The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Jolana Blau (* 1938)

• narodila se 27. dubna 1938 v Bánovcích nad Bebravou

• v roce 1941 byli otec, teta a strýc deportováni do Osvětimi, otec později zahynul v Majdanku

• Jolana byla v roce 1942 společně s maminkou a babičkou umístěna v pracovním táboře Nováky

• po vypuknutí Slovenského národního povstání se v roce 1944 dostaly na čas na svobodu a ukrývaly se v lesích mezi partyzány, opět je ale chytili a na podzim byly odvezeny do Terezína, kde se dočkaly konce války

• po válce se Jolana s maminkou a babičkou odstěhovala do Prahy, kde vystudovala obchodní školu; ve dvaceti letech se poprvé vdala

• po srpnové invazi v roce 1968 emigrovala i s pětiletou dcerou Simonou přes Rakousko do USA

• po několika letech se v USA Jolana Blau podruhé vdala za Vojtěcha Blaua, českého emigranta a jednoho z nejslavnějších obchodníků s perskými koberci a tapiseriemi

• dnes žije v New Yorku

“Päťdesiatpäť rokov som už tu, neuveriteľné… muj život byl jako hodně bohatej, hodně jsem přešla, prožila, ale tak nakonec jsem tady… ale jsem ráda jak jsem!” 

 

Tí najbližší… Druhá svetová vojna, holokaust na vlastnej koži 

Jolana Blau, za slobodna Weiserová, sa narodila 27.apríla 1938 v Bánovciach nad Bebravou do rodiny so židovským pôvodom. Bola jediným dieťaťom svojich rodičov, Berty Popperovej a Ludvika Weisera. Z matkinej strany mala Jolana tetu Teréziu a strýka Jána, ktorí obaja zahynuli v koncentračných táboroch. Starí rodičia sa venovali podnikaniu, keďže kedysi vlastnili malú pekáreň v rodnom meste, v Bánovciach. Ludvik pochádzal z Mukačeva. “Veľmi chudí… neměli peníze.” Spolu s kamarátmi si Slovensko vyhliadli ako miesto, kde by si mohli nájsť prácu a zarobiť nejaké peniaze. Ludvik sa venoval výrobe a predaju klobúkov, čo neskôr naučil aj svoju lásku, Bertu. 

“Mně byli tři měsíce když odjel do Mukačeva a byl tam asi tři měsíce… a potom já jsem tam jako šesť měsičný jela s moji mámou.” Keď sa situácia začala výrazne zhoršovať a vypuknutie Druhej svetovej vojny bolo na spadnutie, Jolanin otec ako Maďar, sa musel na istý čas vrátiť domov. I keď za ním neskôr prišla aj jeho manželka s dcérou, nezostali tam. V roku 1940, sa postupne všetci traja vrátili do Bánoviec nad Bebravou, kde aj napriek nepriaznivým životným podmienkam, sa snažili viesť ako tak pokojný život. Netrvalo dlho a zdanlivý pokoj sa zmenil na peklo. Transporty do koncentračných táborov boli v plnom prúde a mladá rodina Weiserových nebola výnimkou. Matkina sestra Tereza putovala do Auschwitzu a jej brat Ján spolu s manželom, do Majdanku. Žiaľ, nikomu z nich sa nepodarilo prežiť. Jolana s matkou a milovanou babičkou, boli transportované do pracovného tábora v Novákoch. Išlo o viac menej špecifický tábor, kde boli židia skôr vyberaní, než náhodne umiestňovaní. Kým Berta pracovala v dielni na výrobu klobúkov, babička tak mohla zostať s len štvorročnou Jolanou a venovať sa jej. “Ona urobila fantastickú vec.” Berta sa totiž v tábore ocitla spolu s najlepšou priateľkou Alžbetou Štálovou, ktorá bola tiež manželkou jej bratranca. Nakoľko Alžbeta šiť nevedela, Berta šila za ňu, čím zachránila nielen jej život, ale aj život jej osem ročného syna Igora. Mala tak dvojitú službu, kým sa jej priateľka nenaučila šiť. V tábore sa dokonca nachádzali školy či divadlo, čo znamená, že výhliadky na prežitie tam boli jednoznačne lepšie než v iných táboroch. Nakoľko tam existovala ako taká korešpondencia s vonkajším svetom, časom sa dozvedeli, že Jolanin otec zahynul. Aj preto sa Berta dohodla s miestnym väzňom, že ak sa im podarí prežiť, vezmú sa a začnú spoločný život. Dokonca od neho dostala aj pomyselný prsteň, ktorý však svoj účel nenaplnil. 

