The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Vladimír Rosenfeld (* 1948)

• narodil sa 01. januára 1948 v Moskve

• rodičia prežili holokaust

• otec bol internovaný v tábore v Novákoch

• neskôr sa otcovi podarilo utiecť a pridal sa k Slovenskému národnému povstaniu

• krátko po Vladimírom narodení sa vrátili do Československa

• krátko žili v Prahe, neskôr sa presťahovali a žili v Bratislave

• študoval Strednú školu poľnohospodársku v Malinove - štúdium neukončil

• v druhej polovici 60. rokov sa zoznámil s Dušanom Hanákom

• účinkoval vo filmoch Omša a 322

• v druhej polovici 60. rokov sa zoznámil s výtvarníčkou Oľgou Urminskou

• po roku 1969 sa im podarilo sfalšovať doklady a spolu aj s ich ročným synom utiecť do USA

• žili na Hawaii

Vladimír Rosenfeld sa narodil 1. januára 1948 v Moskve. V meste, do ktorého jeho rodičia, Jozef Weiser a Anna Rosenfeldová, prišli po druhej svetovej vojne. Obaja prežili Slovenské národné povstanie ako členovia židovského partizánskeho oddielu: otec pracoval ako novinár a rozhlasový spravodaj povstania, matka ako zdravotná sestra bez formálneho vzdelania. Po vojne prijali ponuku sovietskych veliteľov a presunuli sa do Moskvy, kde Jozef pracoval pre rozhlas Hlas Moskvy a Anna pôsobila ako redaktorka v literárnom časopise.

Keď mal Vladimír rok a pol, jeho matka spáchala samovraždu. V čase, keď sovietsky režim vnímal podobné udalosti ako politický problém, najmä preto, že sa to stalo v deň výročia Októbrovej revolúcie. Otec, obávajúci sa reakcie úradov, umiestnil malého Vladimíra na dva roky do sirotinca. Tam prvýkrát pocítil, čo znamená stratiť blízkeho človeka. 

“Každý človek tam mal oholenú hlavu, mašličku a starali sa o nás sestričky. Nebola to hrôza. Bol to, ale šok pre malé dieťa, že nemá mamu, že nemá nikoho, a potom má iba otca.”, spomína pamätník. 

Po návrate domov žil s otcom na okraji Moskvy, kde v ňom blízkosť prírody prebudila celoživotnú vášeň pre stromy a rastliny. Čoskoro do rodiny vstúpila Ema Panovová, študentka literárnej histórie, ktorá sa pre Vladimíra tak stala druhou mamou.

Návrat do Bratislavy a napäté obdobie 50.rokov

V roku 1953 sa rodina rozhodla opustiť Sovietsky zväz a vrátiť sa do Bratislavy. Bolo to obdobie vrcholiacich stalinistických procesov v Československu, strachu, cenzúry a zvláštnej opatrnosti v každodennom živote. Vladimír si živo spomína na to, ako mu rodičia opakovali, aby sa vyhýbal otázkam o politike.

“Bolo to ťažké, napäté obdobie, v tom čo sme mohli a nemohli rozprávať. Moji rodičia sa veľmi báli. Keď som bol prvák na základnej škole, vraveli mi: Keď ťa niekto osloví a spýta sa ťa o čom v politike sa rozprávame doma, tak povedz, že o ničom.”

Vladimírov otec dostal krátko po návrate pracovné miesto v Prahe na Rade vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP). Rodina sa v roku 1956 presťahovala, no situácia sa skomplikovala, keď mala byť otcova delegácia vyslaná do arabských krajín. Prekážalo jeho židovské priezvisko Weiser. Komunistickí funkcionári ho nepriamo nabádali na zmenu mena, on to však odmietol ironickou vetou: „Urobím to, keď si súdruh Gottwald zmení meno tiež.“ Odišiel preto zo zahraničnej agendy a rodina sa opäť po roku 1958 usadila v Bratislave.

V škole Vladimír pociťoval tvrdú stranícku propagandu 50. rokov. Táto atmosféra ho formovala raným pocitom vzdoru.

