Peter Werner

* 1948

  • “Moja mama, tá pracovala pred vojnou v Bratislave, rovnako aj po vypuknutí druhej svetovej vojny a vyhlásení Slovenského štátu. Pracovala tu v Bratislave v rôznych firmách, no a mala dosť veľké šťastie, že dvakrát sa vyhla deportáciám, že keď prišli brať dievčatá, tak ona nebola doma, bývala niekde na priváte. Tak toto bol vždy taký moment šťastia, že, že sa jej podarilo vyhnúť deportácii, ale v júni štyridsaťdva potom bola zatknutá a jednak, najprv sa dostala niekde na policajnú stanicu, potom do zberného tábora na Patrónke tu v Bratislave, a z Patrónky potom vlakom išli väzni do Žiliny a v Žiline bola naložená už do vagóna smerom do Poľska, respektíve do koncentračných táborov v okupovanom Poľsku. A keď stála, keď v tom vlaku... pri ešte otvorených dverách, tak naraz videla, že pred tým vlakom je jeden strážca ako gardista. To bol gardista z ich dediny, zo Starej Bystrice, tak ona ho požiadala, aby ju vybral von. On ju vybral von z tohoto, z tohoto transportu, samozrejme, to miesto muselo byť nahradené nejakým iným, ale sa dostala do zberného tábora v Žiline. V Žiline, väzni sa z toho zberného tábora chodili pracovať, budovali štadión. No a keď boli eskortovaní na ten štadión, neviem, v ktorý deň po tom uväznení, tak sa jej podarilo utiecť. Oni každý deň prechádzali popod viadukt blízko terajšej železničnej stanice a mama stále ostávala vzadu, stále ďalej a ďalej od dohľadu gardistov, ktorí ich eskortovali, a keď rad väzňov prešiel popod ten viadukt, tak ona sa pustila do behu a utiekla. Mala to šťastie, pravdepodobne to mala aj premyslené, lebo v Žiline žila jej sesternica a ona utekala do, teda k tej sesternici, kde sa schovala. No a po prvých dňoch toho napätia, potom sa vrátila späť do Bratislavy. V tom čase moji rodičia neboli ešte manželmi, každý žil vlastne svoj život, ale poznali sa z čias spred vojny, ešte keď otec študoval. Keď sa o tomto dozvedel otec, v tom čase práve bol v tej nemocnici hospitalizovaný jeho brat. A ten brat hovoril, tak Irene hrozí nebezpečenstvo, že ju znovu vezmú, tak musíš si ju zobrať. Takže mama prišla potom do Žiliny zase, tí príbuzní žilinskí vybavili u nejakého notára, ktorý ich oddal a tým, že sa oženil s mamou, tak mama získala jeho výnimku tiež a tým pádom bola mama ochraňovaná až do Povstania, až do roku štyridsaťštyri.”

  • “Od kedy do kedy ste boli… Vy ste vlastne v šesťdesiatom ôsmom boli v Izraeli v tom čase, keď bola invázia na území Československa? (dokumentarista) Hej. Keď ja som odchádzal z Bratislavy do Izraela, v čase, keď sa pripravovala schôdzka v Čiernej nad Tisou medzi československou delegáciou a sovietskou delegáciou, a čiže vlastne to už boli prípravy, i keď skryté, na okupáciu. Keď som odchádzal do Izraela, tak otec mi povedal: `Keď prídu Rusi, tak a nevracaj!` No a tak ja som samozrejme sa pozeral na otca, že o čom to rozprávaš, hej? No a len predsa tá generácia našich otcov bola rozhľadenejšia, tak oni už ten vývoj očakávali. No a, takže ja keď som, keď prišla, keď prišiel deň, keď prišiel 21. august, a sme sa dozvedeli, že Rusi a spojenecké vojská okupovali Československo, tak pre mňa to bolo akoby jasné, tak rodičia mi povedali ostaň, tak ja ostanem. A s ohľadom na to, že do určitej miere, miery som mal pocit, že teraz budem slobodnejší, tak, tak ja som, mňa sa to tak veľmi nedotklo, tá okupácia, v zmysle že by som si nejak robil starosti o osud, o osud rodičov napríklad. Oni ale oni okamžite v tomto momente začali rozmýšľať, že vedeli si predstaviť, že tá situácia sa zmení, tak ako to bolo pred Pražským jarom, teda pred obdobím Pražského jara, že sa zavrú hranice, a že teda je problém, bude problém, či sa vôbec budú môcť so mnou stretnúť. No a takže to bol potom dôsledok, že po nejakých týždňoch, po nejakom týždni, dvoch, keď začali fungovať opäť pošty, tak začali chodiť telegramy a moji rodičia ma začali volať späť domov, aby som sa vrátil. Proste v tej predtuche, že sa zavrú hranice, nebudú môcť ma vidieť a kvázi stratia syna, tak začali písať telegramy, no a ja som potom… Najprv som sa snažil nejak kľučkovať, vyhovárať sa, že toto musím ešte a toto musím, lebo viac-menej keď sme, keď prišla, keď prišla okupácia, tak sme okamžite dostali možnosť ísť do Ulpanu, to je taká škola na, kde sa učí hebrejčina, a sme okamžite dostali ponuku študovať na vysokej škole v Izraeli. No a samozrejme, týmito myšlienkami som sa zaoberal, a takže takýmto spôsobom som si vytváral výhovorky... A ešte takýto pohovor musím uskutočniť, a ešte takýto pohovor, ešte toto by som chcel. Takže som sa vrátil až niekedy začiatkom októbra.”