Po vypuknutí Slovenského národného povstania, boli všetci väzni z  pracovného tábora v Novákoch prepustení. Matkin snúbenec vzal s nimi aj jeho dve sestry, ktoré sa tiež nachádzali v tábore a rozhodol sa, že sa budú všemožne skrývať, až kým sa vojna neskončí. Úkrytmi sa pre nich stali jaskyne, lesy, ale aj skrýše miestnych partizánov. Keď potrebovali zohnať jedlo, schádzali aj do obcí, kde prv preverili situáciu, či sa tam nachádzajú Nemci a až potom si dovolili zaklopať na dvere pohostinstiev. Netrvalo dlho a práve pri takej jednej zo spomínaných obhliadok, bola Jolana s matkou zadržaná políciou. V októbri 1944, boli odvedené na policajnú stanicu, na ktorú si Jolana rozhodne nezachovala dobré spomienky. Mala len šesť rokov a prvýkrát zostala sama na cudzom mieste a ešte k tomu zatvorená v tmavej kotolni. Bertu chceli miestni policajti pravdepodobne znásilniť, avšak podarilo sa jej vyhovoriť na syfilis, vďaka čomu sa zachránila. Odtiaľ boli odvedené do tábora v Seredi, kde čakali dva týždne na transport. Veľmi sa báli, že cieľovou stanicou bude Osvienčim a preto sa Berta neváhala opýtať mladého, ako tak slušného, nemeckého vojaka, ktorý ich uistil, že budú transportované do Terezína. Rozhodne to neznamenalo záchranu, ale zostala im aspoň nádej. Nasledovala cesta nákladným vlakom, v neľudských podmienkach, do spomínaného koncentračného tábora, Terezín. Bývali vo veľmi biednom baráku, a keďže bol blízko vlakovej trate, videli prichádzať posledný vlak z Osvienčimu, odkiaľ vyberali už mŕtve telá alebo položivých ľudí, ktorí tiež viac menej už pripomínali mŕtvoly. “Nechtěla jsem věřit, že někdo může takhle existovat… a to vím, že bylo pro mně nejhorší.” Berta bola spočiatku pridelená k skupine žien, ktoré pracovali v práčovni. Po incidente s kufrom, teda potom, čo si dovolila vybrať z jedného doposiaľ neotvoreného kufra oblečenie pre seba a Jolanu, bola z celkom pohodlnej pracovnej pozície v teple, premiestnená do záhrady, zbierať zemiaky. V apríli 1945, tesne pred oslobodením, sa ocitla aj v pekárni, kde pomáhala piecť. V tom čase sa jej zlomil spomínaný snubný prsteň, čo v nej vyvolalo obavy, keďže nevedela ako jej snúbenec spolu so sestrami, dopadol. Predtuchy sa naplnili a neskôr sa dozvedeli, že boli zastrelení. V Terezíne však Jolaninu matku oslovil iný muž, Leo Robiček, pôvodne z Prahy, ktorý sa do Berty veľmi zaľúbil. Hrôzy koncentračného tábora sa im nakoniec podarilo spoločne prekonať a boli oslobodení 9. mája 1945. 

Praha… cez študentské časy až po prvé manželstvo 

Síce sa Jolanina matka túžila vydať za snúbenca Leva, do Prahy zatiaľ nechcela odísť. Prvé kroky po oslobodení smerovali domov, do Bánoviec nad Bebravou. Cesta rozhodne nebola jednoduchá. Najprv sa dostali vlakom do Bratislavy, kde mali šťastie a stretli na trhu rodáčku z Bánoviec, ktorá im prezradila, že ich babička je už doma a nevie sa dočkať ich návratu. “Nechtělo se nám věřit, že ona se mohla zachránit.” Domov ich nakoniec odviezol voz, ktorý bol poháňaný kravami, avšak znovu raz, boli rady, že sa im to vôbec podarilo. Nakoľko celý ich majetok bol arizovaný, susedia im ponúkli izbu, v ktorej bývali rok. Žiaľ, zistenia po ich návrate neboli lichotivé. Okrem zásadnej a veľmi bolestivej informácie, že nik okrem nich z rodiny neprežil, sa Jolanina matka tiež dozvedela, že jej kedysi najlepšia priateľka, ktorej dala strážiť hodnotné veci, klamala keď jej ich mala vrátiť. “Rusové to vzali a myši snědli.” Rovnako antisemitizmus v Bánovciach, i keď vojna skončila, nepoľavil. Aj preto sa všetky tri rozhodli predsa len odísť do Prahy. 

