režim. Ľudia doslova terorizovali gazdov z obce, ktorým písali na brány ich gazdovstiev nápisy ako kulak a podobne. Anton si pamätá, že úlohou jeho otca bolo spisovanie majetku gazdov v Lipanoch, ktorí boli už tak zúfalí, že neraz doň zahrnuli potkany či domáce myši. Bežným, bolo aj zavádzanie nových praktík, ako napríklad vytváranie komisií z učiteľov, ktorí mali dohliadnuť na podpísanie prihlášok do vtedajšieho JRD. Keďže muži odmietali, na škole kde boli pôvodne pozvaní, vybrali okná a prikázali im nahým sedieť v laviciach, kým svoje rozhodnutie neprehodnotia. Miestami sa to dá opísať ako teror na ľuďoch. 

Pamätníkove záblesky z minulosti sú rôzne. Síce mal vtedy len osem rokov, ale všetko vnímal a niekdajšia propaganda mala na neho veľký vplyv. Nezabudne, ako každý deň chodieval okolo výkladu obuvi, v ktorej bola vždy Stalinova busta s honosnými nápismi. Komické bolo, že po jeho smrti o pár dní neskôr ju vystriedal Gottwald. Aj takto rýchlo sa dokázalo zmeniť politické myslenie ľudí.

Vzdelanie a začiatok pracovnej kariéry, rok 1968 

Pamätník vychodil osem ročnú školu v Lipanoch, kde aj zmaturoval v roku 1962. Mal veľký záujem o štúdium archeológie, ale keďže sa táto škola nachádzala v tej dobe len v Prahe a brali maximálne dvoch študentov, rodičia ho od toho odhovorili. V Lipanoch mali peknú lekáreň a často sa rozprával s lekárnikom o práci. Tieto rozhovory ho veľmi nadchli a keďže mal problémy s dýchaním a to bola relatívne čistá práca, rozhodol sa pre päťročné štúdium farmácie v Bratislave. Študentské časy, teda šesťdesiate roky, boli pre neho v Bratislave fantastické. Býval na rôznych internátoch, v Horskom parku či v Bernolákove alebo vo Švédskych domoch. Pamätá si ako v Bernolákove im počas skúškového obdobia vypínali elektrinu, a preto v roku 1965, kvôli tomu zorganizovali protest. Vyhadzovali z okien internátu zapálené noviny a dokonca boli vo Večerníku označení za vyčíňajúcich chuligánov, ktorí si nevážia spoločnosť, v ktorej žijú. Avšak vypínanie elektriny už nik nespomenul. Tieto časy boli tiež plné zábav, diskoték a iných komických zážitkov. 

V Bratislave sa popri štúdiu zoznámil aj so svojou budúcou manželkou, s ktorou sa zobrali v roku 1967 a o tri roky sa im narodil syn. Farmáciu ukončil v spomínanom roku 1967 a nasledovalo presťahovanie do Opavy, kde začalo jeho štvorročné pracovné pôsobenie, ako lekárnika. Pôvodne sa pred koncom štúdia farmácie rozhodoval pre prácu vo veľkej farmaceutickej spoločnosti v Galeni, kde by sa podieľal na výskume, avšak keďže bol slovenskej národnosti, tak ho neprijali. Hlavným dôvodom bolo, že ako Slovák sa môže kedykoľvek rozhodnúť odísť domov. Tak ho osud priviedol k práci v lekárni, čomu sa vlastne venuje dodnes.

V Opave býval Anton na Orlickej ulici, v slobodárni, kde ho zastihli udalosti z roku 1968. Zaujímavé bolo, že aj napriek prichádzajúcim ruským tankom a hluku, nič nepočul a nerušene spal. Až ráno keď prechádzal cez ulicu, z rádia zaregistroval čo sa stalo. Vtedy už bolo námestie obsadené tankami a ľudia ako prejav nevôle, do nich hádzali paradajky. Aj on sa stretol tvárou v tvár guľometu, keď nešťastne otvoril dvere na lekárni, vyšiel v bielom plášti a vojak v tanku sa zľakol. Pamätník to okomentoval: ”Tak vtedy som mal namále, asi pravdepodobne.”