  • “Ja, ja som vnímal to pionierske hnutie, pokiaľ, pokiaľ sme mali teda dobrých vedúcich, tak som to považoval za niečo pozitívne, pretože sa tam robili aj zmysluplné programy. Určitým spôsobom sa, sme tam boli aj vedení k literatúre alebo v tom čase sa organizovala taká, organizovala taká súťaž, “Smer Praha” sa to volalo, a pionieri mali pátrať po hrdinoch Slovenského národného povstania a hľadať informácie, kto, kde, ako bojoval. A tá škola, kde som ja chodil, tá niesla meno kapitána Jána Nálepku, takže tam bola veľmi, dá sa povedať, silná tradícia, takže v rámci napríklad takéhoto, takejto súťaže, my sme potom zbierali informácie. Viac-menej sme sa venovali do určitej miery histórii, takže toto ja, ja by som to ešte aj dneska z tohoto pohľadu považoval za pozitívne. Že to bolo, samozrejme, ideologicky zamerané, to je jasné, ale si myslím, že to, akým spôsobom sme boli vedení hľadať materiály a študovať niečo, dokumentovať niečo, tak toto považujem za niečo, čo pre mňa ako predstavovalo tú pozitívnu stránku. Samozrejme, boli rôzni vedúci, každý rok sa to menilo a boli takí vedúci, ktorí proste nemali vôbec predstavu, čo by mali, akým spôsobom zaujať tých svojich pionierov, takže toto bolo obdobie pionierskej organizácie. Potom, keď som, myslím, mal pätnásť rokov, myslím v deviatej triede na základnej škole, sme mohli vstúpiť do zväzáckej organizácie, to bolo kvázi jedno, že sa to muselo, ale neviem, nespomínam si, že by nás niekto nejak presviedčal, bolo to viac-menej nejaké, ako samozrejmosť. Ale v tom čase, keď som už prišiel na strednú školu, tak v tom čase už som začal, samozrejme, aj o týchto veciach rozmýšľať. Dovtedy som, dovtedy som nejak o týchto veciach, o tom politickom komunistickom zázemí nejak nerozmýšľal, ale potom, keď, keď som už zväzákom, tak tam ja som sa už začal dosť angažovať a bolo to aj, bolo to v súvislosti s hudbou. To bolo obdobie bigbítu, kedy sme začali počúvať hudbu, no a ja som chodil na hudobnú školu, naučil som sa potom sám hrať na gitaru, takže sme si vytvorili jednu hudobnú skupinu na škole. No a… Ako sa volala? (dokumentarista) My sme mali, naša skupina sa volala “Beggars”. Mali sme, mali sme spolužiaka, ktorý sa učil anglicky, my sme boli zase, ja som sa učil francúzštinu ako cudzí jazyk na SVŠke, a tento kamarát, sme tak vymýšľali, že aký názov by sme mali mať, tak on vymyslel, že “Beggars”. Prečo “Beggars”? Tak že žobráci. To súviselo s tým, s tým vývojom, že vlastne my sme, každý mal nejaký ten svoj hudobný nástroj, mali sme dve gitary, bubon sme nemali, tak sme bubnoval na stoličke. No a teraz, keď prišli tie zväzácke schôdze, tak ja som sa začal angažovať tým, že však kúpte nám bubon, aby sme mohli v rámci tých našich cvičení, aby sme mali na čom bubnovať. No a vtedy sme, vtedy to začínalo byť také, by som povedal politické, hej, že nemáme peniaze a tak. No a ja som vystupoval v tom, že pozrite sa, nútia nás do rôznych aktivít, o ktoré my nemáme záujem, to o čo máme záujem, tak v tom nás nechcete podporiť.”