“Takže, my sme potom odjeli do Prahy.” Matkin nastávajúci ich už netrpezlivo očakával a ubytoval ich v dome, ktorý mu ostal po jeho príbuzných, ktorí zahynuli v koncentračných táboroch. Hneď po vojne sa tak stal majiteľom veľkého domu, kde bolo ubytovaných 48 rodín. Ponuku emigrovať do USA dostali spoločne ešte pred komunistickým prevratom, avšak nakoľko sa zdalo, že sa im vodí dobre a rovnako babičkin stav nebol najlepší, odmietli. Neskôr si to vyčítali. O dom prišli až v roku 1951, respektíve bol zoštátnený, nakoľko režim im nedovoľoval zvýšiť nájomné, a teda bol ohrozený technický chod paneláku. Jolanka, ktorá základnú školu začala navštevovať už v Bánovciach nad Bebravou, prestúpila do obdobnej školy v Prahe, kde nikdy už antisemitizmus nepocítila. Otčim Leo pracoval v Motokome a mamička časom prešla od predavačky k práci kuchárky na židovskej obci. V roku 1954 sa Jolana stala študentkou Ekonomickej školy Resslovej v Prahe. Po jej ukončení, teda o dva roky neskôr, začala pracovať v Československej banke na Příkopě. Spočiatku sa venovala obchodným papierom v nemeckom a francúzskom jazyku, neskôr prešla do zmenárne. “To mi bylo osmnáct, když jsem začala pracovat.” Napriek vtedajšiemu režimu, mala Jolanina rodina celkom pokojný život, našťastie už bez strachu, že oň prídu.

Ako to už býva, neoddeliteľnou súčasťou života je aj láska. Jolaninym prvým manželom sa stal Vratislav Gregora, s ktorým sa spoznala v bare Lucerna. Krátko na to vystrojili svadbu a v roku 1963 sa im narodila jediná spoločná dcéra, Simona. Nebolo to však dobré manželstvo a Jolana ešte ako stále veľmi mladá žena, mala pocit, že v živote stagnuje. Rozhodla sa preto rozviesť. “Nikdy to nechápal, že jsem se s ním rozvedla.” 

Blížili sa šesťdesiate roky a spolu s nimi aj Pražská jar. Jolana nemohla uveriť, že sa spoločenská situácia uvoľňuje. Driemal v nej pocit, že Rusi to rozhodne nenechajú len tak. V banke bolo odrazu veľké množstvo cudzincov a aj miestni sa mohli nadýchnuť, začať cestovať. Platilo to aj pre Jolanu, ktorá čoraz častejšie začala navštevovať známych vo Viedni. Žiaľ, ani len netušila, že obdobie uvoľnenia je na konci a čaká ju veľká tragédia. V roku 1967 zomrela milovaná babička a len o rok neskôr, odišla aj mamička Berta, ktorá bola onkologickým pacientom. Ešte pred matkinou smrťou, však požiadali o vysťahovanie do USA, nakoľko Berta túžila aby odišli spoločne a začali nový život. Pre jej zlý zdravotný stav, však plány museli odložiť. Po smrti najbližších, Jolana mala už len dcéru Simonu, pre ktorú chcela život v slobodnej, demokratickej krajine. 

Jolana a jej americký sen     

Len niekoľko dní po smrti jej milovanej babičky a matky, prišiel ďalší šok. Ráno o štvrtej, 21.augusta 1968, Jolane volal kamarát s vystrašeným hlasom, že Československo napadli Rusi. Spočiatku si myslela, že ide o nevydarený žart, alebo že je len opitý a nevie čo rozpráva. Obvolala ďalších priateľov a zistila, že mal pravdu. “Nikdo nevěděl co bude, kdy oni zavrú tí hranice… ako tí Rusové!” Jolana vedela, že teraz je ten správny čas emigrovať. Buď teraz, alebo nikdy. Nečakala a utekala do banky prezistiť situáciu. Vďaka práci v bankovom sektore, mala množstvo priateľov z ambasád, a tak sa jej podarilo vybaviť vízum do Viedne. Bolo to veľmi rýchle. Bála sa, že hranice z ničoho nič zavrú a už sa im prejsť nepodarí. Jolana zbalila len dva kufre a susedom odkázala, že keď odíde, môžu si z jej bytu zobrať čo chcú. Síce s veľkými obavami, ale predsa len to zvládli. Keď sa ocitla tridsaťročná Jolana s päť ročnou dcérou na vlakovej stanici vo Viedni, až vtedy ju začali napádať myšlienky, že čo s nimi bude, kam sa podejú. Našťastie mala od svojej mamičky kontakt na jednu známu, ktorej okamžite zavolala. Tá ich prichýlila a nechala u seba prespať, kým si nevybavia víza do vysnívanej Ameriky. “To bylo fantastický… každý byl tak hodný na nás.” Čo sa týka papierov, značne im pomohla aj židovská organizácia Hajas, aj vďaka ktorej teda boli nakoniec úspešné a odcestovať do New Yorku sa im podarilo 6.decembra 1968. 