Práve z tohto obdobia si pamätá ešte jednu veľmi nepríjemnú udalosť, z radov ruských okupantov. Odohrala sa v okrese severne od Opavy, pravdepodobne Bruntál alebo Krnov. Jedného dňa mu jeho kamarát lekár z miestnej nemocnice rozprával, že k nim doviezli ruskú posádku, ktorá trpela nezastaviteľnými hnačkami, nevoľnosťami a ich ošetrovateľ si s nimi nevedel dať rady. Lekári z nemocnice zistili, že vojaci majú týfus. Chceli si ich nechať na infekčnom oddelení, ale nakoľko to Rusi odmietli, dopravili ich naspäť do kasární. Bohužiaľ, neskôr bolo odtiaľ počuť len streľbu, čo znamenalo asi jediné a to že nakazených mužov zastrelili. Ruská armáda mala vtedy veľmi zlé skúsenosti s chorobami ako je týfus, a preto sa to rozhodli radikálne a neľudsky riešiť ich smrťou. Pamätník dodáva, že pravdepodobne sa o takom niečom vtedy nerozprávalo, avšak aj to patrilo k jeho skúsenostiam z roku 1968. 

Vplyv komunizmu na pamätníkov pracovný život 

Žiaľ, z čias komunizmu pamätník zväčša nemá dobré spomienky. Pamätá si, ešte ako mladík, že z práce jeho otca nepohodlných ľudí vyhadzovali vo veľkom. Otec pracoval v STS, strojno- traktorovej stanici a tam nemali komunisti zľutovanie takmer s nikým. Avšak nad jeho otcom sa zľutovali. Anton si myslí, že to bolo práve preto, že v rodine Bartunekových bolo päť detí a bolo by ťažké ich uživiť bez otcovho príjmu. Neskôr v podvedomí si však už jeho otec aj prial aby ho prepustili, nakoľko už mal dohodnutú druhú prácu v Sabinove, v múzeu, kde by vykonával prieskum kveteny. Aj keď by ho táto práca bavila, napriek všetkému nakoniec z STS neodišiel.

Počas pracovného pôsobenia v Opave, videl ako všetci v tej dobe, vkladali nádeje do Dubčeka, a doslova ho “žrali”. Po sklamaní v Moskve, ošiaľ pomaly upadal, dôvera sa v jeho schopnosti naštrbila. Podobné to bolo aj s Husákom, keďže podľa Antona sa za neho diali šialené veci, ako napríklad usilovanie o nepripojenie Slovenska ako zväzovej republiky a podobne. Pozitivizmus z ľudí sa podľa jeho slov, pomaly vytrácal. 

Aj sám pamätník mal vo svojom živote množstvo stretov s režimom. Tieto negatívne skúsenosti začali už počas štúdia na univerzite. Rok pred štátnicami za ním prišiel učiteľ, ktorý vyučoval galenickú farmáciu a pokúšal sa ho nahovoriť na vstup do komunistickej strany. Nakoľko mal mať o rok z tohto predmetu skúšku, nevedel čo má robiť, keďže úprimný záujem nebol. Aj keď sa mu zo začiatku darilo slušne odmietať jeho návrh, tento vychytený komunista bol neodbytný. Nakoniec v roku 1966 bol nepriamo donútený k vstupu do strany, nakoľko mal strach, že tesne pred ukončením štúdia ho vyhodia. Po nastúpení do novej práce v Opave, nikomu nič nepovedal a snažil sa zatajiť, že je svojím spôsobom pasívnym členom strany. Toto mlčanie ho však dostihlo a z univerzity sa dozvedeli, kde Anton pracuje a odoslali list na jeho pracovisko. Dokonca začali prešetrovať aj jeho brata, ktorý v tom čase pôsobil ako riaditeľ lesného závodu v Margecanoch. Preverovali si jeho politický profil. Takže až takto ďaleko to vedelo zájsť.