“Ako žiaci sme boli naučení ako sa podpisovať a museli sme podpísať list Stalinovi, v ktorom bolo napísané, že sú to veľmi zlí imperialisti a že si želáme ich smrť, v kontexte procesu so Slánskym. “Gospodin Stalin, my si želáme, aby boli popravení.” To sme museli všetci podpísať, ako žiaci v prvom/druhom ročníku na základnej škole.”

Ako žiak bol súčasťou pionerskej organizácie. V rámci nej sa mohol zúčastňovať rôznych voľnočasových krúžkov. Vyskúšal šachový krúžok, neskôr bábkarský, kde si Vladimír spomína na vojaka, ktorý im ukazoval malé karty s obrázkami s vojenskými lietadlami, s tými “zlými” zo západu a potom “dobrými” zo Sovietskeho zväzu. Nepáčilo sa mu to, a učiteľke sa zase nepáčil Vladimírov nesúhlas. Prestúpil teda do ďalšieho krúžku, s botanickým,záhradníckym zameraním, kde našiel Vladimír to čo hľadal, svoju vášeň. 

Osudové stretnutia

Stredoškolské obdobie, ktoré prežil na poľnohospodárskej škole v Malinove, sa začalo veľkými plánmi o štúdiu záhradnej architektúry. Konflikt s učiteľom však spôsobil, že musel ročník opakovať, až napokon školu opustil. Jeho život sa pohol bohémskym a výtvarným smerom. Venoval sa písaniu a publikovaniu krátkych aforizmov, no rýchlo pochopil, že literatúrou sa neuživí. Ako sám Vladimír priznáva: “Bola to úplná ilúzia”. Striedal manuálne práce v továrni, pri rozvoze mlieka a rohlíkov, a televíznych ateliéroch. 

Zlom prišiel, keď sa zoznámil s mladými výtvarníkmi okolo Petra Ondrejičku. Ocitol sa v prostredí slobodnejšieho myslenia, tvorivých sporov a nočných debát v ateliéroch. Býval na internátoch spolu s umelcami, začal pózovať ako model na VŠVU a prvýkrát sa stretol s Oľgou Urmínskou, ktorá neskôr zohrala v jeho živote rozhodujúcu úlohu. Ich prvé stretnutie bolo nenápadné. Bolo to v období Vianoc, kedy väčšina študentov opustila internátne domy. Na chlapčenskom poschodí zostal Vladimír a na dievčenskom bola iba Oľga. Ako dvaja jediní študenti na internáte sa stretli na schodišti. Vtedy ešte netušil, že o niekoľko rokov spolu budú utekať za hranice.

“Bola zima, a na mojom kabáte som mal pokazený gombík. Spýtal som sa jej či má niť a ihlu, aby som si ho mohol opraviť. O pár dní som ju zase stretol a spýtala sa ma, že kde má tú ihlu. A to ma prekvapilo, že je taká šetrivá.”

 

Ako tínedžer zažil aj osobný otras. Keď bol Vladimír v 8. triede základnej školy, prišiel moment, kedy sa dozvedel o svojom židovskom pôvode, ktorý pred ním rodičia dovtedy tajili. Bolo to na hrade Červený kameň, kde bol so svojím otcom. Ocitli sa v neďalekom lese, kde našli pohádzané a polámané náhrobné kamene židovských hrobov. 

Otec sa pozeral na jeden a povedal: “Jelínek”.  Pýtam sa ho: “Ako je možné, že to vieš čítať? Veď to je židovské písmo.” “No lebo my sme Židia,” náhle z neho vyšlo. Cítil sa šokovane a oklamane.

 

Prísna komunistická ideológia sa vzťahovala aj na to, ako mal kto vyzerať. Vladimír si nechal narásť dlhé vlasy, pričom vyzeral veľmi výrazne s kučerami. Príslušníkom Verejnej bezpečnosti sa to nepáčilo, pretože to bola móda “zo západu”.  Zastavovali tak bežne ľudí na ulici a pýtali si občianske preukazy na legitimáciu. Vladimír sa jeden deň rozhodol urobiť  svoju vlastnú revoltu.