Po príchode do New Yorku mala Jolana plán, že sa zložia hlavu u strýka, ktorý tam už žil veľmi dlhé roky. Žiaľ, jeho manželka nesúhlasila a nemohli tam ani len dočasne prespať. Mala však aj záložný plán, teda kontakt na bratranca z druhého kolena, ktorý im poskytol ubytovanie v Brooklyne, vo Williamsburg. Jolana bola spokojná, že jej dcéra má zatiaľ strechu nad hlavou, avšak vôbec tam nebola spokojná. Susedia boli až príliš pobožný a boli tam zaužívané striktné pravidlá. Asi po mesiaci začala pracovať. Znovu jej pomohla organizácia Hajas, ktorá jej najprv zohnala prácu predavačky, keďže Jolana nechcela hneď pracovať v bankovom sektore. Narazila na majiteľa, ktorý nemal v láske ženy a dokonca jej dával príliš nízky plat. Znovu oslovila Hajas, ktorý jej vybavil stretnutie s Klausom Lelkovičom, v banke na štyridsiatej štvrtej, Wall street. “Tam jsem pracovala čtyři roky.” Mala na starosti komunikáciu s cudzincami a v podstate sa starala o ich peniaze. 

Jolana bola konečne spokojná. Neubehol však ani rok a dala sa dohromady so svojím druhým manželom, Vojtechom Blau. Poznali sa ešte z Československa, nakoľko prvýkrát sa stretli keď mala Jolana len šestnásť rokov, na židovskej obci v Prahe. V tom čase bol medzi nimi až príliš vysoký vekový rozdiel, 16 rokov, a k tomu bol Vojtech ženatý ešte so svojou prvou manželkou. Krátko na to, bol Vojtech na päť rokov zatvorený v Jáchymove, kvôli kontaktu s obchodníkom zo západného sveta. Keď ho pustili von, nečakane sa stretol s Jolanou na Václaváku, kde ich spoločný priateľ konečne oficiálne predstavil. Vojtech emigroval do USA oveľa skôr. Spočiatku pracoval ako záhradník, ale po návšteve kamaráta, ktorý tam bol na svadobnej ceste, sa rozhodol opäť vrátiť k svojmu pôvodnému remeslu, k predaju kobercov. Bol v tom viac než dobrý! Jolana sa s ním stretla v Amerike znovu úplnou náhodou, a to cez spoločných známych. Bolo to rýchle rozhodnutie. Jolana bola tak veľmi zamilovaná, že sa rozišla so svojim vtedajším priateľom Petrom a s Vojtechom začala nový, spoločný život. S prácou v banke skončila a všetci sa spoločne presťahovali do Manchestru. Síce mala so svojim druhým manželom rozprávkový život, túžila s ním mať aj dieťa. Druhú dcéru Andreu, porodila vo veku 38 rokov. Jolana nechcela byť ženou v domácnosti a svojmu manželovi aj napriek povinnostiam v domácnosti či voči deťom, pomáhala ako účtovníčka. Tiež sa starala o dohodnutie stretnutí s klientmi a podobne. “My jsme prodávali do Bílého domu!” Jolana žila skutočne svoj veľký, americký sen. V tom čase len nedávno, pred ôsmimi rokmi, prišla do USA s dvoma kuframi a zrazu pije šampanské v Bielom dome. Zariadili tam takzvanú blue room, teda dodnes ju zdobí jeden veľký a niekoľko menších kobercov, z predajne Vojtecha Blau. Veľkým zážitkom bola aj spolupráca s Andy Warholom, od ktorého Jolana dodnes vlastní portréty Vojtecha a ich dcéry. Dokonca sa na istý čas stal ich verným zákazníkom. 

Je to už 23 rokov, čo Jolanin manžel Vojtech, zomrel kvôli onkologickému ochoreniu. Svoju rodinu zabezpečil a okrem samotnej predajne, im nechal 50 vzácnych kobercov, ktoré sa Jolane podarilo predať cez aukciu a finančne sa tak postarať o budúcnosť svojich dcér. Jolana dodnes vlastní ocbchod, ktorý nesie meno jej nebohého manžela, Vojtecha Blau. Vedie ho však staršia dcéra Simona spolu s jej manželom, ktorý sa rovnako venuje umeniu. Roky plynuli a Jolana sledovala vývoj spoločenskej situácie v rodnej krajine, v Československu. Po Nežnej revolúcii, Prahu navštívila niekoľkokrát, avšak nikdy nad návratom neuvažovala. Na záver príbehu, sa Jolana rozhodla podeliť o svoje životné motto, ktoré znie: “Já se řídim, že je vždycky lepší být k někomu dobrý, než si říct, no já tě nechci vidět, já s tebou nechci mluvit… ak někdo potřebuje ode mně něco dělat, já jsem vždycky tu pro něho.” Mnohí z Jolaninho okolia hovoria, že ak ju niekto spozná, má potrebu sa vždy k nej vrátiť.