Anton, kvôli predchádzajúcim udalostiam to už mal u komunistov naštrbené, a teda sa na jar 1968, rozhodol zúčastniť straníckej schôdze v Opave. Počas stretnutia sa neriešili žiadne zmysluplné veci, práve naopak, boľševici rozoberali či budú podávať špekačky alebo párky. Bol veľmi rozhorčený a nechápal čo tam robí. Preto niet sa čo čudovať, že na prelome marca a apríla 1968 napísal oznámenie o vystúpení z komunistickej strany, adresované celozávodnej organizácii KSČ OÚ, Opava. List poslal doporučene, avšak dlhšiu dobu sa žiadnej reakcie nedočkal. Až neskôr v októbri 1968, ho v práci navštívila kolegyňa s papierom, ktorý mal podpísať. Išlo o podpis papiera, v ktorom bolo napísané, že bol v tej dobe vylúčený z komunistickej strany. Stále jej opakoval, že vystúpil dobrovoľne a žiadny papier, ani napriek veľkému nátlaku nepodpíše. Tak aj bolo, no napriek veľkej odvahe pamätníka, toto rozhodnutie malo vplyv na jeho budúce pracovné pôsobenie. 

Napríklad keď sa uvoľnilo pracovné miesto šéfa lekárne v Hradci nad Moravicí, tak Anton nemal najmenšiu šancu toto miesto získať. To, že sa snažil nemať nič spoločné s komunistami, mu v tej dobe veľmi priťažilo. 

Zmena pracovného miesta, ako dôsledok 

Po vývoji predošlých udalostí, sa Anton rozhodol, že opustí Opavu. Nebolo to však hneď. V roku 1969 počas prázdnin, navštívil rodné Lipany, kde pôsobil lekárnik Jurecký, ktorý bol členom komunistickej strany. Spomenul mu, že v Lemešanoch otvorili novú lekáreň a ponúkajú tam voľné pracovné miesto. Tak teda došlo k napísaniu žiadosti do Prešova a prijali ho. Ešte tesne predtým, si Anton spravil v Opave druhú atestáciu, ktorá sa tiež nezaobišla bez zbytočných prekážok. Lekárnici v Opave sa rozhodli napísať krajskému lekárnikovi v Ostrave, aby mu nedovolili zložiť skúšku, keďže si jeho odchod na Slovensko nepriali. Nakoniec skúšku obhájil, avšak prechod z Čiech na Slovensko, v oblasti farmácie, znamenal prechod z novoveku do stredoveku. Na Slovensku bola situácia veľmi zlá. 

Anton teda pôsobil v lekárni v Lemešanoch, avšak jeho ambície boli vyššie. V osemdesiatych rokoch po výmene prevádzkového lekárnika v Prešove, získal toto miesto a za prácou dochádzal. Lekáreň však nezanechal napospas a ostala tam pracovať jeho žena. 

Počas funkcie prevádzkového lekárnika, ktorá bola skôr politickou funkciou, sa Anton začal venovať rekonštrukciám lekární a zachraňovaniu lekárskych nábytkov. Veľmi hodnotne zrekonštruoval lekáreň v Prešove, ktorá sa nachádzala na Hlavnej ulici číslo 77. Tam došlo tiež k menšiemu stretu, nakoľko po rekonštrukcii chcel okresný lekárnik vymenovať za šéfa nakoniec niekoho iného, než Antona. Veľmi bojoval, keďže do lekárne vložil veľa svojej námahy a tento stret vyhral. Neskôr ju dokonca sprivatizoval. 

