Július Kusý

* 1926  

  • "Tie mamky a ľudia nás verestúvali. A hovorili chlapci moji, ale my sme ich nechceli zneužívať a využívať, boli sme takí skromnejší. Ale oni len hovorili: „Len si vezmite, chlapci moji, však aj môjmu voľakde dobre padne, keď mu voľakto skyvku chleba dá...“

  • "Všetko záviselo, samozrejme, od týchto pracujúcich ľudí, že nás prechovali a bez roboty. To čo mali ako robotu, to si porobili aj sami, nás nepotrebovali. Ale už keď sme sa ponúkli, niečo pomôcť, to bolo za veľké, to si vážili. My sme si boli vedomí toho, že sme im boli na obtiaž. Bez roboty a chovali nás. Musí si to človek priznať. Bol som mladý a čo boli tí starí, živitelia rodín. Keď bolo niečo treba, tak nás poslali. Ale pritom všetka česť, pamätali na to, aby sa nám niečo nestalo. Chlapci, pôjdete toto a hento, ale dávajte pozor, aby sa vám niečo nestalo. Aký idete tam, aby ste prišli aj spátky, domov."

  • "Tam našli mŕtveho, tam našli mŕtveho. Už ma pochovali hádam aj 15 razy, keď niekde našli mŕtveho. Mňa volali Ďulo Kusý. No hádam Ďulo je to, Ďulo bol tam. Ale keď som zrazu prišiel, bola možnosť po vojne, prišiel som domov. Tetka Marienčíkova mali syna Palka. Ja som išiel domov a už som bol vyhlásený za mŕtveho a tetka Marienčíčka hovoria: „Á, Ďulko ide, Ďulko ide, aj môj Palko príde!“ Ale Palko neprišiel, Palko padol..."

  • Full recordings
  • 1

    Bánovce nad Bebravou, 14.01.2014

    (audio)
    duration: 19:12
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
  • 2

    Bánovce nad Bebravou, 17.01.2020

    (audio)
    duration: 01:04:13
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Vedeli sme, že sme tým ľuďom na obtiaž. Ale aj srdce by rozdali, takí bolí dobrí

pamätník Július Kusý na svadobnej fotografii
pamätník Július Kusý na svadobnej fotografii
photo: archív rodiny Straňovskej

Július Kusý sa narodil 4. februára 1926 v Omastinej pri Bánovciach nad Bebravou. Pochádza z roľníckej rodiny a mal 8 súrodencov. Vyučil sa za zámočníka. Už od roku 1943 sa v okolí Bánoviec nad Bebravou a Uhrovca začali formovať partizánske a odbojové skupiny. Pred vypuknutím SNP pomáhal vybavovať nové doklady, zháňať oblečenie, jedlo a lieky pre ilegalitu. Po vyhlásení SNP dostal do rúk zbraň a nastúpil do radov novovzniknutej Partizánskej brigády Jana Žižku. Brigáda pôsobila hlavne v Strážovských a Inoveckých horách a strážili vstupy do Rajeckej a Turčianskej dolinu a horské priechody. V novembri 1944 ho spolu s asi stovkou ďalších ľudí zaistili doma v Omastinej príslušníci nemeckej armády za pomoci PO HG. Júliusa kruto vypočúvali, trýznili a dva týždne väznili. Spolu s ďalšími dvomi väzňami sa mu podarilo ujsť a dostať sa naspäť do hôr medzi partizánov. Po úteku do hôr sa stal členom 9. práporu PBJŽ pod vedením komisára Vladimíra Sedlářa. V jeho radoch sa dostal až do Popradu, kde bol 24.marca 1945 odvedený do 1.čs. armádneho zboru. Koniec vojny ho zastihol pri Vsetíne na Morave. Po vojne sa oženil s Elenou Pšenákovou a narodili sa im dvaja synovia. V civilnom živote pracoval ako zámočník v Tatrovke v Bánovciach nad Bebravou, neskôr v Moste a v Dubnici nad Váhom. Za svoje zásluhy bol ocenený mnohými oceneniami za statočnosť, obetavosť a pomoc ľuďom počas SNP. Jeseň života trávi v Centre sociálnych služieb v Bánovciach nad Bebravou.