Beata Iwona Wojnarowska

* 1963

  • „Prvá v našej rodine bola moja mladšia sestra Renata. Bývala vtedy blízko ukrajinských hraníc. Po havárii v Černobyle začala mať problémy so štítnou žľazou. Vďaka tomu, že v tom období pracovala nejaký čas v Grécku, podarilo sa jej zdokumentovať, že dostala rakovinu štítnej žľazy v dôsledku Černobyľskej katastrofy. Bola potom bezplatne liečená v Aténach na špeciálnej klinike, aj vďaka tomu, že sa jej podarilo dokázať, že jej ochorenie evidentne súviselo s tým, k čomu došlo v Černobyle. Každý rok musí chodiť na vyšetrenia. Už dvakrát sa jej rakovina vrátila. Dvakrát ležala na klinike v Aténach. Môj syn – kedysi sa vravievalo, že deti by mali tráviť čo najviac času na čistom vzduchu, tak sme ho aj v kočíku nechávali na záhrade, bol vtedy ešte maličký. Prakticky neustále bol vonku. Po troch až štyroch rokoch začal mať problémy so štítnou žľazou. Nakoniec mu ju odstránili. Celý život musí brať lieky, pretože nemá štítnu žľazu. To, že mu ju vyoperovali, ho síce zachránilo, ale má kvôli tomu zdravotné komplikácie, keďže funkciou štítnej žľazy je regulovať procesy v celom tele. Takže Černobyľská havária ovplyvnila našu rodinu cez tieto dva prípady.“

  • „Najdlhšie som bola so súborom v Amerike a v Kanade. Strávila som tam vyše pol roka, tak si predstavte, keď toľko vymeškáte zo školy. Čakali ma vtedy veľmi ťažké skúšky na záver školského roka. Aj napriek tomu som sa však vždy tešila, keď som bola so súborom na cestách. Dostávali sme dokonca diéty a ako dobré deti sme sa snažili pomôcť rodičom – buď sme domov priniesli ušetrené peniaze alebo sme im kúpili nejaký darček. Spomínam si, ako som im raz priniesla domov veľký koberec, mala som vtedy 13 rokov. Celé tri mesiace som s tým kobercom cestovala autobusom. Nevedeli sme vtedy, čo si počnúť s toľkým zárobkom a už vôbec sme si nevedeli prerátať hodnotu tých peňazí. U nás bol všetok tovar na lístky, bolo málo tovaru a všetko sa zdalo byť také sivé. Tam, naopak, mali pestrú ponuku a všetko bolo farebné. Veľakrát sa stávalo, že ak na to niekto ešte nebol zvyknutý a išiel prvýkrát do obchodného domu, kde bola navyše na rozdiel od Poľska alebo Československa samoobsluha, tak odchádzal s tovarom bez zaplatenia. Ľudia proste len tak vynášali veci, pretože si mysleli, že sa to smie. Vznikali tak potom nepríjemné situácie, pretože pri prechode cez bezpečnostné zariadenia tovar pískal, na čo prišla ochranka, že kam sa s tým vybrali. Akoby sa tí ľudia nevedeli v tom svete nájsť.“

  • „Chodila som vtedy už do školy a ako dieťaťu sa mi to veľmi páčilo. A viete, prečo sa mi to páčilo? Lebo som vďaka tomu nemusela ísť do školy. V Poľsku bol v tom čase nedostatok potravín a ak sme sa k nim chceli dostať, museli sme stáť v dlhých radoch. Zvyčajne sme stáli v rade celý deň a noc, niekedy dva, občas aj tri dni. Čakali sme pred obchodom, či náhodou nedovezú nejaké mäso alebo iný tovar. Nikdy sme nevedeli vopred, aký tovar do obchodu dovezú, a tak sme mali vždy pre istotu po ruke potravinové lístky a zoznamy. Každý si so sebou okrem toho priniesol aj stoličku na sedenie alebo deku, proste všetko, čo potreboval. V radoch sa vystriedala vždy celá rodina. Keďže rodičia museli cez deň chodiť do práce, stávali v radoch v noci. My deti sme stáli v rade počas dňa a tak sme mohli vynechať školu, čo sa mi ako dieťaťu samozrejme páčilo. Popri čakaní v rade sa zrodili aj priateľstvá – niektoré z nich dodnes udržiavam. Dalo by sa povedať, že sa tam rozvinul čulý spoločenský život, pretože sme sa navzájom podporovali a pomáhali si v momentoch, keď niekto z nás musel odbehnúť z rady a zastupovali sme sa navzájom. A tak sa popri státí v rade pred zatvoreným obchodom zrodili na chodníku pevné priateľstvá.“

  • Full recordings
  • 1

    Bratislava, 09.03.2023

    (audio)
    duration: 02:07:35
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

V živote je najdôležitejšie vedieť spolupracovať

Beata Iwona Wojnarowska sa narodila 31. mája 1963 v Mielci nachádzajúcom sa na juhovýchode Poľska. Už počas svojho štúdia na základnej škole sa začala venovať tancu v rámci regionálneho folklórneho súboru Rzeszowiacy. S ním absolvovala stovky vystúpení v zahraničí a mala tak možnosť počas obdobia komunizmu vycestovať aj do krajín za železnou oponou. V poslednom ročníku štúdia na strednej škole zažila atentát na pápeža Jána Pavla II. a o pár mesiacov neskôr vyhlásenie vojnového stavu v Poľsku. Po tom, ako sa z dôvodu zlého kádrového posudku opakovane nedostala na štúdium medicíny, rozhodla sa presťahovať do Bratislavy, kde sa vydala za svojho priateľa z detstva. Po narodení syna začala pôsobiť v oblasti cestovného ruchu – niekoľko rokov sprevádzala turistov po Bratislave, neskôr pracovala pre poľskú cestovnú kanceláriu ako delegátka v Grécku. Vyše desať rokov bola aktívnou členkou Poľského klubu – spolku Poliakov a ich priateľov na Slovensku, pričom v ňom zastávala funkciu podpredsedníčky a neskôr predsedníčky. Po odchode z funkcie predsedníčky Poľského klubu pôsobila niekoľko rokov vo vládnej hodnotiacej komisii. Od roku 2002 súkromne podniká v oblasti turizmu – je majiteľkou cestovnej agentúry GT-Expres, v ktorej pôsobí dodnes.