Udalosti tesne pred a po revolúcii 1989, pád komunizmu

Nejaký čas pred revolúciou, pamätník pôsobil v kancelárii psychiatrickej liečebne, kde vykonával lekárenskú službu. Pamätá si ako spracoval tabuľu so 128 zamestnancami, ktorým bol nadriadený, kvôli väčšiemu prehľadu. Rozmýšľal, kde to zavesí. Rozhodol sa, že zvesí podobizeň Husáka a zavesí tam svoj zoznam. Aj napriek pomalému, ale istému upadaniu komunistov, sa našiel jeden kolega, zubný lekár, ktorý keď to zbadal bol veľmi rozzúrený a neveril ako si také niečo Anton mohol dovoliť. Podľa jeho vlastných slov, bolo z toho peklo. Avšak to nebolo všetko. Tiež sa neskôr dozvedel, že jeho predchodkyňa dovolila komunistickej bunke, stretávať sa v jej kancelárii. Anton spomína, že to bola staršia žena, ktorá bola rada keď mohla ísť skôr domov, a tým pádom jej to neprekážalo. Avšak on o tom nevedel. Po prekvapivom zistení odmietol uvoľniť svoju kanceláriu bunke, ktorá ho neskôr nahlásila riaditeľovi. 

Blížiaci sa koniec komunizmu si začal uvedomovať, keď napríklad nosil tržbu z lekárne raz mesačne na poštu. Bolo to okolo 1200 korún a stretol sa tam aj s bankovkami, kde bol vyobrazený Gottwald. Spomína si ako na ne písal “hromadný vrah”, a aj napriek veľkému riziku sa mu nič nestalo. Vtedy asi začal pomaly pociťovať, že niečo sa už uvoľňuje. Tiež to bol moment, keď vzniklo občianske fórum so zástupcami cirkvi či kultúry, kde patril aj Anton. Ďalšie skupiny sa stretávali v rusnáckom dome, či v psychiatrickej liečebni, ktorú dokonca založili samí komunisti. 

Tiež nezabudne ako pád režimu vplýval na ľudí, ktorí mu boli verní. Jedna magistra z jeho lekárne na to škaredo doplatila. Pamätá si ako sa mu sťažovali ľudia, keď si raz v noci chceli vybrať lieky, ale magistra chodila po lekárni v bielej nočnej košeli so sviečkou a vôbec nereagovala. Alebo keď raz počul v lekárni krik zo šatne, kde sa prezliekali jeho kolegyne, aby rýchlo dobehol. Spomínaná magistra, ktorá mala vtedy len 35 rokov, stála nahá na peci a vykrikovala nesúvislé vety. Museli zavolať na psychiatriu aby po ňu prišli a pomohli jej. Bála sa tak veľmi, že s ňou Anton musel nastúpiť do sanitky a byť celú tú dobu počas hospitalizácie s ňou. “Ale vidíte, jak ten režim, jak tá ideológia, totálne zblbla niektorých ľudí.” 

Veľká humanitárna pomoc Rumunsku 

Jednou z aktivít Antona Bartuneka bolo aj založenie VPN - Verejnosti proti násiliu, ktorá v Prešove mala sídlo v PKO. Spolu s riaditeľom PKO, zorganizovali najväčšiu zbierku pre Rumunsko v celej histórii ČSSR. O výprave na pomoc odstráneniu dôsledkov revolúcie v Rumunsku, existuje vyše dvojhodinový videozáznam.

Výprava, ktorú Anton Bartunek viedol, bola vytvorená zo šiestich kamiónov, ktoré venovala ČSAD- Československá automobilová doprava. Tie boli naplnené obrovskými množstvami potravín, ktoré odovzdali aj obyčajní ľudia, keďže behom jedného dňa vykúpili všetky obchody s potravinami, len aby pomohli. Tiež bol prekvapením biskup, ktorý daroval omšové víno, či požehnal výprave. Sám Anton, zohnal jeden a pol kamióna zemiakov. Tiež bolo venovaných množstvo liekov a zdravotníckych materiálov, v hodnote 200 000 korún. 

Samotná výprava vyrazila na Druhý sviatok vianočný, 1989. Ešte v ten deň volal Anton šéfovi banky, že potrebujú peniaze zahraničnej meny. Bez váhania cez víkend otvoril banku a peniaze im dal. Výpravu tvorilo šesť kamiónov, Avia a cisterna nafty. Pamätník si spomína, že mali problém zohnať lekára, ktorý by šiel s nimi, no nakoniec sa im to podarilo. Tiež boli prítomní dvaja kameramani, jedným z nich aj syn novinára Jána Šulkala, vďaka ktorým je zachovaný videozáznam dodnes. Dvere mal otvorené každý, kto bol čestný a nebál sa. 