“Zobral som čiernu fixku a na chrbát kabátu som si napísal číslo občianskeho preukazu a pod to ešte to dlhé číslo a začal som sa pomaličky špacírovať pred policajnou budovou. Tak hneď ma zbásli, trochu zbili. To bol môj happening, ktorý mal zmysel. “ 

Vladimír vyčnieval z tejto šedej a uniformnej socialistickej spoločnosti nielen dlhými kučeravými vlasmi. Pamätá si na príhodu s farebnou vestou, ktorú dostal od Oľgy ako darček. Veľmi sa mu páčila, a chcel ju veľmi nosiť. Raz si ju obliekol hrdo do mesta, ale po čase zistil aká hrozba to bola. Stretol sa s pokrikovaním a vyhrážkami na bitku. Hneď si vestu dal zo seba dole a hodil do koša. Vnímanie Vladimírovej sexuálnej identity bolo taktiež v rozpore s komunistickou ideológiou. S Petrom Ondrejičkom si boli veľmi blízky, viac ako len priatelia.

“My sme sa necítili ani ako homo ani ako heterosexuáli. Ja sa dokážem zamilovať iba do človeka. Nerozprávali sme sa o tom. Bol to krásny človek zvonku aj zvnútra a mali sme sa veľmi radi.”

Hrôzostrašná realita dňa okupácie

Šesťdesiate roky priniesli uvoľnenie. Pražská jar mu otvorila svet, a nielen jemu. Sledoval miznúcu cenzúru, nové knihy, diskusie, výstavy, slobodu prejavu. V tom čase pracoval v Jednotnom roľníckom družstve (JRD) v Petržalke. No august 1968 všetku voľnosť a slobodu zmietol zo stola.V uliciach sa objavili ruský vojaci a tanky krajín Varšavskej zmluvy.

“Bol som vtedy v práci na JRD, z helikoptéry nám padali papieriky o tom ako nás oslobodzujú od kontrarevolucionárov, zlých imperialistov. Vedel som, že sú to úplne blbosti.”

Videl ako ľudia trhali členské preukazy komunistickej strany a hádzali ich do kaluže krvi, po dievčati, ktoré bolo zastrelené na schodisku Univerzity Komenského. Počas 1. dňa okupácie sa Vladimír zúčastnil držania protestnej hladovky na nábreží Dunaja pri Univerzite Komenského. Spomína ako im ľudia na podporu štrajku dávali cigarety. 

Oľga, vtedy ešte iba ako jeho blízka priateľka, uvidela tanky osudnú noc z kostolnej veže sv.Martina odkiaľ mala kľúče, pretože ho reštaurovala. Obidvaja sa veľmi báli. Mysleli si podľa vlastných slov, že vypukne 3.svetová vojna a Československo bude jej epicentrom. 

 

Tvorivá spolupráca s Dušanom Hanákom a rozhodnutie emigrovať

Normalizácia, ktorá nasledovala, bola tvrdá, no Vladimír v nej našiel aj silné ľudské aj umelecké kontakty  v podobe spolupráce s režisérom Dušanom Hanákom, ktorý ho oslovil na ulici, pretože hľadal určitý typ postavy do jeho filmu a Vladimír mu veľmi vyhovoval. Vladimír sa tak stal jeho dôležitým kreatívnym partnerom pri tvorbe filmu Omša a 322. 

Vzťah Vladimíra a Oľgy od začatia okupácie postupne prerástol do partnerského vzťahu. Politická situácia a celkovo spoločenská klíma nebola naklonená voľnomyšlienkárom, umelcom a slobodným ľuďom. Rozhodli sa preto započať proces emigrácie. Odísť však chceli už ako manželia, a preto prv zorganizovali svadbu.

“Ženili sme sa 2-krát, prvýkrát to bol civilný obrad  v Bratislave a potom rímskokatolícky  v Hlohovci. Ja som nechcel emigrovať ako Weiser, aby som neurobil problémy môjmu otcovi. Tak som šiel na úrad si zmeniť meno na meno mojej prvej mamy za slobodna-Rosenfeld. “

O odchode z krajiny sa rozprávali iba s ľuďmi, ktorých sa to týkalo, čo znamená, že to zdieľali  iba v okruhu blízkych priateľov. Keďže po vypuknutí okupácie legálne výjazdné víza už nebolo možné získať, Oľga ich jednoducho nakreslila do pasov ručne, a teda ich sfalšovala. Útek sa im podaril a v roku 1969  aj s ich čerstvo narodeným synom Olegom sa dostali do Viedne. Viedeň však nebola ich cieľová destinácia. Strávili tam 5-7 dní, pokiaľ neboli premiestnení rakúskou židovskou emigrantskou organizáciou do Ríma, kde museli čakať na krajinu, ktorá by ich prijala. 