  • Full recordings
  • 1

    Ateliér Holubník -Bratislava, 29.10.2020

    (audio)
    duration: 02:14:48
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Hlúpy nacionalista je menej nebezpečný než inteligentný. Žiaľ, dnes už máme veľa inteligentných ľudí, ktorí sú nacionalisti a sejú nenávisť

Aktuálna fotografia Petra Wernera z natáčania.
Aktuálna fotografia Petra Wernera z natáčania.
photo: Post Bellum SK

Peter Werner sa narodil 2. marca 1948 v Bratislave. Vyrastal v židovskej rodine v Krompachoch, kde vtedy jeho otec pôsobil ako riaditeľ miestnej nemocnice. Otec Július Werner pochádzal z mnohodetnej rodiny z Holíča, vyštudoval medicínu na Univerzite Komenského v Bratislave a jeho prvým pôsobiskom bola nemocnica v Piešťanoch. Počas vojnového Slovenského štátu najprv stratil zamestnanie, neskôr sa mu podarilo získať výnimku a pôsobil vo vojenskej nemocnici v Ružomberku. Po vypuknutí SNP sa stal lekárom vo vojenskej poľnej nemocnici, po potlačení Povstania sa schovával v bunkri v okolí Starých hôr. Mama Irena, za slobodna Nussbaumová, vyrastala so štyrmi súrodencami v dedine Stará Bystrica. Meštiansku školu navštevovala v Žiline a obchodnú školu v Bratislave, kde neskôr pôsobila v rôznych firmách. Vďaka manželovej výnimke bola v rokoch 1942 – 1944 chránená pred deportáciou do koncentračného tábora. Od jesene 1944 sa schovávala pred deportáciou v Bratislave a zachránila sa vďaka pomoci dobrých ľudí. V roku 1955 sa rodina presťahovala z Krompách do Spišskej Novej Vsi a tu Peter navštevoval základnú deväťročnú školu. V Spišskej Novej Vsi navštevoval aj Strednú všeobecno-vzdelávaciu školu a po maturite sa rozhodol študovať chémiu na Chemicko-technologickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej. Peter úspešne promoval v roku 1971 v odbore polymérna chémia. V období Pražskej jari v roku 1968 využil príležitosť vycestovať so skupinou študentov do Izraela. Pracoval v kibuci a odmenou za prácu bola cesta po Izraeli. Tu ho zastihla správa o invázii sovietskych vojsk do Československa. Pôvodne mal emigrovať, ale na žiadosť rodičov sa vrátil domov. Po absolvovaní vysokej školy sa rozhodol pre ašpirantúru v Ústave polymérov Slovenskej akadémie vied. V roku 1969 opakovane využil možnosť cestovať do Izraela a opäť pracoval v kibuci. Tam spoznal svoju budúcu manželku, Zuzanu Heubergerovú. V roku 1976 mali svadbu a v manželstve sa im narodili dvaja synovia, starší Daniel a mladší Pavol. Titul kandidáta chemických vied získal obhájením dizertačnej práce v roku 1978. Vo výskumnej práci pokračoval v Štátnom drevárskom výskumnom ústave, kde sa podieľal na výskumných úlohách v oddelení chemickej modifikácie dreva. Na tejto pracovnej pozícii pôsobil až do roku 1991. Vďaka svojim jazykovým znalostiam sa neskôr uplatnil v švédskej firme IKEA a francúzskej firme Ferrari, kde v roku 2013 ukončil svoju profesnú kariéru. Po odchode do dôchodku sa snažil byť naďalej užitočný a krátko pracoval ako dobrovoľník v Dokumentačnom stredisku holokaustu v Bratislave. Neskôr sa začal sa venovať mapovaniu židovských cintorínov na Slovensku, ako aj ich dokumentovaniu.