Vladimír Rosenfeld

„Rozhodli sme sa, že čo keby sme išli na chatu mojich rodičov. Mysleli sme si, že je to jednoduché. Proste budeme šľapať na autobusovú zastávku a odvezieme sa do Lamača, vyšlapeme ku chate a hotovo. Ale nebolo to také jednoduché, bolo to veľmi strašidelné. Nepamätám si už meno tej krčmy, ale išli sme cez parčík, kde je socha Hviezdoslava, okolo národného divadla, okolo hlavnej budovy Vysokej školy výtvarných umení, potom okolo detského kina smerom ku stanici, kde boli diaľkové autobusy. Na rohu sme stretli ruského dôstojníka, ktorý bol veľmi opitý a potácal sa. On nám po rusky povedal “Stoj!” a aby sme išli s ním. My sme sa báli, že ktovie kde a ktovie čo by sa nám mohlo stať. Báli sme sa povedať nie. Tak trochu sme to naťahovali, čo nebolo príliš ťažké, pretože bol naozaj veľmi opitý. No ale ako dlho môžeš naťahovať, keď taká šarža chce, aby sme s ním išli. Čo ak by mal pištoľ a zastrelil nás? Naraz vidím prichádzať vojaka v československej uniforme, ktorý opitý nebol. Povedal som mu: “Súdruh, tento súdruh chce, aby sme išli s ním, ale my musíme ísť na autobusovú zastávku.” Ten československý viac než vojak rozmýšľal, čo povedať a medzičasom si to ten ruský rozmyslel a zapotácal sa preč, a tak sme boli zachránení, ale neviem či z veľkého alebo malého nebezpečenstva. Boli sme celí vystrašení.“

„Prestal som si strihať vlasy, čo nebolo dobré. Mal som vlasy veľmi kučeravé, môj otec mal malé kučery a ja som zdedil od mamy stredné, takže som vyzeral výrazne a keďže to bola móda “zo západu”, tak samozrejme policajti boli proti tomu. Jeden zo spôsobov bolo zastaviť človeka, ktorý bol mladý muž s dlhými vlasmi a povedať “Kontrola občianskeho preukazu!”. Proste otravovať, nič viac nič menej. A mne to trochu pripadalo ako druhá svetová vojna. Tiež ma to nudilo, že sa nemôžem prechádzať po Bratislave bez toho, aby som nebol zastavený. Tak som zobral čiernu veľmi širokú fixku a na chrbát bundy som si napísal číslo občianskeho preukazu a pod to to dlhé číslo a začal som sa pomaličky špacírovať pred hlavnou policajnou budovou, kde sú dva levy. Hneď ma zbásli, trochu zbili. Vtedy jedno odvetvie výtvarného umenia sa volalo “happening”, čo v angličtine znamená činnosť alebo stalo sa. Nie je to ale také nové, ako si vtedy výtvarníci mysleli. Má to korene aj v surealizme, aj dadaizme aj v renesancii, keď maliar robil zábavy pre sponzorov. Tak toto bol môj happening, ktorý mal zmysel. Výtvarník sa pod niečo podpíše tak je to umenie, aj keď to nie je na plachte namaľované, ale je to akcia, “action” po anglicky. Ja som chcel urobiť jeden happening, ktorý bol skutočná udalosť a neskôr to zaujalo jedného režiséra, ktorému som o tom raz povedal a on to dal do svojho filmu, ktorý sa volal 322, v ktorom som hral seba.“

„Pamätám si na jednu príhodu, keď som bol prvák v Bratislave. V období krvavého povstania v Maďarsku a Slánskeho procesu, sme už boli ako detičky naučené ako sa podpísať. Tak my sme museli podpísať list Stalinovi, kde nám bolo povedané o tom procese so Slánskym, že sú to veľmi zlí imperialisti a že “si prajeme smrť týmto imperialistom…”, boli tam mená ľudí. “Gospodin Stalin, my si želáme, aby boli popravení.” Museli sme to všetci podpísať. Je to niečo hrozné, ako malému chlapcovi dať podpisovať smrť kope ľuďom.“

„Bolo to strašné. Mali sme už byt na Hollého ulici, blízko Manderláku, na približne treťom poschodí. O poschodie nižšie býval sudca Slánskeho procesu. Moji rodičia sa veľmi báli. Hovorili mi, keď som bol prvák: “Keď ťa niekto osloví a spýta sa ťa o čom sa rozprávame doma o politike, tak povedz, že o ničom.” Išiel som zo školy, bol to zrejme kláštor pre mníšky, pri Modrom kostolíku, taká veľká budova a tam som chodil do prvej a polovice druhej triedy, prv než sme išli do Prahy. Vtedy bolo normálne, že mladí muži stáli pri vchode, akože sa jeden s druhým veľmi nahlas rozprávajú o niečom politickom, aby nás prilákali do čudného rozhovoru. My sme len išli okolo nich, nezastavovali sme. Bolo to strašné obdobie. Môj otec dostal rozhlas po drôte domov a bál sa, že po drôte sa neprenáša k nám len rozhlas, ale aj to, čo rozprávajú ku komusi. Tak keď sa chceli o niečom rozprávať, išli radšej do parku. Bolo to veľmi ťažké, napäté obdobie.“