Ich pobyt v Ríme trval vyše 4 mesiacov. Počas celej doby nemohli byť oficiálne zamestnaní,a tak dostávali finančný príspevok na bývanie aj jedlo, mali zaobstaranú zdravotnú starostlivosť a a mohli navštevovať konkrétne jazykové školy pre emigrantov. To, na čo však netrpezlivo čakali bol dôležitý pohovor na americkej ambasáde, po ktorom mali dostať dokument, tzv. “blue card”, ktorý by ich označoval ako politických emigrantov do Spojených štátov amerických. Zároveň to znamenalo, že ak by porušili v krajine zákon, boli by deportovaní do Talianska, nie Československa. 

Vladimír spomína ako bolo lietadlo plné emigrujúcich ľudí, ktorí dúfali v lepší a slobodnejší život za veľkou mlákou.  “Pred odletom som išiel okolo akvaristického obchodu. Boli tam malinké korytnačky. Videl som, že sú lacné, tak som jednu kúpil a dal si ju do vačku. Mal som tak čierneho pasažiera, emigrantku korytnačku. “

 

Nový život “za veľkou mlákou”

V USA ich po príchode sponzorovala malá synagóga v New Havene. Oľga tam pracovala ako reštaurátorka a Vladimír dostal pracovné miesto vo firme s klimatizáciami, na oddelení reklamácií a opráv. Cítil sa však izolovane, pretože neprichádzal do kontaktu s ľuďmi, a on sa veľmi chcel naučiť rozprávať anglicky. Po pár mesiacoch sa presťahovali do New Yorku, kde sa im podarilo spojiť s kamarátom Milanom Knižákom, ktorý žil v tom čase v Manhattane a vedel Vladimíra zamestnať v jeho firme na maľovanie bytov. 

V New Yorku začal chodiť do jazykovej školy pre emigrantov, kde sa učil anglicky. Išlo mu to veľmi tažko a bál sa, že sa mu jazyk nikdy nepodarí naučiť. Spomína na to, ako na niečo nové, na čo si spolu s Oľgou museli zvykať, na ich nový život, ako aj na ruch veľkomesta. Podarilo sa mu pracovať pre jedného záhradníka, ktorý viedol skupinu ďalších záhradníkov a spolu sa starali o penthousy v Manhattane. Sprostredkovala mu to Oľgina priateľka z jazykovej školy, ktorá vedela, že Vladimír miluje prírodu a rastliny.

Po roku a pol strávenom v rušnom New Yorku, sa rodina na začiatku 70.rokov presťahovala na ostrov Kauai, na Havaji, ktorý sa im stal konečne ich dlhodobým domovom. Narodili sa im tu dvojičky- Natália a Zuzana, sestričky, po ktorých Oleg tak veľmi túžil. Je dôležité podotknúť, že Vladimír s rodinou, počas ich pobytu, na Havaji, bývali v alternatívnych komunitách, tzv. komúnach, ktoré okrem iného slúžili pre mužov aj ako útočisko pred narukovaním na front. Vladimír sa bál, že existuje možnosť, že by bol americkou vládou odvedený na vojnu do Vietnamu. Súčasťou emigrácie do USA bolo totižto vyjadrenie súhlasu, že bude konať v záujme vlády USA. Ľudia v komúnach nevlastnili poštové schránky, a to bol aj pre Vladimíra, jeden zo spôsobov ako sa vyhnúť odvedeniu.

Oľga celý čas pracovala ako reštaurátorka. Dostávala zákazky z verejnej správy, a zúčastňovala sa do toho rôznych výtvarných súťaží. Vladimír tu pracoval najdlhšie, vyše 20 rokov, v účtovníctve, v rámci, ktorého spracovával písomné dáta z papierov do počítača. 

 

V 80. rokoch pozorne sledoval dianie v Európe. Keď Sovietsky zväz nezasiahol proti protestom v Poľsku, po prvý raz uveril, že komunistický režim môže padnúť. Začal uvažovať, aké by to bolo keby sa k nim pridali aj ostatné krajiny Varšavskej zmluvy a začali štrajkovať.