Po vyrazení, cez Maďarsko sa im podarilo prejsť rýchlo až došlo k zastaveniu v Oradey, pri rumunskej hranici. Stretli sa tam s Maltézskymi rytiermi z Nemecka, ktorí prišli ako prví na pomoc rumunským obyvateľom. Avšak nechceli ich pustiť cez hranicu. Nakoľko pamätníkova výprava mala kontakt medzi rumunským obyvateľstvom, muža, ktorý bol pôvodne Slovák, dostali sa cez hranicu kde sa už ozývala streľba. Ešte pred tým, kým čakali na svoj kontakt sa stala Antonovi veľmi nepríjemná udalosť, pri ktorej takmer umrel. Jeho spolujazdec nechal v aute zapnutý ohrievač, pri ktorom sa takmer udusili. 

Po prekročení rumunskej hranice sa dostali na námestie, kde sa hneď označili vlajkou Červeného kríža a vlajkou ČSSR. Krátko na to ich obkolesilo obrovské množstvo ľudí. Cítili sa nepríjemne, nakoľko neprišli žať slávu, ale pomáhať. Preto sa presunuli za Oradeu do dediny, kde sa zastavili pred kostolom. Z nej vyšiel kňaz, Slovák a veľmi im ďakoval. Nakoľko počuli znovu streľbu, ktorá už však bola oveľa bližšie než predtým, väčšina výpravy chcela odísť hneď domov. “Okrem mňa a šoféra, chceli všetci všetko vyložiť a ísť domov,” uzatvoril to Anton. Ale keďže sa neskôr k nim pridal Peter Mihálik, tak sa rozhodli aj ostatní, že idú s nimi. Počas pokračovania v ceste stretli tanky či guľomety. Bolo to veľmi nebezpečné, avšak napriek všetkým okolnostiam dorazili do Klužu. Prišli pred obrovskú, železnú bránu, ktorá bola uzatvorená a stálo pred ňou vyše 300 ľudí. Vojakom pred bránou vysvetlili, že priniesli pomoc, a teda ich pustili dovnútra. Z domu kultúry vyšli študenti, ktorí im pomohli vyložiť autá. Tí im zabezpečili večeru a hotel, aby mali kde prenocovať. V noci pamätník počul streľbu ako sa ozývala v uliciach. Nakoľko odmietal nechať zdravotnícky materiál v rukách študentov, na druhý deň išli do nemocnice, kde to chceli odovzdať lekárom. Prijal ich primár chirurgie, ktorý ich previedol po oddelení. Boli tam tak hrozné strelné poranenia, ktoré nikdy predtým nevideli. Zdržali sa tam kvôli tomu o deň dlhšie ako pôvodne plánovali. Na tretí deň ráno, keď už chceli vyraziť, jeden z výpravy silou mocou chcel navštíviť mestský úrad, nevedeli presne prečo. Anton ho nechcel menovať, ale asi to bolo preto, aby im ľudia ďakovali. Avšak odhovoril ho od toho, keďže mal strach aby ich tam ešte niekto nezastrelil. Nasledovala po úspešne odvedenej humanitárne pomoci, cesta domov. 

Na záver rozhovoru, pamätník uviedol, že to nie je ani polovica z jeho skúseností a zážitkov. Neskôr veľmi úspešný Anton Bartunek, vyštudoval ešte ďalšie dve univerzity, v Prahe a v Prešove, vďaka čomu sa začal ako jediný na Slovensku venovať základnému výskumu v oblasti dejín farmácie a medicíny. V súčasnosti obhájil doktorát, rozsiahlou 260 stranovou, dizertačnou prácou. Okrem venovaniu sa dejinám lekární, je zároveň majiteľom jednej z nich. 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Stories of the 20th century

  • Witness story in project Stories of the 20th century (Michaela Polovková)