“Čo ja som robil, aby som myšlienku generálneho štrajku priniesol a šíril v Československu, bolo, že som posielal listy do Bratislavy  a do Hlohovca, kde som začal písať: “Zastavme sa bratia, kým sa oni stratia, Slováci ožijú”, čím som chcel zašifrovaným spôsobom povedať-začnite štrajkovať, a povedzte susedom, aby štrajkovali tiež.”

Nežnú revolúciu v roku 1989 prežíval na diaľku, s napätím a vierou. Po rokoch mohol spolu s Oľgou a ich tromi deťmi navštíviť Československo bez rizika trestného stíhania. Rozpad spoločného štátu v roku 1992 však niesol ťažko, dodnes sa cíti ako Čechoslovák bez vlasti. 

“Ja sa stále cítim, že som Čechoslovák. Ale kedže Československo už neexistuje, tak  cítim že som odnikiaľ, pretože moja vlasť už neexistuje.”

Do nultých rokov sa venoval ekonomickej činnosti. Aj dnes medzi jeho najväčšie vášne patrí výtvarné umenie, písanie a záhradníctvo, v rámci ktorého kríži  a experimentuje s rôznymi a atypickými odrodami stromov a rastlín, tak, aby po ňom zostalo niečo živé, čo prinesie radosť iným. Vlastní vyše 800 kvetináčov s rôznymi stromčekmi a k tomu sa snaží namiešať novú odrodu stromu, ktorý Oľga, dnes už jeho zosnulá manželka, mala najradšej. Aby bola navždy s ním, na uchovanie jej pamiatky. Na ostrove Kauai žije od 70. rokov dodnes. 

Vnímanie súčasnej spoločenskej situácie 

Spoločenský a politický vývoj od útoku na World Trade Center v roku 2001 až po súčasnosť vníma Vladimír s rastúcim znepokojením a sklamaním. Namiesto očakávaného posilňovania demokratických hodnôt podľa neho sleduje návrat k autoritárskym tendenciám, polarizácii spoločnosti a hľadaniu nových vnútorných nepriateľov. Otvorene pomenúva svoj pocit, že dejiny sa v istom zmysle opakujú, hoci ich následky už ľudstvo pozná. Ako človek, ktorý prežil totalitný režim aj nútenú emigráciu, vníma ako obzvlášť znepokojivé, že represia sa dnes presúva od ekonomických nerovností k útokom na zraniteľné skupiny. 

“V živote mi nenapadlo, že ľudstvo pôjde späť k fašizmu. To mi nikdy nenapadlo, že aké blbé môže byť ľudstvo, že ide do niečoho, čo je už vyskúšané. Namiesto utláčania bohatých, ideme utláčať imigrantov, ženy, transexuálov a sexuálne menšiny. A to je to, čo sa deje vo viac a viac krajinách. Od Putina po Trumpa.”

V tejto súvislosti hovorí o nástupe nových foriem nacionalizmu a autoritárskeho populizmu, ktoré pozoruje v rôznych častiach sveta, a ktoré v ňom vyvolávajú obavu, že spoločnosť sa vedome vracia k ideológiám, ktoré už raz priniesli rozsiahle utrpenie. 

Práve vedomie týchto historických návratov a opakujúcich sa mechanizmov útlaku ho vedie k tomu, aby sa v osobnom živote vedome usiloval o opačný pohyb, nie o veľké gestá, ale o drobné, každodenné činy, ktoré majú zmysel aspoň v bezprostrednom okolí. Úprimne sa snaží, aby jeho prítomnosť na tomto svete mala pozitívny dosah, hoci len v skromnej, mikroskopickej mierke. Hovorí o tom, že zodpovednosť človeka sa nezačína pri politických systémoch, ale pri schopnosti udržiavať pamäť, rozprávať vlastný príbeh a odovzdávať skúsenosť ďalej — či už prostredníctvom rozhovorov, zaznamenávania vlastných životných skúseností, alebo starostlivosti o výchovu a vzdelávanie svojich troch detí.

„Chcem, aby po mne zostalo niečo, z čoho sa ľudia, deti môžu radovať,“ hovorí — myslí tým svoje stromy, nové kvety, aj dlhú líniu príbehov, ktoré si uchováva v pamäti.